|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page) 
|
Fragment
ročník 1987, číslo 2 (samizdat) Vieš, ako starnem, stáva sa mi, keď idem písať, alebo keď rozmýšľam, keď spím, že sa mi do pamäti vracajú určití ľudia. Objavujú sa v určitých situáciách, ukazujú sa mi, pozri, ako som bol vtedy oblečený, pozri sa, vtedy vietor fúkal, Váh bol zaliaty, vtedy, vtedy. Ja som na nich nemyslel. Prečo sa mi títo ľudia objavujú? Vynárajú? V mojich snoch, v mojom bdelom stave sa mi vynárajú, zjavujú sa mi ľudia, na ktorých som nemyslel. Vynára sa napríklad môj priateľ z detstva, ktorého nazval môj učiteľ v cirkevnej škole – Jadierko. Ty si malý chlapec, ale všetko, čo v tebe je, je také dobré a pravé ako jadierko. S Jadierkom sme chodili do školy, vychodili sme ľudovú cirkevnú školu. Ja som išiel vďaka akejsi náhode ďalej do škôl a môj priateľ Jadierko šiel do papierenskej fabriky lepiť vrecúška škrobovým lepidlom. A ten mi raz povedal: Ja ti podlepím mapu a krásne podlepil pre mňa na štvrťky nastrihanú mapu republiky. A stále mi hovoril: Mňa to už nebaví, nebaví ma to. Až jedného dňa, išiel som sa kúpať k Váhu, preskočil som rampu, prebehol rýchlik a tu sa dozvedám, že Jadierko položil svoju krásnu hlavičku na koľajnice a rýchlik mu odťal, presne cez oči mu odťal hlavu, lebka sa odkotúľala a zostala medzi koľajnicami. Jeho mater prišla a zbierala do prstov mozog a kládla ho do misky jeho lebky, ktorú priložila k telu. Vieš, jeden chlapec si povedal: Ja som Mikovec z Klínového, ja chcem robiť poriadnu prácu, hoci som malý, zastanem akúkoľvek robotu. Toto ma nebaví, môj mozog chce byť zamestnaný a ja musím lepiť škrobovým lepidlom vrecúška. Takto ho to omráčilo, nejaký skrat ho omráčil. Bolo mu trinásť. A tak mu hovorím, keby si nepodľahol nálade, depresii, mohli sme tu byť spolu. Alebo Honza Tureček. Honza Tureček, poslucháč práv, ktorý trpel, lebo mal kŕčové žily na nohách. Býval so mnou a ešte s jedným Slovákom, ukazoval nám tieto svoje žily a povedal nám: Mňa to deprimuje. A naraz sa dozvedám; spáchal samovraždu. Vynára sa mi celý zoznam mladých ľudí, ktorí spáchali samovraždu. Povedali si: Mňa to nebaví, ja idem. Bol tu jeden veľký kresliar a maliar, ktorý sa volal Ervín. Prišiel, doniesol dve, či tri fľaše červeného vína a povedal: Dominko, vypime si, mňa to nebaví. Bol bohovský maliar..., ale vtedy prijal jednu funkciu na Ústrednom výbore – bol dozorným orgánom nad výtvarníkmi. A prišiel mi povedať: Mňa to nebaví. No a potom si vymyslel jednu nenápadnú samovraždu. Utopil sa, mladý chlapec, vo vani. A ďalší a ďalší, ľudia, ktorí zistili, že sa to nedá, že ich to nebaví, a tak radšej odišli. Ja ich mám v očiach, v pamäti, na stenách a vravím im: Prečo ste odišli? Však ste mali zostať, ako váš priateľ Tatarka. Ale oni odišli. A teraz sa mi vynárajú. Ale vynárajú sa mi nielen tieto tragické postavy, vynárajú sa mi aj náhodní ľudia, ktorí sa ku mne obrátili slovom, pohľadom. Raz, ako novinár, prišiel som do Levíc, asi prvčas, mesto ešte spalo. Chodil som teda po meste a vidím pod pomníkom oslobodenia jednu babku, ktorá tam schúlená sedí. Sadol som si na spodok toho pomníka a hneď som sa spýtal: O čom rozmýšľate? A ona hovorí: O čom rozmýšľam? Syn môj, mala som dobrého syna, chlapca, ktorý zabil frajerku. Zabil frajerku a teraz, pravdaže, sedí. A ja ho idem navštíviť. No povedz ty, keby si bol na mojom mieste, čo mu mám povedať? Vynorí sa mi dievčina, ktorá ma pozvala na jednej kĺzačke: Poď, sadni si, ty budeš moja záťaž. Ty budeš moja záťaž. Tak som si za ňu sadol na sánky, spúšťali sme sa krásnou stráňou, leteli sme narazili kdesi. Tak som ju objal, stisol ju za cecule a ona mi povedala: To bolo krásne! Ty si moja záťaž!
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|