|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page) 
|
Fragment
ročník 1987, číslo 3 (samizdat) Vídaval som ich chodievať po Kapitulskej ulici so svojimi psami a sedávať na schodoch z druhej strany bratislavského Dómu. Ony, staré prešpuráčky, na schodoch vedľa hrobu Johna Lennona (podobne ako v Prahe Na Kampe), potom turisti a ešte páriky mladých ľudí – tak asi vyzerá zátišie za Dómom. Sedávali, rozprávali sa, pofačievali, vadili sa so svojimi psami. Boli to pamätníčky Bratislavy. Vedeli prečo kostol Klarisiek neslúži pre bohoslužby. V roku 1913 sa tam obesil kňaz. V takom prípade muselo byť udelené povolenie k novej vysviacke až z Ríma. Prišla prvá svetová vojna, potom republika, kostol nemal svojho majiteľa, nemal kto za tým chodiť. Až to nakoniec zobral štát. Pamätali sa ešte na sochu Márie Terézie. Stála na námestí, ktoré sa kedysi volalo Korunovačný pahorok. Na tomto vyvýšenom mieste novokorunovaný kráľ prisahal na všetky svetové strany vernosť monarchii. Posledný bol v roku 1830 Ferdinand V. Bratislavský sochár Fedrusz postavil na tomto mieste sochu Márie Terézie. V roku 1919 ju českí vojaci zdemolovali. Potom to bolo Štefánikovo námestie so sochou. V roku 1946 Štefánikovu sochu odstránili a námestie premenovali na Roosweltovo. Dnes je to námestie Ľudovíta Štúra. Staré prešpuráčky sú hrdé na komentátora rakúskej televízie Huga Portischa. Portischovci bývali najprv v Petržalke, potom oproti Jezuitskému kostolu, v dome, kde je dnes Tatratour. Hugo študoval na reálnom gymnáziu v budove starého rozhlasu. Jeho napísal dejiny Bratislavy. Staré panie tvrdia, že Hugov šarm nie je rakúsky, ale prešpurácky. Hugov otec je pochovaný niekde na Ondrejskom cintoríne. Staré prešpuráčky veľmi dobre poznajú dejiny budov v starom meste. Na Kapitulskej ulici stojí Esterházyho palác z 18. storočia. Jeho majiteľom bol zať Márie Terézie – Albert Tešínsky. Na jeho pozvanie – koncom 18. storočia – býval a koncertoval v tomto dome Jozef Heydn. Národný výbor tu dnes buduje Mestský archív. Na rohu Prepoštskej a Jiráskovej stojí Zichyho palác, tiež z 18. storočia. Zichyovci boli hudobná rodina. Zaslúžili sa o rozvoj bratislavského hudobného života. Na výchovu svojich detí pozvali skladateľa Marschnera. Jeden z príslušníkov rodiny sa priatelil s Mozartom. Dnes sa tento palác prebudúva na Dom občianskych obradov. Zostala z neho iba fasáda. Nástenné maľby zatreli, stropy strhli a okná vymenili. Staré prešpuráčky
odmietajú komentovať tieto prestavby. Jednu z nich som mal možnosť poznať
osobne. Volala sa pani Irena Šturdíková. Nebola v žiadnom príbuzenstve
s maliarom Šturdíkom. Jej manžel bol za prvej republiky a Slovenského
štátu hlavný súdny radca. Patril k starej garnitúre sudcov, pre ktorých
sudcovstvo bolo poslaním. Po februári 1948 ho prepustili. Nasledovali
domové prehliadky, výsluchy. Už nikdy viac sa k súdnictvu nevrátil.
Po smrti manžela
žila pani Šturdíková sama v ich dome. Prízemie z času na čas prenajímala.
A potom prišlo aj na pani Šturdíkovú. V jeden piatok našla v schránke anonymný lístok s takýmto varovaním: „Ste sledovaná, dajte si pozor.“ Stará pani už vedela o prehliadke na hraniciach a znervóznela. Začala chodiť po dome a pozerať, čo má skryť, ak by urobili u nej domovú prehliadku. V pondelok prišiel ďalší anonym: „U Vás býva Nemka, ktorá prenáša cez hranice zakázané veci. Ste sledovaná.“ Potom začali v noci výhražné telefonáty. Pre túto takmer osemdesiat ročnú ženu, vážne chorú na srdce, nebolo viac treba. Chodila po dome a skrývala – študentkino rádio, šnúru od jej elektrického písacieho stroja a podobne. Zakrývala svoj strach. V sobotu, v nedeľu už len sedela, polihávala. V pondelok ráno ju našli v posteli mŕtvu. Lekár konštatoval zlyhanie srdca. Kardinála Trochtu, po ťažkej očnej operácii, keď mal od lekárov prikázaný úplný pokoj, navštívil miestny cirkevný hodnostár a po niekoľkohodinovom vyčerpávajúcom „jednaní“ kardinál zomrel. Profeosr Patočka, spoluautor a prvý signatár Charty 77, zomrel po celodenných a celonočných opakovaných výsluchoch vyšetrovateľmi Štátnej bezpečnosti. Starej pani Šturdíkovej, ktorá bokom od všetkého dožívala svoj život, ktorá žila v spomienkach na starú Bratislavu a ktorá sa každú nedeľu stretávala s poslednými prešpurákmi na nemeckej bohoslužbe v Dóme sv. Matina, stačili dva anonymi a niekoľko nočných telefonátov. Bolo to práve v čase, keď sa Československá socialistická republika pripravovala na návštevu Michaila Gorbačova... Keď vznila v roku 1918 prvá československá republika, starí prešpuráci neboli tým veľmi nadšení. Ich život, hoc často biedny, odohrával sa v prostredí, ktoré im prinášalo radosť a intimitu a nevideli preto dôvod k nejakej zmene. Pressburg alebo Poszony alebo Bratislava bola pre nich „slobodným mestom“. Samozrejme, že na ich názor sa nikto nepýtal a postupne boli premenami mesta vytlačení na jeho spoločenský okraj. Zostala im nakoniec len Kapitulská ulica a Dóm sv. Matina. Kapitulská ulica, ktorú tvorili kedysi kanonické domy, mala až do 17. storočia právo azylu. Tento azyl bol prirodzenou obranou pred rozpínavosťou mestskej rady. (Kto sa skryl v budovách na tejto ulici, ak ho cirkev nevydala, mestská rada nemala na neho právo.) Ale ukázalo sa, že sú všade ľudia a miesta, ktoré sú nositeľmi azylu pred rozpínavosťou mestskej rady. Pani Šturdíková bola jednou z nich. Spolu so svojím manželom tu zanechala neporušené svedectvo. Títo ľudia a tieto
miesta ukazujú a dokazujú, že je na čo nadviazať. Ukazujú na „úzku bránu“
(Mt 7,13), ktorou sa aj dnes vchádza do božieho kráľovstva.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|