|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page) 
|
Fragment
ročník 1987, číslo 3 (samizdat) Napísal som Farskú republiku. V tejto republike naozaj boli hrdinovia tých čias. A jeden z nich bol Bašťovanský. Jeho žena, židovka Karpaty, sa skrývala u mňa. Ona mi potom, Magda Karpaty, opisovala moje poznámky, moje rukopisy k Farskej republike a prosila ma: Dominko, keď ti tvoja knižka vyjde, nezabudni mi doniesť prvý exemplár. No pravdaže, Magduška, donesiem. A tak som doniesol. Manžel Magdy Karpatičky bol jedna z najväčších politických osobností na Slovensku. Donesiem knižku: Však vieš, Magda mi prikázala, že jej musím doniesť prvý exemplár. Ale veľký tajomník ju neráčil ani vziať do ruky a pozrieť sa. Spýtal sa: Vypiješ si? Veď ja viem, že umelci pijú. Bola tam veľká spoločnosť žilinských advokátov a on sa ich pýta: Vypijete si? Ale každý povie nie, nie, nechcem, tak som zostal na posmech. Len ja som chcel. A veľký Bašťovanský pristúpil ku knižnici, vytiahol moju knižku, moju úbohú Farskú republiku, už zviazanú a listuje. Bola popodčiarkovaná, každá strana. Výkričníky. A čo to znamená? Čo v tom bolo? Magda Bašťovanská sa skrývala v mojom byte a rozprávala mi príbeh svojho muža, komunistického funkcionára, ako mal taký hlúpy nápad, že pred avizovanou návštevou polície, vzal svoju ženu a išiel na hole. V horách ho polícia samozrejme hneď čapla. Hoci to vtedy nebolo nič smiešne ani zaujímavé, po oslobodení to vyzeralo inak. Veľký komunistický funkcionár, keď mu hrozí nebezpečenstvo, vezme ženu a uchodí just na hole. Na toto všetko on zabudol a do mňa: Takto vyzerá robotnícka trieda, takto vyzerá triedny funkcionár?... Ja som nič také nehovoril, ale napísal som to... Nemáš správnu predstavu o robotníckej triede, o boji strany. Preto som sa stal buržoáznym nacionalistom. Lebo všetci slovenskí komunistickí funkcionári, len čo vystúpili, hneď ich štátna polícia čapla. Širokého, Bašťovanského. Jediný hrdina zostal Šmidke. Neviem, aké mal on skúsenosti predtým, ale jediný vedel v tom chodiť. To bol začiatok boja, nariadeného boja proti buržoáznemu nacionalizmu. Najgeniálnejší vodca dejín, Gruzínec, bojoval proti gruzínskemu národnému povedomiu. A samozrejme, podľa toho vzoru veľký Kopecký musel bojovať tiež proti jednému malému povedomiu, povedzme dnes katolíckeho národa. To bola jeho fixácia. /.../ Povedala si mi, že si našla v Univerzitnej knižnici stredoškolský časopis Svojeť a v ňom moju prvú uverejnenú prózu. Cesty. To bolo v roku 1933, už sa na to dobre nepamätám. "Vtedy som prvý raz poslúchol hlas svojej krvi. Cesty ma volali ako vtáci, ktorí mi pluli vysoko nad hlavou. Šiel som týždeň-dva a keď som sa nahý kúpal v studenej vode horských riečok, popadla ma hriešna pýcha. Bol som pyšný na svoje telo, rozpálené slncom a krvou dvadsiatich rokov. Bol som pyšný na svoj život, na svoje hriechy, na svoju matku, ktorá ma splodila ako šteňa a ponechala láskaniu života... zrenice otvárali sa dokorán, až som pociťoval fyzickú bolesť. Chceli pojať do seba všetko priestranstvo, chceli sa opiť nahotou vecí. Ešte viac kričala podstata mojej bytosti a prisávala sa smädno k zemi." No vidíš. A záchvevy duše si nenašla, čo? V úzkosti hľadania, to boli jednotlivé novely, ktoré som písal sobota – nedeľa. Sobota, nedeľa... a posielal som ich do Matice jednému kolegovi, ktorý len: dávaj, dávaj, tak to aj vychádzalo. No a potom vyšli knižky mojich súčasníkov – Červeň a Švantner – takže naliehali na mňa v Matici: musí vyjsť aj tvoja kniha. Tak vyšla V úzkosti hľadania. Ohromne ju prijali. Už som ti hovoril o jednom matičnom posedení, na ktoré prišiel aj baťko Škultéty a privítal nové meno slovenskej literatúry. /.../ Potom bola Panna zázračnica. Bol som na vojenčine už ako ženatý človek, a tam ma začali preháňať, lebo som bol profesor. Raz mi moje žiačky doniesli báječný koš: koňak, salámu, víno... a na vrátnici kasární sa pýtali na profesora. Prišiel som do izby a tam už bol jeden čatár ašpirant Kreuz usadený a vykrikoval: Koho tu máme profesora, koho tu máme profesora? Tu sú iba strelníci, čiže obyčajní vojaci a tu ašpirant Kreuz. No dobre. A tak ma teda buzerovali hrozne na tej vojne, ale našiel som tam jedného ruského emigranta, ktorý ma umiestnil na maródke a na Vianoce ma pustil domov. To bolo za Slovenského štátu. Učil som v Martine a na vojne som bol tiež v Martine. Poslal ma domov, sadol som si za písací stôl s mašinou, ktorú mi daroval jeden Žid pred odchodom do Osvienčimu: Dominko, ty si spisovateľ, tu máš po mne písací stroj, Remingtonku, už veľmi starú a jeden koberec na gauč. Ja som si teda sadol za písací stroj a napísal som prvú vetu proti tej mašinérii kasárenskej: Anabella, panna zázračnica... (Z
prvého vydania Navrávačiek, ktoré zredigovali a upravili Ján Langoš
a Martin M. Šimečka.)
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|