|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page) 
|
Fragment
ročník 1988, číslo 1 (samizdat) Tomislav Kolakovič, vlastným menom Poglajen, sa narodil 8. októbra 1906 v Chorvátsku. Kým sa rozhodol, že bude jezuitským kňazom, študoval filozofiu, absolvoval tiež niekoľko smestrov medicíny a pôsobil istý čas v nemocnici. Po ukončení základného rehoľného štúdia filozofie a teológie pokračoval v štúdiu kresťanskej filozofie a teológie na katolíckej univerzite v Leuven v Belgicku. Na pápežskom Orientálnom ústave v Ríme si doplnil vzdelanie z odboru východnej teológie a liturgie. V Belgicku sa zoznámil so zakladateľom kresťanského robotníckeho hnutia mládeže JOC (Jeunesse ouverierre chretienee – Hnutie kresťanskej robotníckej mládeže) pátrom Cardijnom a stal sa jeho blízkym spolupracovníkom. Študoval a pracoval tiež v Paríži. Aby lepšie pochopil mentalitu a problematiku robotníkov, stal sa tiež robotníkom. Po návrate do Juhoslávie pôsobil na rehoľných jezuitských učilištiach ako profesor filozofie a kresťanskej sociológie. Založil tu kultúrno-náboženskú revue, v ktorej zaujímal často veľmi kritické stanoviská k súčasným náboženským a spoločenským problémom. Polemizoval s modernými sociálnymi bludmi: liberalizmom, nacizmom a marxizmom. Vtedy v ňom dozrelo i odhodlanie, zamerať svoj ďalší život na rechristianizáciu Ruska. Jeho rehoľní predstavení, od ktorých žiadal voľnejšiu ruku, nemali pochopenie, zadalo sa im, že je to vec príliš chúlostivá a nebezpečná a doporučili mu, aby z rehole vystúpil. Nebolo to ľahké rozhodnutie, ale nakoniec nebolo iné východisko. S odhodlaním, že i naďalej bude žiť podľa svojich rehoľných sľubov, najmä sľubu osobitnej poslušnosti pápežovi, odobral sa do Ríma, kde ho páter Leiber, pápežov poradca a zo starších čias Kolakovičov známy, uviedol k Piovi XII. Kolakovič zoznámil pápeža s plánom dostať sa pri vhodnej príležitosti do Sovietskeho zväzu, nadviazať kontakty s rozhodujúcini sovietskymi činiteľmi, zistiť možnosti náboženského pôsobenia, poprípade i možnosť nadviazať dipolomatické styky medzi Vatikánom a Moskvou. Pius XII. ho vypočul pozorne, nestaval sa odmietavo k jeho iniciatíve, len ho žiadal, aby v prípade, že sa mu podarí, čo zamýšľa, jednal ako súkromná osoba a nie ako vatikánsky zmocnenec. Za vojny mal Kolakovič v Chorvátsku za svoju pastoračnú a publikačnú činnosť nepríjemnosti s oficiálnymi štátnymi úradmi a hrozilo mu, že ho gestapo zatkne. Videl v tom pre seba znamenie prozreteľnosti. Rozhodol sa emigrovať na Slovensko, ktoré sa mu zdalo byť vhodným odraziskom k jeho „ruským“ plánom. Na Slovensku bola v tom čase relatívne najväčšia sloboda zo všetkých krajín okupovanej Európy. Slováci neboli zaťažení historickým protiruským antagonizmom. Dúfal, že tu nájde pochopenie i spolupracovníkov a konečne predpokladal, že sa sem čoskoro priblíži východný front a s ním i možnosť nadviazať prvé kontakty s východnými Slovanmi. A tak na jeseň roku 1943 docestoval tento 37 ročný páter – alebo profesor, ako ho neskôr volali – na Slovensko. Rok-dva predtým, ako prišiel Kolakovič na Slovensko, bolo možné pozorovať, že slovenský katolicizmus prežíva akýsi obrodný nepokoj. Jednotlivci i celé skupiny súčasne, na rôznych miestach a nezávisle na sebe, si uvedomovali, že tradičný a formálny katolicizmus je nedostatočný a prázdny. Začiatkom štyridsiatych rokov usporiadala Hlinkova mládež zájazd vybraných študentských funkcionárov do Talianska, aby sa tam zoznámili s fašistickým mládežníckym hnutím. Účastníci zájazdu boli otrasení tým, čo tam videli a pochopili, že fašizmus je s ich kresťanskými ideálmi nezlučiteľný. Bezprostrednou reakciou na túto skúsenosť bolo založenie výberového náboženského krúžku s názvom Frassati, čo bolo meno jedného talianskeho vysokoškoláka. Vedúcim krúžku sa stal duchovný správca katolíckeho vysokoškolského internátu Svoradov, páter Hutyra – lazarista. Okrem toho začala medzi týmito mladými ľuďmi pôsobiť aj obava z hroziaceho komunistického nebezpečenstva. Z neurčitosti a nejasnosti prichádzali teda mnohí k poznaiu, že tomuto všetkému možno čeliť len opravdivo, hlboko prežitým kresťanstvom. Tak sa i do – do dovtedy dosť spolitizovaného – Ústredia katolíckeho študentstva dostala nová generácia funkcionárov, s jasným katolíckym programom. Práve na týchto ľudí okolo „Ústredia“ a krúžku Frassati bol Kolakovič upozornený hneď po svojom príchode na Slovensko. Provinciál jezuitov, páter Jurovský, mu v budove „Ústredia“ vybavil tiež bývanie. Bolo to všetko osudové. Kolakovič mohol sotva dúfať, že nájde tak pripravenú a úrodnú pôdu. Rozprával o jocizme a nových prúdoch súčasného európskeho katolicizmu. Mal neobyčajný dar, tak vzácny pre spovedníkov a duchovných vodcov: nikdy nepresadzoval seba, svoju cestu, svoju špiritualitu. Viedol taktne každého tak, aby poznával sám seba, aby pochopil vlastnú originalitu, duchovnú potenciu, svoju vlastnú, jedinečnú a neopakovateľnú cestu ku Kristovi. V styku s ním sa každý cítil slobodne, strácal svoje komplexy a získaval dôveru v seba. Myšlienka, ktorá prenikla celý jeho život, bola idea Krista Kráľa vyjadrená slovami: Omnia instaurare in Christo – Všetko obnoviť v Kristovi. Kolakovič viedol svojich priateľov k uskutočňovaniu autentického kresťanstva. Proti osobnému sebectvu, rasovej či triednej nenávisti je treba trpezlivo vnášať pravdu, sociálnu spravodlivosť, úctu a lásku ku každému človeku, ku každému údu Kristovho mystického tela. Často hovoril: Spolu s Kristom musíme stáť na strane slabých, utlačovaných, prenasledovaných, hájiť právo každého človeka na plný rozvoj jeho osobnosti po všetkých stránkach, aby takto mohol kráčať k Bohu, k svojmu cieľu. Okruh ľudí okolo Kolakoviča narastal. Pod jeho vplyvom vznikali v Bratislave na fakultách, v internátoch, na stredných školáchm aj v úradoch krúžky Katolíckej akcie. Bratislava bola vtedy jediným vysokoškolským mestom na Slovensku a tak členovia „Rodiny“ – takto sa volali tieto skupiny – pochádzali zo všetkých kútov Slovenska. Kolakovič cestovával do ich domovov a nadväzoval tak nové kontakty po celom Slovensku s kňazmi a laikmi. „Rodina“ takto prestala byť len bratislavskou záležitostou. Jej sociálne zloženie bolo rozmanité – prevahu mala však mladá inteligencia. Akýmisi čestnými členmi „Rodiny“ boli banskobystrický biskup Škrábik a prešovský gréckokatolícky biskup Gojdič. Po prípravnom období – prevažne individuálneho apoštolátu – usporiadal Kolakovič pre členov krúžkov filozofický kurz. Potom nasledoval kurz teológie pre laikov. K najúčinnejším prostriedkom duchovného vedenia patrili exercície. Prvé dával v Rajeckých Tepliciach v januári 1944. Nasledovali exercície pre technikov, akademikov, kňazov. Kňazských exercícií sa zúčastnilo asi 30 kňazov na čele s biskupom Gojdičom. Mimoriadnu pozornosť venoval Kolakovič sociálnej otázke. Stredom jeho záujmu boli najmä robotníci a ľudia odsunutí na okraj spoločnosti (v doprovode dvoch študentov uskutočnil sociálny prieskum vo „vykričanej“ bratislavskej štvrti Vydrica. O výsledkoch potom informoval, prostredníctvom vplyvných katolíckych osobností, členov vlády a snemu). Niektoré vtedajšie politicky exponované katolícke kruhy mali o budúcom postavení Slovenska naivné predstavy. Nahovárali si, že samostatné Slovensko zostane nejakým spôsobom zachované. Kolakovič v nič podobné neveril. Bol presvedčený, že na Slovensko vkročí Červená armáda a že vplyv Sovietskeho zväzu na utváranie stredoeurópskych povojnových pomerov bude rozhodujúci. V obžalobe proti slovenským biskupom súdeným v roku 1951 sa uvádza, že Kolakovič odovzdal konferencii biskupov 27. augusta 1944 memorandum nazvané „Pastorácia pre ťažké časy“. Podľa obžaloby obsahovalo návrh zriadiť popri oficiálnej duchovnej správe, duchovnú správu tajnú. Nemožno vylúčiť, že Kolakovič skutočne takéto alebo podobné návrhy biskupom predložil. Nevylučoval totiž možnosť, že sa cirkev bude musieť prechodne alebo i na dlhú dobu uchýliť do podzemia. V takomto zmysle hovoril i na zhromaždení predstaviteľov „Rodiny“ z celého Slovenska, ktoré sa konalo v Banskej Bystrici v lete 1944. Nabádal k zvýšenej opatrnosti už teraz a navrhoval zaviesť pre členov „Rodiny“ konšpiračný styk. Začiatok Povstania 28. augusta 1944 zastihol Kolakoviča v Bratislave. Bol presvedčený, že práve teraz nastala preňho chvíľa na uskutočnenie „ruských“ plánov. Z Bratislavy sa vydal do Banskej Bystrice spolu s dvomi vysokoškolákmi. S dvadsať ročným Vladimírom Juklom, ktorý bol dlhšie jeho sekretárom, sa ubytoval v biskupskej rezidencii u biskupa Škrábika. Ihneď po príchode do Bystrice začal podnikať kroky na získanie povolenia odletieť do Sovietskeho zväzu. Major Studinskij, ktorého si Kolakovič najviac získal, zaistil pre neho u svojich nadriadených súhlas k odletu na sovietsku stranu frontu. Let sa mal uskutočniť z vojenského letiska Tri duby. V stanovenú dobu čakal Kalakovič na auto, ktoré ho malo odviesť na letisko; prišlo však iné auto a odviezlo ho na výsluch na veliteľstvo československej rozviedky. Po zatlačení Povstania do hôr sa uchýlil Kolakovič s Juklom a štyrmi francúzskymi partizánmi do horského úkrytu pod ľubietovským Veprom. Do tohto krytu sa neskôr nasťahovali tiež sovietski partizáni a židia. Tu čakali na príchod frontu. Keď sa im podarilo preniknúť na druhú stranu frontu, Kolakovič s Juklom sa znovu pokúšali nájsť niekoho, kto by bol oprávnený povoliť im cestu do Sovietskeho zväzu. Za neuveriteľných podmienok a okolností cestovali z miesta na miesto po Maďarsku, kde sa chceli dostať ku generálovi Malinovskému. Spali na farách, dostali sa do Debrecínu i do Budapešti, ale nadarmo. Keď sa dozvedeli, že už oslobodené Košice sa stali prechodne hlavným mestom Československa, ihneď sa tam pobrali. Ubytovali sa u biskupa Čárskeho a Kolakovič hneď začal jednania, aby mu povolili odchod do Moskvy. Narážal však na nedôveru, stále musel odpovedať na rovnaké otázky, čo tam vlastne chce a kto ho vyslal. Chcel hovoriť so Stalinom a inými sovietskymi predstaviteľmi. Chcel ponúknuť pomoc Cirkvi – precedens tu bol v misii biskupa d´Herbinyho v období hladomoru na Ukrajine – pri povojnovej obnove Sovietskeho zväzu; chcel rokovať o perspektíve nadviazania diplomatických stykov medzi Vatikánom a Moskvou a o vyhliadkach pre náboženský život sovietskych národov po skončení druhej svetovej vojny. Takto sa dostal až k sovietskemu veľvyslancovi Zorinovi. Prijatie bolo krátke a odmerané, ale skončilo sa prísľubom, že cestu do Moskvy zariadi vojenská administratíva. V piatok 3. mája 1945 prišli za Kolakovičom do biskupskej rezidencie dvaja dôstojníci NKVD a pozvali ho k Zorinovi. O hodinu sa vrátil rozžiarený. Moskva ho akceptovala ako neoficiálneho tlmočníka Vatikánu. Odchod bol určený na 5. mája. Odišiel autom, v doprovode majora NKVD a ďalšieho dôstojníka. Prvá významnejšia zastávka bola vo Ľvove. Kedysi poľské mesto pripadlo Sovietskemu zväzu. Kolakovič sa tu stretol s hlavným predstaviteľom grékokatolíkov, arcibiskupom Szeptickým a mal s ním dlhší rozhovor. Už tu začal mať pochybnosti o úspechu svojej misie. Do Moskvy sa dostal až koncom júna. Z miesta, kde ho ubytovali, mohol vychádzať len so sprievodom. S kým hovoril, nevieme. Jeho partnerov vôbec nezaujímalo to, kvôli čomu prišiel. Pýtali sa ho, ako sa dnes Európa pozerá na Sovietsky zväz a jeho armádu, aký je postoj ku komunizmu na Slovensku a v Juhoslávii. Nakoniec ho odkázali na predsedu Slovanského výboru generála Gundurova, čím mohol považovať svoju misiu za skončenú. V polovici augusta sa vydal na spiatočnú cestu a koncom augusta 1945 už zvonil u svojich priateľov v Martine. O svojej ceste nemal chuť veľa rozprávať, iba banskobystrickému biskupovi Škrábikovi povedal: „S nimi sa nedá jednať. Komunisti, s ktorými sme za Povstania hovorili, sú iba rojkovia. Ruský komunizmus je niečo celkom iné. Je to Ázia, vzdialená našej civilizácii.“ Vtedy tiež povedal: „Proti nepredstaviteľnému nebezpečenstvu, ktorému stojíme tvárou v tvár, musíme rozvinúť náuku o cene a dôstojnosti ľudskej osobnosti.“ Koncom novembra odišiel Kolakovič do Ríma podať pápežovi Piovi XII. správu o svojej ceste do Sovietskeho zväzu. Keď prišiel k pápežovi, tento ho (žartovne) privítal slovami: „Je pravda otče, že ste sa stali Slovákom?“ V roku 1946, keď sa vrátil na Slovensko, udalosti mali už rýchly spád. V januári začalo prvé zatýkanie Kolakovičových žiakov. V polovici januára zatkli aj Kolakoviča. Po polroku vyšetrovacej väzby bol na zákrok prokuratúry prepustený na slobodu. Zostal už v Prahe, kde sa pokúšal o podobné aktivity ako na Slovensku. Jeho najbližšími spolupracovníkmi sa stali dr. Zvěřina, dr. Mádr a dr. Vacková. Jeho pobyt v Československu sa však stal už neúnosným. 1. augusta 1946 nastúpil, presnejšie naskočil do rozbiehajúceho sa vlaku s belgickými repatriantmi. Viac sa už do Československa nevrátil. Kolakovičova misia do Sovietskeho zväzu skončila neúspechom. Ľudí, ktorí vyrastali v jeho blízkosti, postihli hneď na začiatku päťdesiatych rokov ťažké tresty. Odsúdených bolo asi 300 ľudí z jeho okruhu. Mnohí z nich prežili celé päťdesiate roky, i viac, vo väzniciach komunistickej diktatúry. Keď sa po 10 – 14 rokoch žalárovania vrátili na slobodu, pokračovali tam, kde prestali. Je až neuveriteľné, aká generácia vyrástla v jeho okruhu. Kolakovičovi žiaci vytvorili jeden z hlavných prúdov náboženskej obrody na Slovensku (i v Čechách) a dodnes tvoria piliere tejto obrody. Po vojne Kolakovič, sklamaný Európou, sústredil svoju pozornosť na „tretí svet“. Pohyboval sa medzi USA a Indiou, navštívil i Čínu. Počas II. vatikánskeho koncilu dával v Ríme exercície niektorým koncilovým otcom. Dnes dožíva vo svojich 82 rokoch svoj život v Ríme. Za tých 82 rokov prešiel skoro celý svet, ale vrcholom jeho života a práce boli roky 1943–46. V noci z 13. na 14. apríla 1950 zažila slovenská (i česká) cirkev udalosť, akú si dovtedy nepamätala. Ozbrojení príslušníci bezpečnosti a milicionári obkľúčili všetky mužské kláštory a bez vysvetlenia naložili všetkých rehoľníkov od autobusov. Každý si mohol vziať so sebou iba veci osobnej potreby. V to ráno, keby niekto mohol prejsť všetkými kláštormi na Slovensku, zažil by zvláštny pocit. Prastaré kláštory plné vzácnych kníh, obrazov, liturgického náčinia – bez ľudí. Cely rehoľníkov prázdne. Chodby, dvory a záhrady prázdne. V jednej chvíli sa tu preťala dlhá kontinuita modlitieb, kláštorného spevu a životného štýlu. Ľudia už boli preč, ale múry, zariadenie a veci ešte žili a podávali posledné svedectvo o tom, čo sa tu stalo. Autobusy zatiaľ uháňali zo všetkých kútov Slovenska v troch smeroch. Podolinec, Jasov, Kostolná. Tu boli vytvorené tri hlavné sústreďovacie tábory pre internovaných rehoľníkov. Tu sa stretli všetky formácie: dominikáni, jezuiti, verbisti, saleziáni, kapucíni, františkáni... Keď si líhali v prvú noc do postelí, nevedeli, čo bude ďalej. Či je to len prestupná stanica smerom na Sibír, alebo je to len nejaké nedorozumenie. Niektorí predstavení boli presvedčení, že za nejaký čas sa vrátia späť do kláštorov, iní boli menej optimistickí. Jezuiti, z ktorých mnohí študovali na Rusicum v Ríme a poznali z informácií metódy sovietskeho komunizmu, boli presvedčení, že na dlhé roky je koniec starého kláštorného života. Provinciál jezuitov, páter Srna, hneď ustanovil štyroch svojich zástupcov s plnými mocami. Boli to pátri Mikuš, Marko, Litva a Jurovský. Zo strany pátra Srnu to bol prezieravý krok. Onedlho išiel do väzenia, kde strávil dlhé roky. Páter Marko, vtedy 40 ročný, bol jedným z najnadanejších jezuitských pátrov. Internovaný bol v Podolinci. Hneď od začiatku začal za ním chodiť mladý bohoslovec Pavol Hnilica a navrhoval, aby sa riadne pokračovalo v štúdiu a aby sa začalo s tajnými vysviackami. Páter Marko túto myšlienku prijal. Jedného dňa po práci, kým ostatní sa pouťahovali po povalách, aby študovali, Hnilica z poverenia pátra Marku nepozorovane opustil podolinský tábor, aby mohol informovať rožňavského biskupa Pobožného o vznikutej situácii. Biskup Pobožný súhlasil. A tak sa zrazu v tomto vynútenom položení ukázala nová perspektíva. Postupom času začalo byť každému jasné, že život v internačných táboroch, ktorý sa skladal z nástupov, brigád a osobného voľna, nebude dlho trvať. Zakrátko sa tak i stalo. Všetci mladí boli odvelení k vojenským útvarom PTP, kde potom strávili 40 mesiacov. Časť starších išla na nútené práce – napríklad do Králik na Morave –, kde pracovali ako drevorubači, časť išla do civilného života, odkiaľ ich postupne všetkých pozatvárali. Z jezuitských bohoslovcov boli piati pre zlý zdravotný stav oslobodení od vojenskej služby a prepustení do civilného života. Boli to Horský, Hnilica, Korec, Porubčan a Volek a páter Marko. Po likvidácii kláštorov prišla na rad aj svetská cirkev. Na všetky biskupstvá boli dosadení tzv. zmocnenci. Zmocnenci mali za úlohu kontrolovať celý chod biskupstva – návštevníkov, prichádzajúcu a odoslanú poštu. V septembri 1950 boli zatknutí biskupi Vojtaššák, Buzalka a Gojdič; ostatní biskupi zostali pod stálym dozorom a izolovaní vo svojich rezidenciách. Bolo jasné, že tajné vysviacky kňazov majú spočítaný čas. Vatikánsky nuncius bol dávno vyhostený z republiky, spojenie s Vatikánom nebolo žiadne. V takejto situácii sa rozhodol páter Marko predstúpiť pred rožňavského biskupa a požiadať ho, aby tajne vysvätil niekoho za biskupa. Biskup Pobožný súhlasil. Určený bol 27 ročný Pavol Hnilica. Vysviacka sa konala začiatkom roku 1951. Hnilica, tým, že bol na slobode, mohol začať naplno vykonávať svoje poslanie. Bohužiaľ, Štátna bezpečnosť si príliš rýchlo všimla pohyb tohoto mladého človeka po celej republike a vydala na neho zatykač. Myšlienka tajných vysviacok bola druhýkrát za krátky čas v zmarená. Jediným východiskom pre Hnilicu bol útek za hranice. Tesne pred odchodom, s vedomím svojich predstavených, vysvätil za biskupa svojho rovesníka Jána Korca. Hnilica odišiel do Ríma, aby tam nastúpil svoju neobyčajnú životnú cestu a Korec – svojimi vlastnosťami akoby na to predurčený – pokračoval v tichosti v budovaní začatej stavby. Páter Marko dal v týchto dramatických chvíľach do pohybu obrovské dielo. Dal do pohybu obrovské dielo – aby sa vzápätí sám osobne zaplietol do ťažko riešiteľných situácií... Príliš rýchlo si potom uvedomil svoje možnosti. Odišiel do Českých Budějovíc pracovať ako výhybkár. Zrejme dúfal, že sa mu odtiaľto ľahšie podarí ujsť za hranice. Štátna bezpečnosť si ho však v roku 1955 našla aj tam. Vo vyšetrovacej väzbe všetko prezradil. Prezradil biskupskú vysviacku Korca a všetko, čo s tým súviselo. V roku 1960, keď Korca zatkli, na súde – už ako amnestovaný, a na slobode – vystupoval ako svedok.) Hovorí sa, že páter Marko vo väzení spolupracoval s orgánmi Štátnej bezpečnosti. Šesťdesiate roky prežil v ústraní. V roku 1975 zomrel ako 65 ročný na rakovinu. Pochovaný je v rodných Chynoranoch. (Informácie k tejto úvahe som čerpal z prác: J. Slavník: Profesor Kolakovič, Studie č. 104–6, Křesťanská akademie, Rím; KaROL: Politické procesy 1948 – 88, samizdat, Bratislava; a z rozprávania očitých svedkov.)
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|