|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page) 
|
Fragment
ročník 1988, číslo 4 (samizdat) Keď vám
pred očami zabijú bezbrannú devu a vy to miesto ohradíte tehlami, materiálom,
ktorý práve máte po ruke, keď to miesto opíšete trebárs len kriedou,
označíte ho čo len iniciálami jej mena alebo krížikom, čosi ste urobili,
prejavili ste sa, výtvarne ste sa prejavili, hovoríme, i keď nie ste
výtvarník. Keď ste .kedysi u nás doma na dedine pred chalupou zamietli
chodník a poliali ho cícerkom vody, váš takto vzniknutý ornament možno
tiež nazvať výtvarným prejavom. Keď nájdete kameň, kŕč dreva a položíte
si to v byte na policu – i to je výtvarný prejav. Keď na smrť nezmyselne zabitej devy napíšete čosi v krátkych riadkoch a vyjde to odtlačené v časopise, máme pre to pomenovanie – báseň, že je to literárny, básnický prejav. Ale keby ste nad zabitou devou alebo nad miestom, kde ju zabili, vykríkali v zúfalstve Dana, Dana, lastovienka, prečo, prečo ťa zabili, alebo keby ste na výročie jej smrti usporiadali nástup mládeže, kladenie vencov, panychídu, bude to tiež prejav, ale preň ani pomenovanie nemáme. Špecialista, človek, ktorý sa tým zaoberá, by všetky tie prejavy utriedil. Výtvarné a slovesné nazval by estetickými prejavmi a zahrnul by ich do kultúry, tie ostatné by akiste pomenoval politickými prejavmi. Z toho, čo som povedal, robia sa najrozličnejšie závery. Napríklad takéto: Politické prejavy nepatria do kultúry a kultúrne do politiky, človek, ten istý človek sa raz prejavuje kultúrne a raz politicky. Básnicky, prípadne tiež výtvarne sa môžete prejavovať, môžete s obnaženou hlavou stáť nad miestom, poznačeným nevinne preliatou krvou, môžete tam dumať alebo šeptať modlitby za spásu duše, ale nie kričať, hlasito oplakávať obeť. A už vonkoncom nie organizovať nástup mládeže, kladenie vencov, panychídu. To je už nie kultúrny, to je už politický akt. Esteticky či kultúrne sa prejavovať – to sa ako-tak pripúšťa u jednotlivcov občanov, ale byť tvorcom spoločenského prejavu – to si vyhradzuje pre seba vládca, držiteľ moci. Všetky ľudské prejavy, individuálne či spoločenské, výtvarné či slovesné patria do oblasti kultúry, všetky sú v určitom stupni politické, všetky sa v určitom stupni dotýkajú moci. Ich kategorizácia je výslednicou mocenského delenia. Podľa nepriznanej dogmy individuálne prejavy patria do kultúry, spoločenské do politiky. V dôsledku tohto mocenského delenia v konzumnej spoločnosti, kapitalistickej či socialistickej, dospeli sme k masovosti: Okrem hŕstky umelcov – tvorcov kultúry, ostatok, vlastne celok národa sú masy, masy konzumnetov politických ideí, konzumentov blahobytu, slobody, zaistenej budúcnosti, kultúry. O masy sa treba starať, viesť ich, zásobovať ich kultúrou. Je to strašný paradox, že slovenský ľud, povedzme poddanský ľud, v podmienkach uhorského feudalizmu a kapitalizmu, kotré vyhlasujeme za neľudské, svoju krajinu a nebesá na ňou pokryl vrstvou svojej veľkolepej ľudovej kultúry. Tento ľud v poslednom polstoročí, a najmä v posledných desaťročiach socializmu, ako sa zdá, stratil chuť a vôľu prejavovať sa, stratil svoj vkus. Stal sa konzumentskou masou, ktorá čaká, ako si nahovárame, kým ju nakŕmime kultúrou, poéziou, literatúrou, tou svojou produkciou ilúzií, ideí, kým jej ukážete, prečo má žiť. Je strašné, je nebezpečné národ redukovať na masu, konzumentov, konzumentov čohokoľvek, blahobytu, kultúry či slobody. Držiteľ moci, nech by bol mocný ako boh, nie je mocný ako boh, ako osud, nemôže ani malý národ používať ako masu, ako hlinu či materiál k svojmu prejavu. Lanský rok 1968, povstanie mládeže v Paríži, udalosti v Československej republike sú predzvesťou i poučením. Najväčšie násilie, ktoré sa tu pácha nielen na jednotlivcoch, ale na celých národoch, pácha sa v oblasti spoločenského prejavu, i keď v mene blahobytu – ktorý nám nehrozí – alebo bezpečnosti. (Odpoveď na anketu záhrebského literárneho časopisu KOLO k téme: Spisovateľ a národ. Rok 1969)
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|