|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page) 
|
<<
späť na Fragment ročník 1990, číslo 1 Po inaugurácii arcibiskupa Sokola prišli dvaja páni za F. Mikloškom A pýtajú sa ho: „Čo to znamenalo, pán Mikloško, to objímanie? Arcibiskup Sokol by mal byť zdržanlivejší a okrem toho, mysleli sme si, že medzi ním a biskupom Korcom nie sú veľké sympatie! A tie ovácie – vedeli by ste nám to vysvetliť?“ Posledná otázka nás presvedčila, že ani takí „zasvätení“ ľudia, akými sú pracovníci ŠtB, pri všetkých svojich informáciách neboli schopní pochopiť hĺbku a veľkosť mravnej autority, ktorú práve biskup Korec na Slovensku predstavuje. Zrejme je to tak, že ľudia, ktorí žijú bez Boha .1 posledným súdom je v ich vedomí Najvyšší súd republiky, si jednoducho nevedia predstaviť takú duchovnú moc, ktorá by obstála v súboji s mocou Štátnou. Nechápu, že úcta a obdiv voči duchovnej autorite existuje a nie je to len násilím vynútený prejav poslušnosti, ako to platí voči autorite štátnej. Keď sme sa s biskupom Korcom stretli v príjemnom prostredí petržalského (neodpočúvaného) bytu, ktorý nám na to popoludnie požičal neznámy dobrodinec, cítili sme ostych úmerný našej úcte a hoci sa rýchlo vytrácal v srdečnej atmosfére, na zdravú novinársku drzosť sme to ani jeden z nás nedotiahli. Obdivuhodná spontaneita, s akou biskup rozpráva a zároveň koncepčnosť jeho prejavu je súčasťou čara jeho osobnosti a vôľa počúvať jeho reč bola silnejšia, ako vôľa pýtať sa. Ako novinári sme možno zlyhali, zato máme zážitok. Pokúsime sa sprostredkovať aspoň jeho spracovanú časť. Najprv niečo zo životopisu. Narodil sa v roku 1924. Od roku 1939 bol päť rokov u jezuitov v Ružomberku (úradný názov – Spoločnosť Ježišova, Societas Jesu). Potom nasledovalo štúdium filozofie v Brne – na Filozofickom inštitúte v Trnave, potom mal dokončiť teológiu (celé štúdium trvalo sedem rokov). Prišiel však päťdesiaty rok a noc z 13. na 14. apríla, počas ktorej zlikvidovali všetky rehole, pričom mladých študentov a seminaristov pobrali na vojenčinu. Ján Korec mal ťažkosti so srdcom, a tak sa spolu s ďalšími piatimi dostal v septembri 1950 do civilu. Tajne sa nechali vysvätiť v Rožňave za kňazov a keďže väčšina biskupov už bola internovaná alebo vo väzení, vynorila sa otázka, čo ďalej. Za biskupa bol vysvätený Hnilica, ktorý až do vydania zatykača a úteku svätil kňazov. Potom bol vybratý Ján Korec a vo svojich dvadsiatich siedmich rokoch bol konsekrovaný za biskupa. V tej dobe pracoval ako robotník a svoje poslanie vykonával poobede a večer, tajne. Od roku 1955 už bezpečnosť o tom vedela. Biskup Korec sa však dozvedel, čo ŠtB vie, a to mu poskytovalo istú výhodu v boji o čas. Zatkli ho až v roku 1960 (!), a to spolu s ďalšími štyrmi, ktorí dostali tresty okolo troch rokov. Biskup Korec dostal dvanásť. Po procese nepodal odvolanie, pretože to považoval za zbytočné a celý súdny systém pokladal za nástroj moci. Keď prišiel do Valdíc, bývalého kartuziánskeho kláštora, na¬šiel tam v polovici roku 1960 uväznených do dvesto kňazov, z toho šesť biskupov – Zéla, Očenášek, Vojtaššák, Hopko a ďalší. Na zásah Amnesty International a pod tlakom začínajúcej sa Pražskej jari bol prepustený vo februári 1968. Nastúpil do práce ako smetiar v čate ZÁRESu, zakrátko však lekári zistili TBC a 15 mesiacov sa liečil v Tatrách. V júni 1969 bol s celou skupinou plne rehabilitovaný. Potom odcestoval do Ríma na audienciu k pápežovi Pavlovi VI., ktorý mu venoval množstvo darov – prsteň, pektorál, rnitry a berlu. Po doliečení z TBC mohol ako duchovný a zároveň údržbár u rehoľných sestier na Úprkovej ulici pracovať do konca roku 1974. Vtedy mu odobrali štátny súhlas. Vrátil sa k práci robotníka aj napriek tomu, že mu potom niekoľkokrát ponúkali pastoráciu v odľahlých miestach Slovenska... Šimečka: Prečo ste odmietli ísť do pastorácie? Korec: Argumentoval som po prvé tým, že ja nie som sám. Tým sa ničí nerozrieši, ak ja si uľahčím. Boli tu predsa desiatky kňazov vo výrobe. A pol druhé - čo budem robiť v pastorácii? Zaoberať sa mladými mi nedovolia, vraj mladí patria im. Nuž, keď je tak, vravel som im, tak nechcem pastorá¬ciu. Pochovávať? Veriaci sa pochovajú aj sami, jeden druhého. Okrem toho - ja so súhlasom niekam pôjdem, o rok mi ten súhlas znova zoberiete a ja nebudem mať robotu, ani bývanie. Tak som sa s nimi naťahoval. Celkove som bol dodnes asi 30 krát na takom predvolaní. Taká je moja situácia a tak žijem. Posledné tri roky pred dôchodkom som robil pomocníka opravára výťahov tu v Petržalke s 1400 korunovým platom a do dôchodku som pre ťažkosti so srdcom odchádzal po 58. roku. Dostal som 1200 korún dôchodku. Hoffman: To je strašne málo. A vtedy, keď vás rehabilitovali, nevyplácali vám nejaké odškodné? Korec: Obhajca podal žiadosť. Lenže, viete... Všetko sa dalo zariadiť. Bola tu novela zákona, podľa ktorej sa robili rehabilitácie aj s odškodnením. Polom bola inovácia tej novely, a v tej sa už hovorilo, že možnosti sa vyťahujú len na procesy do roku 1956... Potom už vraj bolo všetko spravodlivé. Šimečka: Považujete perzekúciu v posledných 20. rokoch predsa len za miernejšiu než v rokoch 50-tych? Korec: Samozrejme. V 50-tych rokoch to bolo nepomerne tvrdšie. Stínali sa hlavy a vešalo sa. Teraz sa už predsa len niektoré veci dajú povedať, aj urobiť. Šimečka: Legálne ste však vo svojom živote mohli slúžiť omšu len štyri roky... Korec: Áno - u spomínaných rehoľných sestier. Okrem tej veľkej udalosti 68. roku, keď sme mali to pamätné stretnutie na Velehrade. Tam sme asi trinásti biskupi koncelebrovali slávnostne sv. omšu v bazilike. Ale na druhý deň som už znova zbieral papiere a drôty po trávnikoch nových štvrtí. Šimečka: A teraz, po mnohých rokoch, ste sa znovu objavili na verejnosti... B Áno. Doteraz som sa tomu priam vyhýbal. Ani na konsekráciu otca Sokola som nešiel. No na inauguráciu ma otec arcibiskup Sokol pozval a ja som pozvanie prijal, hoci to bola háklivá situácia. Neisť na túto slávnosť znamenalo riskovať pre dnešok i pre dejiny reči a názor, že som menovanie arcibiskupa ignoroval a že sme proti sebe. Ísť na túto slávnosť znamenalo riskovať, že ju svojou prítomnosťou azda naruším. Keď som však bol pozvaný a pozvaný opravdivo, rozhodol som sa ísť. Stalo sa to druhé – že som to do istej miery naozaj narušil. Hoffman: Ale narušili ste to pozitívne... Korec: Celkom iste, a to ma nielen uspokojuje, ale priam teší. No osobne mi to nebolo veľmi príjemné. Vítali kardinála Tomka, potom ďalších, až naraz zaznelo moje meno a vtedy priam prepukol potlesk, silný a dlhý, ktorý prešiel až do akéhosi prvomájového rytmického tlieskania. Čo som mal robiť? Dal som hlavu dolu... Táto pozornosť tisícov bola oným tušeným narušením... No nakoniec sa všetko vyvážilo. Na konci celej bohoslužby som šiel k oltáru a pri odchode otca arcibiskupa som mu dal tzv. amplex – objatie. Tým som pred tvárou všetkých, aj pred dejinami dal najavo, že ho naskrz prijímame. V tom objatí som mu všetko aj s tým potleskom odovzdal. Ja sám som si z toho neodniesol nič – ustúpil som do úzadia. On vychádzal z katedrály v sprievode kardinálov slávnostne medzi tisíce veriacich... Teraz som rád. Dali sme verejne najavo, že ho prijímame a uznávame ako hlavnú vedúcu osobnosť Cirkvi na Slovensku. Cirkev u nás nie je tajná a netajná, ale jedna a Kristova. Takto sa po 38-ich rokoch pre mňa dňa 26. júla 1989 skončila jedna podstatná časť mojej doterajšej misie. Dovtedy jednotu cirkvi na Slovensku nepredstavoval efektívne po desať¬ročia nik. A predsa sme boli jednotní, i keď na základe neoficiálnom. Teraz máme aj oficiálny princíp jednoty. Každému to musí byť jasné. Hoffman: Ako to prijal, ten Váš amplex, pán arcibiskup? Korec: Myslím, že dobre a s plným pochopením. Dúfam, že sa nám podarilo vniesť do nášho života jasno. Inak som tam bol jediný v civile. Všade okolo to horelo červeňou. Hoffman: Prečo ste vlastne boli v civile? Mohli ste sa obliecť? Korec: Azda mohol. Ale prečo? Žijem tak 38 rokov. Vtedy v Ríme, keď mi vybavili audienciu u sv. Otca, chceli, aby som sa obliekol do talára, a nechceli ani počuť o tom, že by som mal ísť len v civile. Nevedeli si to vraj predstaviť. Ja neviem ani, kde sa to vo mne nabralo, ale som im neustúpil. Tak mi kúpili kňazský civil a v ňom som išiel k svätému Otcovi, J Potom som povedal, že sa vôbec nič nestalo. Pre mňa to bolo nestrojené a Pavol VI. to pochopil. Takže aj v Trnave - mohol som ísť azda v rúchu. Ale myslím, že v civile to bolo omnoho prirodzenejšie: tak stále žijem. Šimečka: Vo vašej bibliografii je uvedených doteraz 68 titulov. To sú tisíce strán esejí a pojednaní s veľkým záberom tém. Mohli by ste nám k tomu niečo povedať? Korec: V roku 1946 som začal písať. Moja licenciátna práca z filozofie mala názov „Filozofické základy dialektického materializmu“. Keď som bol v redakciách, napísal som okrem iného úvahu „Dráma ateistického humanizmu“. To zatiaľ nebolo publikované, ale je to dodnes aktuálne. Preberal som tam Nietzseheho a Comta, ktorý chcel nahradiť kresťanstvo svojím náboženstvom. Končilo to vetou: „Nástup oslobodeného človeka sa nevydaril“ – človeka, oslobodeného od viery v Boha. Citoval som Dostojevského Besov, kde sa hovorí, že ak sa uskutoční život bez Boha, „vznikne taká tma, čosi tak neotesané, že sa celá stavba zrúti pod ťarchou ľudského preklínania“. Keď teraz čítam v Týždenníku aktualít, ako Stalin preberal zoznamy odsúdených, tritisíc, päťtisíc, ktorých chceli popraviť, a Stalin to všetko podpisoval – to je hrozné. To boli desaťtisíce a státisíce. A bola to strašná tma. Teraz sa nachádzajú nové masové hroby. Kedysi povedal prezident Reagan, že to bola... Hoffman: Ríša zla... Korec: Áno. Inak to nevedel kratšie vyjadriť. Sovietski ľudia hore i dolu nechcú už takúto ríšu. Čítali ste Volkogonova a iných? Čo robil Berija a čo robil Stalin? – Život bez Boha sa stal hrôzou. O tom som písal ako 23-ročný. Neskôr po návrate z väzenia popri robotníčení som písal znova. Vtedy toho bolo už viac. Písal som o naliehavých otázkach. Napríklad o kompetencii vied. Biológia môže definovať človeka. Aj fyzik môže definovať človeka, aj chemik, aj antropológ. Ale takisto môže definovať človeka filozof, ako to urobil Aristoteles, či Bergson. A človeka môže definovať i teológ, ktorý povie, že človek je obraz Boží. Definícia nijakej prírodnej vedy nie je jediná a posledná. Preto nemôže jestvovať nijaký prírodovedecký svetový názor. Prírodná veda nemôže vyvrátiť Boha. – Hovoríme mnoho o humanizme. To je ďalšia téma, o ktorej som hodne písal. Počujte, nebyť tu kresťanstva, tak nás dnes bude nejaký tyran hnať bičom. Dá nám na krk jarmo a povie: Ideme! A bude na nás orať. To robil Pol Pot v Kambodži. Nebyť kresťanstva, otroctvo by možno trvalo dodnes. Neviem, ako by sa dejiny boli vyvíjali bez Krista. To som chcel ukázať vo svojich knihách o človeku a o dejinách. – V týchto dňoch som bol veľmi prekvapený pri oslavách Francúzskej revolúcie. Aj renomovaní historici vystúpili s varova¬ním „pozor, pozor". To, čo sme doteraz hovorili o revolúcii, bolo nekritické. Ani jedno z proklamovaných hesiel nerealizovala! Vešali jeden druhého, gilotínovali tisíce, atď., ale ani sloboda, ani rovnosť, ani bratstvo sa nekonalo. Iba ich proklamovali. Kresťanstvo proklamovalo tieto zásady už dávno predtým a kresťanskí misionári sa už dávno predtým starali ešte aj o malomocných a telesne postihnutých. Rehoľné sestry mali nemocnice a Milosrdní bratia pôsobili už pred Francúzskou revolúciou. Iste, nie všetci pokrstení žili podľa evanjelia... Ale koľko tu bolo hrdinstva a svätosti v každej generácii! Šimečka: K tomu by som sa chcel hneď spýtať. Existuje známa námietka na šírenie kresťanstva do ďalšieho sveta, do Afriky a južnej Ameriky. Čítal som o tom nejeden román. Či kresťanstvo neprinieslo týmto národom dnes tretieho sveta viac škody ako úžitku, rozvrátením tradičných noriem a zavedením noriem bielej civilizácie? Korec: Misionári si iste prinášali na nové pôsobiska svoju povahu a svoje obyčaje. Misionár mohol byť ako človek niekedy netrpezlivý, mohol urobiť chyby. Ale myslím si, že základná idea misií bola vždy veľká. Mal som priateľov, s ktorými som bol od 39. roku u jezuitov. Mnohí z nich odišli do misií. Páter Švec z Komjatíc, ktorý bol trinásť rokov v Afrike – v Rodézii, mi rozprával, čo museli všetko prežiť, na čo všetko sa museli podobrať, pretože tam nebolo takmer ničoho. Prišli z kultúrneho prostredia Slovenska, tam začali od nuly. Začali obrábať kus záhrady, postavili základnú školu, potom gymnázium. Jezuiti v Kongu vybudovali modernu univerzitu. Vychovávali afrických chlapcov, prehovárali domorodcov, aby aj dievčatá dali do škôl, čo bolo pre tamojšie pomery neslýchané. Slovom, budovali, učili, liečili, cestovali, zodierali sa. Iste, keďže to bola anglická kolónia, museli sa podrobiť určitým pravidlám, museli rešpektovať určité zákony. Ale misia, ak bol inde útlak, bola oázou. Bola školou ľudskosti. Slováci alebo Poliaci nešli do Afriky preto, aby tam vládli. Ja by som predsa len rozlišoval medzi kolonializmom ako takým, a misiami, ktoré v kolóniách pôsobili. Prečítajte si Švecovu knihu „Africa my love - Afrika moja láska“. Spoznáte postoj misionára k ľudom v Zambii a v Zimbabwe, ktoré patrili Anglicku. Prezident Zambie Kaunda, ktorý bol aj v Bratislave, Švecovi za túto knihu poďakoval. Ten istý prezident Kaunda dal štátne vyznamenanie inému Slovákovi, rehoľnému bratovi Perdíkovi za to, že postavil vzácnu cestu cez hory Zambie. Rehoľný brat Gajdoš z Kňažíc postavil v Afrike desiatky nielen kostolov, ale aj škôl, a to aj gymnázií! Perdíka som osobne poznal z Ružomberka, Gajdoša som roky sledoval z listov a časopisov. A čo všetko robia naši misionári v Indonézii, Indii, alebo v Južnej Amerike! Iste ste počuli niečo o jezuitských tzv. redukciách v Paraguaji a inde. Čo sa z toho mohlo rozvinúť! Ak ste čítali o misiách romány, bolo by treba vedieť, kto ich písal a s akým zámerom. - Nielen romány, ešte aj tzv. historiografia môže hanobiť historickú pravdu. Sledoval som vo viedenskej televízie besedu, v ktorej vystupoval aj istý ateista. Boli tam aj nejakí kňazi. Ten človek, ktorý vraj píše dejiny Cirkvi, mal odvahu povedať pred 100-tisíc divákmi, že Cirkev bola vraj naj zločinnej šou organizáciou v celých dejinách sveta! Tvrdil, že Cirkev vždy pohŕdala ženou, a to vraj tak, že to nemá vo svete obdobu. Jeho spolubesedníci zostali úplne vyjavení. Bol tam aj nejaký profesor - ten nevedel, čo má pri výbuchoch tohto človeka robiť. Hniezdil sa priam zúfalo na stoličke. Potom ktosi síce odpovedal, ale v prekvapení sa nezmohli na skutočnú odpoveď. Viete, niekedy zaznajú také útoky, ktoré človeku vyrážajú dych. Ja by som bol tomu chlapovi povedal: „Počujte, vy sa odvolávate na to, že ste študovali históriu a že v mene svojho štúdia máte právo tvrdiť, že Cirkev bola zločineckou organizáciou, a to medzi iným aj preto, lebo pohŕdala ženou? Počuli ste vy niečo o Felicite a Perpetue? To sú svätice z Kartága 3. storočia! Počuli ste niečo o manželke Chlodvika, ktorá ho získala pre kresťanstvo? Počuli ste niečo o veľkých predstavených ženských kláštorov vo Francúzsku v Karolínskej dobe a neskôr? Viete niečo o Kataríne Sienskej, ktorá si dopisovala s pápežmi? A počuli ste o Terézii Veľkej zo Španielska, ktorá je nazvaná učiteľkou Cirkvi? Vy chudák! Cirkev vyzdvihovala ženu na oltár! A prvá žena, ktorú vyzdvihovala, bola Ježišova Matka! A dnes máme matku Terezu! Úcta k žene jestvuje v Cirkvi nielen dnes! Jestvuje od samučkého začiatku - veď sú toho plné dejiny! Onedlho bude svätorečenie bi. Anežky Českej z čias okolo r. 1250. Hoffman: V tomto čísle Fragmentu budú uverejnené dve úvahy, ktoré pre náš časopis napísal Lubomír Martínek, český spisovateľ žijúci v Paríži. V jednej z nich popisuje situáciu okolo premietania filmu Posledné pokušenie Krista. Tam došlo k rôznym zrážkam, zo strany katolíkov, jedno kino bolo dokonca vypálené a jeden človek zahynul, čo vyvolalo silné protikatolícke nálady. Ako sa vy na to pozeráte? Korec: Rád vám odpoviem! Keď sme sa pred chvíľou stretli, požiadal som vás, aby ste mi o sebe niečo povedali. Ak by ste boli ateisti, vyjadroval by som niektoré názory na ateizmus azda šetrnejšie, aby som vás osobne neurazil. Uraziť neslobodno nikoho. Každý človek má právo na svoju česť. Pre urážku na cti možno podať žalobu na súd. U nás jestvuje zákon o urážke verejného činiteľa. Ale ani v demokratických štátoch nemožno uraziť napríklad prezidenta. Keď noviny uverejnia urážlivú lož, zákon ich donucuje urážku odvolať a uverejniť odpoveď urazeného. Sloboda ani v demokracii nie je svojvôľa. V mene slobody nemôže jeden občan urážať druhého. Také sú zásady morálky. - Keď ide o umeleckú tvorbu, tá má byť zásadne slobodná. Ale aj kultúra má slúžiť životu, má ho obohacovať, dvíhať a prehlbovať. Preto sa musí tiež riadiť pravidlami morálky. Ani v básni nemôžem urážať konkrétneho človeka. Aj literatúra si musí ctiť ľudí a pravé duchovné hodnoty. Nie všetko, čo človek môže fyzicky, môže aj mravne. Fyzicky môžem napísať knihu, kde lžami urazím tri milióny ľudí na Slovensku. Mravne to zodpovedne urobiť nemôžem, hoci na to fyzicky slobodu mám. Ak zmienený film Posledné pokušenie Krista bol urážkou Kristovej osoby, ktorú si ctia stámilióny ľudí na svete, bol urážkou všetkých týchto ľudí. Ani umelec nemôže, ak je kultúrny, zobraziť Krista ako zvrhlého alebo zločinného muža. Ak to urobí, musí rátať s tým, že kultúrni ľudia a najmä veriaci, ak už nesmú opovrhnúť autorom, opovrhnú jeho nekultúrnym dielom. To si mal tvorca filmu vopred uvedomiť. Mal si uvedomiť, či je mravne únosné zosmiešniť a uraziť osobnosť, ktorá je pre stámilióny svätá a ktorá je ctená vo všetkých kresťanských chrámoch. Tým viac si to mal uvedomiť, ak pri tom znetvoril históriu a všetky historické správy o Kristovi. To bolo nielen netaktné, ale aj surové. Ak si príslušníci národov právom chránia česť svojich národných hrdinov, kresťania majú právo chrániť česť Kristovu. - Iná vec je konkrétna reakcia na spomínaný film. Biskupi ho mohli odmietnuť, kňazi a veriaci ho mohli kritizovať, slušní ľudia mohli odmietnuť ísť na film z protestu proti porušeniu elementárnych zásad mrav¬nosti nespútanou fantáziou umelca. Ale nik nemal robiť výtržnosti a už vonkoncom sa nemalo nič podpaľovať. Keď bol nekultúrny umelec, mali zostať kultúrni aspoň jeho protivníci, v prvom rade veriaci. A nemali siahať po prostriedkoch protestu, ktoré sú pod kultúrnu úroveň. No vyjadriť sa zásadne mohli. A mali právo i verejne protestovať. Keby niekto urážal vašu l dcéru, sestru, alebo matku verejne na ulici, mlčali by ste? A keby to urobil v novinách, mlčali by ste? Keby niekto pľul na moju matku verejne na ulici, asi by som sa ovládal a neskočil by som mu ako robotník na krk - ale ozvať by som sa istotne ozval a istotne by som matku obránil! - Umenie má spoločný dosah, s čím treba rátať. Aj umenie má byť ľudská činnosť s ustálenými mravnými vzťahmi, záväzkami a poslaním. Umelecká sloboda, ak je pravá, je disciplinovaná a zodpovedná. Ale to je téma pre celú knihu! Hoffman: Čítal som v poslednej dobe niektoré vaše aktuálne texty (list televízii), kde ma vždy veľmi prekvapilo, že témy, ktoré všetkých napĺňajú veľkým vzrušením, rozčuľujú, vy zvládnete pokojným tónom. Hoci podľa životopisu vy prvý by ste mali nárok na expresívny výraz. Je to tým, že l viete, že pokojná forma je účinnejšia, alebo... ? Korec: Aj ja sa viem rozhorčiť. Ale obyčajne to večer pred spánkom oľutujem. Užil som si hodne. A to, čo som prežíval, mi spôsobovali celkom konkrétni ľudia, ktorí ma vyšetrovali, súdili, atď. Ale my, veriaci, sa usilujeme žiť predsa len s pohľadom do evanjelia a na kríž. Nechceme byť plní horkosti, že by to v nás vrelo nenávisťou. To neznamená, že by sa veriaci človek niekedy nemohol rozhorčiť. Príklad má nakoniec aj v evanjeliu. Nemôžeme chcieť mľandravé kresťanstvo. Máme medzi sebou aj ľudí, ktorí sa cítia dotknutí, keď sa niečo povie emocionálnejšie a ostrejšie. Ale prečo? Za pravdu sa možno oduševniť. A nad lžou sa možno rozhorčiť. Ježiš povedal protivníkom: „Vy hadie plemeno!“ A o vládcovi Herodesovi povedal: „Povedzte tej líške!“ Keby som to povedal ja, bolo by na mňa asi zle. Aj keď sa však rozhorčíme nad nepravdou, či nespravodlivosťou, nemôžeme a ani nechceme to robiť ako pozbavení zmyslov, lež vyrovnane. V tom nás udržuje viera, denná modlitba, denná eucharistia, kňazov denný breviár. Som presvedčený, že pokojný výklad pri určitých témach je najprijateľnejší. Predložiť názor a dôvody... Tomu sa hovorí dialóg. No v niektorých prípadoch by som sa vedel vyjadrovať aj tvrdšie. Teraz nám napríklad navrhujú vychovávať deti sexuálnou výchovou filmami o pohlavnom styku, homosexualite a skupinovom sexe. Tu by som vedel povedať dotyčným: Čo vám šibe?! Šimečka: Pokiaľ viem, tak to s tými filmami bolo trochu prehnané. Ide vlastne len o jeden film, v ktorom je diskutabilná scéna nahej dvojice s prestrihmi na maznanie matky s dieťaťom, ktorá má ukázať, že nežnosť pochádza z týchto zdrojov. Nijaké švédske filmy tu vraj nie sú. Ani s tým premietaním na školách to nie je také horúce. Učiteľom sa do toho nechce. Korec: Ja som čítal ten prvý článok vo „Vlaste“. Tam to opisovali ináč. Treba vraj odbúravať tabu, čo všetko treba učiť dievčatká, atď. Bez citu a zodpovednosti. Tých tabu sme už porúčali mnoho. Teraz sa v mnohom vraciame naspäť. K zrúteným tabu. Počúval som reláciu z poľnohospodárstva. Hovorili, že sme do pôdy sypali toľko chemikálií, až sa premenila na mŕtvu neproduktívnu zem. Keď myslím na ten článok o sexuálnych filmoch pre deti, uvažujem: ornicu už máme umŕtvenú, teraz ideme ešte dobiť svoje deti. Viete, jedna vec je vychovávať deti aj po tejto stránke a pripraviť ich do života. Ale sexus, to nie je niečo izolované. Keď už vychovávať, tak vychovávať k opravdivej ľudskej láske a zodpovednosti. Do toho ako celku má byť zahrnutý v manželstve aj sexus. Nie je také jednoduché zaviesť nedomyslenú sexuálnu výchovu. Mnohé veci sme už zaviedli, potom sme zas odvolali. Čo budeme robiť o desať rokov, ak deti jednostranne vychováme? Ako veriaci človek mám veľké obavy. Ak škrtneme Boha, podľa mňa strácame miery a meradlá. Pre život, ktorý my nazývame morálnym životom. V kresťanstve sme vždy vedeli, že je tu Boh, že človek je na jeho obraz, že má určité poslanie, že človek sa odlišuje od zvierat, že zatiaľ, čo zvieratá sú vedené inštinktom, ktorý im nedovolí odbočiť z koľají, človek nie je takto determinovaný inštinktom, má myseľ, ktorou poznáva dobro a zlo a smie sa slobodne rozhodnúť. Je slobodnou bytosťou. Zviera je neslobodné. Človek slobodne tvorí sám seba. Jeden utvorí zo seba alkoholika, druhý sexuálneho maniaka. Iný vzdelaného a ušľachtilého človeka, ďalší vyrastie na svätca. Človek sa má rozhodovať podľa svedomia. Formuje si ho tým, čo nám Boh dal poznať ako program nášho života. Do toho patrí Desatoro, atď. Morálka sa budovala na Bohu a na svedomí. Keď škrtnete Boha, všetko je otrasené. Dnes ešte používame výrazy ako „svedomie". Ale vnútorný obsah sa u mnohých už stratil. Často sa pýtam sám seba: Čím je svedomie človeka, ak niet Boha? Som presvedčený a dosť som sa tým zaoberal, že ak jestvuje len hmota a jej evolúcia, ak je človek len vyvinuté zviera, rozvinutá opica, z tohto nevyvodíte nijakú opravdivú morálku. Zdravú, ľudskú morálku, na ktorej sa dá budovať život. Takúto morálku predkladalo kresťanstvo. Iná vec je, či ju ľudia, aj veriaci ľudia, vždy plnili. Ale morálka bola dobrá. Z nej rástli rodiny, katedrály a svätci. Ale evolúcia? Ako napísal G. K. Chesterton, z evolúcie môžete vyvodiť azda dve streštené morálky, že máme byť ako tiger, alebo ako ovca. Ale z evolúcie nevyvodíte, že voči lži a nespravodlivosti máme byť ako tiger, voči blížnemu ako baránok. Z evolúcie vyvodíte len to, čo povedali biológovia: boj o život a pretrváva¬nie zdatnejšieho. Ale potom bol morálny aj Hitler, lebo bojoval o priestor pre svoju tzv. zdatnú rasu, a všetkých nezdatnejších chcel vykynožiť. Vychádzal z toho, že morálny je „boj o život a pretrvávanie zdatnejšieho". Toto by sa malo v ľudstve ujať? Nech nás Boh všetkých chráni! Šimečka: Ja som mal nedávno dva zaujímavé rozhovory. Prvý bol s priateľom, ktorého by som mohol označiť za tolerantného ateistu, vzdelaním filozof. Pýtal sa ma s takým údivom: ako je to možné, že ľudia vzdelaní, inteligentní, intelektuáli môžu veriť v Boha? On tomu nerozumie, veď viera v Boha je predsa iracionálna záležitosť, nie je postihnuteľná rozumom. A jeden intelektuál predsa poznáva skutočnosť rozumom, teda ak verí v Boha, popiera sám seba, svoje poslanie intelektuála. Nevedel som na to veľmi odpovedať, ale argumentoval som morálkou, ako podstatnou súčasťou viery, on mi však namietol, že dobro on uznáva ako najvyššiu hodnotu, ale nepotrebuje k tomu Boha. Na druhý deň som sa stretol s ďalším priateľom, veriacim intelektuálom, tlmočil som túto otázku a on mi na to hovorí: odkáž svojmu priateľovi, že ja ako veriaci pri poznávaní sveta rozumom mám proti nemu jednu výhodu, nemusím sa toho poznania báť, lebo mám istotu Boha. Ani najstrašnejšie poznanie ma nedesí a som slobodný od takých ideí, ktorých zdrojom je často strach pred nemilosrdnou skutočnosťou, želanie vidieť jej lepšiu tvár a vydávať ju potom za pravú. To samo osebe by bol iste pekný námet na rozhovor, ale ja chcem povedať len toľko, že ma ľaká tá priepasť nedorozumenia. Ak to vezmeme solipsisticky, že vedomie týchto dvoch ľudí o svete je tým svetom, tak potom sú od seba vzdialení vo vesmírnych dimenziách. Môžu pokojne o sebe hovoriť, že žijú na rôznych planétach. Jedna z nich bez Boha, druhá s Bohom. Nedá sa táto priepasť preklenúť? Tuto s Ivanom sme priatelia a výborne si rozumieme. Až na to, že on tvrdí, že nie je z opice a ja tvrdím, že som. V skutočnosti sme teda od seba oddelení fantastickou vesmírnou hĺbkou a pokojne môžeme tvrdiť, že sme k sebe vzájomne ako Pozemšťan a E. T. Až na to, že nevieme, kto je kto. Chcem povedať, že tento problém sa často preklenúva len toleranciou, ale to sa mi vidí málo. Chýba mi snaha porozu¬mieť. Z oboch strán. Korec: Poznanie existencie Boha je poznanie racionálne. To vedel Aristoteles, Tomáš Akvinský, Bergson i G. Marcel. A vedeli to i prírodovedci Jeans, Einstein, Heinsenberg, či Weizsäcker. V tomto zmysle ten, kto uznáva existenciu Boha, má aspoň toľko racionálnosti ako vami spomínaný intelektuál. Veriaci kresťan poznáva Boha cestou rozumu, ale prijíma ho predovšetkým cestou Zjavenia v láske. To robil Augustín, Tomáš Morus, Kennedy, de Gaulle, Mauriac i Solženicyn. Toto prijímanie Boha cez Ježiša Krista a jeho evanjelium v láske zostáva vecou rozumu, lebo je odôvodnené, no pre prvok lásky a oddanosti je predovšetkým darom božím, darom milosti. Ponúka sa každému, ale nie každý ho musí prijať. Veriaci človek, ktorý rešpektuje slobodu druhého, prijíma preto ako brata aj toho, kto neverí, pretože ho prijíma Boh. Veriaci človek čo do pravdy, ktorú poznáva, je nekompromisný. Z dvoch tvrdení „Boh jestvuje - Boh nejestvuje", môže byť pravdivé len jedno. Veriaci prijíma nekompromisne len prvé, stojí za ním, žije z neho a obhajuje ho. Druhé tvrdenie nekompromisne odmieta. Ale voči neveriace¬mu človekovi je tolerantný a hlavne má byť dobrý. Tolerantnosť očakáva však aj od druhého. U nás to veriaci človek očakáva už viac než štyridsať rokov márne. Iba tolerancia je však nádejou našej budúcnosti. – Neveriaci sa môže uzatvoriť do prírodných vied, brať veci ako dané a nepýtať sa na ich posledné príčiny. Veriaci človek pozná hranice prírodných vied, pýta sa i na to, ako môžu jestvovať vedy i vedci, ako vznikli také racionálne štruktúry ako strom a človek, keď z hmoty nevzniká bez mysle ani stôl, ani dom, ani krčah a keď archeológovia z nájdených prsteňov či ihiel usudzujú na prítomnosť človeka a jeho mysle pri nálezisku. Ako veriaci práve pre racionálnosť neverím, že atómy vodíka, železa a draslíka utvorili ľudské oko, srdce, krásnu postavu a tvár a že teraz v človeku premýšľajú a v dvoch ľuďoch diskutujú o živote a smrti, o čase a večnosti, o mravnosti a zvrhlosti a že tvoria kultúru. Rozum mi nedovoľuje prijímať takýto názor. Ale chcem byť tolerantný voči tomu, koho uspokojuje, že Boha niet, že všetko je len hmota a že katedrály, symfónie a literárne skvosty sú iba dielom hmoty. Podľa mňa hmota sama sa nezahustí ani do katedrály, ani do Božskej komédie a Piety, ani sa nezahustí do človeka. Bez Ducha, ktorý je za oponou viditeľného sveta, nevysvetlíte nič, ani tento náš rozhovor. Na vašu otázku by som teda odpovedal takto. Nemusí vás to presviedčať. Ale keby ste dobre uvažovali nad tým, čo som povedal, možno by vám to nedalo pokoja. Šimečka: Ja sa nebránim. Korec: A ja zas nemám v úmysle robiť na vás nátlak. Iba hovorím, ako hľadím na svet. A neviem si dobre predstaviť, že by si vzdelaný človek nekládol posledné otázky a nehľadal posledné odpovede. Intelektuálske je podľa mňa toto: Nijakú otázku si nezakázať. Hoffman: Myslím, že jedna z otázok, ktoré si dnes nemôžeme zakázať sa týka uväznenia dr. Jána Čarnogurského a prof. Miroslava Kusého. Nemyslíte si, že veľká solidarita s nimi je prekvapujúca? Čím je podľa Vás spôsobená? Korec: Neviem o nejakom veľkom prúde solidarity. Sú nejaké nové podpisy? Hoffman: Ozvali sa sociológovia, spisovatelia, výtvarníci, katolícki kňazi, ktorí dovtedy nikdy takto verejne nevystúpili, a pokiaľ viem, prebiehajú podpisové akcie v rôznych kútoch Slovenska. Zdá sa mi, že na slovenské pomery je to významný jav. Korec: Chvála Bohu! Ja som to podpísal zo zásadných dôvodov, všeobecne ľudských. Naozaj si myslím, že sme sa v tejto veci plným právom mohli stretnúť tak veriaci ako aj neveriaci. Či si už určité hodnoty vysvetľujeme z najhlbších príčin, alebo inak, ak ich v živote uznávame, môžeme ich spoločne brániť. Ceníme si napríklad človeka, zvlášť čestného človeka. Ceníme si slobodu človeka, myslenia a prejavu. Na tom sa dnes najlepší duchovia zhodujú - spisovatelia, filozofi i predstavitelia štátov. Ľudské práva sú definované. Keď ide o náš konkrétny prípad, môžeme sa len tešiť, že aj na Slovensku sme konečne pochopili, že nežijeme ako oddelené ostrovy, že sloboda jedného sa dotýka všetkých, že sme na jednej lodi. Želal by som si, aby sme toto pochopili ešte lepšie. V časoch, keď sa rozpútala nespravodlivosť, zachytila najprv takzvaných nepriateľov, potom zachytila aj tých, ktorí ju dali do pohybu. Zápas o spravodlivosť, o pravdu, o dôstojnosť a hodnotu človeka je zápasom za každého z nás. Hoffman: Myslíte si, že tento program vzájomnosti, vzájomného porozumenia, solidarity, je dostatočný, na ktorom sa môžu stretnúť všetci, že na ňom je možné založiť národné zmierenie? Korec: Pre začiatok áno. Prejavili sme úctu a solidárnosť s piatimi ľuďmi, o ktorých sme presvedčení, že mali právo mať svoje myšlienky, svoje názory a že mali právo ich vyjadriť. Keby nás toto presvedčenie všetkých preniklo, nikto nebude ukrátený. Slovenský i český národ by tým len získal. Moderný život sa ani nedá budovať na inom základe, ako na slobode a spravodlivosti. To sme už videli. Boli mŕtve obdobia, keď sa budovalo na sile a na pomste, či nadradenosti. Treba sa vrátiť, odstrániť trosky a začať znovu. Veriaci môže ísť v odôvodňovaní pravdy a spravodlivosti azda hlbšie, až k Bohu. Ale pokiaľ aj druhí chcú budovať spravodlivú spoločnosť v úcte voči človeku, jeho slobode a názorom, voči právu vyjadrovať tieto názory, smieme kráčať spoločne. Viem, že niektorí sa obávajú. Boja sa, že veriaci chcú vraj zas diktovať. To je nezmysel. Chcú žiť. A chcú zo svojich zdrojov tvoriť. Boli najviac a sú najdlhšie ubíjaní. Prečo by mali mlčať v budúcnosti, keď nemlčali doteraz, hoci boli väznení a diskriminovaní? Doprajme si navzájom slobodu! Hoffman: Ja som si nedávno poznačil myšlienku Jána Pavla II. z interview na jednej z jeho ciest. Hovoril o budúcnosti ľudstva a povedal, že v treťom tisícročí bude ľudstvo buď kresťanské alebo nebude vôbec. Mňa to veľmi zarazilo, naznačil tým, že žijeme skutočne dramatickú dobu, keď sa rozhoduje o všetkom. Aký je váš názor, čo by sme v tejto dobe mali robiť, aby sme vôbec obstáli? Korec: Mne sú mnohé veci po dlhých rokoch života pomerne jasné a sú pre mňa prijateľné. Preto chápem výroky Jána Pavla II. Máme otrasné skúsenosti. Poznali sme Pol Pota, Idi Amína v Ugande, surové udalosti Číne, popravy za Stalina, súdy a rehabilitácie u nás, surovosti v Iráne, činnosť teroristov... Pápež odpustil svojmu vrahovi, Chomejní vyzval zabiť autora jednej knihy. V zmätku názorov a podujatí hľadia dnes s úctoľ na p.ipeža ako na ušľachtilú osobnosť aj v Afrike a Ázii. Stojí na strane utláčaných a na strane spravodlivosti. Podstatné myšlienky, ktoré vyslovuje, zastáva nielen Solženicyn, ale i Ajtmatov a mnohí iní. Čítajte prejavy sovietskych spisovateľov a intelektuálov o úcte ku kresťanskej tradícii. Evanjelium je univerzálne a stojí na strane človeka. Predkladá nielen Desatoro, ale í odpúšťanie a najmä lásku. Čo lepšieho sme vynašli nad Desatoro? Východné náboženstvá sú cenné v zdôrazňovaní duchovných hodnôt, ale sú pasívne. Islam je tvrdý a v jeho mene už roky pôsobia únoscovia a teroristi. Na Filipínach, kde je mnoho katolíkov, sa uskutočnila revolúcia bez krvi. A ateizmus? Spoznali sme jeho celkové ovocie. Jednotlivý ateista môže byť azda ušľachtilý človek. Ale to sú výnimky. Pozrite sa na mládež, na množstvo. Boha stratili, nič lepšie nedostali a nenašli. Národ potrebuje ľudí pracovitých a obetavých. V továrňach a vo väzení som zisťoval, že ľudia nemajú pre to pohnútky. Čo stojí aj nás, veriacich, pracovať na sebe podľa uvedomia a v oddanosti Bohu! Koľko spytovaní svedomia, modlitieb, spovedí, atď. Len s námahou nás oddanosť Bohu vedie k oddanosti ľuďom. Ale (i > má viesť k tejto namáhavej práci na sebe mladých ľudí, ktorí nemajú hoha a chcú len užiť život? Kedysi robili brigády z lásky k Stalinovi alebo Fučíkovi. To dávno zapadlo. Vo väzení mladí hovorili: „Boha není, nebe není, ani pekla a svědomí není – dělej čo chceš, jenom se nedej chytnout!“ To bola celá ich filozofia. Je rozšírenejšia, než si myslíme! Ak národ odmiet¬ne tisícročné duchovné tradície, ťažko mu bude žiť! Tisíc rokov sa u nás cizelovala morálka, ktorá sa opierala o Boha a o dôstojnosť človeka v ňom od počatia po hrob. Matky, ktoré čakali dieťa, boli „v požehnanom stave". Teraz akoby sme boli stratili všetky miery a meradlá vo výchove, v názo¬roch na manželstvo a rodinu, na sexus, na celú kultúru... Sovietski intelek¬tuáli a spisovatelia to už vidia. Naši, bohužiaľ, ešte nie... Ján Pavol II. nevidí lepší základ života, než je evanjelium. A čo iné naozaj ponúknuť ľudstvu, okrem tohto už ponúknutého? Pol Pot ponúkol volské jarma, ľudia ťahali pluhy, vojaci s puškou ich strážili. Vysielala to televízia z Viedne. Buď prijmeme posvätný poriadok života s úctou k zemi, horám a riekam, k človekovi a národom, alebo budeme mať nových Pol Potov, Stalinov ,i teroristov. Ján Pavol II. to vidí z nadhľadu. A neuvažuje ako politik, lež ako kňaz a otec a 263-tí nástupca apoštola Petra dvetisícročnej Cirkvi. Vidí, že vychovať ušľachtilú mládež, a tým nádej sveta, bez Boha je nielen ťažké, lež priam nemožné... – Čo by sme mali robiť? V chaose názorov a v zmätku pojmov by sme mali pre začiatok vychádzať z definícií ľudských práv, vypracovaných v OSN, v Helsinkách a vo Viedni, na ktorých formulácii sa zúčastnili mnohé národy a reprezentanti rôznych kultúr. Na základe týchto všeľudských dokumentov by sme mali rozvíjať pojem slobody, práv a povinností vlád, politických strán, inštitúcií i jednotlivcov, pojem úcty k človekovi, starosti o rodinu, pojem spravodlivosti, kultúry, sociálnych istôt, atď. Mali by sme rozvíjať medzinárodné prijaté zásady, obohacovať ich našimi slovenskými tradíciami a zavádzať ich do života. Šimečka: Keď hovoríme o obraze sveta, ktorý nevzbudzuje priveľký optimizmus - Vy takýto optimizmus máte vďaka svojej viere. Zaujíma ma však, či vynecháme nádej transcendentálnu – máte aj inú, svetskú – pokiaľ ide o Slovensko? Korec: Viem, kam mierite. Ak mám povedať pravdu, pri pohľade na to, čo sa u nás deje, čo mnohí naši spisovatelia a vzdelanci ponúkajú národu, akí sú spokojní s prázdnotou literárnej tvorby, pýtal by som sa seba aj iných: Kam to kráčame? O čom sa u nás píše a ako? Všade inde vzdelanci začierajú do hĺbok, u nás sa sexualizuje. K podstatným otázkam života človeka a národa niet takmer slova. Česť ojedinelým výnimkám. Kde-tu sa objavia ponosy, že žijeme bez tradície, že sa zle učí na školách, že je v zlom stave kultúra. Ale málokto ide až na koreň veci. Takto s prerušeniami prešľapujeme už desaťročia. Môj optimizmus nie je preto čisto ľudský. Nech svoje myšlienky a projekty predkladajú aj tí, čo majú len svetskú nádej. Ale to podľa mňa nestačí. Len v spolupráci s veriacimi budeme môcť aj na Slovensku naozaj vykročiť. Mali by sme okamžite oceniť silu, ktorá sa v nich skrýva a ktorá drieme aj v tých mnohých hľadačoch, ktorí zakotvujú v Cirkvi. Nevedia viac žiť z poloprávd, ktoré počuli v škole, alebo čítali v novinách. Chcú žiť novým životom zrelých ľudí. Pre mňa je skutočnou nádejou to, že Boh je aj dnes vo svete prítomný, že je prítomný aj na Slovensku. Je prítomný cez svoju Cirkev, je prítomný cez veriacich. To je záväzok a poslanie. Môžeme predkladať kresťanské názory na všetky oblasti života a uskutočňovať ich od výchovy po verejný život. A chceme spolu¬pracovať s inými. Tak sa ukáže, čím žijeme a z čoho žijeme. Chceme žiť plným ľudským životom z daru milosti, ktorá nám otvára široké obzory, zahrňujúce zem i nebesá. V tom nachádzam nádej najplnšiu. Hoffman: Otec biskup, povedali ste nám, že 26. júla sa skončila jedna podstatná časť Vašej misie. Želáme Vám, aby bola požehnaná tá misia, ktorá zostáva pred Vami. Vlastne to želáme i sebe. Šimečka: Ďakujeme za rozhovor. |
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|