|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page) 
|
<<
späť na Fragment ročník 1990, číslo 1 Keď raz vybuchne u nás sloboda, toto urobím v jednu nedeľu: Zaklapnem vrchnák (ako rakvu) na organovej hracej skrini. Oblečiem si milý čierny kabát (lebo len čierna, popri bielej farbe, je charakterná: ostatné sú naivné). Zídem dolu schodmi z chóru. Pred dedinským kostolom babičky a dedkovia s trikolórami jasajú a chcú dialóg, dialóg chcú viesť, hoci ja by som sa radšej s niekým normálne pozhováral ako človek s človekom odjakživa (prednedávnom sme sa zhovárať či písať si báli, teraz nemáme čas, ponáhľame sa, aby neušli dejiny). Gratulujeme, pán profesor, teraz vám už konečne doba pritakala, dožili ste sa spravodlivej rehabilitácie, čo na to poviete? Čo na to poviem: že ráno musím zasa vstávať, holiť sa, sliepkam nasypať, popol a smeti vyniesť ako včera, v peci zakúriť, voľačo si zajesť..., a potom besednicu písať namáhavo. Potom azda besednicu písať, ako každý mesiac v posledných rokoch pre strojopisný samizdatový mesačník Obsah. Vaculík zakaždým napísal svetoznámy fejeton, ja som si pendant k tomu nazval, trochu ironicky, besednica. Vedomie tejto povinnosti nedovolilo klesnúť napätiu vo vnútornom akumulátory a vytváralo oplodňujúce, operujúce sa bratstvo spriaznených. V decembri prišiel Obsah posledný, pominul sa jeho raison d'etre, keď už každý môže písať a publikovať, kde chce a čo chce, bez rizika a bez odvahy a za honorár. Škoda je Obsahu. Budem si možno besednice písať naďalej, slobodne do šuflíka, alebo Ludvíkovi pošlem ako pred dávnymi rokmi. A ráno musím zasa vstávať, oholiť sa, sliepkam nasypať ako predvčerom, na klozet sadnúť, popol povynášať... Táto moja faktická poznámka rozjarené babky nahnevá, až urazí, počujem kostolníčkino nesúhlasné šomranie, utekám radšej preč. Nechcem ani počúvať pričasto sa opakujúce slová, aj keď sú pekné a relatívne nové – je to môj syndróm, zvaný Lessing-Goetheho, nemôžem za to. Utekám teda preč. A to rovno do čiernej hory, do lesa bežím nastrašený. Mám tam takú cestičku, nik o nej nevie, chodníček zarastený krovím a skrytý, možno ho nájdem, stezku úzku pomedzi dubinu, bučinu, hrabinu, borinu, smrečinu, agáčinu, cez bodľavé agáty, čo ma i celého doškriabu. Tu nikoho neuvidím, hoci cestou-necestou nestrácam celkom nádej, že stretnem, ach, ešte aspoň raz, Agátu spanilú, jasnú, štíhlu a pružnú. Ale len kukučky v bezmedznom tichu na stene kukajú, tikajú ako hodiny, ja im úctivo vykám, onikám, lebo sú pomnožné. A ešte napadané lístie šuchoce ako knihy, lexikóny, časopisy, samizdaty, keď cez ne kráčam; šuští, keď v ňom listujem. Vždy zabudnem tú cestičku, roky ju hľadám a denne, lebo stále zarastá opäť a kľukatí sa, ale ju nájdem, nájdem ju, veď sa na mňa hrozne podobá. Je strmá, krivolaká, vrásčitá a kamenistá, až si baganče baťovky zoderiem, prsty z nich trčia. Nohy ma rozbolia, sadnem si na peň, aj ruky skrehnuté by som si niekde zohrial, v nejakej funkcii či v kancelárii zalezený. Azda na Zväze slovenských spisovateľov, lebo s radosťou oznamujú, že ma rehabilitujú a že moje členstvo platí od pôvodného prijatia za člena bez dvadsaťročného prerušenia. No ja ich prosím, aby ma nepovažovali za člena zväzu, ani teraz, ani in memoriam (ako Dominika Tatarku a iných), ba ani so spätnou platnosťou, lebo tým by som sa dostal do veľmi paradoxného položenia: súc ex post členom normalizátorského zväzu posledných rokov, podieľal by som sa nechtiac na perzekvovaní nielen svojich kolegov vylúčených spisovateľov, ale aj seba samého. Hlásim sa k Obci spisovateľov Slovenska. Veď aj tak, hľa, čo nevidím prekvapený: prsty na nohách a špinavé nechty neostrihané sa mi začínajú dlžiť, do zeme sa idú vnárať z ničoho nič a vrastať, v hĺbke podzemnej sa krížia a preplietajú, ako tak sedím na pníku. (Deravé ponožky Agáte nevernej odkážem z vďaky.) Aj ručné prsty vytŕčajú k oblohe stále viac a viac, tak mi zdreveneli. Kdeže už teraz taký pôjdem? Chĺpky na lakti, na hrudi, na stehnách tvrdnú, aj vlasy - sú z nich ostne, tŕne, rastiem hore a letokruhmi hrubnem v páse, a z kĺbov guče, hrče, suky, až sekera odskočí od tela bieložltého, od mäsa farby kosťovej; suché lístie mi k zemi padá, vytvára humus, nech bude z čoho rásť a vlahu udržiavať. Ako sa teraz vrátim domov, tam, odkiaľ som vyšiel. Ako? Čo sa dá robiť, musíme byť realisti. Keď navštívi našu obec mesiac máj, keď príde aj do môjho lesa, a bude priaznivo, vlhko, teplo a svetelno, oblečiem si novučičkú bielu košeľu voňavú, vzdušnú, s mäkkými čipkami na manžetách, na golieri a náprsenke, akoby som rozkvitol. A vrecká košele plné sladkej šťavy omamným, trpkým nektárom pretekajú! Rusovlasé včielky Agáty rusochĺpkaté, len čo zavoňaju, sa vtedy na mňa dychtivo, vášnivo vrhnú sťaby zdanlivo rozum potratili, a budú ma cucať a cicať, ejja! Urobia z toho doma med na celú tuhú zimu; v mrazoch ich zohrejem, nasýtim večne. Nasýtim, žiť im dám. Ako by ich inak tisíce prezimovali? Potom ma už môžete aj spáliť, poriská do kôs či sekier zo mňa narobiť (len noviny nie); alebo štek do vinohradu zo mňa vykrešte, uviažte o mňa hrozno, budem mu poslušne a neslušne v dlani strapce držať ako Agáte medovitej. Nuž čo, dedkovia, babičky, ozaj sa nedá nič robiť. Som oddávna-odnedávna iba obyčajný agát. Ktože by si to len kedy-niekedy o mne pomyslel? Január 1990 |
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|