revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

 

 



 

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

 

Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)

 

<< späť na Fragment ročník 1990, číslo 4

Dominik Tatarka
OBEC BOŽIA


Nasledujúci text Dominika Tatarku som mal schovaný v skrýši a až teraz, pri rozbaľovaní igelitových tašiek som ho objavil. Dal mi ho pred troma rokmi s rozpačitou rozhodnosťou a slovami: „Urob si s nim, čo chceš!“ Robím to teda, s vedomím, že možno prekračujem hmlisté hranice literárnych konvencii, a zároveň s pocitom, že konám správne a v duchu Dominika Tatarku, pre ktorého prekračovanie literárnych konvencii bolo samozrejmým dôsledkom tvorby.
Martin M. Šimečka

Som tu s vami po tretí alebo už po desiaty raz. Keď sa máme rozísť, zosadneme sa do úzkeho kruhu, telo pri tele. Ja sa po každý raz nahlas alebo pateticky mlčky v srdci spytujem, v srdci sa spytujem: prečo mi s vami bolo tak dobre???

Všeličo som už skúsil vo svojom dosť dlhom živote. Raz príde za mnou Milan autom, povie mi a navrhne: Ty hej, obleč sa a poď, musíš medzi nás. Ja ťa odveziem a priveziem, keď si už myslíš, že nemôžeš chodiť.

Keď ma privezie a usadí pri stole v záhrade pod orechom a vidím tváre mladých mužov a žien, začne mi v hlave svitať: Bože, čo nikdy som za ničím viac netúžil (ak mi veríte), ako ocitnúť sa v takejto spoločnosti?

V akejže som to spoločnosti? Okrem Milana poznám tu málokoho. Okrem iného zaujme ma pekná, poblednutá tvár mladého muža, ktorú cítim, že je charismatická. Ako sa vše pohľadom dotknem tej tváre, dozvedám sa – všetci na môj pohľad nevedomky odpovedajú, že tá charizmatická tvár je tvárou kňaza, ktorý podpísal akýsi manifest, ktorý som aj ja podpísal... Ale jemu, len čo ten manifest podpísal, svetská vrchnosť odňala možnosť vykonávať kňazské poslanie. Keď už bol bez povolania – zamestnania, oženil sa. To ako bolo málo trápenia. Teraz zas cirkevná vrchnosť zaúčinkovala: Exkomunikovala ho, vylúčila z obce svätej...

A ostatní mužskí členovia tejto malej spoločnosti? Všetci, ako sú, vzdelaním matematici, inžinieri, architekti či právnici – odmietli možné kariéry a našli si miesta, ktoré im nikto nemôže závidieť, prácu kuričov, upratovačov, ošetrovateľov.

Aj ich ženy sem prichodia. Ale netvária sa tragicky. Áno, ja som architektka, ja prednášam na univerzite literatúru, ale to mi ani trochu nevadí, že môj muž je kurič. Nikto.

Čo sa to stalo? Za mojich čias nijaká vzdelaná žena by veru nebola pristala, aby jej muž bol kurič alebo posluha v nemocnici.

A ja som kto medzi vami? Spytujem sa z vášho podnetu: Kto som? Obraz tváre, odrazený na ploche, Mal som reflex čosi povedať, ale nepovedal som. Ale teraz sa teším, že to poviem z milosti vašej spoločnosti. Ak to stihnem a uhádnem.

Naša malá obec – prepáčte a dodajme – naša malá obec božia existuje. Existuje? Ale to nám je primálo, že existuje. Povedomie, že existujeme. My nie sme iba jednotlivci, my čo len v krátkych chvíľach pomyslenia existujeme ako spoločnosť, dobrých, aspoň voči sebe príjemných, žičli¬vých, krásnych, ba vyvolených ľudí, hoci nevieme, k akým cieľom vyvole-ných. Ale my nielen existujeme vo svojich predstavách, my sa aj spolu prežívame, myslíme na seba, vysielame k sebe žičlivé myšlienky, my sa na seba tešíme. My sme aj chvíľu spolu, spolu sa aj odohrávame na jednej scéne, napríklad tohto Džonovho alebo Milanovho súkromného priestoru. Hrať nehráme – samých seba ani kohosi druhého, nepredvádzame sa, aspoň nie sme si toho, zatiaľ, vedomí. Podľa výrazu, bežného v našej reči, povedali by sme: Dejeme sa. Vrstvičkou – zaschnuté – nášho potu, aktivity, úspechov a tragédií sú dejiny. Ale nás do toho nič, v obutých okutých čižmách, ani bosí nechceme, myslím si, vstupovať do dejín. Pre nás to najväčšie je to, že sa spolu prežívame. Že Milan, Ján, Gabika, Tereza, Andrea, a my všetci neopomenieme prísť. Aby sme sa odohrávali? Diali, deli, v malej nepatrnej obci božej.

Posledný raz medzi nás prišiel svätý biskup, pápežom tajne vysvätený kňaz a biskup, ktorý si svoju hodnosť odtrpel dlhoročným väzením a tvrdou manuálnou prácou.

Má veľa povinností a záväzkov. Ale teraz – pred Vianocami? – je tu medzi nami. Hovorí tíško, príjemne, bez pátosu, že národ sa už pomaly celý spamätúva. To vieme, v podstate, aj my. Ale preto, aby nám to povedal, iste neprišiel. Prišiel – to je jeho úloha? – aby nás požehnal: Zostaňte slobodní – keby ste mali odhlasovať lož za pravdu – aspoň ruky nezdvíhajte. Ako sa skončí a čím vyvrcholí naše posedenie? Očakávam a viem: Požehnaním. Napokon, keď sa máme rozísť, jeden z nás poprosí otca biskupa o požehnanie. Ja som z prítomných nielen najstarší, ale aj najpohoršlivejší prípad: Som apostata. Hneď po tejto vojne vystúpil som z cirkví. Otec biskup nielenže ma požehná, ale mi aj položí dlaň na čelo, na jedno i druhé líce priloží ústa. Musíte písať, musíte napísať ešte aspoň dvadsať strán, povie mi.

V tej chvíli, vo chvíli bozku svätého biskupa, otvorí sa vo mne zamknuté nevedomie. A vynorí sa mi – asociácia?? – Božská postava Ježišova v bielom splývavom rúchu. Zastala pri Jákobovej studni. Od opálenej driečnej samaritánky si pýta: Daj sa mi napiť.

Andrea, si ohromne pekná, až mi je smutno, si sestrička. Iste pozorne obsluhuješ svojich starcov na geriatrii, kde slúžiš. Prosím – daj sa mi napiť svojho úsmevu.

A tak a tak, nejako tak dáko si existujeme, jestvujeme, odohrávame, dejeme sa. Tak dáko sa deje môj malý národ.

Vynášať od starcov bažanty plné smradu, ešte utierať ich, prebaľovať – bože môj.

Andrea prichádza medzi nás s úsmevom. Ohromne je pekná. A usmieva sa. Čím môže vrcholiť alebo sa končiť Tvoj úsmev?

Všetko sa kdesi začína. Iskoni bie slovo. Na počiatku bolo slovo. Na počiatku bol Andrein úsmev. Na počiatku bol Ježišov Smäd.

 

Obálka čísla:

Kresba archív

Pokochajte sa!

Obsah čísla:

Marta Frišová
Niekoľko viet o Martinovi Buberovi
s. 2

Martin Buber
Spoločenstvo

s. 7

Dominik Tatarka
Obec božia

s. 15

Juraj Špitzer
Keby nebolo hrdinstva

s. 18

Petr Král
Stádo měst, chlebové prsty
s. 42

Dušan Mitana
Introitus
s. 54

Jiří Ruml
Díra v hlavě
s. 61

Miroslav Kusý
Neslovenský fenomén
s. 86

Gottfried Benn
Básne
s. 101

Pavel Klimeš
Úvaha
s. 105

Ivan Hoffman
Sovinec 1990
s. 110

Sergej Machonin
Záznam
s. 116

Jana Juráňová
Zverinec
s. 124

Egon Bondy
Šaman
s. 128

Návraty
s. 141

RECENZIE – POZNÁMKY
J. P.
Dominik Tatarka – Listy do večnosti
s. 145

Milan Šimečka
Co jsou „písačky“

s. 146

Karol Chmel
Kaskadéri literatúry
s. 150

Karol Chmel
Tvorba uvádí
s. 151

Pavel Matejovič
Exegenéza šialenstva
s. 151

Martin Kasarda
Neskoré prvé lásky?
s. 154

Ján Langoš
Diera v hlave Jiřího Rumla
s. 156

Michael Henry Heim
Český snář
s. 159

Ladislav Jehlička
Kdybych byl TGM
s. 164

Jiří Olič
Milan Kunc
s. 166

Jiří Olič
Petr Nikl
s. 169


 

 

c
© 1987-2014 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the
Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.