revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

 

 



 

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

 

Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)

 

<< späť na Fragment ročník 1990, číslo 5

Igor Otčenáš
BALADA O KOLEKTÍVE

Ach, mein Gott, warum so gross ist dein Tiergarten?

Prasa chrochce, je načim, aby Zigo vstával. Šútora zlieza z Božky. Aj by bolo dobre, ale jedna jej nákrutka mu skoro vypichla oko. Krkoškovi ide roztrhnúť hlavu, mozog by si najradšej odložil ako zuby do pohára. Nemal včera miešať. Froib si nasadí baterku, prifúkne bicykel, vyští sa a ide. Keď letí dolu kopcom, svieti si a vyzváňa. Má radosť. Ale včera mu vnuk rozobral strunu. Froľo o tom ešte nevie. Ani to, že za zákrutou nechal Jánoščák odstavenú multikáru. Šaňo spustí nohy z postele. Aj by sa vysíkal, aj by si zapálil. Čo skôr? Dlážka je studená, k cigaretám ďaleko. Saňová stará zafučí v spánku, usmeje sa. Šaňo chvíľu húta, čo ju tak mohlo potešiť.

Zigo prihrieva prasaťu. Nastokne si papuče, do uší vopchá vatu. Ny, Cipro, ny, ny, odtláča kvičiace prasa od hrantu, aby mu všetko nevychrstol na rypák. Potom sa chvíľu s láskou pozerá, ako prasa čliamka a chlemce. Je načase, aby zobudil dcéru. Priprie chliev, vráti sa domov, ide hore do izby. Šútora si ešte akomak pohlivie s nosom medzi Boženinými prsniskami. Božena ho hladká po hlave. Božena je krv a mlieko. Je to pracovitá žena. Krkoška sa vypotáca na verandu. Ešte šťastie, že stíha. Vydrisne to z neho ústami aj nosom. Froľo si píska veselú pesničku, vietor mu sviští okolo uší. Zákruta sa blíži. Šaňo doťapká k nohaviciam, preveseným cez stoličku, vytiahne marsky, pripáli si. Plamienok a sykot zápalky prebudí starú. Čosi zamrmle, ale Šaňo jej nerozumie. Radšej ide len tak, v trenkách, pustiť sliepky.

Zigova dcéra drichme ako zarezaná. Darmo má budík na tanieri a na ňom tri lyžičky. Budík je vyzvonený, teraz len smutne klopoce ako starý rachitik. Zigova dcéra má perinu medzi stehnami, objíma vankúš. Pretiahol ju, nepretiahol, premýšľa Zigo pri pohľade na dcéru. Prial by jej to. Už by jej zase bolo treba. Myslí na šoféra autobusu, ktorý ich vozí každé ráno do roboty. Vraj ju s ním videli. Zigova dcéra však mlčí, nič nevraví, šoféra nespomína. Vstávaj, Tonko, zmeškáš, podrme Šútoru za plece. Šútora však miesto toho vloží svoju chlpatú ruku Božke medzi stehná. Hreje sa. Ale, Tonko, strhne sa Božena, prídu deti, čo si pomyslia? Šútora zafučí. Už aby dostavali. Krkoška vypliešťa oči, nadúva ho, napína, vyzerá ako vorvaň, brušisko, mastné háro prelepené krížom cez čelo a na nose. Froľo zistí, čo je s brzdou. Šaňo oští kurín, marsku má prilepenú na samom krajíčku, odpľuť nejde, ani odhodiť nie, obe ruky má zamestnané. Sliepky kotkodákajú. Chcú čím skôr von, sú netrpezlivé, skáču dnu v kuríne jedna cez druhú. Zigo rozsvieti a keď vidí, čo vidí, mávne rukou. Podprsenka na zemi, pančucháče zhúžvané na stoličke, odraté rifle krížom cez stôl. Popolník plný. Zigo pomyká dcéru, počká, kým rozlepí jedno oko a keď sa presvedčí, že ho vníma, vráti sa do kuchyne. Šútora už sedí na peľasti, Božena mu naposledy slastne ovinie pažu okolo stehna. Je spokojná. Šútora zíva, škriabe si chlpatú hruď. Iď, Tonko, iď, jemne ho posotí Božena. Šútora niečo zavrčí, ešte jej naposledy vojde pod gaťky a keď si trochu pomiesi, vstane. Krkoško sa rozvalí na lavičku, ostrý vzduch mu píli hlavu na dva kusy. Krkoškov vlčiak sa smutne díva na pánovo trápenie. Froľo sa márne snaží hamovať nohou predné koleso, iba čo takmer stratí rovnováhu. Šaňo sa pozerá, ako sliepky pojašené vyskakujú z kurína, kohút za nimi. Šaňo je presvedčený, že sprostejšieho kohúta v živote nevidel.

Zigo si v kuchyni vytiahne vatu z uší, pustí si rádio. Slovan prehral. Zigo mávne rukou. Natiahne si nohavice, možno sa aj oholí. Šútora urobí dva drepy, v kolenách mu praská. Božena si podoprie hlavu, s láskou pozerá na muža. Je na neho pyšná. Je to pracovitý človek. Vezmi si pršiplášť, Tonko, radí mu. Šútora nepovie nič, ide sa umyť. V kúpeľni sa pozrie do zrkadla. Vytlačí si prýšť. Krkoška zbadá vlčiaka. Čo zízaš, hovado, zaženie sa na zviera. Vlčiakovi visí z papule slina ako cencúľ. Žral by. Froľo presviští okolo mliekárne, skoro naberie debnič¬ky s jogurtom. Ide o tisíciny. Oči má však stále ako rys ostrovid. Keď zbadá multikáru, mykne v poslednej chvíli riadidlami a minie ju o dva centimetre. Ďalej je už dobre, cesta je rovná a zákruta žiadna. Šaňo chlípe svoje ranné pivo. Dal si aj cesnak. Je to jeho základ. Stará mu chystá košeľu. Chodí ako oťapená. Čo furt chrápe, premýšľa Šaňo. Pozoruje starú zozadu. Hompáľa sa jej tam sivý vrkoč. Furt by spala. A keď spí, tak sa aj smeje. Prečo sa smeje. Asi sa jej sníva. A čo sa jej má čo snívať?

Zigo sedí oblečený, aj oholený na kanape, okuliare na nose, ruky v lone, vata v ušiach. Dcéra sa v mrákotách došuchce do kuchyne, cigareta v ústach. Je celá strapatá. Zigo si všimne, že sa jej začínajú robiť kŕčové žily. Dcéra sa obráti k otcovi, niečo sa pýta. Zigo si vytiahne vatu z uší. Chceš praženicu? Zigo mávne rukou. Dcéra vyklepne tri vajcia na panvicu a popol do špinavej šálky so stvrdnu¬tou kávovou usadeninou. Potom sa ide obliecť. Mlčia. Ešte že to rádio. Hlásia pršať. Šútora stojí v pršiplášti pred domom. Všetko teplo z neho vyprchalo. Vtedy býva mrzutý. Váha, či vykročiť. Pre istotu zapíska na Krkošku. Krkoška začuje hvizd na verande, ale nemá síl odpovedať. Froľo sa na rovinke zastaví, zlezie z bicykla, odpľuje si. Marha, sekne srdito na vnukovu adresu, včera dynamo, dnes brzda. Rozhodne sa, že po príchode domov z roboty strieska vnúča gumovým šlaufom. Dávno mu to sľúbil. Ten lucifer už všetkým prelieza cez hlavy. Šaňo si berie aktovku a vykročí. Aj by si cestou popískal, ale čosi ho omína. Prečo sa tá jeho stará smiala?

Zigo čaká, kým dcéra zamkne bráničku. Zatiaľ si napchá vatu do uší. Idú vedľa seba. Mlčia. Dcéra fajčí. Aj keď sa namaľovala, vyzerá ako ohreblo. Asi ju pretiahol, vráti sa Zigo v duchu k prvým ranným úvahám. Spoza rohu sa vynorí Šútora, kývne na pozdrav. Zigo mávne rukou. Jožina neodpovie, odhodí špak. Kráčajú popri sebe, prostred cesty. Keď prídu na zastávku, pozdravia. Niekto odpovie, niekto nie. Chlapi chrchlú. Všetci ľudia stoja pred zastávkou. V noci sa ktosi vyklochnil na lavičku. Popŕcha. Krkoška sa predsa rozhodne: pôjde. Zoberie aktovku, zhasne. Vlčiak sa za ním ľútostivo pozerá. Žral by.

V doline sa ozve autobus. Šútora si všimne, že Krkoška chýba. Kútikom oka ho však zazrie, ako sa vynára z mizierky medzi kaplnkou a hostincom. Zigo spozoruje, že jeho dcéra pookreje. Ten jej musel dať zabrať, pomyslí si o šoférovi a má z toho tak trochu radosť.

Autobus dorazí na zastávku. Dvere sa rozchläpia. Ľudia nastupujú. Zigo dá pozor, aby sa presvedčil. Keď zistí, že dcéra sa prešmykla bez platenia, vie, koľká bije. Šofér ho pozdraví. Zigovi sa zdá, že vari slušnejšie. Usadia sa takto: Zigo so Šútorom, za nimi Zigova dcéra so Šaňom, potom pol dediny. Šútora sa obzerá, či to Krkoška stihol. Stihol. Je tam. Stojí na schodíkoch vedľa šoféra, pred nosom sa mu hompáľa reklamný kalendárik s ceckatou puberťáčkou. Cecaňa propaguje výrobu ložísk.

Zigo sa pomechrí, autobus vyrazí. Všetky hlavy kľuckajú. Je tma. O chvíľu sa nedá dýchať. Šaňo smrdí cesnakom. Zigova dcéra si radšej poodsadne. Fajčila by. Aj by spala. Ako môže ten Fero po včerajšku šoférovať?

Autobus jachá, mieri dolu do mesta. Takých autobusov, ako je tento Ferov, sú tisícky. V našom okrese konkrétne desiatky. Veľká väčšina z nich smeruje ráno k fabrike. Fabrika stojí uprostred mesta. Zasvinila, čo sa dalo. Aj čo sa nedalo. Ale dáva nám obživu. Je to oceľové srdce mesta. Pracujúci sú na ňu hrdí. Zvážajú ich autobusmi zoširoka, zďaleka. Veľkých, malých, tučných, chudých, neurotikov, astmatikov, úderníkov, sklerotikov, notorikov, tuberákov, hlupákov i fiškusov podbitých. Pospolitý ľud.

Froľo tlačí bicykel, zdraví chlapov a ženy. Pred fabrikou bicykel starostlivo uzamkne. A potom čaká na svojich.

Na konečnej všetci vystupujú. Zrazu je tu národa a národa! Celé mravenisko. Zigo ešte zíva. Šútora sa derie medzi prvými von. Šaňo smrdí ako bzdôch. Zigovi neujde, že dcéra hodí okom po šoférovi. Šofér pohľad opätuje. Len keby nemal tie tri deti, vzdychne si Zigo. Svoji sa čakajú. Hľa, tamtí idú do kováčne, hentí do strojárne, oní zase do brusiarne. Každý vie, ku komu patrí. Človek k človeku, brigáda k brigáde. Navonok je pred fabrikou chaos, ale skúsené oko ľahko rozozná v tom prísny poriadok, ba zákon. Hmýrenie tiel, tá masa má jediný smer i cieľ – prácu, matku hodnôt. Froľo stojí pri bicykli. Tam sa naši stretávajú. Prvý príde Šaňo. Šútora so Zigom za ním. Nakoniec Krkoška. Zigova dcéra im nevenuje ani pohľad. Fajčí. Prejde popri nich. Už sa zobudila. Mešká. Než otvorí bufet, ľudia budú nadávať. Aj treska sa jej možno pokazí. Skoro som sa zabil, povie Froľo veselo. Zigo si vytiahne vatu z uší. Skoro som sa zabil, zopakuje Froľo ešte veselšie. Zigo iba mávne rukou a napchá si vatu späť. Šútora vykročí. Ostatní za ním.

Pichnú si a idú družným hovorom k dielni. V šatni si odomknú skrinky, vytiahnu montérky a baretky, baganče. Krkoška má naponáhlo. Vyvrávorá len tak v tielku a trenírkach zo šatne. Ešte som nesral, ospravedlňuje sa kolektívu. Šaňo spustí gate na kolená, sadne si na lavičku. Prečo sa smiala? Čo sa jej snívalo?

Zigo je už hotový. Pričapí si baretku až na ušiská. Vyzeráš ako debo, ošacuje ho smutne Šútora. Zigo si ani nemusí vyťahovať vatu z uší. Počúva to každé ráno. Krkoška sa vráti, pod pazuchou nesie nenačatú rolku toaletného papiera. Zíde sa, poznamená hrdý sám na seba a skryje toaleťák do skrinky. Sotva to urobí, rozcapia sa dvere a na prahu zastane stará Osuška, upratovačka. Len pred chvíľou som ho tam dala, jačí, len pred chvíľou, teraz–teraz, a už ho niet! Šľak aby vás, chlapi, aj ja mám len jedny nervy, priznajte sa, kto ho zobral, kto tam sedel posledný? Pričuchnite si, Osuška, zasmeje sa Krkoška a všetci sa bavia. Tak si teda vytierajte prstom, odfŕkne Osuška a tak tresne dvermi, že ich skoro vyvalí z pántov. Prvý sa prestane smiať Froľo, lebo mu prvému dôjde. Fakt, Pišta, obráti sa káravo ku Krkoškovi, čím si teraz budeme utierať? Zigo si vytiahne vatu z uší. Že čím si budeme teraz utierať, zopakuje Froľo, ale Zigo len mávne rukou. Čím včera, povie Šaňo. A čím v pondelok, pridá sa Šútora, majster ti dá prieklepák. Ale to si robíme prieky sami sebe, dotiera Froľo. To máš jedno, hlavne, že sa vyserieš, zafilozofuje si Krkoška a stiahne si montérky v páse bužírkou. Má chuť na pivo. Šútora sa oprie o radiátor a slastne zachrochce. Privrie oči. Hreje sa. Froľo si založí na hlavu zváračskú kuklu. To je znamenie na odchod. Kolektív vkročí do dielne.

Majster už stojí pri ponku. Nadáva, žily na krku má ako povrazy. Nikto si ho nevšíma. Na prázdnej debničke sedí usoplené učnisko. Vlasy má až po riť. V jednej ruke drží šupleru, v druhej cólštok. Trieska sa tým po stehnách. Bubnuje. Vydáva rôzne zvuky, najčastejšie oh yeah! V dielni je hluk. Buchar rachoce. Žeriavnická chlapcom zhora zamáva. Volá sa Gitka. Trojku vľavo dole má zlatú. Je to milé dievča. Froľo podíde k majstrovi. Skoro som sa dnes zabil, reve mu do ucha. Majster mu nerozumie, pre istotu nadá aj Froľovi. Idú spolu do kancelárie. Ostatní sa dajú do práce. Šaňo spustí sústruh. Šútora si ľahne pod zdvihák. Zigo trieska kladivom. Krkoška zvára. Je to dobrý kolektív. Práca mu ide od ruky. Je naň spoľahnutie. Keď treba, zamaká a potiahne.

Do dielne vojde inžinier. Je mladý, robia si z neho prču. Gitka mu máva. Aj zatrúbi. Mladý inžinier vojde do kancelárie za majstrom. Netuší, že je tam aj Froľo. Skoro som sa dnes zabil, privíta ho Froľo. Majster reve do telefónu, je červený ako jonatánka. Nedodajú? Musia dodať! My sme vydodali! Ak nedodajú, nedodáme! Dodajú? Dodáme! Ak nedodajú, dodajú iní! My dodáme! Len nech dodajú! Inžinier sa chvíľu ošíva, potom to z neho vylezie. Potrebuje, aby kolektív zamakal a potiahol. Zase? podvihne Froľo obočie. Inžinier zaloví vo vrecku plášťa, vytiahne fľašku. Nič som nevidel, povie majster a ide vypláchnuť poháriky. Neviem, čo povedia chlapi, pätí sa Froľo, spýtam sa ich. Otvorí dvere, kývne na Šaňa. Šaňo vypne sústruh, prikáže učňovi spratať spony. Učeň mu nevenuje pozornosť. Fajčí. Má dobrý pocit. Včera zmlátili jedného Vietnamca, ktorý predával na rohu digitálky a kazety. Zigo zaujalo bije do kovadliny. Krkoška skopne pod debničku štyri oceľové skrutky. Zídu sa. Šútora sa vyplazí spopod zdviháka, reve na učňa, aby mu podal šestnástku. Ale buchar rachoce.

Ziga sekne v krížoch. Je čas ísť do bufetu. Len teraz si všimne, že Froľo so Šaňom sú v majstrovej kancelárii. Gitka zostupuje zo žeriavu. Je to pekný pohľad. Okolo krku má bodkovanú šatku. Gaťky sa jej zarývajú až do nebies. Aj ona mieri do kancelárie. Krkoškovi stačí na učňa iba pozrieť a ten je hneď v pozore. Drkoce zubami. Nemožno povedať, že by Krkoška bol pedagóg, ale výsledky má obdivuhodné. Prines pivo, nakáže učňovi a tiež vykročí do kancelárie. Šútora si utiera ruky do pucvole, kľaje. Olej stále preteká.

V kancelárii je tesno, ale tichšie. Skoro som sa dnes zabil, privíta Froľo Gitku. Sedí pol zadkom na stole, zakrýva fotku tej najholejšej, akú má majster pod sklom. Tú, ktorú má Šaňo najradšej. Chlapi, osloví všetkých inžinier a ráta do toho aj Gitku. Každý hneď vie, že niečo potrebuje. Zamakáte? Potiahnete? Zigo si vytiahne vatu z uší. Že či potiahneme, obráti sa k nemu Froľo. Zigo len mávne rukou a napchá si vatu späť. Nechcem to zadarmo, ošíva sa inteligent, lebo si ešte neprivykol. Majster nalieva. Gitka sa zachichoce. Inžinier sa jej páči. Je taký nesmelý. Ale múdry. V náprsnom vrecku stále nosí kružidlo. Čo ja viem, licituje Šútora. Makám na baraku. To je hangár a nie barak, neodpustí si majster, lebo Šútorovi závidí. Krkoška mrdne plecom. Jemu je to jedno. Vlčiak sa už len kdesi nažerie. A ešte prinesiem, sľubuje veľavýznamne inžinierik. Šaňo mlčí. Má nadrobené. Aj keby nezamakal, bude mať prekročené. Ale potiahnuť potiahne. Froľo zdvihne pohárik. Ale rýchlo, povie. Inžinierovi spadne kameň zo srdca. Zaleje ho rumenec. Gitka sa na neho s láskou pozerá, aký je pritom fešný. Inžinier cíti Gitkin pohľad, nevie, kam s rukami. Má ženu a trojmesačného synčeka. Má oboch veľmi rád. Naposledy súložil s inou ženou ako absík na vojne. Bola zima a konská deka na debničkách v proviantnom sklade ho rezala na kolenách.

Zazvoní telefón. Majster doňho zbliakne. Buchar rachoce. Kolektív sa vyberie na desiatu.

Zigova dcéra kydá na váhu tresku a krája koliečka salámy. Spí. Takmer si ani otca nespozná. Mlčky mu naváži, pridá dva rožky a otvorí malinovku. Dnes ma nečakaj, povie mu na pol úst. Chlapi prežúvajú. Žartujú. Robia si srandu. Včera sa hrala liga.

Keď sa vrátia, Gitka sa práve štverá na žeriav. Svojím spôsobom patrí do kolektívu, lebo im nikdy neodoprie ten pohľad zdola nahor. Vždy im odtiaľ zamáva a niekedy aj zatrúbi. Učnisko čaká na Krkošku a sotva ho zamieri, vrhne sa k nemu s pivom ako s Molotovovým koktailom. Vlasy až po riť mu vejú ako divej žienke. No nie je to divá žienka, je to bubeník a metalista. Textuje si vlastné pesničky. Po meste chodí celý ocvočkovaný a s náušnicou v uchu. Keď ho raz takého v nedeľu Froľo cestou do kostola uvidel, pol dňa sa prehýbal od smiechu.

Šaňo sa postaví k sústruhu. Šútora vlezie pod zdvihák. Froľo sa dá do zvárania. Zigo mláti kladivom. Krkoška našiel na zemi ingot. Strčí ho do kúta. Zíde sa.

Hľa, náš kolektív.

O hodinu, dve Ziga sekne v krížoch. Je čas ísť na obed. Majster niečo kričí, hlavu má naliatu ako paradajka. Gitka mu pošle zhora pusu.

Chlapi sa postavia do radu. V jedálni je hlučno a spara. Ozýva sa srkot, mľaskot, smiech. Zvonia lyžičky. Je to zaslúžený obed. Strava je pestrá a bohatá na výživné látky. Presne podľa noriem. Aj tu by neskúsené oko videlo iba chaos a zmätok, lež opak je pravdou. Tamto, tamtí sú bezmäsoví, lebo dnes je piatok, pôstny deň. Hentí, pod oknami, sú všetko vredári, žlčnikári, cukrovkári, kardiaci, dietári a iní menejcenní. No a tí najveselší – to sme my ostatní. Jedni majú radi ryžu, iní zemiaky. Tretí ani to, ani ono. Sú skôr na mrkvu. Ale zjedia aj nastrúhanú burgyňu. Skrátka, nijaký neporiadok, všetci sú spokojní. Sťažností je minimum. Porcie sú akurát. Na stoloch sú soľničky a koreničky. Každý si môže prisoliť a prikoreniť podľa chute. Však to tak aj mnohí robia a dnes už považujú tento výdobytok za niečo celkom samozrejmé.

Šútora si včera jediný z kolektívu orazil trojku. Rezeň. Osuška jedničku – buchty na pare. Keď prechádza popri Šútorovi, pohoršene si ho premeria. Zigo si dá vrchovato polievky. Slasť mu lomcuje telom. Šaňo sa papre v dvojke – ryžovom nákype. Keby si dal trojku, znemožní sa. Nechutí mu. Možno aj preto, že sa na neho kuchárka Zuzka pri výdaji usmiala. To mu pripomenulo, že aj jeho stará sa ráno v spánku usmievala. Prečo sa usmievala? Veď je už stará. A usmiala sa ako mladá. To sa jej snívalo také fajnové? Šaňovi zhorkne v ústach. Preto pidliká nožom a vidličkou, snaží sa to robiť spôsobne. Keby nebol parťák, použil by lyžicu ako doma. Lyžica, to je jeho istota. Ale práve to, že je parťák. Krkoška vychlemce dva taniere polievky, celý sa spotí. Háro mu padá do taniera, prelepí si ho radšej za uši. Sedí rozkročený, brucho mu padá do priepasti medzi nohami. Mal by si povoliť bužírku.

Po obede si všetci dajú cigaretku. Idú sa aj vymočiť. Sral by som, povie Krkoška a ide. Chvíľu si posedia. Zigo si pustí tranzistor. V ušiach má vatu. Šútora sa labužnícky oprie o radiátor a dá si dvacku. Kým zaspí, sníva sa mu o cemente. Šaňo sa natiahne na lavici v sprchárni. Má čo robiť, aby nespadol, lavica je úzka. Sotva ho obídu driemoty, vráti sa do šatne Krkoška. Gate má do pol kolien. Zabudol si pýtať od majstra prieklepák. Froľo si nasadí zváračskú kuklu.

V dielni je hlučno. Gitka im zatrúbi. Froľo sa pustí do zvárania. Šaňo zapne sústruh. Zigo sa chytí kladiva. Šútora sa vplazí pod zdvihák. Olej tečie. Učeň má v očiach neprítomný výraz, bubnuje a vyje. Buchar rachoce. Krkoška si cestou ku kyslíkovým bombám uväzuje montérky. Chlapi makajú a ťahajú. Keď sľúbili, tak sľúbili. Sú to makáči. Pracanti. Päste oceľové, žily ako lodné laná. Tváre bronzové. V očiach iskra, rázny krok. Svaly zo železa.

Majster sa pozrie na hodinky, uznanlivo prikyvuje. Je to koncert. Je to furioso, čo tí naši chlapci dokážu, keď makajú a ťahajú. Froľo podvihne kuklu, pozrie na majstra. Ten mu ukáže palec smerom hore. Ste jedničky, chce povedať tým gestom. Froľo mávne skromne rukou, spustí kuklu dole a znovu maká a ťahá. A všetci ostatní ako jeden muž. Ale olej aj tak tečie.

Keby nerachotal buchar, počuli by sme, ako vrzli dvere do dielne. Keby sme nemali inú robotu, videli by sme, ako dnu vošiel mladý inžinier. Jediná si ho všimne Gitka. Koketné mu zatrúbi. Inžinier jej hanblivo zamáva. Práve sa stavil s kamarátom, že Gitku dostane. Bol by to inžinierikov prvý flirt od čias, keď ho do pleca hrýzla politrukova manželka a do kolien konská deka na debničkách v provianťáku. Inžinier nesie vo vrecku fľašku. To pre kolektív, lebo zamakal a potiahol. A zároveň aj pre Gitku, aby ju pripil. Aj keď mu kamarát tvrdil, že to ani netreba. Inžinier vojde k majstrovi do kancelárie. Tam sa spolu s majstrom zhodnú, že kolektív naozaj obdivuhodne zamakal a potiahol. Naliali si, inžiniera to podperilo. Čoskoro sa dnu zhromaždí celý kolektív. Ziga sekne v krížoch. Šútora sa vyplazí spopod zdviháka, kľaje, nadáva, hreší. Utiera si ruky do pucvole, potrebovalo by to šestnástku. Krkoška zdrevenie, ruky zdvihnuté hore, pri¬chystané ako na záverečný úder na činely, ale neodváži sa ani muknúť. A bolo to len toť pred chvíľkou–chvíľočkou, čo mal pocit, že je na koncerte a všetci ho fotia ako toho bubeníka, ktorého plagát majú doma vo dvore na latríne, aby nebolo vidieť dnu cez škáry medzi doskami. Gitka vypne žeriav, schádza dolu, pomaly, priečka po priečke. Správne tuší, že si inžinierik nedá ujsť príležitosť.

Majster vypláchne poháriky. Froľo ponalieva. Všetci majú dobrý pocit. Zamaka¬li a potiahli. Nie každý kolektív je taký. Jedni by reptali, druhí by šomrali, tretí by sa ošívali, ale oni nie. Fajčia, údia sa v tej kanceláričke, ale v očiach im možno čítať pocit z dobre vykonanej práce. Kto by im to nezávidel? Napríklad kolektív z dielne č. 2 – hrubá dielovýroba, ten určite. Alebo aj mládežnícky kolektív Jána Horčičiaka, ambiciózny, nádejný, ale predsa len ešte neskúsený, kdeže, ten fortieľ, ktorý má náš kolektív, ten sa nedá kúpiť, ten sa dá len získať časom a usilovnou prácou, skúsenosťami. Idem sa vysrať, povie do všeobecnej vravy Krkoška, otvorí si šuplík v majstrovom stole a vyberie odtiaľ za hrsť prieklepového papiera.

Gitka si potyká s inžinierikom. Presne vie, o čo mu ide. Prečo by mu nedala? Zigo si vytiahne vatu z uší. Aj prasaťu by sa už patrilo dať, pomyslí si.

Začne sa teda zberať. Aj ho skúšajú zadržať, ale Zigo iba mávne rukou. Preoblečie sa, umyje. Musí utekať, ak chce chytiť ten o desať pol. Spolu s ním sa porúča aj Šútora. Ešte sa ide pozrieť k zdviháku. Fakt by to chcelo tú šestnástku. Šútora je pracant a poctivec.

Inžinierik sa rozhodne zaútočiť, lebo už nemá veľa času. Musí ešte nakúpiť pre ženušku a maličké, zastaviť sa pre čisté plienky u svokry. Nedá mu veľa práce vylákať Gitku do spŕch a tam ju postaviť pred hotovú vec. Kým sa obaja stratia za dverami, Šaňo si všimne, že Gitke zaihrá na perách úsmev. Je to jasné, vzbĺkne v Šaňovi poznanie a do hĺbky urazená mužnosť mu velí vstávať a dať sa na pochod. Stará sa usmievala presne takto isto! A vychytí sa za Šútorom a Zigom na rovnaký autobus.

Kancelária osirie, len majster a Krkoška smutne kyvkajú hlavami a pritakávajú si v mlčaní. Aj Froľo už odišiel. Práve hreší, stojí pri bicykli, lebo mu ktosi už tretíkrát tento týždeň spustil predné koleso. Hnev ním lomcuje, navyše sa pridá spomienka na rannú jazdu.

Vysrať sa na nich, mávne rukou Krkoška smerom za odchádzajúcim kolektívom a doleje sebe i majstrovi zvyšok, íska si háro a prsty sa mu od toho lesknú.

Autobus je poloprázdny. Škoda, keby náš kolektív dnes nemakal a neťahal, videli by sme, ako sa z fabriky valia ľudia, naši pracujúci. Znovu by sme si azda trochu naivne mysleli, že v tomto pohybe vládne chaos a nepriadok, ale oj nie, chyba. Ak sme predtým, ráno, upozornili, že ten chaos nie je chaosom samým osebe, že je len zdaním chaosu, lebo primárne dezintegrované prvky (jedinci) sa integrujú v celky (systémovo ich nazvime brigádami), teraz dochádza k proce¬su riadeného rozpadu týchto integrít, ktorý si dovolíme, možno aj s istou lingvistickou extravaganciou, nazvať procesom debrigadizácie. Proces debrigadizácie, čo vyplýva z logiky vecí, nie je nijako chaotickým, lež prísne usporiadaným procesom systémového usporiadania istých zákonitostí, povedzme presne po¬dlá autobusov, napríklad Ladzany, Oškerda, Dlhá Ves, Sikľa, respektíve Lopušné Pažite, Graple, Čôchtovo, Radola, ba i Kačacín, Srňacie, Kozlovice-Hámor. A to zďaleka nie sú všetky možnosti! Povedzme si otvorene, prečo sa báť, že jestvuje aj priame a často využívané prepojenie z Oškerdy cez Čôchtovo na Srňacie, čím vzniká nepochybne zaujímavá varianta bez presadania v Grapľoch, čo sa prejavu¬je vo zvýšení počtu zdanlivo neusporiadane pulzujúcich a oscilujúcich faktorov, čím, opäť zdanlivo, tento aspekt prispieva k zvyšovaniu optického klamú chaosu a neporiadku po skončení pracovnej smeny.

Autobus, ktorý sledujeme, nešoféruje Fero, ale Milan. Milan je koťuha. Kde môže, potiahne dievčence za cicky. Šútora sedí vpredu, Zigo vedľa neho. Drieme. Premýšľa. Asi sotva prihriata prasaťu, keď Fero nemá poobednú. Kde sa chodia honiť? Vraj si požičiava garsónku, vraveli ženy. Šútora sa cíti ako zbitý pes. Kto dnes miesto neho zamaká a potiahne na baraku? Krkoškov vlčiak vyje od hladu. Zrejme sa zase odtrhne a zadrhne nejakú sliepku. Šaňo si je viac než istý, že sa starej snívalo fajnové.

Keď dorazia do dediny, rozlúčia sa. Zigo mávne rukou a vykročí. Vykročil by vari aj strmšie, až sem počuť kvičať jeho prasa. Ale Zigo má v ušiach vatu. Šaňo urobí pár krokov k mizierke medzi kaplnkou a hostincom, ale potom zakeruje doprava. V krčme je veselo, vrátili sa týždňovkári. Všetci sú opití. Šaňo si objedná pivo a poldeci, prisadne si ku kamarátom. Všetci ho oslintajú a každý mu kúpi pálenku. Čo nevidieť je Šaňo zrytý ako jeho kamaráti. Takto duševne pripravený a fyzicky osviežený sa vydá domov robiť poriadok. Šútora sa dovlečie domov, z neomietnutej garáže sa ozýva srdcervúci a nervydrásajúci rachot motorky, ktorú tam jeho syn túruje štyri hodiny denne v jednom kuse. Aspoň si mohol naosievať, reve Šútora do garáže, žily na krku má ako káble. Je to márne. A cement zhádzaný ako prišlo! Z horného poschodia ziape magneťák. Šútorova dcéra, s ktorou mláti puberta ako s nikým v dedine, kvičí do taktu. Šútora je na konci s dychom. Padá na diván, Božka mu prisúva tanier hrachu a volské oko. Aj pokosiť by bolo načim, Tonko, povie mu a ide zavárať. Zavarila toho na celú zimu. Aj na dve. Božka je dobrá gazdiná. Štopká, perie, varí. Všetci ju Šútorovi závideli, keď si ju bral. Pracovitú, rúču, s maturitou. Šútora sa navlečie do montérok, babie sa v hrachu, nechutí mu. Tonko, volá Božka, privezú uhlie. Šútora vylezie z domu, postaví si sito a začne osievať. A osieva, a osieva, a osieva, a osieva. A osieva, Froľo ihneď po návrate domov skolí vnuka prvou ranou, kým z neho zlosť nevyprchá, Froľova nevesta zdúpnie, schytí dieťa do náruče. Faganisko reve akoby ho na nože brali, presne vie, koľko si teraz môže dovoliť. Celá rodina sa rozvadí. Nevesta hviaka na svokra, syn ziape na matku, matka nadáva otcovi, manžel kydá na manželku, i ďalšie kombinácie sú možné, a zatiaľ milé vnúča spúšťa starému otcovi aj zadné koleso a zahadzuje ventil širokým oblúkom susedovi do zemiačniska. Krkoška s majstrom nedôjdu z fabriky ďaleko. Za prvým rohom je Semafor. Vy ste taký dobrý kolektív, žbrble majster Krkoškovi do ucha, vy ste sa na mňa nikdy nevyprdli, vy ste, povedal by som, fasa kolektív. Vyser sa na to, mierni Krkoška majstrovo vyznanie. Majster mu pomohol vyniesť z fabriky všetky skrutky i toaleťák. Len ingot bol priveľký do tašky. Fakt, plače majster a oblapí Krkošku okolo krku, nos mu zaborí do hára, vy nie ste kurvy. Ale ani ja nie som kurva, kurva. No, povedz, Pišta, som kurva, alebo nie som kurva, kurva? Vyser sa na to, mrmle Krkoška a fajčí. Tak ty si myslíš, že som kurva? rozkričí sa majster, ale ako si vedel, ja nie som kurva, ty si kurva, vy všetci ste kurvy. Kurva! Vyser sa naňho, zadrží Krkoška čašníka, ktorý príde robiť poriadok. Zaplatí útratu a nechá majstra spať na stole. Má najvyšší čas, ide mu posledný autobus.

Božka štrikuje pri televízore. Hodiny v kuchyni tikajú, pod novinami drichme ukatovaný Šútora. Tonko, zavolá Božka do kuchyne, kto napísal Zo života hmyzu? Pýtajú sa v kvíze. Šútora sa strhne, ale neodpovie. Ani nevie. Tonko, volá zase Božka, príde k nám na návštevu lásir Arafat. Hlásili v správach. Šútora sa posadí, škriabe si hruď, zíva. Mlčí. Na Arafatovi mu nezáleží. Tonko, volá znovu Božka, keď pôjdeš spať, umy si nohy. Šaňo si nájde prvú zámienku a zadrapí sa do starej, aj by si udrel, chuť by bola, no tá mu tak spapuľuje, že razom stratí guráž. Kus, cicaj! šprihne za ním z kuchyne. Potom mu nadá až hrôza. Miesi pritom cesto, ide piecť. Zajtra je sobota, prídu deti, vnuci a pravnuci, z ktorých malý Evženko jej dá veľkú pusu. Froľo montuje do noci kontru, svieti si v dielničke. Vnúčik Romanko už spí, ten satanáš. Skoro som sa dnes zabil, povie si Froľo sám pre seba a zhasne. Nevšimne si, že má vyskrutkovanú žiarovku zo svetlometu. Postlaté má v kuchyni. Krkoška sa za tmy došuchce domov, vŕta ho vlčiak, ktorý sa ide oddrapiť z reťaze. Krkoška cestou odhodí do potoka toaleťák, lebo zistí, že vlastne nevie, načo mu je. Neskôr, za vŕbami, odhodí aj skrutky, lebo mu je od nich ťažká taška. A vlastne ani nevie, čo s nimi. Vlčiak skučí, kým nedostane žrať. Aj ja by som mal, dumá Krkoška. Ale nechce sa mu prihrievať. Božka sa šuchne k Šútorovi, pekne a presne ho pohladí – Tonko, brzdí ho Božka, počujú nás deti, čo si pomyslia? Šúíora zatne zuby. Už aby dostavali. Umyl si si tie nohy? stihne mu ešte Božka hlesnúť do ucha, kým sa celá neoddá vášni. Šútora vie, že ho čaká dlhá, predlhá nudná cesta. Celý sa spotí pri tej spomienke. Šaňo ide privrieť sliepky. Motá sa, motá, no trafí. Kým síka na kurín, všimne si, že kohútovi trčí z neho zadok. Neváha, oští ho. Zviera sa poplašene vtisne hlbšie dnu. Aj tak si sprostý, nadá Šaňo kohútovi a ide si ľahnúť. Zigo sa pozerá, ako prasa nenásytne žerie a chľochce. Prilepší mu trochou nastrúhanej burgyne. Potom si vytiahne vatu z uší, poškrabká, prasa za uchom. Ny, Cipro, ny, ny, prihovorí sa zvieraťu, len s tebou sa človek môže ľudsky pozhovárať. Prasa zodvihne hlavu. Rozumie mu. Zigo sa vráti domov. Ľahne si. Čaká na dcéru, ale zaspí. Všetci zaspia. Všetci čakajú. Buchar rachoce. Olej tečie.

 

Obálka čísla:

Kresba archív

Pokochajte sa!

Obsah čísla:

Leszek Kołakowski
Neistoty éry demokracie

s. 2

Leszek Kołakowski
Lid Izraelský...
s. 6

Miloš Žiak
Ako dostal Narcis r(R)ozum
s. 10

Rudolf Sloboda
Narcis (úryvok)
s. 13

Stephan Eibel
Fenster Helmut – Vienna Ha

s. 21

Hannah Arendtová
Krize kultury
s. 31

Básnici undergroundu
s. 52

Rosalind Cowarodvá
Sexuálni vydedenci
s. 82

Zuzana Szatmáry
Nekrológ
s. 87

Teraza Boučková
Končiny ticha
s. 92

Jarmila Janovská
Velikánky
s. 95

Nikolaj Berďajev
Kresťanstvo a antisemitizmus
s. 114

Jehošua Robert Buchler
Židia na Slovensku
s. 128

Igor Otčenáš
Balada o kolektíve

s. 134

Návraty
s. 143

RECENZIE – POZNÁMKY
Lubomír Martínek
Nekritická kritika kritiky
s. 149

Martin Kasarda
Josef Škvorecký: Prima sezóna
s. 153

Martin Kasarda
Vladinír Škutina: Na hradě plném bláznů
s. 153

Martin Kasarda
Jorge Luis Borges: Zrcadlo a maska
s. 154

Miloš Žiak
J. Kŕen: Bílá místa v našich dějinách
s. 154

Pavel Matejovič
Priestor PROSTORU
s. 155

Jozef Sivák
Quo vadis logica Slovaca?
s. 156

Jiří Olič
Andy Warhol
s. 161

Juraj Špitzer
Milan Šimečka: Obnovenie poriadku

s. 162

Miloš Žiak
Martin M. Šimečka: Džin
s. 163

Martin M. Šimečka
Miroslav Kusý: Eseje
s. 164

Tibor Hrozáni
Ján Kalina: Tisíc a jeden vitp

Viera Tatarková
List redakcii
s. 166


 

 

c
© 1987-2014 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the
Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.