|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment
/ F. R. & G. (fan page)
|
<<
späť na Fragment ročník 1990, číslo 6 „Čím viacej čítame Nabokova, tým viacej nám každé slovo pripadá ako významná časť celku – prekvapujúco premysleného sveta jeho diel. Detaily vzbudzujú neobyčajne výrazné echá a nachádzajú nezvyčajne výrazný odraz –hneď v ďalšom riadku, v ďalšej knihe. Slová a slovné spojenia akoby sa sotva viditeľne, ale nezadržateľne lámali v prizme svojich vlas¬tných asociácií a konotácií množstva iných slov a zvratov, akoby takmer celá Nabokovova tvorba bola od samého začiatku naplánovaná. Čitateľ má teda neustály nutkavý pocit déja vu, a Nabokovov svet pôsobí akoby bol vytvorený jediným plánovito produkujúcim komplikovaným mechanizmom“, (tak toto si môže povedať taký Wiliam Woodin Rowe, ale ja ani náhodou – a nielen preto, že sme sa o seba s angličtinou neobtreli: od roku 1970, keď malo vyjsť Pozvanie na popravu, ale už normálne normalizátorsky nevyšlo, nebolo vlastne na Slovensku o Nabokovovi ani chýru – teraz je chýr taký, že má vyjsť Lolita, možno aj to Pozvanie na popravu, daj Bože!, veď ruštinári sa už môžu prehŕňať vo výberoch, ktoré zablúdili aj do našich predajní zahranič¬nej literatúry ako vzorka perestrojkových rehabilitačných aktivít, ale čo bežný čitateľ, nalákaný niekoľkými poviedkami a úryvkami navnadenými v dvoch-troch časopisoch: tie mali svojho času prísvit zjavenia; podobná situácia s prezentáciou Nabokovovej tvorby bola i v Poľsku – niet teda čo závidieť Leszkovi Engelkingovi, ktorý si vzal na bedrá neľahkú úlohu – predstaviť v stručnej popularizátorskej monografii osobnosť najväčšieho entomológa a šachistu svetovej literatúry; a treba uznať, že napriek handicapu nedostatočnej oboznámenosti poľskej verejnosti s tvorbou Vladimíra Nabokova, podarilo sa na priestore stodvadsiatich stránok zachytiť nielen to podstatné zo životopisných faktov, ale vyzdvihnúť aj ústred¬né motívy či formále zvláštnosti Nabokovových beletristických prác, knižka navyše obsahuje aj stručné prílohové kapitolky „Nabokov o sebe a o literatúre“ a „Nabokov v očiach spisovateľov a kritikov“ – súčasťou tejto publikácie je aj kalendár života a tvorby, výberová bibliografia a fotografická príloha: poľskí čitatelia dostali teda darček – ďalší z celého radu tých, ktoré im prináša užitočná edícia „Klasici literatúry XX. storočia“, v ktorej domáci – poľskí autori – predstavujú osobnosti svetovej literatúry prístupným popularizátorským spôsobom, na aký sa už u nás zrejme zabudlo – a takéto príručky mohli byť dobrou pomôckou nielen na stredných školách, filozofických či pedagogických fakultách... v poľskej sérii už takto predstavili celú škálu autorov – od Becketta po Brechta, od Borgesa po Bartha, od Kafku po Halasa, od Andrića po ... Nabokova. Nabokova, ktorý oroduje za autonómiu literatúry: ako hráč, ako demiurg, ako ten, kto pozná hodnotu „fiktívnej“ reality: „Musíme urobiť všetko, čo je v našej moci, aby sme sa vymkli z fatálneho omylu spočívajúceho v hľadaní tzv. ozajstného života v románoch. Neusilujme sa porovnávať fiktívnu skutočnosť a skutočnú fikciu. Don Quijote je rozprávka, podobne ako Krotká alebo Mŕtve duše. Aj Madame Bovary a Anna Kareninová sú len dokonalé rozprávky. Lenže bez týchto rozprávok by nebol náš svet „ozajstný“. Románové arcidielo je jedinečný svet svojho druhu, a viac-menej sa vôbec nezhoduje s čitateľovým svetom. Okrem toho, čo je to ten vychvaľovaný „skutočný život“? Čo je to tá úctyhodná „skutočnosť“? Človek o nej začína pochybovať, keď vidí biológov, ako sa k sebe zakrádajú s nabitými génmi, alebo historikov, ako sa zúrivo objímajú a váľajú sa v prachu storočí. Nezávisle na tom, či sú fakticky zdrojom „skutočného života“ tzv. priemerného človeka noviny alebo sústava zmyslov, zredukovaných na číslo päť, jedno je isté: totiž to, že sám priemerný človek je obyčajný výmysel, fikcia zložená zo štatistických údajov“. |
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|