|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment
/ F. R. & G. (fan page)
|
<<
späť na Fragment ročník 1990, číslo 6 Až
nad prepisom rozhovoru, ktorý sme v redakcii Fragmentu K viedli šiesteho
septembra 1990 s Františkom Mikloškom, som si uvedomil, že sme sa neopýtali
na žiadny z problémov, ktoré trápia spoločnosť. Čitateľovi, myslím,
treba ešte pred prvou otázkou povedať, že sa dočíta iba o tom, čo trápilo
(alebo tešilo) tých, ktorí sa medzi sebou rozprávali. Martin Šimečka: Vítam ťa v priestoroch Fragmentu K, kde by si vlastne mal sedieť ako náš kmeňový autor, keby sa všetko nevyvinulo inak. Vzhľadom na to, že by si mohol urobiť kus práce na tomto časopise, je nám to ľúto. Radi by sme sa s tebou rozprávali ako kedysi, keď sme sa nad samizdatovým Fragmentom K stretali pod orechom, o veciach duchovnejších, než sú tie, ktoré nás zamestnávajú dnes. Moja prvá otázka bude možno deklaratívna a zrejme na ňu poznám odpoveď – koľkokrát za deň si spomenieš na dobu pred novembrom a zaspomínaš si na to, ako nám bolo dobre? František Mikloško: Priznám sa, že mávam chvíle, keď vstávam ráno s pocitom, že veci, ktoré stoja predo mnou, ma presahujú. Jednoducho, že nie je v mojich silách zvládnuť veci tak, ako by som si želal. Zažívam akúsi novú skúšku mojej viery. Stojím na čele kolektívneho orgánu, o ktorom nemôžem vedieť, akým smerom sa uberie. Nejde iba o moje idey, ktoré kontinuálne vyrástli z toho, čo sme prežívali – sú tu aj idey nových ľudí. Túžim po tom, aby sme sa zjednocovali na tom, čo najviac potrebujeme. Ale môže sa to vyvinúť aj zle a v jednej chvíli sa už budem môcť iba prizerať tomu, čo sa deje a čo bude mať ďalekosiahle dôsledky na utváranie vedomia spoločnosti. Vo chvíľach, keď vidím, že už moje sily nestačia, môj rozum nestačí, keď nevidím riešenie, vtedy mi zostáva jediné slovo: „Dôveruj!“ Dôveruj, že ak tu existuje božie požehnanie, tak sa veci uberú dobrým smerom. Ale neprežíval som podobné pocity aj v minulosti? V tomto zmysle sa mi zdá, že sa nič nezmenilo, že život vo svojej hĺbke zostáva tým istým problémom, tým istým zápasom o tie základné hodnoty a smer. Že ten zápas sa odvíja ako tá istá neviditeľná niť ponad všetky režimy a situácie od začiatku sveta až po jeho koniec. Ivan Hoffman: Povedal si, na čo myslíš ráno. Môžem sa ťa opýtať, na čo myslievaš večer? F. M.: Večer mávam rôzne pocity – samozrejme, večer je istou sumarizáciou dňa. Hodnotíš činy, rozhodnutia, ich úspešnosť, alebo neúspešnosť a k tomu sa, aspoň u mňa, večer pripája aj hodnotenie seba samého. Vidím, ako nie som schopný sa celkom odosobniť od problémov, vidím chyby, ktoré počas dňa robím z márnivosti, z konkurencie, pod tlakom verejnej mienky. Vo víre udalostí vystupujem aj ja, vo všetkom tom, čo sa rozvíja, je prítomná aj cesta môjho osobného života. Jedno sprevádza druhé. Takže ten večer je často pokornejší. Ráno je človek akosi čistejší, ale už vstupom do auta, ktoré ma čaká pred domom, prichádzajú pokušenia, s ktorými musím zápasiť. I. H.: Odkedy sa poznáme, bola tvoja osoba obostretá tajomstvom. Tušili sme, že si zasvätený do vecí, na ktoré by bolo zbytočné sa ťa pýtať. Napríklad preto, aby sme ich nedopatrením nevyzradili. Stačilo nám vedieť to, čo si sa sám rozhodol povedať. Dnes, keď mám pocit, že tvoja osoba je obostieraná tajomstvom iného druhu, by som sa na tajomstvo tvojej minulosti rád opýtal. F. M.: Aj samotná cirkev na Slovensku sa až dnes dozvedá o malom spoločenstve ľudí, ktoré tu pôsobilo do konca šesťdesiatych rokov. Dovolím si povedať dve mená, ktoré boli jeho kostrou: Dr. Jukl a Dr. Krčméry. Okolo nich sa sústredilo 10 –15 ľudí, ktorí vytvorili akýsi sekulárny inštitút. Volal sa komunita aktuálnych potrieb. Podľa mojej mienky to bola geniálna a prorocká myšlienka vytvoriť takúto rýchlu jednotku, schopnú riešiť tie okamžité problémy, na ktoré cirkev v svojej byrokratickej štruktúre len ťažkopádne reaguje. Po šesťdesiatom ôsmom roku nebolo jasné, ako sa situácia bude vyvíjať, bolo treba rátať s perspektívou desiatok rokov. Muselo to byť veľmi utajené, bezpečnosť by práve takéto spoločenstvo istotne zaujímalo, a súčasne to muselo byť v poriadku cirkevne bez toho, že by to bolo na papieri – všetky tajné biskupské vysviacky sa vyzradili preto, lebo vo Vatikáne boli odjakživa nasadení špióni. Šťastná zhoda okolností bola v tom, že Dr. Krčméry bol osobným priateľom Svätého otca ešte z čias, keď bol kardinálom v Krakove. Oni dvaja si akosi padli do oka a tak sa spriatelili, že odvtedy kardinál a neskôr pápež Ján Pavol II. odkazoval – čo je až neuveriteľné – že pri každej svätej omši myslí na Dr. Krčméryho. Cez osobný kontakt Dr. Krčméryho teda vedel o tomto spoločenstve Svätý otec, požehnal ho a vedel, že s cirkvou miestnou je spojené cez pána biskupa Korca. Okolo tejto malej skupiny ľudí sa točili všetky udalosti: tu kdesi sa rodila myšlienka pútí, ktoré neskôr nadobudli taký obrovský rozmer, sekulárny inštitút vychoval svojich kňazov, na tejto pôde vznikli aj prvé samizdaty. I. H.: Prvým a najznámejším z nich bol, myslím, NaS (Náboženstvo a súčasnosť)? F. M.: Uvedomovali sme si, že ak chceme zjednocovať vedomie Slovenska, potrebujeme na to akési prostriedky. Katolícke noviny neplnili svoju funkciu, Vatikánsky rozhlas bol nedostatočne informovaný. Prvú redakciu NaS tvorili, so všetkými starosťami ľudí, ktorí sa tvorbe časopisu nikdy neučili, František Mikloško, Ján Čarnogurský a Martin Lauko. Venovali tejto práci všetok svoj čas, pretože tí ďalší museli riešiť obrovský rádius ďalších problémov. I. H.: Aký bol náklad tohoto samizdatu? F. M.: Začínalo sa pri 500 kusoch, neskôr to bolo 800 a skončilo sa pri 3000. Technika sa vyvíjala od primitívneho cyklostylu cez ofset, nakoniec už v celkom elegantnej úprave. Boli to svojím spôsobom dramatické chvíle. Už napísať časopis na blany predstavovalo isté riziko, ale nie také veľké, ako ho vyrábať. Málokto si to uvedomí – iste, vy to poznáte – čo znamená vydávať každé dva mesiace časopis v trojtisícovom náklade, teda nielen ho vytlačiť kdesi v pivnici, ale pravidelne prinášať papier niekde z papiernictva (papier sa zásadne nekradol, kupoval sa) a hotový časopis distribuovať po celom Slovensku. Miesta, kde sa tlačilo, sa spočiatku po pol roku menili. Prvým tlačiarom NaS bol Ivan Polanský. Keď sa zistilo, že bezpečnosť už o ňom vie, príkazom sme mu odobrali stroj. Samozrejme, to už sú také typy, okamžite si zaobstaral ďalšiu mašinu a začal tlačiť tie historické zborníky, pri ktorých bol prichytený a uväznený. Druhá tlačiareň NaS bola v Šenkviciach, ďalšia na krátko v Budmericiach – behali sme z dediny do dediny. V histórii NaS sa iba raz stalo, že mojich priateľov pri prevoze časopisov eštébáci chytili. Zadržali ich na 48 hodín, aj ich zbili, dostali zauchá, chceli z nich dostať, odkiaľ to majú. Po novembri som sa od jedného príslušníka bezpečnosti dozvedel, že bola chvíľa, keď sme mali byť kvôli samizdatom všetci zatknutí. Ale politicky to už nebolo vhodné a chýbali dostatočné dôkazy. M. Š.: Tak to bolo aj s nami. Takisto o nás vedeli, ale báli sa zahraničnej reakcie, ktorú by naše uväznenie spôsobilo. I. H.: Dodnes mi nie je celkom jasné, čím sme si získali tvoju priazeň, čo spôsobilo, že si prispieval aj do časopisu Fragment K, ktorý bol tribúnou veľmi rozdielnych názorov. Tvoje príspevky sa ocitli v susedstve prác disidentov, liberálov, marxistov, autorov z exilu, z undergroundu aj zo „štruktúr“. F. M.: K pisateľským aktivitám ma priviedol jeden môj hlboký existenciálny problém. Cítil som, že nás komunisti oberajú o dušu, že strácame kontinuitu svojho národného bytia. Napadlo mi, že človek tak nejako samovoľne odkrýva svoju dušu vtedy, keď trpí. Intuitívne som sa začal zaujímať o obdobie okolo roku 1948, teda o obdobie, keď Slovensko trpelo najviac. Cez postoje jednotlivých ľudí a spoločenstiev, cez to, ako vnímali tie udalosti, ako na ne reagovali, ako ich niesli, sa mi začal odkrývať ten zázračný svet, ktorý by som nazval Slovenská duša. Jozef Jablonický kedysi povedal, že preňho, ako pre historika, boli osobné stretnutia s ľuďmi, keď zbieral autentické svedectvá, akousi druhou univerzitou. Ja to môžem zopakovať a potvrdiť. Keď som sa ja blížil k štyridsiatke, boli priami účastníci toho ťažkého obdobia na odchode. Ich svedectvá, svedectvá často najobyčajnejších ľudí, mi pomohli odkrývať to, čo som hľadal a o čom som mal pocit, že sa nám stráca: Tu kdesi sa začali odvíjať témy, ktorými som prispieval do Fragmentu K. V jednej chvíli sa mi zdalo, že tieto témy presahujú úzky rámec náboženský, že sú všeľudskou skúsenosťou, ktorú treba zachytiť, dať na papier a nejakým spôsobom publikovať. I. H.: Položil som ti predchádzajúcu otázku preto, lebo na Slovensku bolo málo katolíckych intelektuálov, ktorí by dokázali komunikovať so širším okruhom ľudí, než akým boli uzavreté spoločenstvá cirkevné. Teba napríklad poznalo množstvo bratislavských výtvarníkov, nechýbal si ani na jednej vernisáži, platil si za človeka, bez ktorého sa nezaobišiel spoločenský život. Čo ťa privádzalo medzi ľudí, ktorí neraz boli všetkým iným, než vzornými katolíkmi? F. M.: Znovu je to tá osobná skúsenosť. V sedemdesiatom prvom roku som vojenčil v Banskej Bystrici s Milanom Bočkayom. Nekonečne sme sa tam nudili. V rámci výmeny kníh, ktorá je na vojne zvykom, som mu raz bez akéhokoľvek úmyslu požičal knižku „Viera v modernom svete“. On odrazu za mnou prišiel a povedal mi, že cez túto knihu znovu našiel vieru, ktorú mal kedysi v detstve a že je to preňho takým šťastím, že ma za to na oplátku vovedie do sveta výtvarného umenia. A skutočne, keď sme sa vrátili z vojny, spoznal som vďaka Milanovi ďalších výtvarníkov a nešlo iba o tie ľudské kontakty – vnútorne, nie teda akademicky, som spoznal aj svet, v ktorom žili. Keď spoznáš to bohatstvo, nemôžeš sa už nikdy celkom vzdialiť, lebo je to kus teba. Teda bolo to isté životné šťastie, že som mohol spoznávať tieto ďalšie svety, ktoré sa neskôr rozšírili o svet literatúry, ktorý som spoznával pri vás, o svet hudby, ktorý som spoznával zasa pri tých starších, ako je Berger, Zeljenka. Môj život sa stal viacdimenzionálny, ako len striktne náboženský. Hoci, dalo by sa povedať, že náboženstvo môže v jednej chvíli všetky tieto svety objať a posunúť ešte ďalej. Šťastím bolo, že to moje náboženské mohlo byť obohacované a spätne zasa to náboženstvo obohacovalo ten univerzálnejší svet ducha, ktorý tu je. M. Š.: Keď sa zmieňuješ o svete literatúry – viem, že si chodieval k Dominikovi Tatarkovi, aj Dr. Krčméry ho navštevoval. Myslím si, že na Dominika to malo veľký vplyv. Kedy si sa vlastne s Dominikom spoznal? F. M.: Možno ani nevieš, ale prvýkrát sme sa stretli u Teba na záhrade, pod orechom. Bola tam väčšia spoločnosť. Dominik ma hneď vtedy zaujal ako rozprávač, ale aj svojím výnimočným zjavom, svojou gestikuláciou, tvárou, a predovšetkým slovenskou dušou. Dominik bol Európan, študoval v Prahe, nejaký čas žil vo Francúzsku, ale v podstate zostal tým slovenským chlapcom z dediny, ktorý zažil to rodinné prostredie, zachoval si úctu a lásku k svojej matke – keď rozprával, rozprával o Slovensku, ale spôsobom, ktorý bol európsky. To ma k nemu nesmierne priťahovalo. M. Š.: Rád by som vedel, ako si zaznamenal Dominikov návrat k cirkvi. Hovorili ste spolu o tom? F. M.: Chodil som za Dominikom a v snahe dopátrať sa pravdy o rôznych úsekoch jeho života som mu kládol otvorené otázky. Bez okolkov som začal tým, že toto a toto sa o ňom hovorí a vždy som dodal: „Dominik, nehneváš sa, že sa ťa pýtam?“ A on: „Nie, provokuj ma! Všetko chcem povedať!“ Pamätám sa, ako som sa ho raz opýtal, či aj on dvíhal ruky pri procesoch v päťdesiatych rokoch. Povedal mi, že iba raz, keď bol ako novinár vyslaný na proces s Clementisom. Hoci Clementisa poznal, hoci nie všetko sa mu na tom procese zdalo – mal pocit, že Clementisova tvár a jeho mimika bola akási zvláštna – napriek tomu po návrate napísal do Pravdy článok v tom duchu, v akom sa vtedy písalo, teda odsudzujúcom. Povedal, že to bol jediný prípad, keď sa prepožičal a zakončil to tak dominikovsky – poviem to otvorene, ale nemôže sa to asi celkom otvorene napísať: „Ja som tomu veril! Ja, starý kokot!“ Potom povedal: „Poproste svätého biskupa, aby mi odpustil.“ Myslel biskupa Korca. Tak sme hovorili o všetkých veciach, ktoré sa v jeho živote udiali a tak začal hovoriť aj o náboženstve. Myslím si, že jeho hlboký prerod k náboženstvu sa udial pod vplyvom pápežovým. Rozprával mi, že na Hlase Ameriky počúval jeho prejavy, v prekladoch Mariana Žiara čítal jeho poéziu, a hlavne ho pápež oslovil svojou univerzálnosťou, s ktorou sa púšťal do celého sveta, chodil a oslovoval všetkých ľudí. Ale ja by som chcel povedať ešte jednu vec, ktorá sa možno v tejto chvíli bude zdať smiešna. Dominik bol vychovaný v cirkevných školách. Som presvedčený, že ako chlapec z Kysúc si úprimne konal takzvané „prvé piatky“, teda pobožnosť k Srdcu Ježišovmu, ktorá je dodnes na Slovensku zaužívaná. Napadlo mi to vtedy, keď som mal možnosť byť pri Dominikovi v hodine jeho smrti. Z nemocnice som dostal odkaz, že Dominik, ktorý už bol stále v agónii, sa prebral, či by som nezavolal kňaza. Bolo približne pol piatej. Vedel som, že v tom čase máva v Blumentáli svätú omšu Anton Srholec, ktorý už predtým k Dominikovi chodieval. Odkázal som mu cez kostolníka, aby sa pripravil, že pôjdeme zaopatriť zomierajúceho. Keď sme prišli k Dominikovi, skutočne mal také dve hodiny jasného vedomia, kedy Srholec tak strašne pekne sa s ním lúčil a pripravoval ho na smrť. Ešte aj tak ľudsky mu hovoril: „Isteže, krajšie boli tie časy, keď sme popíjali vínko a mohli sme sa porozprávať, ale každý sa raz musí dostať pred tú bránu smrti.“ Opýtal sa ho, či odpúťa všetkým, ktorí mu ublížili. Dominik prikývol. Potom sa nad ním modlil otčenáš, zaopatril ho svätými olejmi a všetci traja sme prijímali sväté prijímanie. Keby som to mal hodnotiť, tak už krajšiu smrť si z katolíckeho hľadiska neviem predstaviť. Totiž Dominik, ako mi neskôr povedal lekár, vzápätí po našom odchode znovu upadol do agónie, z ktorej sa už neprebral a v noci zomrel. Bol to akýsi absolútny záver. Zomrel zmierený s Bohom a so svetom a zomrel s tou oplátkou v ústach, o ktorej my, veriaci, veríme, že je v nej prítomný samotný Kristus. Keď sme vtedy odchádzali z nemocnice, hneď v aute sme si povedali, že Dominikove chvíle sú zrejme spočítané a keď budeme robiť pohreb, že by síce nebolo dobré z neho robiť nejakého svätca, ale že tento záver je svojím spôsobom úžasný. Vtedy mi napadli tie Dominikove detské prvé piatky. Hovorím to preto, lebo som presvedčený, že vďaka tým základom, ktoré boli v jeho živote postavené, sa mu dostalo – my tak tomu hovoríme – Božej milosti, že teda jeho život nevyhnutne smeroval k tej opravdivosti, k Bohu. My sme možno boli to spoločenstvo, s ktorým o tom mohol rozprávať, v ktorom sa tieto problémy v ňom otvárali a prehlbovali, ale tá cesta šla akosi celým jeho životom. M. Š.: Viackrát som uvažoval o tom, že v posledných rokoch došlo k niekoľkým stretnutiam, ktoré akoby predznamenávali zmenu. Odrazu sa stretali ľudia, ktorí predtým boli roky od seba vzdialení, ktorí o sebe vedeli, ale nepoznali sa osobne. Vyvrcholilo to 19. novembra 89 v Umeleckej besede... Napriek tomu sa pýtam, dnes, keď sa čosi skončilo: aká bude úloha tých, ktorí tu v minulosti čosi vytvárali? F. M.: Na konci osemdesiatych rokov sa skutočne zvláštne stretli tí, ktorí sa mali stretnúť, a zažili ten spoločný zážitok ducha, akúsi spoločnú skúsenosť, spoločné vedomie čohosi, čo ich urobilo blízkymi, čo ich spájalo. Zaujímavý je tvoj postreh, že to bola akási predzvesť konca. O tom ešte treba rozmýšľať. Mne sa zdá, že teraz sa nachádzame v ťažšej situácii. Vtedy sme bojovali proti niečomu, proti totalite, a to nám zobralo toľko energie, že sme ani nemali možnosť hľadať formy slobody, ktoré sú možné. Teraz sme podobní deťom, ktoré spoznávajú svet. Práve cez Milana Bočkaya som sa v Brne zoznámil s prekladateľom francúzskej poézie, pánom Kroupom. Pri poslednom stretnutí, pred tým, ako zomrel, povedal mojim priateľom na rozlúčku: „Hoši, a nezapomeňte, že po kolenou se kráčí.“ Každá pravda, všetko nové sa hľadá na kolenách, v pokore. V minulosti sme do tej pokory boli dotlačení, či sme chceli alebo nie. Boli sme chudobní, boli sme naháňaní, mali sme málo priateľov, s ktorými sme sa mohli stretnúť – všetky okolnosti nás robili pokornými. Dnes tú pokoru budeme musieť znovuobjavovať ako jediný prostriedok hľadania čohosi autentického, krásneho. V tomto zmysle tiež prežívam úzkosť, ale tá bola vlastná všetkým ľuďom ducha, o ktorých som čítal: nikdy nevedeli, čo ich čaká, čo bude zajtra. Ale do toho rizika treba ísť. Verím, že aj v našej generácii zrazu ten príde s čímsi, ten čosi povie a pred nami sa začne vynárať akási zmysluplná cesta. M. Š.: Nevidím veľa istôt v tejto dobe a jednou z nich si ty – ako najvyššia nominálna hlava štátu. Viem, že si sa kandidatúre na predsedu SNR bránil zubami nechtami. Nakoniec si sa nechal presvedčiť a veľkou väčšinou hlasov si bol zvolený. Verím ti preto, lebo si viazaný svedomím, nie strachom o svoje postavenie. Iba ten, komu nezáleží na tom, aby zotrval vo funkcii za každú cenu, môže konať slobodne. Ale predsa: nepocítil si niekedy takú túžbu – „ej, bolo by príjemné zotrvať v takejto funkcii ešte zopár rokov?“ I. H.: Napadá mi v súvislosti s touto Martinovou otázkou jeden rozhovor, ktorý som viedol na jar v Košiciach s Václavom Malým. Rozprával mi o období, keď vznikalo Občianske fórum, keď stával na tribúnach a na vlastnej koži zažil to, čomu sa hovorí pokušenie moci. Rozprával mi o tom, ako ani preňho, pre kňaza, nebolo jednoduché vymaniť sa z tohto pokušenia, od ktorého nikdy nespoznal silnejšie... F. M.: Ja si tiež myslím, že pokušenie moci je najväčšie pokušenie. Jeho súčasťou je márnivosť, ctižiadostivosť. Klamal by som, keby som povedal, že mňa sa tieto veci nedotýkajú. Budem celkom konkrétny. Vypískali ma v Ružomberku na oslavách Andreja Hlinku, vypískali ma potom v Banskej Bystrici na oslavách SNP, ešte aj na pohrebe Slavomíra Stračára, keď som vystupoval z autobusu, ktosi zapískal. I. H.: Ale v tej Banskej Bystrici to nebolo také horúce... F. M.: Nebolo to také horúce, ale zato tam zapískali. A ja som pocítil pokušenie, nejako si tých ľudí udobriť. Ale to by znamenalo urobiť akýsi krok bokom od toho, čo som povedal a kvôli čomu pískajú. Znamenalo by to zriecť sa názorov, o ktorých som presvedčený, že sú správne. Alebo iná vec: každé ráno mám v práci na stole všetky noviny. Priznám sa, že človek je v pokušení hľadať v nich svoju fotografiu, pozerať, či tam aj o tebe píšu... (redakcia Fragmentu sa búrlivo rozosmiala). Sú to možno maličkosti, ktoré sa na človeka lepia, ale takéto maličkosti môžu človeka od politiky odviesť k akejsi „sebarealizácii“. M. Š.: Alebo sa už len stále zo dňa na deň zachraňuješ. Pamätám si prvý okamih, keď som pochopil, že sú veci, na ktorých človeku môže záležať, aj keď si to nechce priznať. Bolo to na stretnutí zakladajúcej schôdze PEN klubu v októbri minulého roku. Pozvali aj mňa a prvý raz som sa zúčastnil „oficiálnej“ akcie. V príjemnej miestnosti, v hlbokých kreslách, s pocitom dôležitosti chvíle. Bolo mi to smiešne, ale zároveň som cítil, že tu niekde sa začína pokušenie. F. M.: Nedávno sme boli so Silvom Krčmérym na Zvěřinovom pohrebe. Cestovali sme šesťstotrinástkou a ku koncu cesty mi starý Silvo Krčméry povedal to, čo mi hovorí už dvadsať rokov: „Duchovný život – ráno meditácia, do kostola chodiť, na spoveď chodiť.“ Ak človek vedie duchovný život, tak od týchto pokušení získava odstup. A potom: život, alebo Pán Boh, povedal by som, je milosrdný k ľuďom, ktorých má rád – prídu na teba choroby... (opäť sa všetci rozosmiali). Zrazu si uvedomíš svoju chatrnosť, márnosť toho všetkého, stačí mať na to oči a uši. Ale že človek s pokušeniami musí denne zápasiť, to je pravda. M. Š.: Živo si spomínam na vlastný pocit spred niekoľkých mesiacov, keď som bol vo víre politiky. Všetko bolo strašne dôležité: osud národa, osud štátu, budúcnosť Európy a ľudstva. Na tento fliačik zeme sa uprela pozornosť celého sveta. Spätne si uvedomujem, ako málo pre mňa v tej chvíli znamenala myšlienka, názor človeka, ktorý nemal tie informácie, ktoré som mal ja, ako som občas povedal: „Ty tomu nerozumieš... Tu sa robia dejiny.“ Prestal som vnímať celú tú duchovnú sféru života, ktorá z pohľadu politiky, keď je človek v nej, má akoby strašne malú váhu. F. M.: Iste, v parlamente sa tvoria dejiny. Prijímajú sa zákony, ktoré budú spoločnosť štrukturovať a posúvať ďalej. Ale myslím si, že človek by mal mať taký svet, ktorý by nebol napadnuteľný. Videl som to vo VPN. Vo chvíli, keď sa rozhodovalo, kto má ísť kam, Bútora povedal: „Ja som spisovateľ.“ Fedor Gál povedal: „Ja som vedec.“ Ľubomír Feldek povedal: „Ja som básnik.“ Hrozne sa mi páčilo, že títo ľudia majú svoje vnútorné poslanie. Horšie je to s tými, ktorí takéto vnútorné poslanie nemajú, a vo chvíli, keď vypadnú z politiky, nemajú kam ísť. Ja mám akúsi vnútornú nádej, že mojím povolaním je stretať sa s ľuďmi. Učil som matematiku malých piatačikov na základnej škole, kde som bol ten najbezvýznamnejší učiteľ. M. Š.: Stretám sa s deťmi z tejto školy na Trnávke, kde bývam, a musím ti povedať, že na teba dodnes radi spomínajú. F. M.: Pre mňa to bol svet, ktorý mi prinášal radosť, mal som pocit, že žijem. Ja si hovorím, že keď odídem z politiky, pôjdem povedzme učiť – tú matematiku sa dajako doučím. I. H.: (keď sa všetci prestali smiať): Ak odídeš z politiky, možno v tebe piataci nájdu svojho učiteľa, a dúfam, že my v tebe opäť nájdeme svojho autora. |
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|