revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

 

 



 

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

 

Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)

 

<< späť na Fragment ročník 1990, číslo 6

Vladimír Solovjov
Morálka a politika

Ruský filozof Vladimír Solovjov (1853–1900) bol nesporne najväčšou postavou v dejinách ruskej idealistickej filozofie. Celý svoj život a tvorbu tento vynikajúci mysliteľ-humanista, ktorý je právom pokladaný za predchodcu existencializmu, zasvätil boju proti prejavom „svetového zla“. Na vlastnom životnom postoji sa snažil dokázať existenciu imanentnej, absolútnej morálky. O akademickú kariéru sa sám dobrovoľne pripravil svojím senzačným vystúpením dňa 28. marca 1881, v ktorom žiadal cára Alexandra III, aby omilostil v súlade s princípmi kresťanskej morálky organizátorov úspešného atentátu na Alexandra II. odsúdených na smrť.

N. Berďajev charakterizoval Solovjovova ako najuniverzálnejšieho mysliteľa XIX. storočia. Sám Solovjov neúnavne zdôrazňoval univerzalizmus kresťanského náboženstva, dokonca sa zaoberal myšlienkou opätovného zjednotenia všetkých kresťanských cirkví. Solovjov, ktorý bol rozhodným protivníkom akéhokoľvek obskurantizmu, neľútostne pranieroval prejavy národného, náboženského a sociálneho útlaku a neznášanlivosti. Jemu patrí aj dnes už neodmysliteľná idea dialógu kresťanstva s judaizmom a islamom.

Národnú ideu, ktorá má vysoký mravný význam, Solovjov chápal výlučne v rovine politickej spravodlivosti, v mene ktorej sa obhajujú a oslobodzujú slabé a utláčané národy. Nacionalizmus je odsúdeniahodným zlom. Hlásať podobné názory v podmienkach vtedajšieho samoderžavného Ruska nebolo jednoduché. Mysliteľ si neraz vypočul obvinenia zo zrady ideálov slavianofilstva a z koketovania so západným kresťanstvom, ako aj výčitky z filosemitizmu. Len pre zaujímavosť – Solovjovova úzkostlivosť v židovskej otázke bola tak pregnantná, že odmietal akúkoľvek spoluprácu s časopismi, ktoré aspoň raz uverejnili príspevok, obsahujúci otvorené či skryté antisemitské alebo vôbec akékoľvek pre neho v tomto ohľade neprijateľné názory. Tvorivý odkaz Vladimíra Solovjova, liberálneho (v politickom zmysle) a „ľavicového“ (v sociálno-kritickom zmysle) mysliteľa, môže pozitívne ovplyvniť dnešný neľahký proces hľadania a znovuobjavovania vlastnej národnej a sociálnej identity, a to nielen pokiaľ ide o ruský národ.

Vladimír Solovjov: MORÁLKA A POLITIKA
(úryvok z knihy „Národnostná otázku v Rusku“)

Jedným z panujúcich omylov a ziel nášho storočia je úplné oddelenie morálky od politiky. Z kresťanského hľadiska, v rámci kresťanského sveta tieto dve roviny – mravná a politická – aj keď sa navzájom neprekrývajú, musia byť navzájom tesne späté.

Ako kresťanská morálka predpokladá uskutočnenie božieho kráľovstva vnútri jednotlivca, tak aj kresťanská politika musí pripravovať príchod božieho kráľovstva pre ľudstvo ako celok, zložený z veľkých častí z národov, kmeňov a štátov. Minulá a súčasná politika národov, účinkujúcich v dejinách, má s týmto cieľom málo spoločného a vo väčšine prípadov mu priamo odporuje. To je nesporný fakt. V politike kresťanských národov doteraz panuje bezbožné nepriateľstvo a svár, o božom kráľovstve tu niet ani chýru. Viacerým to vyhovuje. Hovoria: „Keď to tak je, musí to tak byť“. Ale nesmieme sa až tak podrobiť holému faktu, pretože by sme sa potom museli podrobiť aj moru a cholere, to sú predsa tiež holé fakty. Prednosti človeka spočívajú v tom, že uvedomelo bojuje proti zlej skutočnosti, za dosiahnutie lepšieho cieľa. Choroba je skutočnosťou, ale cieľom je zdravie, existuje prostriedok prechodu od tejto zlej skutočnosti k onomu lepšiemu cieľu – volá sa medicína. Tak aj v živote ľudstva: skutočnosťou je kráľovstvo zla a sváru, ale cieľom je božie kráľovstvo a prostriedok prechodu od zlej skutočnosti k tomuto cieľu sa nazýva kresťanská politika. To znamená, že táto politika vôbec nie je utópiou v negatívnom zmysle slova, t.j. takou, ktorá nechce vidieť zlú skutočnosť a uskutočňuje svoj ideál v prázdnom priestore: naopak, kresťanská politika vychádza zo skutočnosti a chce predovšetkým pomôcť v boji proti skutočnému zlu. Podľa všeobecnej mienky, každý národ by mal mať svoju vlastnú politiku, cieľom ktorej je obhajoba záujmov tohto národa alebo štátu. V poslednom čase sa u nás čoraz hlasnejšie ozýva vlastenecké volanie, žiadajúce, aby sme vtom nezaostali za inými národmi, aby sme sa v politike riadili výlučne svojimi národnými a štátnymi záujmami. Každý ústup od takej „politiky záujmu“ sa vyhlasuje za hlúposť alebo zradu. Tento názor je asi nedorozumením, vyplývajúcim z neurčitosti pojmu „záujem“. Ide o to, aké záujmy sa posudzujú. Ak sa záujem dáva, ako zvyčajne, do súvislosti s bohatstvom a vonkajšou silou, potom pri celej dôležitosti týchto záujmov je nám jasné, že nesmú predstavovať najvyšší a konečný cieľ politiky. V opačnom prípade by sa nimi dali ospravedlniť akékoľvek zločiny, Čoho sme aj svedkami. Naši vlastenci smelo poukazovali na politické zločiny Anglicka ako príklad, hodný nasledovania. Je to naozaj „vhodný“ príklad: nikto sa tak nestará, či už slovom, alebo skutkami, o svoje národné a štátne záujmy, ako Angličania. Je všeobecne známe, že kvôli týmto záujmom bohatí a mocichtiví Angličania trýznia hladom Írov, utláčajú Indov, násilím otravujú ópiom Číňanov, olupujú Egypt. Netreba, pravda, zabúdať, že v Anglicku sú aj takí vplyvní stranícki vodcovia (napr. Gladston), ktorí chápu národné záujmy svojej vlasti úplne inak, a že je tam možné otvorene žiadať oslobodenie Írska bez obáv z toho, že by sme boli obvinení zo zrady štátu a národa. Nepochybne, všetky tieto skutky sú vyvolané starostlivosťou o národné záujmy. Hlúposť ani zrada to nie je, ale je tu dosť neľudskosti a nehanebnosti. Ak by bolo možné iba také vlastenectvo, ani vtedy by sme nemali napodobňovať anglickú politiku: radšej sa vzdať vlaste-nectva ako svedomia. Ale taká alternatíva neexistuje. Dovolím si tvrdiť, že skutočné vlastenectvo je v súlade s kresťanským svedomím, že jestvuje aj iná politika ako politika záujmu, alebo lepšie povedané, u kresťanského národa existujú aj iné záujmy, ktoré nielenže nevyžadujú, ale dokonca ani nepripúšťajú kanibalizmus.

Že tento medzinárodný kanibalizmus nie je niečím chvályhodným, cítia aj tí, čo najčastejšie po ňom siahajú. Politika materiálneho záujmu sa zriedkavo prezentuje vo svojej čistej podobe. Dokonca i Angličania, ktorí so samoľú¬bosťou vyciciavajú krv z „nižších rás“, pokladajúc to za oprávnené z toho dôvodu, že to im, Angličanom, vyhovuje, často tvrdia, že robia vďaka tomu veľké dobrodenie samotným nižším rasám, zapájajúc ich do najvyššej civilizácie, čo je aj, do určitej miery, pravda. Tak sa, fakticky, hrubé úsilie o vlastnú výhodu mení na vznešenú myšlienku o svojom kultúrnom poslaní. Tento ideálny motív, ktorý je zatiaľ veľmi slabý u praktických Angličanov, sa s celou silou prejavuje u „národa mysliteľov“. Nemecký idealizmus a náchyl¬nosť k najvyšším zovšeobecneniam znemožňujú Nemcom osvojiť si hrubý empirický kanibalizmus anglickej politiky. Ak Nemci pohltili Vendov, Prusov, pripravujú sa pohltiť Poliakov, tak nie preto, že im je to výhodné, ale preto, že je to ich „poslanie“ najvyššej rasy: cez germanizáciu nižších národností ich viesť k ozajstnej kultúre. Anglické vykorisťovanie je záleži¬tosťou získania materiálnej výhody, germanizácia je duchovným poslaním. Angličan sa zjavuje pred svojimi obeťami ako pirát, Nemec – ako pedagóg, ktorý ich vychováva k vyššej vzdelanosti. Filozofická prevaha Nemcov sa prejavuje dokonca aj v ich politickom kanibalizme: svoju pohlcujúcu činnosť zameriavajú nielen na vonkajší majetok národa, ale aj na jeho vnútornú podstatu. Angličan-empirik narába s faktami, Nemec-mysliteľ – s ideou, jeden olupuje a utláča národy, druhý v nich ničí národnosť.

Vysoká hodnota nemeckej kultúry je nesporná. Ale princíp najvyššieho duchovného poslania je krutý a nepravdivý. O jeho krutosti jasne svedčia smutné tiene národov, ktoré boli podrobené duchovnému zotročeniu a stratili svoje vitálne sily. Nepravdivosť tohto princípu, jeho vnútorná neudržateľnosť sa zreteľne potvrdzuje neschopnosťou jeho dôslednej aplikácie. Práve preto, že nie je celkom jasné, čo je to vlastne tá najvyššia kultúra a v čom spočíva jej kultúrne poslanie, nie je vari ani jeden historický národ, ktorý by si nenárokoval na toto poslanie a necítil by sa oprávneným znásilňovať cudzie národnosti v mene svojho najvyššieho poslania. Nielen Nemci, ale aj Židia, Francúzi, Angličania, Gréci, Taliani a iní pokladajú seba za národ národov. Ale nárok jedného národa na privilegované postavenie medzi inými národmi vylučuje taký istý nárok zo strany iného národa. To znamená: buď tieto nároky ostávajú prázdnym chvastanírn, vhodným len na kamuflovanie útlaku slabších susedov alebo sa rozpúta b o j nie na život, ale na smrť medzi veľkými národmi za právo kultúrneho násilia. Ale výsledok tohto boja vôbec nedokazuje skutočné najvyššie poslanie víťaza, pretože vojenská presila nie je svedectvom kultúrnej prevahy: podobnú presilu mali Tamerlanove a Batuove hordy, a v prípade, že by niekedy v budúcnosti získali podobnú presilu vďaka svojej početnosti Číňania, nikto by sa nesklonil pred kultúrnou prevahou mongolskej rasy.

Idea kultúrneho poslania môže byť podloženou a plodnou iba vtedy, keď sa toto poslanie chápe nie ako domnelé privilégium, ale ako skutočná povinnosť, nie ako panovanie, ale ako služba.

Každý jednotlivec má materiálne záujmy a ctižiadosti, ale má tiež aj povinnosti, alebo, čo je to isté, mravné záujmy. Človek, ktorý opovrhuje týmito záujmami a vychádza iba z vlastnej výhody alebo ctižiadosti, zasluhuje všemožné odsúdenie. To isté platí aj o národoch. Dokonca: vtedy, keď pozeráme na národ ako súčet jednotlivcov, aj potom sa v tomto súčte nesmie stratiť mravný prvok. Obecný záujem celého národa predstavuje výslednicu všetkých čiastkových záujmov (ktorá však nie je totožná s každým jedným záujmom zvlášť) a súvisí s podobnými kolektívnymi záujmami iných národov. Rovnako treba posudzovať aj národnú morálku. Nie je dôvod redukovať osobné na rozdiel od celonárod¬ného iba na nižšiu ľudskú stránku: ako materiálne záujmy jednotlivcov vyvolávajú celonárodný záujem, tak aj mravné záujmy jednotlivcov vyvoláva¬jú celonárodný mravný záujem, ktorý súvisí už nie s jednotlivcami, ale so súhrnom celého národa, – národ nadobúda mravnú povinnosť voči iným národom a celému ľudstvu. Vidieť v tejto všeobecnej povinnosti metaforu a zároveň vystupovať za celonárodný záujem ako niečo skutočné je zreteľným protirečením. Ak je národ iba abstraktným pojmom, potom abstraktný pojem nemôže mať žiadne povinnosti, ale rovnako nemôže mať žiadne záujmy, ani žiadne poslanie. Ale to je zjavný omyl. V každom prípade, musíme chápať záujem národa ako všeobecnú funkciu jednotlivých činiteľov, ale takou istou funkciou je aj národná povinnosť. Národ má záujem, ale má aj svedomie. Keď sa toto svedomie slabo prejavuje v politike a slabo sa bráni prejavom národného egoizmu – je to chorobný, nenormálny jav a každý musí uznať, že je to zlé. A je to zlé nezávisle od toho, či medzinárodný kanibalizmus je ospravedlňovaný najvyšším poslaním. Je to zlé, ak panuje v politike názor toho afrického divocha, ktorý na otázku o dobre a zle odpovedá: „Dobro – to je, keď ja zoberiem susedom ich stáda a ženy, zlo je, keď to všetko zoberú oni mne“. Podobný názor prevláda v medzinárodnej politike, ale v značnej miere určuje aj vnútorné vzťahy: v rámci jedného národa spoluobčania každodenne vykorisťujú, klamú, niekedy aj zabíjajú jeden druhého, ale nikto z toho nerobí záver, že to tak musí byť. Prečo sa potom podobné závery robia vo vzťahu k najvyššej politike?

V teórii národného egoizmu je ešte jedna nelogickosť, zhubná pre túto teóriu. Ak je v politike uznané a uzákonené panovanie vlastného záujmu, potom je úplne nemožné vymedziť rámec tohto vlastného. Vlastenec považuje za svoj záujem, záujem svojho národa – v dôsledku národnej solidarity – a to je, samozrejme, lepšie ako osobný egoizmus, ale nie je z toho jasné, prečo práve národná solidarita musí byť silnejšia ako solidarita akejkoľvek inej spoločenskej skupiny, ktorá sa nezhoduje s rámcom národnosti. Počas francúzskej revolúcie, napríklad, emigrantom–legitimistom boli cudzí vladári a magnáti oveľa bližší, než francúzski jakobíni. Taktiež pre nemeckého sociálneho demokrata bol parížsky komunard oveľa bližší ako pomoranský statkár a pod. Možno, že zo strany emigrantov a socialistov je to zlé, ale nie je možné nájsť dôvod pre ich odsúdenie, ak chceme zostať na pôde politického záujmu.

Pozdvihnúť svoj záujem a sebavedomie na úroveň najvyššieho princípu ako pre národ, tak aj pre jednotlivca, to znamená uzákoniť a zvečniť onen svár a boj, ktorý rozleptáva ľudstvo. Všeobecný rámec boja za existenciu, charakteristický' pre prírodu, má svoje miesto aj v dejinách ľudstva. Ale celý historický vývoj, všetky úspechy ľudstva spočívajú v dôslednom obmedzovaní tohto rámca, v postupnom pozdvihnutí ľudstva k najvyššiemu vzoru pravdy a lásky. Zjavenie tohto vzoru, tohto nového človeka sa prejavilo v živej skutočnosti Krista. Nebolo nám, ktorí sme prijali nového človeka, príjemné zase sa vracať k neduživým a úbohým živlom sveta, k – na kríži – odmietnutému sváru medzi Helénom a barbarom, pohanom a Židom. Pozdvihovať nadovšetko výlučne záujem a význam svojho národa žiadajú od nás v mene vlastenectva. Takého vlastenectva nás zbavila Kristova krv, preliata židovskými vlastencami v mene svojho národného záujmu!

„Ak ho necháme, tak všetci uveria v neho a prídu Rimania a zajmú nám i Mesto i národ... bude lepšie pre vás, keď jeden človek zomrie za ľud a nezahynie celý národ“. Usmrtený vlastenectvom jedného národa, Kristus vstal z mŕtvych pre všetky národy a prikázal svojim žiakom: „Iďte teda a učte všetky národy“.

Azda kresťanstvo odstraňuje národnosť? Nie, zachováva ju. Odstraňuje nie národnosť, ale nacionalizmus. Zúrivé prenasle¬dovanie a usmrtenie Krista nebolo skutkom židovskej národnosti, ktorej bo! Kristus (podľa ľudstva) najvyšším rozkvetom. Bolo to skutkom úzkoprsého a slepého nacionalizmu takých vlastencov ako Kaifáš. To, čo bolo predtým povedané o politike Nemcov a Angličanov, vôbec nebolo povedané preto, aby sme odsúdili tieto dve národnosti. Rozlišujme medzí národnosťou a nacionalizmom podľa i c h plodov. Viďme plody anglickej národnosti v Shakespearovi a Byronovi, Berkeleyovi a Newtonovi, naproti tomu, plody anglického nacionalizmu – celosvetovú lúpež, „hrdinské činy“ Warrena Hastingsa a lorda Seymura, ničenie a vraždy. Plodmi veľkej nemeckej národnosti sú Lessing a Goethe, Kant a Schelling, plodom nemeckého nacionalizmu je násilné ponemečťovanie susedov od čias teutónskych rytierov až podnes.

Národnosť, čiže nacionalita, je pozitívnou silou a každý národ je predurčený pre zvláštne poslanie podľa svojho charakteru. Rôzne národnosti sú iba rozmanitými orgánmi v celom tele ľudstva. Pre kresťanov je to nesporná skutočnosť. Ale ak v bájke Menenia Agrippu časti tela vedú spor medzi sebou, v národoch–orgánoch ľudstva, zložených nielen zo živelných, ale aj z uvedomelých a vôľových elementov, môže vzniknúť a skutočne aj vzniká úsilie protipostaviť sa celku, vyčleniť sa z neho a izolovať sa. V takej snahe sa pozitívna sila národnosti mení na negatívne úsilie nacionalizmu. V danom prí¬pade je to národnosť, ktorá oddelená od svojich vitálnych síl je ostro zameraná na uvedomovanie si vlastnej výlučnosti, pričom táto je obrátená svojím hrotom proti všetkým ostatným. Nacionalizmus, dovedený do maximálneho napätia, privádza do záhuby ním zaslepený národ, keďže z neho robí nepriateľa ľudstva, ktoré bude vždy silnejšie ako jednotlivý národ. Keď kresťanstvo odstraňuje nacionalizmus, zachraňuje národy, pretože nad¬národné nie je beznárodné. Tu má silu božie slovo: iba ten, kto dá dušu svoju – zachová ju, ale ten, kto Šetrí svoju dušu – stratí ju. Národ, ktorý sa usiluje za každú cenu zachovať svoju dušu v – do seba uzavretom – nacionalizme – stratí ju. Iba vtedy národ zachová svoju dušu, keď ju dá do nadnárodnej, celosvetovej Kristovej veci. Osobné sebazaprenie, víťazstvo nad egoizmom nie je likvidáciou samotného e g a , samotnej osobnosti, naopak, je to pozdvihnutie tohto e g a na najvyšší stupeň bytia. To isté platí aj o národe: popierajúc nacionalizmus nielenže nestráca svoj samostatný život, ale práve takouto cestou získava svoje skutočné životné poslanie. Toto jeho poslanie nespočíva v rizikovom sledovaní nízkych záujmov, nespočíva v uskutočnení vybájenej a samozvanej úlohy, ale v plnení historickej povinnosti, spájajúcej národ so všetkými ostatnými národmi v obecnej celosvetovej veci. Vlastenectvo, pozdvihnuté na túto úroveň, neprotirečí osobnej morálke, ale ju napĺňa. Najlepšie pohnútky ľudskej duše, najvyššie prikázania kresťanského svedomia sa tu pripá¬jajú k politickým otázkam a záležitostiam, nestavajú sa im do pro¬tikladu. Nesmieme klamať sami seba: neľudskosť v medzinárodných a spoločenských vzťahoch, politika kanibalizmu, v konečnom dôsledku privedú do záhuby aj osobnú a rodinnú morálku, čo už čiastočne vidíme v celom kresťanskom svete. Človek je predsa tvorom logickým, ktorý nevydrží dlhodobo znášať odporné rozdvojenie pravidiel osobnej a politickej činnosti. Preto, aspoň pre záchranu osobnej morálky, je potrebné vystríhať sa pozdvihnutiu tohto rozdvojenia na úroveň princípu a požiadavky, aby človek, ktorý sa kresťansky správa voči svojim najbližším a zachováva sa aspoň v rámci právneho zákona voči ostatným spoluobčanom, aby ten istý človek ako reprezentant štátneho a národného záujmu sa riadil názormi, typickými pre túlavých zbojníkov a afrických divochov. Najskôr je však potrebné aspoň teoreticky uznať za najvyšší a vedúci princíp akejkoľvek politiky nie záujem a prehnané sebavedomie, ale mravnú povinnosť.

Kresťanský princíp povinnosti respektíve mravnej služby je jediným zdôvodneným, jediným určitým a jediným úplným, dokonalým princípom politickej činnosti. Jediným zdôvodnením je preto, že vychádzajúc zo sebaobetovania, dovádza ho až do konca, žiada, aby nielen jednotlivec obetoval svoju výlučnosť v prospech národa, ale odmieta akúkoľvek výlučnosť aj pre celý národ a celé ľudstvo. Všetkých rovnako vyzýva zúčastniť sa na veci celosvetovej záchrany, ktorá je vo svojej podstate najvyšším a bezpodmienečným dobrom a preto je postačujúcim dôvodom pre akékoľvek sebaobetovanie. Naproti tomu, zostáva¬júc na pôde vlastného záujmu, nie je možné pochopiť, prečo je potrebné obetovať osobný záujem v prospech záujmu svojho národa, presne tak, ako vôbec nie je jasné, prečo sa musí jednotlivec podriadiť kolektívnemu sebavedomiu svojich spoluobčanov, i keď jeho osobné sebavedomie všetci považujú iba za slabosť jeho mravného charakteru, ale nie za normálny princíp činnosti. – Ďalej, kresťanská idea povinnosti je jediným určitým princípom v politike, pretože, na jednej strane záujem a výhoda sami o sebe sú niečím absolútne neobmedzeným a nenásytným, na strane druhej uvedomenie si svojho najvyššieho a výlučného poslania ešte nedáva žiadne pozitívne pokyny v každom konkrétnom prípade alebo otázke. Naproti tomu nám kresťanská povinnosť vždy ukazuje, ako sa musíme správať v každom konkrétnom prípade, a pritom žiada od nás iba toľko, koľko môžeme urobiť, teda to, čo je v našich silách (ad impossibilia nemo obligatur), na rozdiel od úsilia o materiálny záujem, ktoré vôbec nezaručuje možnosť jeho dosiahnu¬tia. Navyše aj samotná idea nášho výlučného poslania nás láka k takým výšinám, ktoré nie sme schopní dosiahnuť. To všetko nás oprávňuje tvrdiť, že túžba po zvýhodnení, ako aj prehnané sebavedomie nás motivujú motívmi fantastickými, zatiaľ čo princíp kresťanskej povinnosti je motí¬vom absolútne reálnym a pevným. Nakoniec je to jediný úplný princíp, zahrňujúci celý pozitívny obsah iných princípov, ktoré do neho vyúsťujú. Ak výhoda a sebavedomie, čerpajúc zdroj energie z idey vlastnej výlučnosti, nastoľujú súperenie a boj národov, zabraňujúc tomu, aby do politiky vstúpil najvyšší princíp mravnej povinnosti, tak onen posledný princíp vôbec neodmieta oprávnené záujmy a skutočné poslanie každého národa, predpo¬kladá aj jedno aj druhé. Pretože, ak uznáme, že národ má mravnú povinnosť, je nesporné, že s touto povinnosťou súvisia aj jeho skutočné záujmy a poslanie. Nie je vôbec potrebné, aby národ zanedbával svoje materiálne záujmy a nepremýšľal o svojom zvláštnom poslaní, je potrebné iba to, aby nedával do toho celú svoju dušu, nevytyčoval si to za konečný cieľ, neslúžil tomu. Pritom, keď sa materiálne vlastníctvo a sebavedomie národného ducha podriaďujú najvyšším princípom kresťanskej povinnosti, stávajú sa pozitív¬nou silou a skutočným prostriedkom a nástrojom pre dosiahnutie mravného cieľa, pretože v tomto prípade výdobytky daného národa skutočne slúžia na prospech všetkých iných národov a jeho veľkosť skutočne pozdvihuje celé ľudstvo. To znamená, že princíp mravnej povinnosti v politike, ktorý súčasne zahrňuje aj dva predchádzajúce princípy, je najúplnejší ako aj najviac určitý a vnútorne zdôvodnený. Pre ľudí našej viery pripomeniem, že iba tento princíp je skutočne kresťanský.

Politika záujmu, snaha o vlastné obohacovanie sa a o posilnenie je príznačná pre naturálneho človeka, je to pohanská záležitosť a kresťania, ktorí sa prikláňajú k podobným názorom, sa vracajú k pohanstvu. Hlásanie svojho výnimočného poslania, zbožštenie vlastnej národnosti je názorom judaistickým. Keď kresťanské národy prijímajú tento názor, upadajú do starozákonného judaizmu. Utláčanie a pohlcovanie iných s cieľom vlastného nasýtenia, je záleži¬tosťou animálneho inštinktu, je to vec neľudská a bezbožná, ako pre jednotlivca, tak aj pre celý národ. Vystatovať sa svojím najvyšším poslaním, prisvojovať si výnimočné práva a privilégiá, to je záležitosť pýchy a sebapresadzovania národa alebo jednotlivca. Je to síce vec ľudská, ale zároveň bezbožná a nekresťanská. Splnenie svojho dlhu a uznanie svojej povinnosti je kresťanským skutkom pokory a sebapoznania, nevyhnutným začiatkom mravného činu a skutočného bohočlovečenského života a to tak národa, ako aj jednotlivca. Všetko sa tu rieši nie v zornom uhle vlastného nazerania, ale v zornom uhle svedomia, ktoré je rovnaké pre všetkých. Preto sa tu nemôžu objaviť samozvanci. Nemôžu sa tu objaviť ani falošní proroci, pretože hlásanie povinnosti nepredpokladá nič osudové, žiadnu predurčenosť: poukazovať na povinnosť národa neznamená predpovedať jeho budúci osud. Národ, ako aj jednotlivec, môže plniť alebo neplniť svoju povinnosť, ale v tom druhom prípade povinnosť ostáva a toho, kto na ňu poukazuje, neslobodno obviňovať z klamstva.

Za terajšej existencie ľudstva je nemožné aj pre národ, aj pre jednotlivca, aby každé uspokojovanie materiálnych požiadaviek a potrieb priamo vyplývalo z prikázania mravnej povinnosti. Národ rieši aj aktuálne úlohy, záležitosti danej minúty, ktoré priamo nesúvisia s jeho najvyššími mravnými úlohami. Nie je naším cieľom hovoriť o týchto aktuálnych záležitostiach. Ale sú aj veľké, životne dôležité otázky, pri riešení ktorých sa národ musí riadiť predovšetkým hlasom svedomia, odsúvajúc do úzadia všetky iné záležitosti. V týchto veľkých otázkach ide o záchranu duše národa. Vtedy musí každý národ uvažovať iba o svojej povinnosti, neprihliadajúc na iné národy, nič od nich neočakávajúc a nežiadajúc. Nie je v našich silách nútiť iných, aby si plnili svoje povinnosti, ale svoju povinnosť si plniť môžeme a musíme. Keď ju splníme, poslúžime spoločnej celosvetovej veci, pretože vzhľadom k tejto spoločnej veci má každý historický národ podľa svojho zvláštneho charakteru a miesta v dejinách zvláštne poslanie. Môžeme povedať, že toto poslanie sa u v a ľ u j e na národ jeho dejinami vo forme veľkých, životne dôležitých otázok, ktoré on nemôže obísť. Ale národ môže podľahnúť pokušeniu riešiť tieto otázky, vychádzajúc nie zo svedomia, ale z pohnútok zištnosti a ctižiadosti. V tom je obrovské nebezpečenstvo a skutočný vlastenec má povinnosť na toto nebezpečenstvo upozorniť. (...) 1883.

Predslov a preklad Grigorij Mesežnikov.

 

Obálka čísla:

Kresba archív

Pokochajte sa!

Obsah čísla:

Jiří Brabec
Příliš mnoho Faustů
s. 3

O jednom pokušení (rozhovor s Františkom Mikloškom)
s. 7

Z listov Varlama Šalamova A. I. Solženicynovi
s. 15

Varlam Šalamov
Poviedky
s. 38

Alma Munzová
Odišiel veľký Európan
s. 44

Zdeněk Urbánek
Censorship
s. 54

Ústavné idey Andreja Sacharova
s. 91

J. G. Bonnerová
Zo spomienok
s. 100

Karl Popper
V čo verí Západ?
s. 106

Vladimír Havrilla
Lido
s. 122

Marek Hlasko
Sova, pekárova dcéra
s. 132

Ludvík Vaculík
Český snář
s. 140

Hlasy nad rukopisem Českého snáře
s. 154

Vladimír Solovjov
Morálka a politika

s. 184

RECENZIE – POZNÁMKY
Miloš Žiak
Vaj – Vaj – Ján Tužinský: Kto hodí kameňom
s. 193

Karol Chmel
Leszek Engelking: Vladimír Nabokov

s. 195

Leszek Engelking
Nabokov opäť v Rusku
s. 196

Ivan Hoffman
Máme to tu pekné
s. 200

Jiří Olič
Stefan Milkov
s. 201


 

 

c
© 1987-2014 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the
Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.