| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)
| |
<<
späť na Fragment ročník 1991, číslo 10
Andrej Blatnik
Kjótó
ANDREJ BLATNIK (1963) – jedna z vedúcich osobností mladej slovinskej literatúry, propagátor postrnodernistických trendov v próze, absolvent Štúdia komparatistiky a sociológie kultúry, autor kníh Kytice pre Adama vädnú (l 983), Plamienky a slzy (1987), a Životopisy bezmenných (1989). Poviedka Kjótó pochádza z jeho poslednej poviedkovej zbierky.
„Pitie čaju,“ povedal Jay, „je umenie, ktoré sa musíme učiť celé roky, ak nie celé desaťročia.“
Pozreli sme sa na seba. Tieto slová sme prijali celkom dobre, mali sme pocit, že nikto nebude protirečiť. Stískali sme v dlaniach svoje porcelánové šálky.
Odrazu sa odkiaľsi zozadu ozvalo zdvorilé zakašlanie. Obzreli sme sa, aj keď sme sa, samozrejme, nemuseli. Bol to Sam – kto iný.
„Prepáčte,“ začal slušne, „povedali ste – celé roky? Lenže ja,“ rozpačito a neisto sa usmial, „ja budem v Kjóte už len týždeň. Nie, ešte menej. V podstate len päť dní.“
Tak potom nikdy nebudeš vedieť piť čaj, pomysleli sme si.
„Takže pre vás podstata a tajomstvo pitia čaju zostane navždy veľkou neznámou,“ povedal úslužne Jay.
Pomysleli sme si: a teraz povie – ale...
„Ale...“ ozval sa Sam.
Čo ale? pomysleli sme si. Aké ale? Všetko je jasné.
„No prosím, počúvam vás,“ povedal priateľsky Jay. „Niečo nie je v poriadku?“
Teraz povie, že prišiel do Kjóta len preto, aby sa naučil piť čaj, pomysleli sme si.
„Prišiel som do Kjóta len preto, aby som sa naučil piť čaj,“ povedal Sam.
Hlupák! pomysleli sme si. Takže si sem prišiel zbytočne!
„Myslím, že vás chápem“, povedal Jay. „Bojím sa však, že v tom prípade bolo vaše rozhodnutie pricestovať do Kjóta azda predsa len nesprávne.“
Teraz bude chcieť, aby mu to vysvetlil podrobnejšie, zhrozili sme sa, určite začne: Chcete povedať...
„Chcete povedať,“ začal Sam, „že nebudem mať nijaký osoh z toho, že som sem prišiel? Vo vašom prospekte bolo napísané, že tajomstvo pitia čaju je dostupné každému, kto navštívi vašu školu. A preto som do Kjóta prišiel. Chcem povedať, som tu, cesta ma niečo stála, izba v hoteli tiež niečo stojí, a musel som zaplatiť aj za návštevu vašej školy – a teraz...“
Teraz si jednoducho vyhodil peniaze do vzduchu, určite nie prvý ani posledný raz, pomysleli sme si.
Jay sa usmial. „Sú ľudia,“ povedal, „ktorí tvrdia, že zmysel peňazí je v tom, aby sa míňali.“
„Ale áno,“ nedal sa Sam, „lenže existujú rôzne spôsoby, to musíte uznať. Mohol som svoje peniaze darovať chudobným...“ Dramaticky zmĺkol.
„Ľudia to robia, to je fakt,“ súhlasil Jay, „ale podľa všetkého, je to tá nejúbohejšia z možností, ktoré máme.“
„...a mohol som ich trebárs investovať do nejakého podniku, ktorý by potom skrachoval...“
Prestaň, prestaň, pomysleli sme si. Zavadziaš. Choď preč, toto naozaj nie je pre teba. Prečo by sa rnal učiteľ venovať práve tebe, keď sa to aj tak nenaučíš? Nech sa radšej venuje nám! Lenže on je taký trpezlivý, taký zhovievavý, dovolí ti, aby si táral ďalej...
„To by ste potom určite ľutovali,“ povedal chápavo Jay.
„O nič menej než svoj príchod do Kjóta. Veď ma pochopte, naozaj nemôžem premárniť roky či desaťročia na takú jednoduchú vec ako je pitie čaju“, povedal rozhodne Sam.
„Jednoduchú vec? Povedali ste jednoduchú vec?“ začudoval sa Jay.
„Jasné. Buďme realisti: každé decko vie piť čaj.“
„Ale prosím vás pekne! Veď len príprava čaju podľa pravidiel našej školy trvá tri-štyri hodiny – a potrebujete na ňu stovky precíznych a dokonalých úkonov, ktoré sa učíme niekoľko rokov! a pitie čaju príde na rad až potom!“
„A čo máte potom z takéhoto zvláštneho spôsobu pitia?“ spýtal sa Sam.
Azda mu aspoň teraz Jay vyškrabe oči, povedali sme si. Inak to budeme nútení urobiť my sami. Ak už nič iné, tak teraz mína naše peniaze, náš čas, naše vstupné.
„Vo svojich rukách držím šálku s čajom,“ začal Jay. „V jeho zelenej farbe vidím celú prírodu. Keď zatvorím oči, objavujem zelené pahorky a čistú vodu vo svojom srdci. Keď tak v tichu, sám so sebou, sedím a pijem čaj, cítim, ako sa to všetko stáva súčasťou mňa samého. A keď tú šálku čaju pijem s ostatnými, viem, že sa aj oni stávajú tou jednotou, spolu s prírodou...“
Len ho neprerušuj, mysleli sme si. Len ho neprerušuj...
„To je len,“ prerušil ho Sam, „taká obyčajná táranina, tresky-plesky. Navyše je to aj patetické. Lacná orientálna mystika, v podstate kvázimystika.“
Jay ho dlho mlčky pozoroval, a my sme sa už začali obracať k dverám. Fakt, je už načase odísť, pomysleli sme si. Nielen kvôli Samovi. Koniec koncov, za svoje peniaze sme už dostali zopár krásnych slov a šálku čaju, ak už tak máme nazvať túto mútnu horúcu vodu. Urobili sme, ako nám prikázal: položíš šálku na pravú dlaň, dvakrát ju otočíš v smere hodinových ručičiek, vypiješ čaj na tri dúšky, šálku znovu dvakrát otočíš opačným smerom... A to je všetko, čo sme sa naučili na prvej lekcii.
„Ja nie som z Orientu, pán Sam,“ povedal nakoniec Jay. „Som Američan tak ako vy.“
Ejha, pomysleli sme si. Takže Američan. Povedali sme si: to by mohlo znamenať obrat. Čakali sme, čo teraz príde. Odrazu bolo možné všetko, predovšetkým vety ako: tak potom musíte dobre vedieť, že vzťah medzi vloženým kapitálom a novovytvorenou hodnotou musí vyjsť vo váš prospech! alebo: to vás neospravedlňuje pred kritickým zrakom dejín! Alebo dokonca: zradca! zriekol si sa svojho národa!
„Ak ste Američan,“ povedal Sam, celý uveličený, ako keby konečne dosiahol to, čo chcel dosiahnuť od začiatku, „neodmietnete môj návrh.“
Jay bol teraz prvý raz zaskočený. „Čo navrhujete?“ opýtal sa opatrne.
„Malú stávku. Ak vyhráte vy, poukážem na konto vašej školy stotisíc dolárov. Hneď vyberiem šekovú knižku.“
Všetci zadržali dych. Aj Jay. Stotisíc! Do čerta! a včera sme mu zaplatili pivo!
„Pre nás, učiteľov pitia čaju, peniaze veľa neznamenajú,“ neisto odpovedal Jay.
„Ach, tak v takom prípade jednoducho na môj návrh zabudnite,“ prostoducho zakontroval Sam; nemohlo nám uniknúť, ako pritom uprene pozoruje Jaya.
„A čo ak vyhráte vy?“ vyhŕkol Jay.
„Potom pôjdete so mnou – naspäť do Ameriky.“
„Do Ameriky nejdem,“ povedal Jay. „Bez čaju už nemôžem žiť.“
„Veď ani v Amerike by ste neboli bez čaju,“ povedal Sam. „Otvorím čajovú školu. Američania už nebudú musieť ísť do Kjóta, aby sa mohli niečo naučiť – a v Amerike to bude lacnejšia záležitosť: ak už nie pre nič iné, tak určite pre znížené výdaje na cestovné.“
„V Amerike už čajové školy máme,“ povedal opatrne Jay. „Jednu v New Yorku, jednu v Seattle a jednu na Honolulu.“
Tak je to teda, pomysleli sme si. Ale Samovi to aj tak neprinesie nijaký úžitok. V totálnom nepochopení podstaty čaju určite nemal konkurenciu. Z tejto cesty zaručene nič nevytlčie, nešťastník!
„To je dobre,“ triezvo zauvažoval Sam. „To znamená, že vec môže fungovať aj v Amerike. Stačí, aby sme sa teda afirmovali ako vaša pobočka. Ale v tom nevidím problém. Reklama našej firmy bude tvrdiť, že sme prvá americká škola pitia čaju – nie nejaká filiálka Japoncov.“
Samé voloviny – až sme prevracali oči. Prosím vás pekne, kto v Amerike pije čaj, a tobôž ešte aby o tom poúčal ostatných?! Každému, okrem Sama, musí byť jasné, že vyučovať pitie čaju sa nedá bez toho, že by si nevytiahol tromf orientálnej exotiky.
Jay sa zjavne do ničoho nechcel púšťať. Opatrne sa spýtal: „Ak sa nemýlim, hovorili ste niečo o stávke.“
„Áno, o stávke,“ povedal Sam. „Zaujíma vás to?“
To je priehľadné, pomysleli sme si, príliš priehľadné.
„Áno,“ zdanlivo ľahostajne povedal Jay.
Bolo to jasné. Zaujímalo ho to. A ešte ako.
„Vec je celkom jednoduchá,“ povedal Sam. „Pred chvíľou ste tvrdili, že vďaka čajovým umeniam sa stávate súčasťou prírody, zjednotený. No a ide len o to, aby ste mi to dokázali.“
Čakali sme. Čakal Sam. Čakal Jay.
„Totiž,“ pokračoval Sam, „včera večer, dajme tomu, som sa vracal neskoro v noci do hotela. Prechádzal som neobývanou krajinou, z tmy svetielkovali oči divých zvierat, bolo počuť strašný rev...“
Udivene sme ho počúvali. Čo to ten melie? Boli sme všetci spolu ubytovaní v hoteli Grand, dvesto metrov od železničnej stanice, a popri hoteli ešte viedla diaľnica. Aké oči – divých zvierat, aký rev? Japonsko je tak husto osídlené, že môžeš chodiť celé dni a nedôjdeš na miesto, z ktorého by nebolo vidieť nejakú neónovú reklamu. A on vraj: neobývaná krajina.
Jay mlčky počúval. Možno vôbec nevychádza z tejto bambusovej izbičky, pomysleli sme si, a tak ani nevie, aké je to tam von. A pritom stačilo, aby si pozrel plán mesta: nikde tam nie je taká húština, akú opisuje Sam – a tobôž nie je uprostred nej hotel pre Američanov.
„... A tak mi prišlo na um, že človek už celé tisícročia hľadá kadejaké pomôcky, s ktorými by si mohol nejako podrobiť prírodu, no zároveň jej vôbec nerozumie, nevie, čo je jej podstata, vidí len jej pofidérne javové formy...“
Pozreli sme sa na Jaya: zamyslene pritakával. Obyčajný človek by povedal, že sadol na lep.
„... A preto s ňou nikdy nebude vedieť žiť v súlade a harmónii, v jednote. Vždy bude vo svete cudzincom, odsúdeným na večný boj bez nádeje na víťazstvo...“
Vymenili sme si významné pohľady. Ejha, aká filozofia! Človek má odrazu pocit, že sedí pred televízorom a pozerá sa na reklamu.
„...a jediná možnosť, ako v tomto boji obstáť, je uvedomiť si, že prírodu stratil už vtedy, keď sa z nej vydelil, keď sa stal nadradeným druhom. A práve preto, že je nadradený, nemôže si to nikdy uvedomiť, nemôže to pripustiť.“
Jay nepochybne dokonale zhltol túto návnadu. Možno, že mu niečo v Samových slovách zavoňalo po koanoch, po dverách bez dvier, a takéto vône ho vzrušovali. Bol už viditeľne netrpezlivý. Povedal:
„Áno, máte pravdu... A aká by bola stávka?“
A teraz, pomysleli sme si, teraz bude nasledovať pád. Vyjde najavo, že tá stávka nie je vlastne nič zvláštne.
„Naozaj nejde o nič zvláštne,“ povedal Sam s milým úsmevom. „Jednoducho ide o toto...“
Ak povedal „jednoducho“ tak to bude dlhé rozprávanie, pomysleli sme si už takmer otrávene.
„Dajme tomu, že dnes v noci sa náš hotel zatriasol. Nič mimoriadne, nič neočakávané. Zemetrasenie. V týchto končinách pomerne bežná záležitosť. Tektonické zmätky. Skrátka, každodenný výjav. Ale viete, ako to je – v našom hoteli sme my, Američania, spolu s Japoncami. A nielen my. Chcem povedať, že hotel má rôznorodú klientelu. A že nejde len o farbu kože, to sa ukázalo práve pri včerajšom zemetrasení. Všetci bieli zbehli do hotelovej haly, každý schmatol, čo mohol, vybehli sme len tak v pyžame, vytrhlo nás to zo spánku...“
Teraz sa na seba pozreli len niektorí z nás, to jest tí, ktorí každú noc tvrdo spia – o niečom takom sa nám ani neprisnilo.
„...vybehli sme, ale len my, bieli, a Aziati – alebo ako ich mám nazvať – vôbec... Ani jeden. A tak si človek pomyslí, že koniec koncov, azda predsa len niečo bude na tom čajovom spojení s prírodou. Možno, že ľudia, ktorí pijú čaj, sú s ňou naozaj akosi spojení...“
A možno, pomysleli sme si, si Japonci jednoducho zvykli na tieto otrasy, a nedajú sa nimi vyviesť z miery.
„Čaj nepijú všetci Orientálci,“ opatrne vyhlásil Jay. „A predsa,“ povedal Sam, „a predsa!“
A predsa – čo? pýtali sme sa v duchu. Odpoveď azda nepozná ani Sam.
„A stávka?“ spýtal sa Jay. Jasné – jeho pokoj bol už v ťahu – ostrie sumy, ktorá nám všetkým tancovala pred očami, ho už šteklilo ako britva pod krkom. Stávka, jasné, stávka. Bez stávky sa už ďalej nedá.
„Takže – stavíme sa?“ povedal Sam; celé telo bolo napäté a v strehu. „Uzatvárame stávku?“
Atmosféra bola nabitá elektrinou. Nebolo pochýb o tom, že Jay tušil, že sa za tým niečo skrýva. Musel to cítiť. Bolo to vo vzduchu. Dalo sa to nahmatať – stačilo natiahnuť ruku. Jay nás všetkých prenikol jediným pohľadom – ako keby v nás, ktorí sme Sama poznali lepgie, hľadal odpoveď: čo je za tým? Lenže my sme sa dívali do zeme, ale aj keby sme mu hľadeli rovno do očí: nevedeli sme, čo sa za tým skrýva.
„Možno by som sa naozaj stavil,“ priznával Jay – a bol stále opatrnejší, „lenže mi musíte povedať, čo je to vlastne za stávku.“
„Je to jednoduché,“ povedal Sam a my sme sa pri tom slove zhrozili, „ak sa
nemýlim, tvrdíte, že pitím čaju sa stávate súčasťou prírody...“ Významne zmĺkol.
„Áno,“ potvrdil Jay.
„Ste v jednote so všetkým živým...“
Znovu ticho.
„Áno,“ zopakoval Jay.
„Ste teda so všetkými živými bytosťami v jednom harmonickom celku...“
„Áno.“
„...a nič, čo pochádza z prírody vám nie je cudzie, teda, nič živé sa vám nehnusíí...“
„Tak je.“
„Tak potom,“ zakončil triumfálne Sam, „zjedzte toto.“
Zohol sa k dlážke a za niečím sa natiahol. Všetci sme sa k nemu obrátili, všetci sme pozerali za jeho natiahnutou rukou, všetci sme sa chceli pohľadom do jeho zatisnutej päste. Lenže – neboli sme dosť rýchli. Nevideli sme nič.
Jay k nemu pribehol. „Čo? Čo?“ spýtal sa nervózne. Už sa ani neusiloval skrývať, že je zmätený, možno si bol aj vedomý toho, že to skryť nemôže. Pristúpili sme bližšie; v kruhu sme obstúpili Jaya a Sama. Zvedavo sme naťahovali krky. Sam stískal svoj nález, ktorý rozhodne o stotisíc dolároch, v pevne zovretej hrsti. Absurdita situácie nám narušila pravidelný rytmus srdcovej činnosti. Čakali sme, kým mu Jay povie, nech ukáže, čo to má.
„Ukážte, čo to je,“ povedal Jay.
Sam pomaly otvoril hrsť.
Na dlani sa mu mrvila päť centimetrov dlhá a svojej dížke úmerne hrubá húsenica. Pochopiteľne, najprv nám prišlo na um, ako sa mu podarilo uprostred sterilného Japonska len tak znenazdajky nájsť takúto hnusobu, a chceli sme ho obviniť, že si ju priniesol so sebou. Až potom sme si ju dokonale obzreli. Bola obrastená hustou ježatou srsťou, a to ju robilo mimoriadne nesympatickou. A okrem toho, ako keby na sebe pocítila ťarchu našich pohľadov, začala sa mykať po celej svojej dĺžke. Ak si sa pozeral na takúto trasúcu sa ohavnosť, jednoducho ťa muselo začať štípať v očiach.
„Zjedzte to,“ zopakoval Sam.
Jay na neho hľadel s otvorenými ústami a tvár sa mu postupne zastrela modravou bielobou: videli sme, ako sa mu spúšťa od krátko zastrihnutých vlasov až ku krku. Prirodzene, nie je to ľahká úloha, pomysleli sme si, ale za stotisíc dolárov by človek stisol zuby aj pri takomto sušte. Okrem toho si Japonci, čo sme zistili v hotelovej jedálni, vkladali do úst kadečo, na čo sme sa my nemohli ani pozrieť. Jay je síce Američan, povedali sme si, ale určite neje v Japonsku každý deň len vajcia so slaninou, veď to nejeme ani my, ktorí sme tu len na návšteve.
„Toto?“ spýtal sa pomaly, veľmi pomaly, ako keby chcel dať Samovi čo najviac času, aby si lo rozmyslel. „Hádam to nemyslíte vážne. Toto?“
„Toto,“ potvrdil Sam.
Jay sa neisto poobzeral okolo seba, sledovali sme jeho pohľad a videli sme to, čo videl aj on, čo si uvedomoval deň zo dňa naliehavejšie, to, čo sme si predtým nevšimli, lebo sme boli natoľko ponorení v úvahách o čajovom umení, a zrejme by sme si to nevšimli ani neskôr, keby sa nebolo stalo to, čo sa stalo: pukliny v stenách čajovej školy, obrúsky na okrajoch už rozstrapkané, škvrny na strope, ktoré svedčili o tom, že náter proti prepúšťaniu vlhkosti je už nefunkčný. Ak vypiješ dosť čaju, možno si ani nevšimneš, že ti kvapká na hlavu, pomysleli sme si zlomyseľne.
„Idete do toho?“ spýtal sa Sam. Čakali sme. A čakali sme dosť dlho. Potom sa Jay odrazu obrátil a siahol do Samovej otvorenej dlane. Ústa azda nezatvoril od chvíle, keď uvidel, čo Sam zodvihol zo zeme; priložil ruku k ústam a nechal za sebou Samovu prázdnu dlaň. Videli sme: chce byť rýchlejší od svojho váhania, od svojho zhnusenia. A podarilo sa mu to: ruka sa mu nezastavila pred ústami – v tom istom okamihu, ako ju odťahoval, aj nahlas preglgol. Videli sme, ako mu poskočil ohryzok, ako sa mu napli žily na krku. Potom sa mu vypúlili oči, roztriasol sa, zažmurkal a podlomili sa mu kolená. Obrátili sme sa k Samovi. Bol teraz rovnako bledý ako pred chvíľou Sam. Evidentne nečakal takéto rozuzlenie; keď sme si uvedomili, že dovolil, aby sme mu platili za pivo, nepôsobilo mu takéto rozhadzovanie peňazí nijakú mimoriadnu radosť.
A teraz to má zrátané, pomysleli sme si škodoradostne. Len pekne vytiahni šekovú knižku a napíš tú cifru, a pekne až po poslednú nulu. Všetci sme svedkovia. Bodaj by si musel predať všetko, čo máš, aby si zaplatil dlh! A vtedy sa z Javových úst vydral hrozný vzlyk. Zvrtol sa na pätách a padol na kolená. V páde sa mu všetko vyvalilo z úst: po stene stekali zvyšky potravy k zemi. Nakoniec sa jeho chvejúce sa telo upokojilo a z úst mu tiekol už len hlien. Utrel sa rukávom svojej modrej košele a zazdalo sa nám, že pod pazuchou vidíme prišité záplaty. Zaslúžené peniaze sa jeho čajovej škole určite zídu, pomysleli sme si. A on sa teraz môže v istom zmysle považovať za hrdinu. Veď ním aj je. Kto z nás by to urobil – pre druhých?
„Tak začnite písať šek,“ povedal priduseným hlasom Jay. Rukou sa chcel oprieť o stenu, ale položil ju presne na miesto, po ktorom stekali zvratky; ucítil, že sa dotkol niečoho vlhkého, zdvihol zrak, ale pred tým, čo uvidel tesne pred sebou, ruku okamžite odtiahol a telo sa mu opäť nebezpečne rozochvelo: už sa zdalo, že padne medzi svoje zvratky. Predsa sa však udržal. Vzchopil sa. Pozreli sme sa na Sama. On pozrel na nás. Z našich tvárí vyčítal definitívne potvrdenie toho, čo vedel už aj predtým: že niet východiska. Potom sa pozrel na Jaya. Pozoroval ho dlho, ako keby ho ten trápny výjav očarúval. A odrazu niečo upútalo jeho pozornosť: niečo, čo sa metalo na dlážke vo zvratkoch. Zohol sa, aby lepšie videl, a keď sa znovu vystrel, jeho tvár sa triumfálne leskla.
„Bojím sa, že ste napriek všetkému stávku nevyhrali,“ povedal, „lebo tá húsenica je ešte stále tu.“
Pristúpili sme bližšie, a naozaj, húsenica sa plazila cez dáveniny. Nezdalo sa, že by jej tých pár sekúnd v Javových útrobách nejako uškodilo.
Aj Jay sa na ňu – s veľkým odporom – pozrel, a keď sa presvedčil, že naozaj žije, sklesnuto privrel oči.
„Stávku ste v podstate prehrali,“ pokračoval Sam. „Nestali ste sa s touto húsenicou jedným a tým istým, nie, nebola tam nijaká jednota, o tom nemôže byť ani reči. Alebo,“ obrátil sa k nám, „chce niekto z vás tvrdiť, že áno?“
Proti svojej vôli sme pokrútili hlavami. Jedno bolo už celkom jasné: nikto z nás mu už nikdy nezaplatí pivo. Ani nič iné.
„Ten termín byť v jednote bol myslený skôr v duchovnom zmysle,“ ozval sa slabým hlasom Jay. „Aby bola húsenica so mnou v jednote aj telesne, musela by sa stať časťou mňa samého. Ale to by som ju musel zahubiť.“
„Presne tak,“ povedal Sam. „Museli by ste ju zahubiť, ak to tak nazývate...“
„Zabitie,“ povedal Jay, „vražda...“
„Nerozprávajte teraz tak, ako keby ste sa ktovieako trápili,“ zarazil ho Sam. „Predtým vás to ani netrklo. Zaslepili vás peniaze – vôbec ste si neuvedomili, že by išlo o zabitie.“
Jay sa zapýril až do purpurova: tentoraz opačným smerom: od krku až po temeno. Pomaly a opatrne sa vystieral.
„Áno,“ povedal unavene. „Áno. Zaslepili ma peniaze. Možno sem nepatrím. Nepatrím do Japonska. Možno som sem naozaj nikdy nepatril.“
„Prosím vás! Čo je dnes Japonsko iné ako slabšia instantná kópia Ameriky?“ spýtal sa Sam z výšky. „Čo iné môžu byť všetci tí Mc Donaldi, všetky tie dvorany s flipermi, všetky tie okopčené veľkomestské ulice, tie neóny a plechy?“
„To je,“ povedal Jay, „Japonsko bez čaju. Japonsko, ktoré už nevie piť čaj. Ešte ho pije, ale už ho nevie piť.“ Potom pristúpil k dverám. „Idem si zbaliť veci. Kedy odchádzame?“
„Ešte vám niečo poviem,“ povedal Sam. „Z toho čaju sa mi skoro obrátil žalúdok.“
Mohli by sme ho zabiť, pomysleli sme si. Večer by sme ho mohli opiť; keby sme mu platili, určite by sa spil ako doga – a keby zaspal, vtrhli by sme do jeho izby a hneď by sme ho...
Jay kývol hlavou. „Choďte,“ povedal. „Choďte. Prídem pre vás do Grandu. A potom pôjdeme domov. Domov.“ Kŕčovito sa usmial.
Fakticky, mohli by sme ho zabiť, mysleli sme si ešte aj vtedy, keď sme nastupovali po schodíkoch do autobusu, keď sme sa viezli širokými ulicami Kjóta, keď sa nás šikmooká vodička najskôr opýtala, ako bolo v škole pitia čaju (zamrmlali sme, že skvele) a potom nám rozprávala o tom či onom chráme, o tom či onom cisárskom paláci. Mohli by sme ho zabiť, uvažovali sme, keď večer za nami klesali do tmy obrysy Kinkaku-ji. Zlatého pavilónu, a uvažovali sme o tom aj na druhý deň, keď sme vliekli batožinu na šinkansen, aj vtedy, keď sme sa dvestodvadsaťkilometrovou rýchlosťou rútili smerom k Tokiu, k letisku Narita, k domovu, a Kjótó spolu s čajovou školou zostávalo nepochopiteľne rýchlo kdesi za nami. Mohli by sme ho zabiť, ale neurobíme to, lebo sme civilizovaní ľudia, a tí niečo také neurobia len z rozhorčenia alebo pocitu hnusu, ba ani kvôli vážnejším príčinám. Nie, spolu s ním a Jayom sa vrátime do svojich krajín, aby sme tam žili tak, ako sme žili dosiaľ, a na návštevu Japonska si spomenieme len pri prezeraní diapozitívov, v noci budeme snívať o zelených bankovkách, budú sa nám objavovať pred očami jedna za druhou, všetkých sto tisícoviek, a pritom nás bude v hrdle čosi príjemne páliť, ako keby sa nám podarilo prehltnúť tú húsenicu a udržať ju v sebe, a kedykoľvek budeme mať príležitosť, budeme rozprávať o tom, ako západný človek stratil kontakt s prírodou, a budeme cestovať už len tam, kde boli susedia, ktorí nezažili nijaké zemetrasenie, a naše deti sa rozhodnú ujsť z tohto nášho filisterského spôsobu života, vymknúť sa z nášho malomeštiackeho pohľadu na svet, a možno sa v rámci svojho úteku zapíšu práve do tej školy, ktorú otvorí Sam, a o čaji im bude prednášať práve Jay, ten Jay, ktorého sme videli, ako padol na kolená a povracal sa, lebo sa mu hnusilo splynúť s čiastočkou prírody.
Zo slovinského originálu preložil Karol Chmel. |
|
Obálka
čísla: Konrad Becker
Obsah
čísla:
Abraham Moles
Umělec a intelektuál ve valící se společnosti
s. 3
Viedenský expresionizmus
s. 22
Dušan Mitana
Keď kvitli šibenice
s. 47
Šesť otázok pre Dušana Mitanu
s. 50
Štefan Semjan
Nedal som ti ranu
s. 56
Andrej Blatnik
Kjótó
s. 59
Joyce Mansourová
Trhliny
s. 69
Jindřich Chalupecký
Konec lehkomyslnosti
s. 76
Patablok
s. 82
ANKETA 1991
s. 114
Ivan Diviš
Nevyhnutelná solidarita
s. 127
RECENZIE – POZNÁMKY
Pavel Matejovič
Most nad Léte – Ján Johanides: Previesť cez most
s. 131
Martin Kasarda
A. B... Z – Egon Bondy: Invalidní sourozenci
s. 132
Jiří Blažek
Zbabělci... – Josef Škvorecký: Zbabělci
s. 133
Tomáš Hrivnák
Plač a škrípanie zubami
s. 135
Oleg Pastier
Na okraj
s. 136
Skelety a silhouety
Jiří Olič: Čuk a Gek
s. 137
36 x podľa Prousta
Ivan Csudai
s. 138
Slawomir Moržek
Jakmile nás mlátí
s. 139
Amnesty International – december 1991
s. 141
J. M. Bocheňski
Stručný slovník filozofických povier
s. 143
|
