revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

<< späť na Fragment ročník 1991, číslo 1

Nadežda Mandeľštamová
Spomienky

Čo spája mnohých spomedzi najpozoruhodnejších ruských spisovateľov 20. storočia? Krátky strastiplný život a tragická smrť. Režim, ktorý sám seba vyhlásil za najhumanistickejší, zavraždil Nikolaja Gumiľova, Borisa Piľňaka, Isaaka Babeľa, Arťoma Vesiolého, k samovražde dohnal Sergeja Jesenina, Vladimíra Majakovského, Marinu Cvetajevovú... V stalinskom lágri kdesi pri Vladivostoku skončil v roku 1938 svoju životnú cestu aj jeden z najväčších zjavov ruskej literatúry, básnik Osip Mandeľštam.
15. januára 1991 uplynulo sto rokov od jeho narodenia. Kapitolkou z neobyčajne dramatickej knihy spomienok jeho manželky Nadeždy si chceme pripomenúť toto výročie a zároveň upozorniť čitateľov na knihu, vydávajúcu sugestívne svedectvo o genocíde, ktorú sovietska moc v tridsiatych rokoch spáchala na ruskej inteligencii a ruskej kultúre,
J.Š.

Začiatkom januára 1937, práve keď si bol O. M. prepísal „Smej sa, rozhnevané jahňa“, prišiel k nám chalan, taký sopliak, sadol si a povedal, že „spisovatelia majú spolupracovať s čitateľmi“. Bola to známa pesnička: vymáhal od O. M. nové verše, aby si ich mohol opísať. Preto ho aj poslali, zabudli mu však dať inštrukcie – chalan sa plietol, klamal, táral dve na tri a nevedel ani poriadne vysvetliť, o čo mu vlastne ide.

My všetci sme ľudia trpezliví a máme vyšší princíp: keď na teba robia nátlak, nikdy si nestavaj hlavu – hlasuj, podpíš sa pod každú výzvu, kupuj obligácie a odpovedaj fízlom na všetky otázky, aby mali čo hlásiť svojim predstaveným, inak si ťa, ako sa povie, podajú, a aj tak dosiahnu svoje. V takých prípadoch je najdôležitejšie čo najskôr sa odpútať od domŕzavcov. Aj O. M. sa držal tohto princípu, ale vtedy sa pre čosi nahneval, alebo, ako tomu hovorila Anna Andrejevna, vylial sa z brehov. Návštevníci ako tento chalan sa zrejme na pozadí samoty vôbec nedali zniesť. O. M. neváhal ani chvíľu a vyhodil nepozvaného hosťa a potom sa vysmieval sám sebe: čo mi to vhuplo do hlavy – žiadam, aby ku mne posielali kvalifikovaných exotov! Keď však vyhodeného fízla vystriedal druhý, starší, no s tou istou kvalifikáciou, O. M. sa už nesmial, ale rovno „chytil zrádnika“ – opäť si pomáham termínom Achmatovovej.

Odhaľovať tajných sa nepatrilo – ustanovizeň, ktorá stála za nimi, neznášala, aby niekto kompromitoval jej prácu, a skôr či neskôr zaútočila na usvedčovateľa. Mnohí z tých, čo boli vo väzeniach a táboroch, ešte aj teraz radšej mlčia o svojich „krstných otcoch“ – raz sa zapletieš a viac sa nerozpletieš... Ale v tých rokoch mlčali všetci. Zriedkavé výnimky len potvrdzujú pravidlo. Takouto výnimkou, napríklad, bola Marietta Šagiňanová. Všetci vedeli, že k sebe nepúšťa nijakých špicľov – ak sa niektorý z nich odváži do jej blízkosti, Marietta spustí krík, aby ho usvedčila pred všetkými čestnými ľuďmi. V roku 1934 vyviedla tento kúsok predo mnou a ja som tuším prišla na ten jej trik. Spolu sme vyšli zo Štátneho literárneho vydavateľstva a ona sa ma vypytovala, ako sa nám žije vo Voroneži – v tých dňoch sa nám nik nevyhýbal a nik sa nás nebál, lebo sa už na všetky strany rozniesol chýr o Stalinovom rozhovore s Pasternakom. Za nami vyrazil básnik B. a bežal za mnou – aj on sa chcel dozvedieť o O. M. Nuž a B. sa okamžite dostal Mariette do rany. „Mňa prijímajú do ÚV,“ – kričala. – „Ja si vyprosím, aby sa za mnou vláčili fízli...“ Usilovala som sa Mariettu zastaviť, vysvetľovala som jej, že B. je môj dobrý známy. Nechcela nič počuť a vo mne skrslo podozrenie, že objekt pre škandál si vybrala celkom vedome. Marietta sa vrhala na slušných ľudí v nádeji, že tým odplaší skutočných tajných, ku ktorým by sa, pravdaže, nemohla takto správať. No opakujem, Marietta bola výnimkou, a tajní, ktorí nenarážali ani na ten najmenší odpor, boli čoraz bezočivejší a dovoľovali si čoraz viac.

Voronežský fízel, ktorý vystriedal vyhodeného sopliaka, prichádzal, kedy si zmyslel, v ten najnevhodnejší čas: ráno, večer, cez deň – a navyše aj bez zaklopania – dvere v „domčeku, čo nemal vstupné schody“ sa spravidla nezamykali, lebo Vadik, nadšený návštevník vtáčieho trhu a znalec hýľov a stehlíkov, jednostaj brúsil po ulici. Nový fízel sa zjavoval na prahu tak nečakane, že sme len tak vzdychali a nestačili sme zo stola odpratávať rukopisy. Ani sa nevyzliekal, rovno si sadal k stolu a začal sa hrabať v papieroch, sprevádzajúc svoju činnosť komentármi: „Koľko to má strof? Čo je to za rukopis, kto sa má v tom vyznať? To ona má pekný...“ Myslel tým mňa. O.M. mu vytrhával rukopisy a rozzúrený ich kmásal na kúsky.
Zápisy sme potom museli rekonštruovať po pamäti a to ešte viac rozpaľovalo našu zúrivosť.
„Prečo prichádzate v pracovnom čase?“ – spytoval sa ho O. M.: fízel sa vydával za robotníka, frézara či zámočníka... Ten odpovedal, že sa vypýtal, alebo že má dnes nočnú smenu. „A vás pustia z fabriky, kedy sa vám zachce?“ – pýtali sme sa, ale jemu to bolo všetko fuk, hovoril prvé, čo mu slina na jazyk priniesla, a vôbec sa neusiloval ani len predstierať pravdu. Vždy keď ho O. M. vyprevadil, hovoril: „Máme to za sebou, viac nepríde...“ Myslel si, že svedomie chlapcovi nedovolí opäť prísť do domu, kde ho odhalili... Márne nádeje: o dva, o tri dni sa všetko zopakovalo. Veď len somár by sa priznal nadriadeným, že neuspel. Odhalený agent predsa nemá cenu...

Už sme pracovali na „Žobráčke“ – „A nešťastný je, koho ako tieň / vydesí štekot psov a vietor stína“, keď O. M. zatelefonoval na GPU a požiadal náčelníka o prijatie. Domohol sa ho napriek všetkým zvyklostiam; normálne by bolo, keby mu kázali napísať si žiadosť a vhodiť ju do zvláštnej schránky na veliteľstve. Styk so všetkými vrchnosťami sa u nás deje na základe práve takých žiadostí, ktoré sa hádžu do zvláštnych schránok. O úmysle O. M. som sa dozvedela, keď už bol určený termín prijatia, a šla som do „veľkého domu“ spolu s ním. Po záchvate angíny pectoris, ktorý mal v lete 1936, O. M. nechcel sám vychádzať z domu. Nešiel by bezo mňa ani telefonovať, keby najbližšia telefónna búdka nebola na dva kroky. Mimochodom, Nataša si spomenula, že raz šli spolu na prechádzku, a O. M. ju zatiahol k telefónnej búdke, zavolal na GPU a informoval sa, či už určili termín prijatia. Požiadal ju, aby mi to zatajila, vedel, že budem proti: aj tak to vôbec nepomôže, na čo na seba zbytočne upozorňovať...

Na veliteľstve nám po krátkom rozhovore vystavili priepustku pre dvoch – vo Voroneži vedeli, že O. M. je chorý a sám nevychádza. Prijal nás zástupca náčelníka, univerzálny vojenský typ. Tento typ sa často vyskytuje medzi vyššími dôstojníkmi represívnych ustanovizní. O. M. uisťoval, že takých tam majú zvlášť pre styk s verejnosťou, aby sa z ich širokých otvorených tvárí nedalo vyčítať, čo sa robí „vnútri“. Ten, ktorý nás prijal, onedlho prešiel na úsek kinematografie, a Šklovskij tvrdil, že sa s ním dá vyjsť – je to veľkorysý človek... Filmárom bol zrejme sympatický aj Furmanov mladší, ktorý mal za sebou tú istú kariéru. Mimochodom, ľudí s takým dotazníkom je u filmárov ako smetí. Je ich plno aj inde, najmä vo výskumných ústavoch a na vysokých školách, kde sa venujú vedeckej práci na katedrách literatúry, filozofie a ekonómie. Všade ich prijímajú veľmi ochotne – hovorí sa tomu „upevňovať kádre“. Nadobudla som dojem, že cez orgány cieľavedome preťahovali kvantá mladých ľudí – boli tam akoby na stáži a dostávali výchovu. Potom ich púšťali do života, oni však nikdy nezabúdali na svoju alma mater. Našli sa medzi nimi junáci, to keď si vypili, vedeli porozprávať veľa zábavných príbehov: ako si žili a slúžili a ako sa vyrútili na slobodu. Na Čuvačskej pedagogickej fakulte som
poznala jedného takého junáka. Písal kandidátsku prácu o materiálnej základni čuvašských kolchozov a ponosoval sa, že je to problém pre koňa. Rozprával mi, ako hľadajúc „romantiku“ šiel po skončení školy k orgánom a musel v mraze i v páľave celé hodiny stáť pred domom, kde žil akýsi starec a sledovať všetkých, čo ho navštevovali. Ale akoby naschvál – k starcovi nikto nechodil, a on, ten „práchnivý starigán“ ani nos nevystrčil, len občas odhrnul záclonku a vyzrel von. Budúci kandidát mal dokonca občas pocit, že starcovi jednoducho kázali dozerať, či si mladý čekista odstojí všetky určené hodiny
alebo odbieha do krčmy... „A prečo by inak vykúkal na mňa? Čo by mal z toho?“ – nevedel pochopiť môj spolupracovník, jeden z tých, ktorých sme s Annou Andrejevnou volali „Vasiovia“. No tým, čo strážili pri dome Achmatovovej, bolo predsa len veselšie – k nej zavše niekto zašiel, predsa ju len nenechávali samú. „Práchnivý starigán“, bol, mimochodom, bývalý menševik, tak povedali Vasiovi.

K ľuďom, ktorí prišli na pracoviská z orgánov, mali kolegovia celkom dobrý vzťah. Spomedzi nich vraj nikdy neverbovali donášačov, a je to nanajvýš prirodzené: nejaká dáma či mladík zo známej inteligentnej či šľachtickej rodiny sa skôr než niekdajší čekista votrie známym do priazne a získa si ich dôveru. A navyše ľudia, čo „upevňovali kádre“ sa nebáli, že ich prepustia z práce, a preto sa tak hojne na pracovisku nezaplietali do intríg, nasmerovaných na zničenie konkurentov.

Voronežský náčelník nás prijal v obrovskej kancelárii s takými istými dverami a skriňami, aké mal moskovský vyšetrovateľ. Spýtal sa O. M. s čím za ním prichádza, a díval sa na nás s neskrývanou zvedavosťou – neporušil zvyklosť a neprijal nás len preto, že sa mu zažiadalo pozrieť sa, akého vtáka to má v klietke? Veď aj náčelníci mávajú ľudské slabosti. Myslím si však, že O. M. sovietskemu generálovi nemohol imponovať. Ľudia tejto ustanovizne si predstavovali spisovateľa inak. Mandeľštam, strhaný, s vpadnutými lícami a bledými perami, vyzeral vedľa ramenatého, ešte stále štíhleho, vyholeného a ružovkastého náčelníka „položivý“, ako sa bol sám nazval v „Žobráčke“.
O. M. povedal, že prichádza s dvoma otázkami. Prvá – ako si zarobiť peniaze na živobytie. Vyhnanca nevezmú do práce v nijakom podniku, inak by prijatého vyhodili spolu s tým, kto ho prijal, obvinili by ho z „nedostatku bdelosti“. Burza práce neexistuje. Ako realizovať právo na prácu? Teraz sú pred O. M. všetky dvere zatvorené, ale kým ešte neboli, neraz sa s touto otázkou obracal na orgány ľudovej moci a na stranícke orgány. Naposledy, v lete 1936, sa mu podarilo prebiť sa na oblastný výbor, kde hovoril o svojom pracovnom umiestnení. Tam mu povedali: „Musíte začať od začiatku – choďte robiť hoci vrátnika alebo šatnára a prejavte sa v práci...“ Ale to je pokrytectvo – kvôli onej bdelosti ho nevezmú ani za vrátnika, a okrem toho, ak inteligent príjme takúto prácu, bude sa to interpretovať ako politická provokácia. Všetky organizácie, počnúc Zväzom spisovateľov, tvrdia, že O. M. nemá s nimi nič dočinenia, a preto nie sú povinní a nebudú sa zaoberať jeho pracovným zaradením. Vyzerá to, že O. M. „má dočinenia len s vašou ustanovizňou“. Keďže ľudia v táboroch majú o robotu postarané, O. M. sa pýta, či sa to netýka aj vyhnancov...
Náčelník odpovedal, že pracovným zaradením vyhnancov sa orgány nezaoberajú – bolo by to „priveľké zaťaženie“, ktoré nie je potrebné, lebo vyhnanci môžu robiť čokoľvek a nezamestnanosť, ako je známe, u nás nie je.
– A čím sa teraz zapodievate? – dodal.
O. M. odpovedal, že nemá nijakú platenú prácu, a preto sa zapodieva španielskym jazykom a literatúrou, najmä jedným básnikom židovského pôvodu, ktorý veľa rokov presedel v pivniciach inkvizície a každý deň zložil jeden sonet. Keď ho prepustili na slobodu, zapísal si tie sonety, ale čoskoro ho opäť zatkli a prikovali na reťaz. Či aj potom pokračoval vo svojej básnickej činnosti, nie je známe... Nedalo by sa v klube MGB zorganizovať krúžok španielčiny a O. M. poveriť jeho vedením?
Celkom presne si to už nepamätám, ale tuším, že v čase audiencie už k nám došli chýry o uväznení leningradských hispanistov, preto si O. M. zo všetkých svojich činností zvolil túto, aby informoval náčelníka.
Náčelník sa veľmi prekvapil, keď počul o španielskych projektoch O. M. Odvetil, že „naši šuhaji“ sa sotva budú zaujímať o španielčinu. Vidí sa mi, že ani nepochopil rozprávanie o inkvizícii a len sa divil, čo za čudák to sedí pred ním...
– A prečo vám nepomáhajú príbuzní alebo priatelia? – spýtal sa náhle. O. M. odvetil, že príbuzných nemá a priatelia sa pri stretnutiach odvracajú a na listy neodpovedajú. „Vy predsa najlepšie viete, prečo...“
– My nikomu nezakazujeme stretávať sa s vyhnancami, – dobrácky sa zasmial náčelník a navrhol prejsť k druhej otázke.
Ukázalo sa, že ide o verše: O. M. navrhol náčelníkovi, že mu bude posielať všetky nové verše poštou. „Aby ste kvôli tomu nemuseli vytrhávať z práce svojich ľudí“ – vysvetlil. Žiadalo sa mu, ako mi potom povedal, zopakovať po náčelníkovi slovo „šuhaji“: „Čo sa budú vaši šuhaji ťahať ku mne po verše?“ Tento obzvlášť patriarchálny výraz však našťastie nepoužil.
Náčelník bol čoraz prívetivejší. Ubezpečil O. M., že jeho ustanovizeň sa o nijaké verše nezaujíma – len o kontrarevolúciu! „Na čo sú nám vaše verše – píšte si, čo chcete!“, no zrazu nečakane dodal: „A prečo ste napísali tie verše, kvôli ktorým sa to všetko zomlelo? Zľakli ste sa kolektivizácie?“
V straníckych kruhoch bolo zvykom hovoriť o rozkulačovaní ako o minulosti, elegantne priznávajúc, že táto akcia, nevyhnutná a užitočná, sa realizovala tak rozhodne – „určité prechmaty boli, to sa nedá poprieť“ – že to zaúčinkovalo na nervy nejakým tým labilnejším občanom. Odpoveď O. M. znela neurčito: tuším hej, ale veď... a možno, nie len...
Počas nášho rozhovoru náčelník mal telefonát a my sme si zapamätali jeho repliky: „Hej, hej... je to ohováranie...pošlite to, vystavíme...“ Pochopili sme, že sa rozhoduje o čomsi osude a vystavuje sa zatykač na základe udania: ktosi čosi povedal...To stačilo, aby zmizol zo života. Nech by sme povedali čokoľvek – niečo bežné, také, čo sa hovorí všade okrem našej krajiny – mohli nám to predostrieť ako obvinenie. Keď sme sa po debate s priateľmi rozchádzali, často sme to zhŕňali: „Dnes sme narozprávali na desať rokov...“

S náčelníkom sme sa rozlúčili celkom prívetivo. Spýtala som sa O. M.: „Načo ti bolo dobré toto šaškovanie?“ Odpovedal: „Aby to vedel“, a ja som s obyčajnou ženskou logikou zvrieskla, že „oni aj tak všetko vedia...“ Náladu O. M. sa mi však pokaziť nepodarilo a zopár dní bol veselý, pripomínal si detaily rozhovoru. Voľačo však predsa len dosiahol: fízlov ani čo by voda odniesla a ani jeden z nich sa viac neukázal až do konca nášho voronežského života. A načo vlastne boli potrební? Veď verše aj tak došli tam, kam mali, nie vo Voroneži, ale v Moskve, prostredníctvom bdelého Kostyriova a redakcií časopisov.

Zostáva otázka: prečo náčelník odvolal od nás svojich tajných, namiesto toho, aby obvinil O. M. z ohovárania a vydal naňho zatykač? Možno ešte platil príkaz „izolovať, no zachovať“, alebo O. M. „patril Moskve“ a Voronež posielala svojich fízlov len zo služobnej horlivosti: ani my sme neboli padnutí na hlavu! A možno si náčelník jednoducho dovolil určitý liberalizmus. To sa občas stávalo, veď aj náčelníci sú ľudia a možno niektorých už omrzelo vraždiť. Zvláštne je len, že to všetko robili ľudia, celkom obyčajní ľudia: „Tí istí ľudia jak vy, s očami v hlbinách lebky, / tí istí sudcovia – vy...“ Ako to vysvetliť? Ako to pochopiť? A ešte jedna otázka: prečo?

Preložil: Ján Štrasser

© 1987-2014 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the
Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.