revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

<< späť na Fragment ročník 1991, číslo 1

Wlodzimierz Pażniewski
Metafyzický hotel

Americké obsesie bývajú v starej tehlovej budove, ktorej balkóny strážia kovové balustrády, vďaka čomu má strach svoju stálu adresu: Hotel Chelsea, New York, Manhattan, 23. ulica, číslo 222. Samota tu dostala k dispozícii štyristo izieb a jedenásť schodísk so starými výťahmi, ktorými sa na posledné poschodia vyvezie osud. V úctivej vzdialenosti za ním sa šmochce hotelový boy vlečúci staré kufre. Minulosť sa ukladá v Chelsea do políc ako veci osobnej potreby, takže dejiny susedia s hodvábnym pyžamom alebo s holiacim strojčekom, zatiaľ čo vôňa dámskeho parfumu sa ukazuje rovnako dôležitá ako text vyhlásenia nezávislosti. Vyzerá to tak, že hold Chelsea, kde dlážka vŕzga pod nohami, predstavuje čosi ako enklávu, v ktorej možno oveľa intenzívnejšie cítiť pachuť čakania, lásky a umenia; najmä odvtedy ako istá fanatička realizmu tu na bankete postrelila Andyho Warhola. V onej sekunde smrť ešte zaváhala, ale o niekoľko rokov neskôr už nemala nijaké pochybnosti.
Chelsea, metafyzické miesto, má svoju zbierku kníh, ktoré vznikli v jeho starosvetských apartmánoch. Mark Twain tu napísal Huckleberry Finna, Thomas Wolfe Rieku života, Arthur C. Clarke 2001. Vesmírnu Odysseu. Arthur Miller sa po rozvode s Maryllin Monroe usadil na šesť rokov v Chelsea a písal tu divadelné hry. Pil a písal. Po rokoch spomínal na tento hotel ako na blízkeho známeho: „Bol som vtedy pod vplyvom pôvabov a čarov Chelsea. Tento hotel nepatrí k Amerike. Nie sú tam vysávače, železné zásady, nijaké špeciálne vymyslené jedlá, nijaká meštiacka morálka. Je to baštu surrealizmu. Videl som ako sa nové časy vykľúvajú z prekrvených alkoholických, prehýrenými nocami zvýraznených mladých očí tunajších návštevníkov.“ V Amerike panuje istota, že písanie kníh v hoteli Chelsea sa deje pod božím diktátom. Vladimír Nabokov tu medzi fajčiarňou a biliardovou sálou vysnoril malú sopľandu menom Lolita, a netrvalo dlho a toto stretnutie opísal v pohoršujúcej knihe s rovnakým názvom. Starý čašník potom spomínal, že počas písania Lolity Nabokov produkoval nalačno vždy najmenej dve strojopisné stránky – k obedu si nesadol skôr kým nenapísal ďalších pár strán. A tak žil ako v narkóze až do dňa, keď vysúkal na poslednú stránku slovo koniec. Aby si uctil túto udalosť, opil sa francúzskym vínom a hneď vzápätí sa vydal do Central Parku loviť motýle.

Človek, ktorý si berie izbu v hoteli Chelsea, musí byť pripravený na neočakávanú zmenu. Takýmto spôsobom jedného večera zomrel Robert Zimmermann a narodil sa Bob Dylan. Skladby na platni Blonde on Blonde sú v rovnakej miere jeho kompozíciou ako aj dielom tohoto najšialenejšieho hotela na svete; hotela vskutku hodného balady Leonarda Cohena. Jimmi Hendrix tu cvičil nové grify, pil, užíval heroín a rátal vlastné orgazmy. Smrť v hoteli Chelsea má väčšinou podobu krásneho dievčaťa. Prichádza do baru, sadá si na vysokú stoličku, prehadzuje nohu cez nohu, celý čas zahŕňaná jednoznačnými ponukami ľahkomyseľných hostí, ktorí si nič neuvedomujú, nič nevšímajú a berú si ju so sebou do izby. Zoznam jej milencov, ktorí zomreli v hoteli Chelsea, ešte nie je uzavretý: Janis Joplin, Andy Warhol, Tennessee Williams, Bette Bavis. Skladateľ Virgil Thompson tu prežil štyridsať rokov a stávalo sa, že sa usiloval regulovať účet v hotelovej reštaurácii rozprávaním o svojej známosti s Igorom Stravinským, Ernestom Hemingwayom a Jamesom Joyceom. Smrť v tomto hoteli, kde sa milovala Janis Joplin s Leonardom Cohenom má v sebe niečo z narkotického sna.
V izbách s číslami deliteľnými 5 sídli nešťastie od doby, keď sa v roku 1953 na čísle 205 opil na smrť básnik Dylan Thomas. Na druhý deň vyložila chyžná na chodbu osemnásť prázdnych fliaš od whisky – postavila takto Dylanovi prenosný pomník, ktorý si nemohli nevšimnúť študentky literatúry. V čísle 100 Sid Vicious zo skupiny Sex Pistols zabil loveckým nožom svoje dievča: predtým jej pomohol znecitlivieť telo nadmernou dávkou kokaínu.
„Z času na čas vždy niekto so sklenými očami a čudným poloúsmevom odpláva do ničoty,“ takto komentoval Warholovu smrť hotelový detektív. Chelsea ponúka pocit dočasnosti, avšak osud je len oneskorený hosť, ktorý pred chvíľou vystúpil z taxíka a práve si pýta izbu na jednu noc nespúšťajúc oči z dokonalých lýtok slečny z recepcie.

© 1987-2014 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the
Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.