| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
| |
<<
späť na Fragment ročník 1991, číslo 2
Pascal Bruckner
Melanchólia z demokracie
Súčasný francúzsky spisovateľ a esejista PASCAL BRUCKNER sa narodil v roku 1948. Jeho prvá knižne publikovaná práca bola esej Fourier (Vydavateľstvo Seuil, 1975). O rok neskôr vychádza vo vydavateľstve Sagittaire autorov román Monsieur Tac. V roku 1977 vydáva v spolupráci s Alainom Finkielkrautom esej Le Nouveau Désordre amoureux (Nová ľúbostná samopaš; vyd. Seuil) a román Allez jouer ailleurs (Choďte sa hrať inde; vyd. Sagittaire), za ktorý získal cenu fantastickej literatúry za rok 1979. O dva roky neskôr publikuje opäť v spolupráci s Alainom Finkielkrautom esej Au coin de la rue l´aventure (Na rohu ulice dobrodružstvo; vyd. Seuil). Potom nasleduje román Lunes de fiel (Horké týždne; 1981) esej Le sanglot ľhomme blanc (Vzlykot bieleho muža, 1983), román Parias (Páriovia; 1985) a ďalší román Le Palais des claques (Palác faciek, 1986) – všetko vo vyd. Seuil. V roku 1988 vydáva u Gallimarda knihu Qui de nous deux inventa ľautre? (Kto z nás dvoch objaví toho
druhého?) V apríli 1990 vyšla opäť vo vyd. Seuil zatiaľ posledná Brucknerova kniha La mélancolie démocratique (Melanchólia z demokracie), z ktorej je náš úryvok.
Žijeme v čudnej situácii: postupne ako sa demokracia šíri u ostatných, u nás akoby pomaly vyhasínala. Nákaza slobody, ktorá zachvátila planétu, a časovo sa zhoduje s pádom politickej diferenciácie vo vyspelých krajinách, nás vlastne oberá o tromf: o nepriateľa, ktorý nás spájal. Takýmto ideálnym nepriateľom bol najmä sovietsky komunizmus. Ak náš model a naše hodnoty uznajú všetci, ako nájdeme znovu to, čo je základom pluralistického systému, teda energiu kritizovať seba samých? Ako zabránime tomuto nezáujmu o údel sveta, ktorý sa nás zmocnil, lebo sme vyhrali?
Západ nikdy nestál pred takým veľkým pokušením, ale ani pred takou veľkou zodpovednosťou: ustúpiť a odísť z javiska Dejín. Keby mu podľahol, možno sa obávať aj toho, že by stratil chuť ovládať svoj vlastný osud.
Na počiatku tejto knihy stojí teda otázka: budú demokracie ľutovať, že zvíťazili?
VEĽMI UMIERNENÁ EUFÓRIA
Vstúpili sme do obdobia optimizmu z demokracie; už pätnásť rokov pribúdajú krajiny, ktoré si postupne osvojujú naše zásady vlády a správania. Hoci ešte vždy existuje dosť autoritatívnych a diktátorských režimov, rozbieha sa nezvratný proces, ktorý urýchľuje pád komunizmu vo východnej Európe. Všade sa otriasa alebo ustupuje svojvôľa, dobyvateľský duch a vojnová mentalita. Zopár zlých hercov síce ešte vykrikuje, ale sú natoľko osamotení, že vzbudzujú iba dojatie. Planéta dospela do štádia, aké v jej osude nemá obdobu; zjednotenie sveta, ktoré sa na úrovni technickej a materiálnej už uskutočnilo, sa čo nevidieť dovŕši aj politicky. Samotná myšlienka svetového mieru prestáva byť snom utopistov a začína sa premietať do činov. Všetko, čo sme podstúpili v mene Dejín, boli len pôrodné bolesti pred zrodom tejto slávnej etapy. Počúvajte, ako to všade vrie: ruleta sa už-už dokrúti, sme takmer v cieli, na prahu zlatého veku. Dobrí zvíťazili, zlí utekajú, treba sa zbaliť a vrátiť domov.
Na tomto slávnom pochode Európa a Amerika predbehli ideál, ku ktorému spoločne smerujú ďalšie národy: najvyšší princíp, princíp slobody, ako ho predpovedal Hegel, sa naplnil práve na Západe. My ostatní, obyvatelia umiernených regiónov, sme znovu predmetom túžby sveta, ešte vždy sme ťažiskom, od ktorého závisí univerzum. Nech nás tí druhí nasledujú, ak môžu; oni sami sa musia zbaviť okov, čo ich sputnávajú, ak chcú pomaly vykročiť k Osvietenstvu, v ktorom sa my kúpeme. Je nesporné, že náš úspech jediným úderom devalvuje všetky ďalšie kultúry, lebo tie zväzuje ich miestna nekultúrnosť. Kráčame pred ľudským pokolením ako jeho vodca a zákonodarca.
A práve preto sme vstúpili do obdobia melanchólie z demokracie. Boli sme takí veselí, že sme zabudli, v ktorom bode Európy sa nám demokracia neustále hrozne hnusila. Ak v našom storočí existoval vôbec niekedy konsenzus, bol práve v podozrení. Skupiny úplne protichodne mysliacich ľudí dali radšej prednosť tejto forme vlády pred oveľa krvavejšími, i keď nesmierne lákavými heslami. Ale nikde nie je napísané, že táto tvrdošijná, dočasne tlmená averzia, neprenikne jedného krásneho dna na povrch.
Demokraciu totiž možno nenávidieť: protirečí najspontánejším sklonom ľudskej bytosti: zdeptať, ovládnuť alebo zotročiť ostatných. Je nepriateľka našich najvnútornejších démonov, má dve chyby: pre reakcionára tú, že velebiac rovnosť, dvíha najnižších a znižuje najvyšších, že názor osvieteného občana stavia zarovno s názorom chudáka a tomuto dáva zbraň, aby zmenil svoj osud; pre revolucionára je nebezpečná, lebo oberá ľudí o nádej, že raz skoncuje s nespravodlivosťou pre všetkých; tým, že od nich vyžaduje, aby rešpektovali legálnosť a výsledok volieb, sľubuje veľa a so splnením týchto sľubov vôbec neotáľa.
Taká je dvojznačnosť jej poslania: zároveň káže aj umiernenosť aj revoltu. Revoltu proti zneužívaniu a hanobeniu a umiernenosť v potrebe etapovite korigovať toto zneužívanie pomocou dialógu, a nie sily, tak, aby spoločenstvo prežilo. Pre jedných je príliš agilná, pre druhých zas príliš pokojná, čím spokojuje zároveň nepokoj konzervatívca i šľachetnosť pokrokového človeka. Je zmesou absolútneho pesimizmu – človek je zlý a treba ho krotiť zákonmi – a relatívnej dôvery v to, že je schopný zdokonaliť sa. Živí nádej a brzdu nádeje, podnecuje potrebu stability a túžbu po zmenách, protestuje a zároveň reguluje.
Musí teda čeliť dvom protichodným reakciám, ktoré sa zrodili z nej samej; extrémne pravicovej, teda strachu pred tým, že má moc rozvrátiť spoločenské putá a odvekú vzájomnú solidaritu; a extrémne ľavicovej, teda netrpezlivosti, že je pomalá, neprijateľne zhovievavá a prefíkane opatrná. Pre tú prvú demokratický vietor, zachovávajúc umelé rozdelenie hrou strán, slobodou tlače a názorov, rozkladá spoločnosť na súkromných jednotlivcov, ktorí sú všetci zraniteľní a zároveň vytrhnutí z koreňov; a pre tú druhú tým, že klame vykorisťovaných planými fikciami (právo, reprezentácia, parlamentarizmus), zabezpečuje pohodlie vládnucim triedam, s tým, že ľudu veľmi dômyselne ponúka možnosť vybrať si vodcov, ktorí ho podvedú a vyžmýkajú. Jedna pranieruje v zvrchovanosti ľudu víťazstvo davu, „barbarstvo počtu“ (Goncourtovci), „súčet núl“ (Nietzsche), ktoré napokon zmení národ na súbor atómov vypudených zo svojho lona vlastným množstvom. Druhá obviňuje tú istú zvrchovanosť z toho, že je iba formálna, že každý hlas redukuje na „zemiak vo vreci zemiakov“ (Marx), že posväcuje oddelenie ľudí a vyraďuje emancipáciu ľudského rodu.
Nakoniec už vôbec nezáleží na tom, že tento režim je v mene organickej vízie podstaty spoločnosti alebo nekompromisnej koncepcie spravodlivosti zhanobený. Pre jedných i pre druhých je chabý a zhubný; keďže rovnakým gestom vyzýva aj k oslobodeniu aj k poslušnosti, dáva vlastne pokyn na to, aby zlyhalo aj jedno aj druhé, aby sa občania rozdelili a všetky nerovnosti sa zachovali naďalej. Pre všetkých tých, ktorých zavedený poriadok poburuje, je demokracia príliš prozaická na to, aby v nich prebudila vášeň či romantizmus.
Demokraciu však môže rovnako nenávidieť aj sám demokrat, ktorý sa sústavne pokúša obmedziť ju, zvrátiť jej zásady. Pre našu dobu je vskutku charakteristické, že by sa mala stať onou vágnou vecou par excellence, ktorá sa naďalej obohacuje o nové ciele, kde prozaické pravidlá organizácie spoločnosti kráčajú bok po boku s najvyššími hodnotami civilizácie. Dnes sa už demokracia neobmedzuje len na všeobecný súhlas; vytvára trpezlivo vypracovaný kompromis medzi politickým liberalizmom a socialistickou rovnosťou šancí; novým rozdelením príjmov zmierňuje priepasť medzi triedami, zákonníkom práce brzdí slobodu kapitálu, právom dopĺňa alebo koriguje zákon, ochranou jednotlivcov a menšín vyrovnáva vôľu väčšiny. Ale predovšetkým kondenzuje súhrn úsilí, obsiahnutých niekedy v rozličných ideológiách, nad ktorými stojí vďaka tomu, že ich integrovala. Toto slovo má skutočne dve roviny a bohatý obsah významov, prekrývajú sa v ňom opačné požiadavky, ktoré sa priťahujú a konfrontujú. Demokracia sa teda stala zástavou všetkých ľudských snov, evanjeliom majetných i vydedených, jedným z pojmov, ktoré nás zvádzajú a dojímajú svojou neurčitosťou.
Prvoradou podmienkou demokracie je totiž to, že je svojou podstatou nezavŕšená; ako Spasiteľ, ktorého kráľovstvo ešte len príde; a bolo by zradou, keby sme ju chceli identifikovať s definovaným režimom; keďže si vytýčila tri rovnako protichodné a rovnako neuskutočniteľné ciele, ako je sloboda, rovnosť a bratstvo, zachováva v lone ľudských spoločenstiev ložisko večného konfliktu. Zakazuje nám teda prepych z dokonanej práce, aby sme si ako v mäkkej perine hoveli v spokojnosti zo seba samých. Keďže jej sila spočíva práve v jej neurčitosti, ponúka nám cestu neohraničenej starosti a tvorivej neistoty. A najhorším nepriateľom demokracie je sám demokrat, pretože sa vždy usiluje vtesnať ju do presného modelu spoločnosti, pretože je vždy náchylný zabiť v nej ducha, núti ju zabudnúť na prikázania a popliesť si to, čím je, s tým, čím by mala byť.
Vstúpili sme tiež do obdobia melanchólie z demokracie, lebo hoci triumfujeme, tušíme, že sme čosi stratili: chuť chcieť demokraciu pre nás a pre druhých, pretože tých, čo o nej odteraz zapochybujú, bude čoraz menej. Inak povedané, ak nikto nie je proti, sotva nájdeme silu byť za. Zmätene sledujeme, že nás celá práca ešte len čaká, ale bez podnetu, ktorý nám dával nepriateľ, na ňu už nemáme energiu. Veľké boje sa skončili, naša dokonalosť je blízka smrti. Niet pochýb, že tvoríme avantgardu ľudstva, je to však taká avantgarda, ktorá hodnotám, čo obraňuje, verí už len s nechuťou. Naše presvedčenie, že sme vynikajúci, je skromné a nemá nič spoločné s hrdosťou, ktorá nabádala našich predkov, aby ohňom a mečom vnucovali Afričanovi, Arabovi a Indovi krásy civilizácie. Je to len negatívna istota.
Musíme predsa vidieť, že stabilita demokracie v Starom svete je, na rozdiel od svätého obrázku, skôr výsledkom pachtenia než nadšenia za demokraciu. Že na sklonku totalít je Európa popretím najbláznivejších snov. Čierne na bielom máme pred sebou najhoršie medzníky nášho storočia – dve svetové vojny, vojnu v Španielsku, Kórei a Vietname, veľké čierne diery ducha, ako Arménsko, Kolyma, Osvienčim, Hirošima a Kambodža, ktoré sú rubom a zároveň etapami na ceste ku krásnemu dnešku. Ale úspech za túto cenu sa rovná krachu, veď stojí na hromade ruín a desiatok miliónov mŕtvol – umučených, ktorých smrť a zbytočné útrapy nemožno ničím ospravedlniť. Je to nešťastie, z ktorého sa nebudeme môcť nikdy vykúpiť a tá krv, čo mala obohatiť budúcnosť, ju najviac sterilizovala. Vypočítavanie zločinov a vyratúvanie obetí je závratné; možno po tomto ešte vôbec dúfať a pustiť sa
do niečoho? Nuž tento pokrok je neradostný a túto minulosť, z ktorej je človeku na vracanie, nemôžeme vymazať z pamäti, nedovoľuje nám, aby sme boli nadšení. Cena našich (nesporných) sociálnych vymožeností a relatívneho ústupu rasizmu a násilia bola obrovská; rubom všetkého blaha, ktoré sme dosiahli, rubom umeleckých a vedeckých skvostov, radosti z komfortu, možnosti neobmedzenej komunikácie bola strašná daň, ktorú sme zaplatili
Dejinám. Francúzska revolúcia chcela odstrániť dedičný hriech: „nijaký prevod predchádzajúcich chýb“, vysvetľuje Michelet; dalo by sa povedať, že naše storočie po dvesto rokoch neviery vyvíjalo veľké úsilie nastoliť pôvodný stav, odhaliť úbohosť človeka, akoby sa ľudstvo mstilo samé sebe za to, že sa odvážilo pokúšať bohov.
Nakoľko všetky pokusy nastoliť raj na zemi skončili v skutočnosti nástupom pekla, rozhodli sme sa pre očistec. Ale očistec uzavretý, v ktorom už neočakávame nič, ani Spasiteľa, ani Blaho najvyššie. A náš optimizmus spočíva napokon len v odporúčaní tohto lieku či skôr východiska z núdze národom, ktoré sú zatiaľ v predpeklí alebo v pokušení pustiť sa do ďalších dobrodružstiev. Demokracia sa nám nevybavuje v památi ako hrdá, ale ako
kajúcna, veď ťažké zločiny včerajška sú ošklivé. Na základe našej jasnozrivosti sme predovšetkým zdesení z činov, ktoré človek pácha na človeku v mene triedy, rasy alebo národa. Smutný paradox: jednou z veľkých úloh moderných demokracií je naprávať a nedopustiť škody, spôsobené prehnanou, interpretáciou demokratickej idey. Ak existuje niečo, od čoho sa chceme oslobodiť, je to práve oná túžba oslobodiť sa od všetkých determinizmov, ktoré plánovalo 18. storočie. Už nemáme ambície rekonštruovať spoločenský poriadok na nových základoch a nie sme presvedčení, že človek by mohol byť sám pre seba vlastným výtvorom. Už budeme vedieť, že každý boj nosí v sebe plod neznášanlivosti, že aj tá najušľachtilejšia vec, ktorá raz už zvíťazila, môže vyvolať nový útlak, že včerajšia obeť môže byť zajtra katom.
Toto storočie, v ktorom sa preskúmali všetky možnosti človeka a boli zosmiešnené len preto, lebo starnúca Európa sa stala počestnou ako pobehlice, z ktorých sa vekom stali svätice, teda toto storočie potrebovalo totálnu pohromu. Bez imperializmu, koloniálnych vojen, nacizmu, komunizmu a hrôz, čo ich sprevádzali, by nikdy nebola vzklíčila táto túžba po pokoji, ktorá sa dnes zamieňa s túžbou po pluralizme. Pluralizmus sme si vlastne ani nevybrali, siahli sme po ňom ako po starom osvedčenom recepte, – veď všetko ostatné sme už vyskúšali.
Preto si Európan nemôže dovoliť byť taký hrdý, ako sú Američania, u ktorých sa ochrana národa zamieňa s ochranou inštitúcií a práva. Na rozdiel od Starého sveta, nositeľa toľkých rozličných posolstiev, Amerika nikdy neupadla ani do teroru, ani do totalít, ktoré skrvavili náš kontinent (samozrejme až na fyzické vyradenie Indiánov, z ktorých tých, čo prežili, zavreli do rezervácie). Jej výnimočnosť spočíva v tom, že vedela skombinovať sen a právo, utópiu nepopísaného listu a škrupulózny právny formalizmus, prísľuby tolerancie a svojvôľu pionierov. Usilovala sa vstúpiť do Dejín na základe zmluvy medzi rovnými občanmi motivovanými jediným krédom: všetko je možné. Projekt americkej demokracie je Amerika sama, jej vyžarovanie, jej veľkosť, jej vitalita, čo jej veľmi závidia. Ako krajina výnimky a zároveň voľby, ktorá veľmi dbá o to, aby unikla pred chaosom iných spoločností, Amerika vždy bez obalu hlásala svetovú misiu: propagovať slobodu.
Ale jej imperialistická politika u susedov v Latinskej Amerike, debakel vo Vietname, sústavná a pod Reaganom ešte zosilnená segregácia, otrasná bieda určitých kategórii obyvateľstva a ekonomická recesia poškvrnili jej obraz giganta. Odhaľujúc neblahé činy, teda komplexnosť a pochybnosť, Spojené štáty stratili nevinnosť a „leadership“ na planéte, zatiaľ čo Európa, v opačnom zmysle, vnikala do mieru a prostoty. Lebo demokratické vyrovnávanie neušetrí ani ľudí ani národy, ktoré poznajú fenomén fatálnej nivelizácie smerom k veľkým mocnostiam. Odteraz si každá jedna bude môcť prečítať svoju malosť a krehkosť v malosti a krehkosti tej druhej. Aj tu aj tam, hoci veľmi odlišne, bola oklieštená dôvera.
Z toho pramení skromnosť nášho optimizmu, ktorý musí vynaložiť veľkú námahu, aby vytýčil heslá a hlásal takú budúcnosť, čo by nebola duplikátom prítomnosti. Je obrazom dobrodružstva, ktoré ho vzrušuje, má farbu šedivosti. Demokracia, ktorá by mala byť aj zbraňou proti nerovnosti, sa svojvoľne stáva balzamom, čo si prikladáme na naše rany, a rekonvalescenciou, ktorú si vynútia tí najneskrotnejší, lebo už stratili chuť na križiacke výpravy a masakry. Ona zostane, keď už niet snov, poskytne človeku pohodlný priestor na dobrý život, na to, aby sa realizoval, aby zbohatol, ak je to možné (alebo aspoň neschudobnel). Vonkoncom nie nádherný úsvit ľudstva, ako si ju radi vykresľujeme, ale nástup takej vlády, ktorá nedopustí skazu ľudských životov a uchráni sa od násilia. Povie sa potom, že ide o pokrok, ktorý Moderní vybudovali síce na nízkej úrovni, ale solídne, aby som opakoval výraz Lea Straussa? Môžeme sa na tom dohodnúť. Pozrite sa však na tú iróniu: liberálne a pluralistické myšlienky vrcholia práve vo chvíli, keď sa ľudstvo, konštatujúc pustošenie priemyslu, vládze zmobilizovať len na prežitie a presadiť spoločné riešenie pod hrozbou záhuby, človek na konci tohto storočia si pri pohľade na krajinu nepovie smutne ako romantik: „Ja sa pominiem a ona zostane“, ale naopak: „Ja sa pominiem až po nej a moje deti ju už neuvidia.“ V našej dobe všeobecne rozšírenej ekológie ide iba o to, aby sme ju chránili a zachovali jej stav. My len bilancujeme a ochraňujeme dedičstvo. Samotná záštita mobilizuje schopnosti a najodvážnejší je ten, kto príde na pomoc a odstráni pohromy. Čudný reflex, len čo je pravda. Ale svet sa stal velikánskym ohrozeným múzeom. Želáte si ešte jeden dôkaz? V marci 1989 podpisuje v Haagu asi dvadsať krajín dohodu, ktorá vyhlasuje právo na život (okrem iného ide o ochranu ozónovej vrstvy pred ničivými účinkami freónov). Prečítali ste si to dobre? Milióny rokov dobrodružstva ľudí vyústia do vyhlásenia, že človek nemá právo na zdravie alebo vzdelávanie, že má jednoducho právo byť. Aký pokrok! Jediná planéta? Áno, žiaľ: trochu ako tie moderné, zle postavené budovy, kde mierne kvapkajúci vodovod či domáce scény okamžite počujú susedia, kde sa problémy jednotlivca nebadane stávajú problémami všetkých. Diabolská závislosť!
Takto sa demokracia spolu s Francúzskou revolúciou ocitá v šíku spomienok. Je zabalzamovaná, mumifikovaná, chvály ju doslova zadúšajú. Fascinujúce je to, že nám zostala ešte jedna možnosť. Dnes by mohla byť synonymom našej ľahostajnosti voči svetu a voči akejkoľvek podobe organizácie obce. Teda víťazstvo? Áno; ale také, aké čaká vrchol pred sklonom a zbožňovanie pred pádom.
Preložila Eva Piovarcsyová. |
|
Obálka
čísla:
Kresba archív
Obsah
čísla:
Ivan Kadlečík
Vlastný hororskop
s. 2
Petr Kabeš
Třetí břeh
s. 14
Rozhovor s Egonom Bondym
s. 22
Egon Bondy
677
s. 31
Milan Šimečka
Myslet není marné
s. 40
Pascal Bruckner
Melanchólia z demokracie
s. 43
Oleg Pastier
Z histórie bratislavského samizdatu
s. 50
Jiří Olič
Ladislav Klíma
s. 59
Ladislav Klíma
Boj o vše
s. 62
Wolfgang Kraus
Stopy raja
s. 71
Filip David
Ja som niekto iný
s. 83
Róbert Bielik
Päť básní
s. 87
Jiří Olič
Zdi
s. 93
Ľudovít Kossár
Bratislava a slobodomurárstvo v 18. storočí
Po stopách filozofie posledného dvadsaťročia
(rozhovor)
s. 115
RECENZIE – POZNÁMKY
Pavel Matejovič
Minulý čas filozofie
s. 134
Miloš Žiak
Trápenie koňa
s. 136
Jiří Blažek
Josef Čapek a Jan Zahradníček
s. 139
Ivan Hoffman
Ak nepomáhaš, tak aspoň neškoď
s. 140
Sveťo Bombík
„Melting Pot“ a americkí Slováci
s. 143
Ľubomír Martínek
Opustíš-li mne
s. 148
Peter Schutt
Ó, Saddam, slnko naše
s. 152
Slawomír Mrožek
Panna
s. 156
Ján Balko
Pamäti (úryvok)
s. 157
|
