|
Aktuálne
|
<<
späť na Fragment ročník 1991, číslo 4 Petrovi Ondreičkovi "Kladieš
čiernu čiaru k čiernej čiare aby bolo viacej svetla.“ K tejto presnej vete Tomáša Janovica už ťažko niečo dodať, azda niečo bližšie o ich vzniku. Kresby Petra Ondreičku (1947–1990), vznikali hocikedy, hocikde, na hocičom; kúsky papiera, skicár, obálky starých listov, účty z Michala, či Zeleného domu, pozvánky, vstupenky do kina, divadla, zápalkové krabičky, biele steny, cigaretové krabičky, najkvalitnejší ručný papier, piesky na pobreží Jadranu, či Baltu, lesný chodník, voda, vzduch – kreslil na všetko (ešte vidím jeho presnú štíhlu ruku s vystretým maličkom, ktorý každý pohyb ešte raz zopakoval do nekonečného priestoru). Písmo iného sveta. Tužky, perá, pastely, tuha, rudka, kúsok drievka, prst. Raz to boli krehké, jemné až pavučinové kresby tvárí, rúk, detailov až renesančné presných, inokedy ostré, presné, silné čiary, škrty, ktoré rozodierali, rezali, zraňovali aj ten najpevnejší papier, trhliny, rany boli súčasťou kresby a vtedy sa lámali tuhy, perá, uhlíky a zo spleti čiar sa vynárali uhrančivé, démonické oči, zvláštne predlžené ruky, nohy, milenci sa zvíjali v objatiach, tváre sa krivili do úškľabku a znetvorené ústa sa otvárali v nemej hrôze – všetky naše utrpenia, strachy, vízie - - - alebo na mäkkom ručnom papieri ženské telo uvoľnené v milovaní - - - alebo na bielej stene ateliéru kresba rudkou; neskutočne krásne ľudské tváre - - - alebo na jemnom piesku prstom sotva načrtnuté hlavy muža, ženy - - - alebo len ľahkým gestom naskicoval do vzduchu čo videl len on - - - Zničil veľa, k sebe prísny; roztrhať a zahodiť - - - ó, veľkí mrhači s túžbou po dokonalosti až do sebazničenia - - - kreslil vždy len vtedy keď cítil, že je blízko TOHO, Kleeovsky povedané „blízko srdca tvorenia“. Čiara, kresba je pravyjadrením - - - kresby detí, kresby v Altamíre, kresby muža citlivého na otrasy ako seizmograf - - - Písmo iného sveta Zatmenie tela.
Svetlé tiene.
Február 1991
|
Obálka
čísla: László Lugossy - Posuvný krok Obsah
čísla: |
|
|