|
|
|
Aktuálne
|
<<
späť na Fragment ročník 1991, číslo 4
Vo svojich knihách, najmä však v zábavnom i inteligentnom románe „Neznesitelná lehkost bytí“ (1984), ktorý sa stal skutočným svetovým úspechom, podáva hojnosť erotiky a sexu. Áno, tu sa vyzná, tu vie byť skutočne niekedy originálny. O láske nehovorí iba priamo a jasne, ale aj nezvyčajne decentne: Kundera rozpráva bez obalu, ale neestetické neobľubuje. A práve toto vie oceniť množstvo čitateľov oboch pohlaví. Dej väčšiny Kunderových románov sa odohráva v jeho vlasti, v Československu 60. a 70. rokov. Ukazuje, ako jeho postavy, ktoré sa o politiku neveľmi zaujímajú jej napriek tomu nemôžu uniknúť a často patria k jej obetiam. Prirodzene, zmieňuje sa i o súčasných krízach a katastrofách, ale na rozdiel od iných spisovateľov z východnej Európy, očividne nemá chuť sa nimi bližšie zaoberať. A medzinárodné publikum, ktoré sa vlastne celkom detailne ani nechce dozvedieť, čo sa vtedy v Prahe udialo, je mu za túto zdržanlivosť vďačné. Dokonca ani Kunderova, často nepríjemná záľuba v reflektovaní a rezonovaní jeho knihám doteraz nijako vážne neuškodila, ba čo viac, dodáva im intelektuálnu črtu, ktorá je obľubovaná, najmä keď sotva niekoho preťažuje. Napokon prichádza k slovu i zmyselnosť: jeho hrdinovia sa síce zaoberajú pochmúrnymi myšlienkami o našom bytí (a k tomu je tu podnetov dostatok), ale krásne prsia svojich partneriek nikdy nezanedbávajú. Takto Kundera bez veľkých ťažkostí zvládol problém – obávané strašidlo abstrakcie – ktorý jeho knihy ohrozuje, nestrácajúc na pôvabe, ktorý vždy prinajmenšom udržuje. A dnes? Obdivovatelia tohoto českého umelca, zvyknutí prijímať v jeho epike spolu s dobrým a krásnym aj pochybné a lacné, užasnuto čítajú román, ktorý si na nás, po šesťročnej prestávke, pod titulom „Nesmrtelnost“ nárokuje a je nám darovaný. Písať o ňom nie je vďačná úloha, najmä ak sa musí kritik neprestajne obávať, že ho budú podozrievať zo zlomyseľného zveličovania. Našťastie si môže nárokovať podporu interpreta, ktorý neváha poukázať práve na oné svojráznosti nešťastného prozaického diela, ktoré sú jeho rozhodujúcimi slabinami. Týmto nápomocným, nanajvýš vítaným interpretom nieje nikto iný ako autor sám. V „Nesmrtelnosti“ sa dočítame, že v súčasnosti sa ľudia vrhajú na všetko, čo bolo kedy napísané, aby z toho vyrobili film, televízne vysielanie, alebo veselohru. Romány z toho vychádzajú mimoriadne zle, lebo prebrať sa dá len nepodstatné. Kto je napriek tomu dostatočne bláznivý, aby ich písal, musí sa postarať o to, aby ich nebolo možné adaptovať, inými slovami, aby sa nedali prerozprávať, hovorí Kundera. Toto platí aj pre Kunderovu novú knihu. Pri najlepšej vôli ju nie je možné reprodukovať. Kto chce, nech verí autorovi, že práve na tom mu skutočne záležalo. Naproti tomu, mne sa zdá, že sa mu skôr nepodarilo vytvoriť román s dejom, ktorý by sa dal, prinajmenšom, aspoň naznačiť. Je to skôr z núdze cnosť. Alebo: Kunderovo vysvetlenie sa má ďalej použiť ako program. Kundera okrem toho objavuje – pravdaže nie po prvý raz – že ozajstným zatratením pre román je dramatické napätie, o ktorom tvrdí, že jednotlivé časti zamieňa v prosté stupne, ktoré vedú k finále, kde všetko predchádzajúce má svoj význam. To je pre mňa predsa len tvrdý úder. Pretože o napätí, a už vôbec nie o dramatickom, nemôže byť v „Nesmrtelnosti“ ani reči. V druhej polovici tohoto románu je ohlasovaná nová postava, ale ako hovorí autor je príčinou ničoho a nemá žiadne pokračovanie. To súhlasí a platí, bohužiaľ, aj pre iné postavy. A čo viac: jednotlivé kapitoly, epizódy alebo scény nikam nevedú, a prečo to všetko na strane 416 končí, sa nedá vysvetliť. Rovnako, aj keď možno bez nejakého pozoruhodného prínosu, by to mohlo byť o sto strán dlhšie a bez výraznej straty o sto strán kratšie. Ako východisko slúži pozorovanie. Rozprávač, tým nie je nejaký predsunutý miestodržiteľ autora, ale Milan Kundera osobne, vidí na plavárni staršiu, a v žiadnom prípade nie vzrušujúcu dámu, ako sa usmieva a máva na plavčíka. Tejto, skôr komickej matróne, takéto gesto „očarujúcej ľahkosti“ nijako nesedí. A tak jej ho jednoducho zoberie; má byť pridelené inej, mladej a peknej žene, ktorá ešte vôbec neexistuje. Takže z tohoto pôvabného posunku povstane ako Eva z Adamovho rebra: Vidím Vás po prvýkrát nahú, Agnes, hrdinka môjho románu. Možno by sme mali rozprávačovi závidieť. Pretože my čitatelia ju nevidíme ani nahú, ani oblečenú. A tak je tomu v tejto próze neprestajne: Vyskytujú sa tu mená, ktorým sa pripisujú rozmanité úvahy a výroky, avšak postavy akosi nemožno rozoznať. Istotne, majú rozličné zamestnania – jeden je právnik, iný rozhlasový novinár, tretí profesor – ale napriek tomu sa dajú len ťažko rozlíšiť. Prečo sa Kundera namáhal napísať román, keď sa zriekol takmer všetkého, alebo sa v poslednom čase zriecť musel, čo tento literárny útvar vytvára? Prirodzene: čím román je, určuje tak, ako i predtým ten, kto ho píše. V „Nesmrtelnosti“ čítame, že román nemá byť cyklistickými pretekmi, ale slávnostnou hostinou s mnohými chodmi. Slávnostná hostina s mnohými chodmi, teda niečo kulinárske, čo možno s pôžitkom konzumovať? Nie, to nemôže Kundera myslieť vážne. Okrem toho tu opakuje, čo už v svojich článkoch a poskytnutých interview často povedal: Román má sprostredkovať to, čo sa žiadnym iným spôsobom sprostredkovať nedá. Veľmi správne, ale kto o tom kedy pochyboval? Je zlé, že Kundera nepamätal na túto múdrosť nikdy tak málo ako vo svojej novej knihe. Keď sa v nej tiež príležitostne nájde niečo príjemné na pohľad a na chuť, impresie, obrazy okamihu a krátke scény, predsa len dominujú holé správy a rázne tvrdenia: To, čo chce Kundera skutočne povedať, nám ponúka v glosách, v správach, fejtónoch, alebo úvodníkoch. Tieto novinárske a publicistické, esejistické a pseudofilozofické úlomky, ktoré sú ležérne navzájom pospájané, alebo sa jednoducho prelínajú, vypínajú nepomerne najväčšiu časť „Nesmrtelnosti“. Sú to omrvinky a odrobinky, ale chlieb z nich nebude. Takto sa v Kunderovej próze vzťah diskurzívnych partií k epickým nápadne presúva na úkor tých druhých. To môže súvisieť s tým, že v jeho skorších knihách, Praha a iné české mestá vytvárajú pozadie, často len rýchlo naznačené, súčasne však solídne a pevné, zatiaľ čo teraz jeho hrdinovia žijú a trpia v meste, ktoré sa nazýva Paríž, ale rovnako by sa mohlo volať Rím, Madrid, alebo Mníchov. Spoločným charakteristickým znakom týchto osôb je ich maniacka náchylnosť neprestajne sa k niečomu vyjadrovať: Rozprávajú a tárajú, bavia sa a bľabocú, hovoria a reflektujú. Vyjadrujú sa síce ku všetkému, ale to, čo prezentujú ako niečo vynikajúce, nestojí za nič. Len jeden ich predstihuje: Kundera sám, ktorý sa akoby pod nátlakom naširoko rozpisuje o nespočetných témach, bez toho, žeby sa len k jedinej bližšie priblížil. Ich prejav sa hemží apodiktickými a povrchnými názormi o Bohu a svete. Rozpráva o reklame, rozhlase a televízii, o rokovej hudbe, masovej kultúre a verejnej mienke, o Cervantesovi, Beethovenovi, Musilovi, Tycho Braheovi a Jimmovi Carterovi, o Rimbaudovi, Stalinovi, Mitterrandovi a Salvadore Dalim, o Hemingwayovej žurnalistike, Schnitzlerovej „Fräulein Else“ a Dostojovského „Idiotovi“. Podáva nám, čo sa odohralo, alebo neodohralo, medzi Goethem a jeho Christianou a Bettinou von Arnim, pričom sa o Bettine predsa len dozvedáme: Nech išla kdekoľvek, poletoval som za ňou ako zástava. Ako prišlo k stretnutiu Goetheho s Napoleonom v Erfurte? Kultúrny poradca imperátora pravdepodobne vôbec nevedel, že Goethe a Schiller sú dve rozličné osoby, alebo možno chcel stvoriť pre Napoleona, ako hovorí autor syntézu nemeckej klasiky v osobe Friedricha Wolfganga Schilleotheho. Považuje Kundera detinskosti tohoto druhu za humor? V inej kapitole sa na druhom svete baví Goethe s Hemingwayom o nesmrteľnosti. Od Goetheho počujeme, že nesmrteľnosť je večné súdenie, kým Hemingway prichádza k poznaniu, že život si možno zobrať, ale nesmrteľnosť nie. Chcel tu niekto odporovať? Dôležitejšou ako tieto Kunderove názory, (aj keď sotva vážnejšou) môže byť jeho teória o „planetárnej premene ideológie v imagológiu“. Čo je „imagológia“? Tento pojem nám umožňuje dať pod spoločného menovateľa to, čo (vraj) určuje naše vedomie, celú našu existenciu: designeri, frizéri a fotografi, módni návrhári a reklamné agentúry. Pretože človek nie je nič iné ako obraz a imagológia je silnejšia ako skutočnosť. Ako hovorí autor, ideológie patrili k dejinám, zatiaľ čo panstvo imagológie začína tam, kde dejiny prestávajú. Obzvlášť veľa nezmyslov necháva Kundera rozprávať právnika menom Paul, ako napríklad: Skutočnosť, že v Európe sa už 50 rokov neviedli žiadne vojny, mysterióznym spôsobom súvisí s tým, že sa tu už 50 rokov nevynoril žiaden Picasso. Agatha Christie, ktorá je mimochodom označená ako najväčšia kúzelníčka všetkých čias, sa dopúšťa vo vyhladzovacích táboroch svojich románov vrážd ako na bežiacom páse. Kundera k tomu dodáva: Auschwitz je zabudnutý, ale z krematórií Agathiných románov večne k nebu stúpa dym. Často necháva Kundera svojho Paula tárať o hudbe. Mimoriadne odpudzujúcim príkladom je: Prial by som si, aby Mahlerov otec pristihol svojho synáčka pri onanovaní a vylepil mu takú facku, aby zvyšok svojho života zostal malý Gustáv hluchý a nemohol rozoznať bubon od huslí. A erotika? Láska je tým, čím je, viac o nej nemožno povedať. Lásku možno buď zažiť, alebo nezažiť. V tomto jednoduchom a vzdorovitom vyhlásení jeho postavy sa skrýva nedobrovoľné priznanie autora: Zobrazenie lásky, jednej z jeho najsilnejších stránok, je nám tento raz upreté, čitatelia sa musia uspokojiť skôr s bezradným konštatovaním. Sme mu teda povinný veriť na slovo. A práve tým trpí celá kniha: ustavičné konštatovanie namiesto zobrazenia. Nehľadiac na chvíľami efektné nápady, napriek mnohým a často obratným apercu a príležitostne zábavným anekdotám, pôsobí román staticky a sterilne. Je to neživý netvor. Je otázne, či ten, ktorý tu tak vehementne hromží proti našej civilizácií a mnohým jej javom, a ktorý masovokomunikačné prostriedky robí zodpovedné za všetko zlo na tejto zemi, sa medzičasom nestal typickým produktom toho, proti čomu predstiera taký náruživý boj. Konečne nie je náhoda, že svetovú slávu Kunderovi nepriniesol priamo román Neznesitelná lehkost bytí, ale jeho sfilmovanie. V každom prípade Kundera svojou chvastúnsky podanou „imagológiou“ dodal šikovnú, aj keď málo serióznu, kultúmo-kritickú interpretáciu, a s tézou, že túžba po nesmrteľnosti je skutočným motorom ľudskej existencie a svetových dejín dobovú, našepkanú pseudofilozofíu, spôsob modernej metafyziky. Alebo by sme mali povedať postmodernú metafyziku? Karl Kraus tvrdil, že román je schovávačkou tých, ktorý nemajú čo povedať, a preto výhovorkou tých, ktorý sa tvária, že musia povedať všetko. Z Frankfurter Allgemeine Zeitung preložila Katarína Škrabáková. |
Obálka
čísla: László Lugossy - Posuvný krok
Obsah
čísla: |
|
|