revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

 

 



 

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

 

 

<< späť na Fragment ročník 1991, číslo 5

Ivan Hoffman
Nežná kontrarevolúcia

Keď som sa dozvedel, že v Československu a menovite na Slovensku prebieha nacionálne-ľavicový puč, najviac ma na tom celom prekvapil fakt, že o tom ako politický komentátor nič neviem. Ponáhľal som sa na tlačovú besedu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a dvoch údajných sprisahancov som tam stretol: Igora Cibulu, komentátora denníka Národná obroda a Ivana Laluhu, predsedu Obrody. Musím povedať, že nevyzerali ani zďaleka tak nebezpečne, ako ich vykreslil redaktor Časopisu Echo, Milan Žitný. Nápadné na „pučistoch“ bolo, ako ich samých spomenutý nacionálne-reformne-komunistický puč vystrašil.
Netvrdím, že sa v našej spoločnosti nič nebezpečné nedeje, ale nacionálne-ľavicovým pučom by som to rozhodne nenazval. Primeranejšie sa mi vidí hovoriť o „nežnej kontrarevolúcii“. Nežná kontrarevolúcia je unikátnou reakciou na unikátnu nežnú revolúciu. Kedy sa začala? Nežná kontrarevolúcia sprevádza nežnú revolúciu už od jej začiatku: Spočíva v kritike všetkého, čo na nežnej revolúcii nie je nežné – spočíva teda v kritike všetkého revolučného, či už ide o personálne zmeny, reštitúciu, lustrácie, radikálnu ekonomickú reformu alebo o nové zákony. Nežná kontrarevolúcia nemá charakter prevratu. Ide o kontinuálny proces, o postupné presúvanie akcentu, nežná kontrarevolúcia mocnie tým, že nežná revolúcia slabne.
V novembri 1989 sme si všetci hovorili, že už bol najvyšší čas skoncovať u nás s privilegovaným postavením komunistickej nomenklatúry. Predbehli nás Poliaci a Maďari, ako aj východní Nemci. Demokratické premeny v strednej Európe sa zdali byť slávnymi československými manifestáciami zavŕšené. Vo všeobecnej eufórii som nikoho nepočul zamýšľať sa nad klasickou definíciou, že totiž ríše a spoločenské systémy zanikajú vtedy, keď vyčerpali všetky možnosti svojho vývoja. Myslím si, že úspechy Československej „nežnej kontrarevolúcie“ sú najlepším dôkazom toho, že systém, ktorý sme naivne považovali za nežne zlikvidovaný, svoje možnosti ešte nevyčerpal. Je celkom pravdepodobné, že po najbližších slobodných voľbách sa nám predstaví v ďalšej svojej alternatíve, ktorej bola nežná revolúcia iba akousi predohrou.
Československá revolúcia bola nežná preto, lebo klasickou revolúciou byť súčasne nemusela a nemohla. Zrodila sa v čase, keď sa represie režimu ešte vždy dotýkali iba hŕstky disidentov, keď hospodárstvo síce upadalo, ale „neviditeľne“ a občania to bezprostredne nepociťovali, lebo naše zadĺženie bolo zadĺžením na úkor ďalších generácií, nežná revolúcia prišla v čase, keď väčšine občanov nebolo celkom jasné, prečo ju vôbec potrebujú. Bola možná, ale nebola nevyhnutná. Absolútna väčšina občanov jednoducho nezažila to, čo k skutočným revolúciám vedie: hlad, teror a utrpenie.
Aby sa národ (iste – pobúrený sugestívnou správou, že policajti v Deň študentov zabili študenta) postavil za revolucionárov (intelektuálov a umelcov), museli títo jednak nájsť spôsob, ako zbaviť občana strachu (iných manifestácií, ako nežných, by sa občania, ktorí nemali dostatok skutočne zlých skúseností s režimom, sotva v takom počte zúčastnili), jednak museli načrtnúť zhromaždeným obraz skutočne atraktívnej budúcnosti (teda aj atraktívneho termínu a atraktívnej formy, ako k tej budúcnosti dospieť).
Čím krajšiu, dôstojnejšiu a hodnotnejšiu budúcnosť nežní revolucionári občanom sľubovali, tým ľahšie sa nežným kontrarevolucionárom darilo a darí poukazovať na rozpory medzi sľubmi a skutočnosťou. Myslím si, že sa blíži deň (ak už nenastal), keď občania príjmu za svoju základnú kontrarevolučnd tézu, že totiž v novembri 1989 mrzli na námestiach – zbytočne.
Kto sú teda tí nežní kontrarevolucionári, prečo sú proti revolúcii a prečo sú nežní? Sú to ľudia, ktorí nedokážu označiť celý svoj doterajší život za omyl, za frašku, či za kolaboráciu s ríšou zla. Je nad ich sily zmieriť sa s tým, že poslušne slúžili totalitnému režimu. Tiež sa považujú (nesmejte sa!) za jeho obete. Sú presvedčení, že to revolucionári s reformou preháňajú, a že je na nich (kontrarevolucionároch) zachrániť v posled­nej chvíli čo sa ešte dá, aby spoločnosť neupadla z jedného extrému do druhého, teda „z blata do kaluže“. Tou kalužou je pre niekoho konzervativizmus, pre iného liberalizmus, pre ďalšieho kapitalizmus a pre niekoho dokonca všeobecná sloboda. Ale pre všetkých je tou kalužou to, čomu nerozumejú, k čomu neboli vychovaní, čomu teda nemôžu uveriť.
Kontrarevolucionári samozrejme neho­voria, že chcú nadväzovať na reálny socializmus. Chcú „iba“ reformovať nežnú revolúciu: nežne ju zbaviť revolucionárov a vrátiť ju ľudu, ktorý v nej (ako to tvrdili aj revolucionári) zvíťazil. Kontrarevolucionári sa stávajú prirodzenými a dôveryhodnými hovorcami národa. Podobne, ako sa komunistická nomenklatúra nevedela brániť proti nežnej revolúcii, nevedia sa revolucionári účinne brániť proti nežnej kontrarevolúcii. Kontrarevolucionári sú ľudu bližší už preto, lebo sľubujú pomôcť zbaviť sa reformného bremena tým, že ho obetavo vezmú na vlastné plecia. Kontrarevolucionári skrátka ľudu rozumejú, hovoria jeho rečou, poznajú jeho starosti, majú s ním, takpovediac, rovnakú krvnú skupinu.
Klesajúca dôvera občanov k revolučnej reprezentácii, ktorá vzišla zo slobodných volieb, je teda daná dvomi faktormi: Prvým je radikálnosť reformy spoločnosti a druhým je radikálnosť, s akou sa radikálne zmeny z najrozličnejších pozícií úspešne kritizujú. Ešte sa pamätáme, ako po víťazných voľbách politici hrdinsky vyhlasovali, že im nebude zaťažko realizovať nepopulárne reformné kroky. Dnes sme svedkami, koľko popularity môže vyniesť rozhodnutie tieto nepopulárne kroky nerobiť.
Ak sa na Slovensku nežnej kontrarevolúcii darí lepšie ako v Čechách a na Morave (ako to vyplýva z prieskumov verejnej mienky), je to tým, že u nás nežná revolúcia prebiehala nežnejšie. Na Slovensku sa zrejme skôr, ako v Čechách a na Morave, občania dopracujú
k „poznaniu“, že ich starosti nezapríčinil socializmus, ale nežná revolúcia, v ktorej „naleteli“ hercom. Úspech kontrarevolúcie privedie na Slovensku medzi kontrarevolucionárov väčšinu z tých, ktorí sa v novembri 1989 postavili proti minulému režimu. Neprekvapí ma, ak sa Slovensko osamostatní, aby zreštaurovalo múdry štát, ktorý sa po všetkých stránkach postará o občana, aby sa tento nemusel o seba starať sám. A pretože hŕstka bývalých slovenských disidentov „nechcela zle, iba sa mýlila“, kontrarevolúcia sa nežne postará o to, aby namiesto v base alebo na popravisku skončili tam, odkiaľ prišli: v kotolniach...
Preháňam? Ale veď už dnes možno dobre pozorovať, ako v sebe mnohí včerajší revolucionári odhalili „talent pre politiku“ a ako si dávajú otázku, či im presadzovanie nepopulárnej reformy stojí za to, aby v budúcich voľbách stratili podporu voličov a museli sa z výslnia parlamentov a ministerstiev vysťahovať na perifériu, či dokonca na smetisko histórie – stať sa obyčajnými občanmi. Myslím si, že sú to práve osobné ambície politikov, ktoré sú najväčším tromfom nežnej kontrarevolúcie.
Dostávam sa k najnevďačnejšiemu bodu svojej úvahy, k predpovedi, ako sa to skončí. Pomôžem si podobenstvom a poviem, že po ovocí poznajú občania strom – lenže vtedy už bude neskoro: Pretože nemali trpezlivosť vyčkať na ovocie nežnej revolúcie, budú oberať plody nežnej kontrarevolúcie. Tretej cesty niet: spoločnosť môže byť demokratická alebo nedemokratická, slobodná alebo neslobodná, otvorená alebo uzavretá.
Nežná kontrarevolúcia túto spoločnosť pochopiteľne nezachráni. Ústup od radikálnej reformy (v snahe zabrániť drahote a nezamestnanosti) povedie k opätovnému posilňovaniu štátu, ktorý obnoví plánovanie, prerozdeľovanie, dôjde k centralizácii, prísun zahraničného kapitálu sa zastaví, alebo k nemu vôbec nedôjde, schopní ľudia sa vysťahujú zo
strachu alebo znechutenia a hospodárstvo sa definitívne zrúti...
Ale najnepríjemnejšie na nežnej kontrarevolúcii je to, že je iba predohrou už spomenutého posledného štádia minulého režimu, ktorým je jeho zánik. Tým štádiom, ku ktorému spoločnosť neomylne smeruje, ako nočný motýľ k plameňu sviečky je bieda, hlad, utrpenie, policajný či vojenský režim a celkom na záver teror a občianska vojna.
Nehovorím to rád a hovorím to zrejme zbytočne, lebo sa proti tomu zrejme nedá veľa urobiť (poslanci si neodhlasujú platy na úroveň životného minima, politici neprestanú politikárčiť a pracujúci nezačnú pracovať). Hovorím to vlastne iba preto, že sa tu začalo hovoriť o nacionálne-ľavicovom puči, o akomsi sprisahaní zlomyseľných jednotlivcov. Nežná kontrarevolúcia, ktorú pozorujem, je na rozdiel od takého sprisahania sprisahaním celonárodným a teda neporaziteľným. Utešovať sa akýmsi nacionálne-ľavicovým pučom sa mi vidí, nech sa na mňa nikto nehnevá, smiešne.

 

 

Obálka čísla: Hubert Kiecol

Pokochajte sa!

Obsah čísla:

Rio Preisner
Kritika totalitarismu
s. 3
c
Ján Bábik (Ján Ondruš)
Štyri básne
s. 15
c
Mihály Sukosd
Osud a bezosudovosť A. Koestler
s. 19
c
Arthur Koestler
Tma na poludnie
s. 38
c
Ezra Pound
O tradici
s. 47
c
Donald Hall
Rozhovor s Ezrou Poundem
s. 53
c
Allen Ginsberg
Deset odkazů Ezry Pounda
s. 72
c
Dušan Šimko
Japonský diván
s. 76
c
Karol Strmeň
Básne
s. 98
c
Karel Pecka
Nejenom chlebem
s. 102
c
Štefan Semian
Básne
s. 107
c
Gyorgy Petri
Pieseň

s. 109
c
Pierre Cabanne
Rozhovor s Marcelom Duchampom (pokračovanie)
s. 112
c
Oleg Pastier
Z histórie bratislavského samizdatu (pokračovanie)
s. 129
c
RECENZIE – POZNÁMKY
Martin Kasarda
(V)okno na odvrátenú stranu
s. 135
c
Pavel Matejovič
Obrana literatúry – Milan Šútovec: Rekapitulácie nekapitulácie
s. 137
c
Karol Chmel
Dr(o)bky, čr(ie)pky, v(ý)ňatky – Ivan Kadlečík: Vlastný hororskop
s. 139
c
Jiří Brabec
Pětset dní revoluce
s. 140
c
Ivan Hoffman
Nežná kontrarevolúcia

s. 146
c
Jiří Olič
Čestmír Suška 1991
s. 149
c
Laco Teren
36x podľa Prousta

s. 150
c
Slawomir Moržek
Strom

s. 151
c
Dokumenty
Alexander Németh: Židia v bratislavskom podhradí
s. 153
c



 

 

c
© 1987-2014 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the
Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.