revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

 

 



 

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

 

 

<< späť na Fragment ročník 1991, číslo 8

Dušan Dušek
Poviedky

1. máj 1977

A len čo sme vystúpili z električky, už nám vyhrávala muzika, letela do výšky spolu s holubmi a hrdličkami, ktoré sa splašili pri zrážke dvoch áut, no dychovka hrala ďalej, chlapi v modrých uniformách poslúchali dirigenta s paličkou, na diaľku sa nedalo rozoznať, či sú to hasiči alebo železničiari, aj tak na tom nezáležalo, hrali v tempe, mali dosť pary aj ohňa, na trúbkach a trombónoch poskakovali zlaté prasiatka, takisto aj na činelách, ale ešte krajšie na obrovskom heligóne, vzápätí nám išiel trolejbus, prestúpili sme, trochu muziky sa dostalo aj do dopravného prostriedku mesta Bratislavy, zrazu padla facka, lebo akýsi neopatrný pionier nezbadal nohu v celkom novej topánke, potom hudba tíchla, hoci iba na chvíľu, už sme boli blízko stanice, ľudia sa schádzali a trolejbus ostal stáť, ďalej sa ísť nedalo, z ampliónov hrali pochody, mohli sme ísť po ceste, všade na stĺpoch a domoch viali zástavy, pod nimi sa hýbali transparenty, ľudia sa pomaly zoskupovali, rozdali nám štyroch svätých, niekomu sa ušiel Marx, niekomu Engels, niekomu Lenin a niekomu Gottwald, okolo pobiehal podnikový usporiadateľ, vyučený krajčír, ale zatiaľ nikto nevedel, že má túto dôležitú úlohu, všetci sa mu smiali, nech sa nepretrhne, deti mali papierové zástavky, vtákov z krepového papiera, ktoré by nevzlietli ani pri zrážke dvoch lietadiel, zato zopár dievčatiek vyletelo na ramená svojich otcov, zrazu sme sa pohli, aby sme vzápätí zastali, z ľavej strany sa do križovatky blížil iný sprievod, chvíľu trvalo, kým sme sa bok po boku zliali do ulice klesajúcej k námestiu, z ampliónov zneli hlasy komentátorov, zamatové hĺbky, ktoré im nacvičenými trikmi rozochvievali hlasivky, sprievod mohutnel, posúval sa, poskakoval, znovu a znovu sa pohýnal, až nakoniec zastal, v ampliónoch si vzal slovo predstaviteľ strany a štátu, zatiaľ iba menšieho kalibru, aby hneď uviedol svojho šéfa, medzitým zahrali hymnu, načo sa nám do uší zavŕtali prvé slová slávnostného prejavu, najmenej takého slávnostného ako vlani, ba možno aj slávnostnejšieho, ale v podstate celkom rovnakého, stáli sme a čakali, ešte dobre, že sme poniektorí mali Marxa, Engelsa, Lenina alebo Gottwalda, mali sme sa o čo opierať, obrovské portréty mali pevné palice, prejav nikto nepočúval, lebo zrazu niekto, tuším ten, čo držal Engelsa, začal spomínať, ako iba nedávno hral futbal, tým sa to vlastne začalo, rečami o futbale, najprv o lige, potom o hráčoch, odtiaľ sme sa dostali k podnikovému turnaju, kde sa ten s Leninom zranil, našťastie len trochu, nič to nebolo, ale dal sa vystriedať a išiel sa osprchovať, do konca zápasu chýbalo štvrť hodiny, už sa nič nemohlo stať, mužstvo vyhrávalo najmenej 5:0 a ten s Engelsom alebo Leninom dal najmenej dva góly, vyzliekol sa donaha a vošiel do sprchy, kde ho čakal ten najkrajší gól, lebo pod sprchou už bola akási tenistka, ktorá sa ho ani trochu nezľakla, práve naopak, veľmi sa potešila, keď zbadala jeho zbrojnoša, zatiaľ bez halapartne, no vzápätí v plnej zbrojí, čo ju tak nadchlo, že mu ho pod sprchou vzala do rúk, kde ho aj s vajíčkami poťažkala v mäkučkom hniezde, vyrobenom len pre túto príležitosť z dlaní, ale to bol iba úvod, vzápätí si z neho urobila lízatko, kľakla si mu medzi nohy, aby sa nemusela zohýňať a predkláňať, hoci napokon sa práve toto stalo, kvapky vody sa jej rozprskávali na bradavkách – a vtom sa ten s Engelsom odmlčal, vyčkával a smial sa, do ticha padali slová slávnostného prejavu, samé vznešenosti, okrem iného: ľud, pravda, naša cesta, ozdobené ešte vznešenejšími slovami, lebo ten s Engelsom sa už znovu rozrečnil, krásne sa to miešalo, reč sa zrýchľovala, lebo medzitým už tenistka dávno vstala, zohla sa a rozkročila, aby do nej odzadu vpálil jeho zbrojnoš, no mal si dať pozor, kričala mu, aby zrýchlil a vystriekal von, takže všetko sa skončilo vyšľahnutím opálovej stužky, ktorá preletela vzduchom, prilepila sa na chrbát a skĺzla sa do ryhy zadku, načo sa obidva prejavy skončili obrovským potleskom, vzali sme svojich Marxov, Engelsov, Leninov a Gottwaldov, aby sme o chvíľu s celým našim sprievodom vošli na Námestie SNP, už nás čakalo, stali sme sa spermiami 1. mája, okolo nás pobiehal podnikový usporiadateľ, vyučený krajčír, ktorý si pár metrov pred tribúnou natiahol na rukáv saka červenú pásku, aby všetci videli o koho ide, hudba stále hrala, z ampliónov kričal a volal komentátor, už sme sa blížili k tribúne, odkiaľ nám horlivo mávali a hádzali na nás úsmevy, čo náš podnikový usporiadateľ využil ako povzbudenie a zakričal heslo na oslavu rodnej strany, no zrazu sa nikto nepridal, zrazu sme len tak prešli pred tribúnou, zrazu sme bolí za ňou – a hneď v prvej bočnej uličke čakalo nákladné auto z nášho podniku, kam sme len tak cez bočnice nahádzali všetkých Marxov, Engelsov, Leninov a Gottwaldov, aj zástavy, aj ostatné heslá. Zasmiali sme sa. Zase jeden 1. máj. Zase jeden z prvých májov: šťastný, radostný a plný lásky.

Opis dňa: 5. XI. 85
Sú dni lepšie a dni horšie. Sú dni, keď na každom kroku stretnem ženy len s veľkými kozami. Mám ich rád: aj tie dni, aj tie kroky, aj tie kozy. Jejep všetky ženy s veľkými kozami volá Kozinové. Voľakedy sa tak volala rekordérka v hode oštepom. Tuším: Magda. Takéto dni patria medzi lepšie. Pondelky sú zvyčajne lepšie ako utorky. Taký lepší deň sa začne hoci tým, že nečakám na autobus, príde na zastávku iba minútu-dve po mne. Nemusím čakať a strácať čas. Alebo stretnem Kozinovú. Ideálne je to vtedy, keď vychádzam zo školského dvora – a už sa z neďalekej križovatky pohýňa autobus číslo 22. V tom prípade nejdem na 20. Odveziem sa dve zastávky 22, vystúpim, kúpim si noviny – a už prichádza 20, znovu nečakám, ale rýchlo nastúpim, nájdem si miesto a až na konečnú čítam noviny. Všetko sa mi darí, vybavím, čo chcem a môžem sa vrátiť domov. Takých dní je škoda; vždy ľutujem, že nemám viac vecí na vybavovanie, celkom iste by som všetko stihol a každého našiel.
Utorok nikdy nie je taký dobrý ako pondelok. Vystúpim z 22 – a hneď je tu zlé znamenie: stánok s novinami je zavretý. A navyše: 20 v nedohľadne. Stojím a čakám; strácam čas. Predpoludním som čítal, ba napísal som aj básničku, ktorú tu uvádzam na vyplnenie času, kým príde 20.
Táto jeseň
má zlé zuby,
vietor nimi prekĺzne,
na orechu sídli hniezdo,
čo znamená:
bolo leto.
Vták je sadza na nebi.
Dosť nepresne som ju nazval Momentka. Musím nájsť lepší názov, hoci ide o momentku pocitu, o momentku slov, ktoré práve v tej chvíli boli blízko mňa.
Na zastávke autobusu nie je ani jedna Kozínová. A keby aj bola, ťažko by som mohol oceniť jej kozy, lebo (ako vyplýva aj z básne) okolo je jeseň a okolo žien kabáty a vetrovky. Konečne prichádza 20. A hneď na ďalšej zastávke nastupuje prozaik a redaktor Kecek, ktorého nemám rád, čo platí aj naopak, lebo obaja sa robíme, že toho druhého nevidíme, aby sme sa náhodou nemuseli dať do reči. Nebolo by o čom. Kecek sa odomňa vzďaluje, postupuje v harmonike autobusu, už ho nevidím ani kútikom oka. Obzerám si jednu pipinu pri okne. Má kožené nohavice. Na tvári má hladkú pokožku. Nos má trošku veľký, ale napriek tomu, na hranici čela a jej plavých vlasov (sú plavé, aj keď sa mi to slovo nepáči) je tajomný pôvab, krása zaoblenia, dodatočne mi napadne prirovnanie: dokonalosť, ba aj zaoblenie slonieho kla. Pri autobusovej stanici vystupuje. Kozy dokopy nijaké nemá.
Do konečnej sú už iba dve zastávky. Na predposlednej pomáha Kecek akejsi cigánke s kočiarom, ktorá si neskoro spomenula, že chce vystupovať.
Stojím na schodíkoch; už len jedna zákruta.
A už to ide: zlý deň.
V stánku na Šafku nemajú noviny. Kúpim si ich vo vedľajšom.
V litfonde mi povedia, aby som prišiel o hodinu: pokladníčka sáčkuje výplaty.
A na ulici hneď po niekoľkých krokoch stretnem Penu. Na hlave má čierny klobúk. Už zďaleka na mňa máva. Za ňou sa otvárajú a zatvárajú dvere Tulipánu. Patrí do kategórie Kozinových s najväčšími kozami. Kamarát Regen ich videl aj holé: má ich po kolená, mäkké ako cesto. Jejep by o nej povedal, že už to má za sebou. Neuveriteľne tliape. Afektuje a ťuká ma prstom do kabáta. Nepustí ma k slovu (čo ani nechce). Hovorí mi, že si Bežka zlomila nohu. Na záchode. Prešľapujem. Rád by som ubzikol. Pozdraví sa so svojou švagrinou; vzápätí o nej povie, že je piča. Hovorí o Ešekovi a o jeho bratovi, lebo som jej povedal, že idem za ním, čo mi, ako ináč, neverí – a tak jej ukážem papierik, kde mám napísané, čo všetko mám vybaviť. Hneď za Ešekom je napísaný persil. Chcem ísť do Tuzexu, či ho nemajú, aby sme ho mohli vrátiť svokre a mali čím prať. Ešekov brat zomrel. Ale chodil s Penou do triedy. Pozýval ju na rande. Takisto pozná Jeseňa. Bral na ňu. Hovorí o švagroch: jeden je fantastický, druhý bol snob (a práve ten sa dvakrát rozviedol). A potom ma volá na kávu. Vyhováram sa na Ešeka. Čaká ma. Čo nie je pravda. Nakoniec jej utečiem. Volá za mnou, aby som si zapamätal, kde skončila vo svojich nekonečných rečiach.
Prejdem po Štúrovej, potom okolo banky a poza divadlo cez priechodný dvor do vydavateľstva. Ešek tam nie je. Odišiel. Budem mu musieť zavolať domov. Vzápätí na chodbe stretnem Febka. Idem s ním do kníhkupectva, ktoré je v prízemí budovy, Febko je tam vedúci. Ponúka mi Večného manžela od Dostojevského. Asi ho už mám. Neberiem si ho. Obzerám sa, či tu nie je nová predavačka, s ktorou som mal akýsi erotický sen, ale podľa všetkého súložil s ňou Regen – a nie ja. V mojom sne. Je tu Enka. V lete chodila bez podprsenky, ale nepatrí medzi Kozinové, skôr je taký tučko – alebo ešte len bude: celkom určite. Niekedy ju spovedám, ako sa jej darí v láske. Nová predavačka tu nie je; zabudol som jej meno.
Idem hore korzom. Aspoň voľakedy tu bývalo korzo: niekedy naň s Jejepom spomíname. Zažili sme iba jeho koniec. V antíkvariátnom výklade nič nemajú (čo by som už nemal). Zastavím sa v predajni Naše vojsko, kde je nepríjemný vedúci a zlý vzduch. Hneď vypadnem. A šup vedľa – do Tatranu. Vyberám si knižku z Klubu čtenářů: Spolčení tupců. A kupujem si dve ďalšie z výstavy kníh z Odeonu: gruzínske poviedky a Husára na streche. Obzerám sa, či by som eäte niečo nenašiel. Nenájdem. Ani tu, ani v Dome obuvi (u veľkého Baťu), ani v Dunaji, kde som si pozeral topánky. Predávajú tie isté, čo minulý rok; nikomu to nevadí. Ešteže som si kúpil topánky na zimu v auguste. Môžem ísť ďalej. Ale v duchu sa vraciam späť: k hlavnej pošte, kde si už dosť dlho obzerám prácu umeleckého stolára, čo tam opravuje drevené brány a ornamenty na drevených klenbách a zárubniach. Srdce mi vždy poskočí.
Dolu Staliňákom nechodia nijaké Kozinové, akoby aj mohli, veď je utorok; možno tu boli včera.
Vrátim sa do litfondu a dostanem 770 korún za to, že som bol členom poroty v literárnej súťaži autorov do 35 rokov (odbor: próza pre deti). Stretnem sa s Jabúčkom, starým kamarátom, mojím krstným otcom: vyberá si štipendium. Vyjdeme na ulicu. Jabúčko mi rozpráva o troch týždňoch v Bardejove, veľmi sa mu tam páčilo a dobre sa mu tam prekladalo, urobil dvakrát toľko ako za ten istý čas doma. A pil vodu na pečeň. Drahý Jabúčko, drahý hypochonder, pýta sa ma, či ma posledné dva dni nebolí hlava. Akože ináč – bolí. Aj jeho, aj jeho, ale v Bardejove zjedol za tri týždne len tri tabletky. Vlastne len tak tárame, mám ho rád – a vždy budem; rozídeme sa na zastávke električky.
Idem do štátnej nemocnice. Už si myslím, že sa deň trochu obrátil, čiže zmenil, že sa niečo pohlo vo vzduchu, lebo ešte pred stretnutím s Jabúčkom, kúpil som si v stánku pod Manderlákom dva športové časopisy, čo sa mi v strede mesta ešte nikdy v živote nepodarilo.
Ale v nemocnici je hneď jasné, že je utorok. Miženko tu nie je. A dnes už ani nebude: je chorý. Miženko je môj kamarát-neurológ. Pokúša sa niečo spraviť s mojou sprostou a boľavou hlavou. Dnes (ako vždy) ma zase bolí. A tak sadnem na električku a veziem sa k tržnici, kde vystúpim a idem do Centrálu na žemlovku alebo ryžový nákyp. Rozhodnem sa pre čínu. A hľadám si voľné miesto pri nejakom stole, kde je najmenej ľudí. Opýtam sa chlapa, či je voľné – a on, že mu bude potešením. Pozná ma. Podáva mi ruku, hovorí, že je Jožo. A moce čosi o spisovateľoch. Okolo chodí zberačka špinavých tanierov, staršia pani – a ukazuje mi, aby som bol ticho: pozor, pozor! Nakoniec príde ku mne, nakloní sa mi k uchu a hovorí: „Pozor naňho!“ A vzápätí: „Nerozlejte si,“ a už ide preč. „Čo ste hovorili?“ pýta sa jej Jožo. A už znovu moce o spisovateľoch, že on ním nebude, že mi dáva päť minút, čo o ňom napíšem, mám sa spoliehať viac na talent ako netalent – proste: fízel ako vyšitý, podpitý pivom, znovu mi podáva ruku, že je Jožo, do reči príde magický realizmus, Márquez, zdá sa mu veselý a vtipný, rýchlo dojedám, zatiaľčo zberačka riadov ma očami upozorňuje, aby som bol ticho, pozor, pozor, rýchlo preč, až ju nakoniec poslúchnem. Je jasné, že Jožo o mne všetko vie, podpito sa usmieva, natrafil na mňa, odchádzam, hovorí mi, aby som mu držal palce aspoň tak, ako ich on drží mne, ale to už naozaj odchádzam, vpálim do dverí, kde je diera v strope, niečo tam prasklo, na podlahe je stará omietka, mokro, rýchlo preč. Idem do kníhkupectva v tržnici, mám tam kamarátov, lenže je utorok, horší deň – a tak je zavreté.

 

 

Obálka čísla: Z knihy: Knižný drevorez v ľudovej tradícii

Pokochajte sa!

Obsah čísla:

Jorge Luis Borges
Strážca kníh

s. 3

Jorge Luis Borges
Myšlienky
s. 5
c
Willis Barnstone
Třináct otázek: Rozhovor s Jorge Luis Borgesem
s. 9
c
Róbert Gál
Existenciály
s. 24
c
Zbyněk Hejda
Verše
s. 26
c
Witold Gombrowicz
Denník
s. 29
c
Marián Milčák
Vkladanie pod jazyk
s. 45
c
Česko-slovensko-latinsko-americký rozhovor
(s Enriquem Buttim)
s. 47
c
Enrique Butti
Chiaroscuro
s. 52
c
Dušan Dušek
Poviedky

s. 63
c
Zdeněk Urbánek
Dva
s. 69
c
Danilo Kiš
Červené známky s podobizňou Lenina
s. 106
c
Pierre Cabanne
Rozhovor s Marcelom Duchampom (pokračovanie)
s. 116
c
Oleg Pastier
Z histórie bratislavského samizdatu
s. 135
c
RECENZIE – POZNÁMKY
Marián Milčák
Tabu vnútornej drámy – Taťjana Lehenová: Cigánsky tábor
s. 143
c
Martin Kasarda
Niekoľko javov a zjavení – William S. Burroughs: Teplouš, Dopisy o Yage
s. 144
c
Jiří Blažek
Adina Mandlová: Dneska už se tomu směju
s. 145
c
-mk-
Jeho udalosti – Marián Hatala: Moje udalosti
s. 146
c
Ľudovít Kossár
Cesty európskej kultúry
s. 147
c
Skelety a silhouety
Jiří Olič: Další Škvoreckého pansofie
s. 148
c
36 x podľa Prousta
Martin Knut

s. 149
c
Časopisecký monitor
Naglos
s. 151
c
Slawomir Mrožek
Hloupost a lež
s. 152
c



 

 

c
© 1987-2015 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the
Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.