|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page) 
|
Fragment
ročník 1992, číslo 4 Otec odložil pri prvom čaji noviny a povedal: „Ak budú priaznivé okolnosti, pôjdeme do Konštantinopolu.“ Spýtal som sa: „A čo sú to okolnosti?“ Vysvetlili mi to, ale ja som z toho aj tak nič nepochopil. Potom som sa spýtal, čo je to Konštantinopol. „Prečo sa pýtaš?“ Nechcel som otcovi pripomínať, že práve teraz sám hovoril o Konštantinopole, bál som sa, aby som zbytočnými slovami nazaplašil možnosť cesty. Odpovedal som, že sa pýtam len tak. Otec povedal, že Konštantinopol je hlavné mesto Turecka, vzal z police jeden diel Dejín Francúzska od Michela a ukázal mi, kam sa mám pozerať. V knihe boli Doirrého obrázky. Križiaci v Konštantinopole. Zlatý roh. Bitky s mečmi a jatagánmi. Polmesiac na sultánovom paláci. Jazdecký súboj. Plachetnica pri brehu. Celých osem rokov som si pozeral tie obrázky, keď som ochorel na angínu, čierny kašeľ, chrípku. A tiež, keď som bol zdravý, ale musel som sa učiť, alebo keď som plakal a chceli ma utíšiť. Raz k nám do kuchyne prišla suseda a povedala: „Kráľovstvo božie v nás.“ Ako to, že v nás? Možno, že v nás nejaké božie kráľovstvo je, ale určite nie to skutočné. Skutočné kráľovstvo božie je Konštantinopol. Žil u nás Alexandrijčan, túlavý mních, ktorého priviedol otec zo svojho sibírskeho vyhnanstva. Raz odišiel Alexandrijčan do Jeruzalema a potom sa odtiaľ vrátil. Prechádzal cez Konštantinopol, ktorý volal Carihradom. Samozrejme. Carihrad – cár všetkých miest! Podľa Alexandrijcových slov to dopadlo tak, že do prekrásneho carihradského Sofiinho chrámu mu muslimovia nedovolili vojsť. „Keby ste poprosili Turkov“, povedal som mu, „vyhnali by musulmanov a vy by ste sa do Svätej Sofie dostali! Veď Konštantinopol je predsa ich hlavné mesto!“ Všetko, čo Alexandrijčan hovoril o svoje ceste, sa premiešalo v mojej fantázii. Zvláštnosti iných miest a ľudí, na ktoré tak rád spomínal, som postupne jednu po druhej pripisoval Konštantinopolu a jeho obyvateľom. O niekoľko rokov neskôr zopakoval niekto z našej rodiny vtedajšie otcove slová: „Ak budú priaznivé okolnosti, pôjdeme do Konštantinopolu.“ „Čo máte zase s tým Konštantinopolom?“ „To je také príslovie.“ „Také príslovie neexistuje,“ povedal som. „To je naše rodinné príslovie. Tvoj dedo sa celý život chystal na cestu do Konštantinopolu a nikdy sa tam nedostal. Odvtedy, keď sa v našej rodine hovorí o nejakej neuskutočniteľnej veci, hovoríme: „Ak budú priaznivé okolnosti...“ Vo mne by sa krvi nedorezal, tak je to teda! Nemal som priaznivé okolnosti. Možno že tam jazdia parníky, ale ja som ani na jeden z nich nemal lístok. Nie, nikdy nedostanem lístok do hlavného mesta Turecka, nikdy neuvidím Konštantinopol. Ó, Konštantinopol! Nebesá Zlatého Rohu! Pirátske koráby! Domy s tureckými mrežami v oknách! Olegov štít na mestskej bráne! Nugat! Orechy v mede! Lepkavé sladkosti v košíkoch trhovcov! Turci a Turkyne, Turčíčatá vo fezoch a papučiach so zahnutými špičkami, anjeli Carihradu! Ťavy! Somárikovia! Turecké zázraky! A turecké gymnáziá! Modlil som sa: „Otče náš, ktorý si na nebesiach, spas a ochraňuj Turkov a mesto Konštantinopol!“ Preložila -ap-
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|