|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page) 
|
<<
späť na Fragment ročník 1992, číslo 5 Poznámky Waltera Benjamina o jeho skúsenostiach s narkotikami charakterizujú tohto filozofa a kultúrneho kritika, ktorého storočnicu narodenia si pripomíname práve tohto roku, iste menej ako jeho veľké práce. No napriek tomu – jeho záujem o drogy a dôležitosť, akú im pripisoval, nemali pre neho len epizodický charakter akéhosi dobrodružstva. Podľa slov jeho dlhoročného bádateľa Kabaly Gerschoma Scholema zamýšľal Benjamin vydať knihu o účinkoch omamných látok. Záujem Waltera Benjamina o narkotiká (bral ich iba sporadicky a vždy pod lekárskym dozorom) bol jednoznačne teoretický – pravda, nie z medicínského hľadiska – a jeho význam vystupuje do popredia práve v konfrontácii s jeho väčšími kultúrnokritickými a teoretickými prácami. V poznámkách o hlavných črtách hašišovej impresie z 15. januára nachádzame miesto, kde sa hovorí o aure; fenomén aury respektíve jej zničenia je topos, ktorý Benjamina zamestnával hádam najintenzívnejšie okolo roku 1963, keď písal prácu Umelecké dielo vo veku svojej technickej reprodukovateľnosti. Vydavateľ Benjaminových spisov H. Schweppenhäuser poukazuje na to, že skrytý svet povrchu, ornament, o ktorom čítame v Zápiskoch o drogách, možno opať interpretovať ako auru a stav narkotického opojenia umožňuje v nej objaviť „podstatu predmetnosti ako výčin zvecnenia“. Mestský tulák, ktorým sa Benjamin stal v hašišovom opojení pri –mimochodom fiktívnej – prechádzke po Marseille, je súčasne parížskym „flauneurom“, postavou, ktorá sa ako alegória modemy objavuje v jeho spise o Charlesovi Baudelaireovi (1938) i v jeho celoživotnom, nedokončenom a fragmentámom diele Pasáže, na ktorom pracoval od roku 1927. Text Hašiš v Marseille pochádza z roku 1932 a je silne inšpirovaný rozprávaním výtvarníka Eduarda Scherlingera. Okrem motívov z vlastného teoretického sveta a originálnych či prebratých narkotických fantázií nachádzame v poznámkach požívača drog mnoho narážok, ktoré často svedčia o bezprostrednom asociovaní cudzieho intelektuálneho materiálu; Benjaminova teória ornamentu vychádza pravdepodobne čiastočne z uvažovania Hermanna Brocha o ornamente; „tvorivá indiferentnosť“ v hašišovej impresii je zjavnou narážkou na rovnomenný – dnes už dávno zabudnutý – filozofický spis Mynonu, ovplyvnený Schopenhauerom. Samotný motív Schopenhauera možno právom považovať za viac než otázny, aj keď je neodškriepiteľná podobnosť v záveroch uvažovania o mizantropii a egoizme. S filozofom Emstom Blochom, o ktorom je zmienka v Hlavných črtách druhej hašišovej impresie, sa poznal Benjamin od roku 1918. Z Blochovho protokolu z tej istej seansy vyplýva, že Kafkovu knihu mu vložil do rúk práve on. Podľa Blochových poznámok označil Benjamin počas seansy Kafku za „zorientovaný“ podklad pre narkotické fantázie. Adam Bžoch
Walter
Benjamin Niet trvalejšej legitimity drogy ako vedomie, že sa pomocou nej dá neraz preniknúť do sveta povrchu podobného úkrytu a vo všeobecnosti neprístupného, ktorý predstavuje ornament. Ako je známe, ornament nás obklopuje takmer všade. Napriek tomu pred ním zlyháva náš pochop ako pred máločím iným. Obyčajne si ho sotva všimneme. Jeho prítomnosť nás naproti tomu intenzívne zamestnáva v droge. Ide to až tak ďaleko, že v hlbokej blaženosti hravo vyčerpávame skúsenosti s ornamentom, zaznamenané v detstve a v horúčke; tieto skúsenosti sa zakladajú na dvoch rozličných prvkoch, ktoré v droge dosahujú najväčší účinok. Po prvé tu ide o viaczmyselnosť ornamentu. Niet ornamentu, na ktorý by sa nedalo pozrieť aspoň z dvoch rozličných strán: jednak ako na plošný tvar alebo ako na lineárnu konfiguráciu. Jednotlivé formy, ktoré možno zjednotiť do veľmi odlišných skupín, však obyčajne dovoľujú väčší počet konfigurácií. Táto skúsenosť už sama o sebe poukazuje na jednu zo zvláštností drogy: totiž na jej neúnavnú pripravenosť získať z tej istej situácie – napr. z dekorácie alebo z krajinky – množstvo strán, obsahov, významov. Na druhej strane treba poukázať na to, že mnohoraká interpretovateľnosť, ktorej pôvodný fenomén je v ornamente, predstavuje len druhú stránku zvláštnej skúsenosti s identitou, ktorú otvára droga. Iná črta, kde ornament vychádza v ústrety fantázii drogy, spočíva v prezervácii. Je mimoriadne pozoruhodné, že fantázia rada fajčiarovi predstavuje objekty – a najmä obzvlášť malé – v sériách. Nekonečné rady, v ktorých sa pred ním stále znova a znova vynárajú utenzílie, zvieratká alebo tvary rastlín, predstavujú akosi nevytvarované, sotva vyformované náčrty primitívneho ornamentu. K ornamentu však pristupujú určité iné veci z najbanálnejšieho sveta vnemov, ktoré droge ešte len dávajú zmysel a význam tohto sveta. Patria sem okrem iného záclony a čipky. Záclony sú tlmočníkmi z jazyka vetra. Každému jeho závanu dávajú tvar a zmyselnosť ženských tvarov. A fajčiarovi, ktorý sa pohrúži do ich hry, poskytnú potešenie, aké mu môže zaručiť dokonalá tanečnica. Ak je však záclona rozdelená, môže sa stať nástrojom ešte oveľa zvláštnejšej hry. Tieto čipky sa totiž fajčiarovi stanú akýmysi šablónami, ktoré kladie na krajinku, aby ju zmenil najneobyčajnejším spôsobom. Čipka podriaďuje krajinku, ktorá sa za ňou objavuje, móde, podobne ako aranžmán určitých klobúkov podriaďuje móde operenie vtákov alebo rast kvetín. Existujú staromódne pohľadnice, na ktorých „Pozdrav z Bad Emsu“ rozdeľuje nieslo na kúpeľnú promenádu, železničnú stanicu, pomník cisára Wilhelma, školu a kopček za mestom, všetko v osobitnom malom kruhu. Podobné karty najlepšie pomôžu objasniť, ako v obraze krajiny uplatňuje svoju vládu čipková záclona. Pokúšal som sa odvodiť zo záclony zástavu; vypadlo mi to však. Na fajčiara môžu nesmierne silno zapôsobiť farby. Selzovci mali jeden kút v izbe ozdobený vlniakmi, ktoré viseli na stene. Na truhlici prikrytej čipkovanou dečkou mali niekoľko pohárov s kvetmi. Na tkaninách a kvetoch prevládala červená farba v najrôznejších odtieňoch. Tento kút som objavil neskoro a náhle, keď sme tu sedeli už dosť dlho. Objav na mňa zapôsobil priam ohlušujúco. V tom okamihu sa mi zazdalo, že mojou úlohou je pomocou tohto jedinečného inštrumentária odhaliť zmysel farieb. Tento kút som nazval „Laboratoire du Rouge“. Prvý pokus, aby som sa v ňom pustil do práce, sa nepodaril. Neskôr som sa však k nemu vrátil. Teraz si pamätám už len to, že sa týmto činom zmenilo smerovanie otázky, ktorú som si kládol. Táto otázka začala byť všeobecnejšia a týkala sa celkovo farieb. Zdalo sa mi, že ich rozoznateľnosť spočíva v tom, že predovšetkým vlastnia tvar, že sa úplne stotožňujú s hmotou, na ktorej sa objavujú. Tým, že vystupujú úplne rovnako na tom, čo je rozdielne – napr. na liste kvetu alebo papiera –, zjavujú sa ako prostredníci alebo kupliari látkových oblastí; len prostredníctvom farieb dokážu najvzdialenejšie látkové oblasti vytvoriť dokonalú jednotu. Moralizátorský postoj, ktorý bráni podstatnému pochopeniu prirodzenosti drogy, nás obral o pozornosť aj v istej rozhodujúcej stránke intoxikácie. Ide o hospodársku stránku. Nebude totiž prehnané tvrdenie, ak povieme: hlavným motívom narkománie je zvýšiť spôsobilosť narkomana na existenčný boj. A tento účel nie je fiktívny; v mnohých prípadoch sa skutočne dosahuje. Tento fenomén je neodškriepiteľný, tak ako je skrytá jeho podstata. Možno sa domnievať, že počas zmien vyvolaných jedom, dochádza jeho prostredníctvom k odpadnutiu mnohých javov, čo indivíduu prevažne prekážajú. Neochota, farizejstvo a svojhlavosť sú črty, s ktorými sa u narkomanov stretneme len zriedka. K tomu treba prirátať sedatívny účinok jedu, pokiaľ trvá jeho vplyv, a ani len najmenšia jeho zložka nie je obsiahnutá v presvedčení, že významom a hodnotou by sa malo niečo tomuto jedu vyrovnať. Toto všetko dokáže aj tým skromnejším povahám dodať suverenitu, ktorá by im inak nebola bytostne a predovšetkým ani profesionálne blízka. Tento stav má pre jednotlivca zvláštnu hodnotu, pretože sa zviditeľňuje nielen pre iných – ako zmena charakteru a predovšetkým fyziognómie – ale popri tom, ba dokonca možno na prvom mieste práve pre neho, pre samotného narkomana. Tak ako sa totiž mechanizmus zábran s obľubou presadzuje v škrekľavom, zachrípnutom, zatiahnutom alebo priškrtenom hlase, ktorého zmeny vycíti oveľa ľahšie ten, kto hovorí, ako poslucháč, prejavuje sa naopak vyradenie toho istého mechanizmu, prinajmenšom v pocite subjektu, v prvom rade prostredníctvon prekvapujúceho, precízneho a obšťastňujúceho ovládania vlastného hlasu. Je veľmi pravdepodobné, že uvoľnenie, ktoré je podstatou týchto procesov, nie je vždy bezprostredným účinkom drog. V prípadoch, že sa zídu viacerí otrávení, dochádza ešte k čomusi inému. Mnohé drogy majú spoločnú tú črtu, že zvyšujú pôžitok z partnerskej besedy, takže u dotyčných ľudí neraz vzniká istý druh mizantropie. Styk s inými, ktorí nezdieľajú ich praktiky, zdá sa bezcenným a je na príťaž. Samozrejme, že tento šarm nemožno vždy odvodiť z úrovne zábavy. Na druhej strane je to však pravdepodobne viac, než číre odhodenie zábran, čo tieto sedenia dávajú mnohým, ktorí ich obyčajne usporadúvajú. Zdá sa, že sa tu uskutočňuje väzba medzi menejcennosťou, komplexmi a poruchami rôznych partnerov. Narkomani zo svojich partnerov takpovediac nasávajú zlé látky ich bytia; navzájom na seba pôsobia katarzne. Samozrejme, že je to spojené s nesmiernymi nebezpečenstvami. Na druhej strane však táto okolnosť vysvetľuje aj veľkú, často nezastúpiteľnú hodnotu tejto neresti práve v najbežnejších konštaláciách denného života. Ranný spánok po fajčení. Je to, akoby bol život zavretý v konzerve. Spánok je však tekutinou, v ktorej tento život ležal a ktorá sa teraz vylieva, naplnená všetkými vôňami života. „Vreckovky
zavesené na stene sú pre mňa miestom medzi vechťom a utierkou.“ Preložil
Adam Bžoch.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|