|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page) 
|
<<
späť na Fragment ročník 1992, číslo 8 Je júnový podvečer, čo vám mám čo rozprávať. Také veci si viete predstaviť aj sami Keď sa pred cestovateľom kdesi pri meandroch otvorila dolina do širokej panorámy, poslal sluhu vopred. Aby mu dal času, vystúpil z koča a zišiel k rieke. Tiché kruhy na vode, rýchle vlnky pri brehu. Bzukot a čľapkanie, básnik by sa udrístal. Diplomat je zdržanlivejší, chladí si vytrasený zadok v studenej tráve. Počká, kým slnko zájde, a znovu sa vyberie na cestu. Opäť do úzkej doliny. Charles-Louis de Secondat, barón z Bréde a z Montesquieu: Bol by som vás našiel aj bez sprievodcu! Isaac Potter: Bez dymu niet ohňa, Vaša Excelencia! Ráčte ďalej. Dav, ktorý oduševnene hľadel na uvítací výjav, sa nerozchádza. Odprevadí pohľadom koč mieriaci ku krčme, uprie oči na sluhu, čo sa vyvalil vzadu vo dvere pred drevárňou – a nemieni sa rozísť. Isaac Potter: Mrzí ma, Excelencia, že ste sa ubytovali vo Vlčom hlade. Zoberte si miesto, prosím! Charles-Louis de Secondat, barón z Bréde (vykukne cez oblôčik, mrkne na stôl, potľapká operadlo stoličky a váhavo si sadá na pol stehna): No, zdá sa, že ten hlad už vydržím. Vítate ma kráľovský, inžiniersky! Isaac Potter (odliepa prihlinené veko džbánu): Ten Hlad totiž nie je natoľko vlčí, ako skôr ploštičí. A potom – ja a inžinier? (Naleje). Charles-Louis de Secondat, barón (po priťuknutí): A ja mám ďaleko k Excelencii, zatiaľ. Uhm, uhm (prevaľuje nápoj po celej dutine ústnej), tokajčina je tokajčina! Nečakal by som v tejto zemepisnej šírke citlivú pivnicu. Isaac Potter: Veď ani nijakú nemám, Vaša Milosť! Toto mi odliali kupci z Poľskej. Ločkalo im v súdku, tak ho radšej hneď spasili, aby sa nezlomilo. Ak neviete, beží už druhá hodina – miestni sa natoľko poturčili, že ešte stále začínajú deň od západu slnka. Tokajské sa už minulo; čo by to aj bol za kupca, keby mrhal tekutým zlatom; a tak hostiteľ vstáva a vyberá novú pijatiku. Áno, priatelia, fľaše už boli! Hostiteľ sa v jednej vŕta nebožiecom, lebo štopeľ je ešte v nedohľadne. Hosť by sa rád pozrel do stajne ohnivého koňa – kvôli tomu je tu! – zatiaľ však hľadí len do pohára s ohnivou vodou a ochká tak, ako sa naučil v Londýne. Charles-Louis de Secondat: Oh, oh, nezabúdate na svoju vlasť! Pravá whisky, tu, kde si líšky dávajú cez celú noc. Obdivujem vás, pane! Isaac Potter: Čerta starého, pán barón! Obyčajná prochotská rožovka, Úspešne mi nahrádza rodný ostrov, len čo je pravda. Nebyť tohoto, už som dávno nazad doma! Charles-Luis: No, istá mydlová chuť je badateľná, ale je to skvelý tovar. Odkiaľ sa to vzalo, keď tu tak dlho platilo slovo Prorokovo? Isaac Potter: Osmani sú veľkí demokrati, pán vrchný sudca! Aby im nemuseli tú žranicu zakázať, Turci radšej Prochoť nikdy ani nedobyli. Tam páli každá rodina, idete po hore a spoza každého stromu sa dymí. Neviete, či je to prach na panvičke alebo čo; – nesmierne účinný spôsob odboja. A tak usilovne koštujú tajnú zbraň. Vonku je už dávno tma, ale obyvateľstvo sa nehýbe z miesta a nemyslí na pelechy. Mašinista vstáva, zatvára okenice a až potom zažína sviečku. Isaac Potter (nešťastne): Ani na chvíľu sa im, blahorodý pane, nedostanete z očí! Zbláznim sa tu, ako vôbec v takomto hniezde podnikať a vydržať zároveň nažive, poraďte mi! O chvíľu sa prikradnú a budú sa im fľokáne blyšťať v každej medzere... Cestovateľ pripísal tieto výlevy istej „ unsplendid isolation“ a v duchu riešil svoj starý problém moci zákonodarnej a výkonnej. Lenže rozhovor neodvratne mieri k politike. Mechanik sa rozhára a rozhorčuje, návštevník chvíľami vstáva, aby sa poprechádzal po miestností. Jeho postava hádže na steny tiene, ktoré by vám romantik vytmavil na piatich stranách. Isaac Potter: Predovšetkým sú veľmi nevďační a závistliví! Veď mi chceli rozbiť mašinu. Pochopíte to? Môžete im vyrátať stokrát, koľko vedier vytiahne z bane ona a koľko oni – nič nepomáha. Len všetko kaziť, mariť a polená hádzať... „Stroje“, píše v duchu hosť, ale nahlas povedať zo zdvorilosti nič nepovie, „stroje, ktorých cieľom je uľahčiť remeselnú výrobu, nebývajú vždy užitočné. Spôsobujú, že počet robotníkov sa zmenší, čo prináša zhubné následky. Keby neboli všade postavené vodné mtyny, nepokladal by som ich za také užitočné, ako sa zvyčajne tvrdí Veď ich zásluhou zostalo mnoho ľudských rúk bez práce, mnohí prišli o možnosť používať vodu a kvôli nim stratili niektoré polia úrodnosť." Uvažuje, či si túto formuláciu zapamätá – a popritom pritakáva, aby reč nazastala. Nezastane. Isaac Potter: Ten primitivizmus! Ako ti... prepáčte, ako vás mohlo vôbec... Charles: Nič to, Charles! Načo sa máme obchádzať?! Isaac: Isaac! Do smrti dobrí! (trasie horlivo učencovou rukou) Ako ti mohlo prísť vôbec na um, aby si sa sem trepal? Čudujem sa ti. Ch: Rád by som tu spoznal mravy našich otcov. I: Otecko ráčil v týchto končinách bojovať? Ch: Nie, nemyslím na vojenské mravy. Vieš, Icík, títo ľutiia žijú tak, ako sa u nás doma žilo pred dvesto rokmi. Takže pri tunajšom pobyte sa ocitám v niekdajšom Francúzsku. Stojí to za námahu. Človek je životu hneď vďačnejší. I: To ja by som radšej zdochol, ako sa dobrovoľne sem pchať. Ch: Teraz ti to už azda môžem povedať... Tvoja angličtina akoby skvetnatela – zdá sa, zásluhou týchto končín. I: Tu by stratil výchovu aj lord strážca pečate... Pravdupovediac, Charlot, veľa si sľubujem, ak sa staneš vyslancom. Keď aj hneď nie v tejto ríši, ale v Londýne. Ch: Preboha, tu sa chýry šíria až neuveriteľne. Odkiaľ to máš? I: Vie sa to od prvej chvíle, ako si sa objavil vo Viedni. Máme rýchlych poslov, cigánov, čo donesú čísla z lotérie za dva dni až na severné hranice. Mňa tu nemajú za nič, ako keby som ani nebol poddaný Jeho Veličenstva. A mali by byť vďační! Moja mašina je prvá na kontinente. Ch: No... zdá sa mi, že cár Peter už dávnejšie nimi dvíha fontány. I: Ak moskovské veľkokniežatstvo rátaš do Európy! Ch: Veď tak. (Prechádza sa a píše už nahlas) Európa je teraz iba jeden národ zložený z viacerých. I: Chacha, aj z týchto nedávno usadených kočovníkov? Ch: Francúzsko aj Anglicko potrebujú blahobyt Poľska aj Petrohradu. Podobne ako hociktorý ich kraj potrebuje iné kraje. Ak si nejaký štát zmyslí zväčšiť svoju moc zničením suseda, zvyčajne zoslabne spolu s ním. I: Toto mocnárstvo je dnes väčšie, aké kedykoľvek bolo. Aj ja mu pomáham, výnos z baní sa zvyšuje... Ch: Nepomáhaš mu, vedieš ho do hrobu... (Rozkašle sa) I: (vyskočí) Počkaj, musíš ostať tu... Nedovolí hosťovi, aby vyšiel na dvor. Barón si musí s hanbou odľahčiť do vedra v pitvore. Zdá sa, že ťažko chápe hostiteľove argumenty. I: Vážne! Týmto nesmieš dať príležitosť, aby ťa pristihli pri slabosti či telesnej potrebe. Majú úctu len dovtedy, kým nezistia, že si človek ako oni. Ch: Pripomína mi to omyly z kolónií. Ale vráťme sa! Dokážem ti, že... I: Nie, ja mám pravdu... Vieš, čo sa stalo, keď som prvý raz spustil stroj? Prišli, dívali sa, obchádzali ho. Nič im neušlo. Keď som sa ich večer spýtal, čo povedia na mašinu, najstarší zavrtel hlavou: – Nanič je. Bez úžitku. – Prečo?, Čudujem sa. A dostávam, vieš akú?, odpoveď... (Pomlka, plná vyčkávania) Neserie. Ch: Možno mal pravdu... Ale chcem ti dokázať, že drahý kov je zhubnejší ako mor. Darmo sa za ním ženiete! I: Francúzi sú odjakživa čudní patróni! (Smeje sa až do kýchania). Úvaha, ktorá nasleduje, bola zverejnená bez utajovania. Napriek tomu, alebo práve preto, máloktorý zo štátov sveta sa z nej poučil. Nechceme byť škodoradostní, ale podstatu inflácie dnes vo všetkých súvislostiach chápe asi toľko ľudí, ako teóriu relativity. Pre vaše osobné poučenie teda Charlotov text: „Po dobytí Mexika a Peru sa Španieli v honbe za znakovým bohatstvom, ktorí sa samo znehodnocuje, vzdali prírodných bohatstiev. Zlato a striebro boli v Európe veľmi vzácne, a Španielsku, ktoré sa stalo odrazu pánom veľkého množstva tých kovov, skrsli nádeje, o akých sa ani nesnívalo. Zlato a striebro sú však fiktívnym bohatstvom – o čo väčšmi sa hromadia, o to väčšmi strácajú na cene, pretože predstavujú menej tovaru. V Európe sa čoskoro množstvo peňazí zdvojnásobilo: odrazilo sa to na cene tovaru, ktorá sa takmer zdvojnásobila. Ak budeme takto postupovať ďalej, ozrejmí sa nám, prečo sa španielske bohatstvo postupne vyčerpalo. Ak sa nájdu niekde bane natoľko bohaté, aby vydávali väčší zisk, tak čím bohatšie budú, rým skôr sa z nich stratí. Veľa ráz som počul, že radcovia Františka I. boli zaslepení. Nemal vraj odmietnuť Krištofa Kolumbusa, keď mu navrhoval cestu do Indie. V skutočnosti vykonali, možno z nerozvážnosti, veľmi rozumnú vec. Španielsko sa však správalo ako ten hlúpy kráľ, ktorý si vyprosil od bohov, aby sa všetko, čoho sa dotkne, premenilo na zlato – a musel sa napokon na nich obrátiť znova a modlikať, aby ukončili jeho biedu. Bohatstvo závisiace od náhody, ktorá nesúvisí s priemyslom národa, predstavuje nesprávny druh zisku." Ch: Čo ty na to, podnikateľ? I: (preberajúc sa z driemot) Všetci ste nepriatelia! Závisť vám zaslepuje oči... (opäť zaspáva) Nezreteľné tiene postáv sa rozostúpili, keď hosť vychádzal z Potterovho domu a strkal napred seba rozospatého sluhu. Obaja šťastlivo potrafili do krčmy. Vlčí hlad a zmizli v nej. Potom už na cestu šľahlo len pár svetiel a nastala tma... čiže vlastne ráno, lebo medzičasom sa nič neudialo, ak nerátame vytrvalcov, čo verne striehli pobyt nevídaného návštevníka. Takže ráno. Pozdné, lebo mašinista dozaista využil príležitosť a dopil aj to, čo núkal hosťovi. Vstal neisto a s krvou v očiach, ale už je v krčme. Charles: Tak ako, milý Izák? Isaac: Ďobli sme si trochu, pán barón, čo? Viď nech poznáte našu pohostinnosť... Ideme? Charles-Louis: (trochu zarazene) A kam, pán Potter? Isaac Potter: No predsa k mašine, Vaša Milosť. Všetko predvediem, poukazujem, vysvetlím. Na to ste tu predsa! Charles-Louis de Secondat: Už sa stalo, priateľu! (Tľapne po štôsiku papierov). Všetko mám, čo som potreboval. Je to naozaj obdivuhodný stroj, dúfam, že ich zopár ešte postavíte. Isaac Potter: Tak vy sa spoliehate na to, čo vám povie pár poskokov? To som si o vás nemyslel, Excelencia – takto ma zhodiť. Charles-Louis de Secondat, barón: Sluha musel vstať ku koňom, milý Potter, nuž som aj ja už dávno hore. Mám šťastnú povahu, stačí mi polhodinka s knihou a môžem začať s jasnou mysľou odznova. Čokoľvek. Isaac Potter: Bez môjho výkladu, Jasnosť, veľa nepochopíte. Ja sa na to chystám, pohostenie pripravím, aby ste sa vhĺbili do veci... čo z toho všetkého teraz. Akú mám záruku, že sa ma zastanete, meno mi preslávite? Charles-Louis de Secondat, barón z Bréde: (poplieska ho po pleci) Rozhodne som vám vďačný, pán mechanik. Nebyť vás, nedostal by som sa tak ľahko k moderne, ktorá vašu vlasť preslávila po svete. Ešte raz, veľakrát vám ďakujem. Na vaše zásluhy predsa nemožno zabudnúť. A ešte niekoľko ble-ble-ble, ale to si už vari predstavíte ľahko a sami. Koč už dávno čaká v tieni, krčmár spokojne poštrngáva mincami a zástup tých, čo nemajú čo robiť, len hľadí a hľadí. Hosť nastúpi a kývne krátko z okienka. Charles-Louis de Secondat, barón z Bréde a z Montesquieu: A tá tokajčina, Potter, jedna báseň. Dovidenia niekedy v Londýne! Isaac Potter (ticho): Ba v zadku voľakde. (Nahlas) Dúfajme! Koč už hrkoce dole cestou. Ešte nie je priveľmi horúco, ráno ako stvorené na ďalšiu púť. Čo vám mám čo vravieť, iste si domysleli, že ho do poslednej chvíle nespúšťajú z očí. A kým
za zákrutou nesadne prach, ani z myslí.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|