|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 1993, číslo 4
Ozaj, ešte som to tu nepovedal? Že splnila sa aj Pukančanom odveká túžba, asi tak stáročná, pre niektorých - nebudem ich menovať - až tisícročný sen: máme tu konečne na jednom hlavnom Hlinenom námestí vpravo, smerom na Štiavnické bane a Tatársku lúku pod Sitnom, máme Boutique Mima! Baby na trhu, ponúkajúce zelené cibuľkové cíbiky, včasné čerešne z mojej záhradky, a hlavne hlávkový šalát, sa ma, vedomca povestného, spytujú, že čo to je to boutique. Nuž: - Komerčne menedžmentský subjekt prioritne inciujúci debilitné komodity reštituované, na cibuľke restované, reštaurované v infraštruktúre. Štibirist? - Štibirist! - chórovo zvolali, ako na povel mítingovo odvetili, ukazujú si krúživo na čelo, či som azda dostal - hovorievala stará mama Mima - drobné jašenie. Ale kdeže, nešibe mi, viem, čo hovorím, žiaľ, priveľmi presne viem, ťo vravím. Veď nie som chorý - som len spisovateľ. Bože môj, Bože môj, prečo som ťa opustil? A ktosi na oblohu natiahol prezervatívne mraky, a zastrel ju, nahatú; slzy je očia; aj nudistická pláž lesov sa priodieva, za Miminou nadprsenkou slnko sa mi smeje. Ktosi mi pílou poodrezával konáre na rodiacej, zrejúcej čerešni v záhrade pri dome. Povrávajú pamätníci, že tak robili kedysi vojaci, východní barbari osloboditelia, keď sa ponáhľali do Berlína a nemali čas (isteže, mať či nemať čas je problém nie fyziky, ale charakteru a rozlišovania), nechcelo sa im ovocie babsky babravo oberať do pleteného košíčka. A teraz - nie v noci (veď niet sa už pred čím skrývať), ale keď je deň čierny na bielom, až mnohofarebný - to urobil niekto z mojich milých ziskulačných susedov, ktorí ma vlastne majú celkom radi ako po smrti, s ktorými sa na ulici či v boutique často a čisto stretávam, dáme si popol, po pol deci zvonivej whisky, pohovoríme kraťúčko o prednostiach prednostu vlády, alebo o počasí vrtkavom: že keby konečne aj spŕchlo, aby úrodou ovlaželi stromy. Tí susedia nie sú zlí ani chorí - sú iba rodáci. Napokon: čože je už len jeden chromý, nehodou postihnutý strom a zopár jeho plodíkov (veď v ďalekej Bratislave sa vraj kradnú iné veci, celé stromy, literárne časopisy, podseknuté konáre usychajú - a vraj aj ministri to robia). Moja krutá a nežná pomsta je obranná literatúra: tam a v nej a ňou si vybavím účty za bezmocnosť a poníženie ukrátenia. Ale čo ten invalidný strom? ten tichý, čo ani písať nevie. Musím aj zaň kričať, kým odpílená reč neuschne v ich - tamtých - priekupnícko-náboženskej fráze; jazyk, ktorý mi patrí, ktorý vlastním, ten jazyk, čo mu náležím. Čo je gýč v umení i v dennom a nočnom živote, to je fráza, mrholenie v jazyku, lož a krádež sémantická, sebapodvádzanie a sebanevera. Z hlúposti a lenivosti zúžené, obstrihané, odkošatené, okýptené človekovo vedomie, chorohlavá dolámaná koruna. Bože môj, Bože môj, prečo som sa spustil? Sušená fráza, ten jazykový a mravný smog, sa rakovinovo, rakovinne, vinne sa a vinie, šíri a vniká až do mojej trinástej komory (srdca) cez zatvorené okná na priveľmi krátkych vlnách - v reklame na výrobky, okrídlené vložky a krajšie zajtrajšky politických strán. Starú hrdzavú televíznu anténu mám zapichnutú - haluze smútiace bez lístia neodeté - v hlinenom kvetináči na balkóne, či nezapustí v rašeline a starootcovskej pôde korene. Každodenne sťa chlieb ju polievam krhličkou, aby bol krajší obraz, aby nezvädol: ale obrazovka - ani obrazne - nechce farebne rozkvitnúť a zarodiť, stále je čiernobiela, často nevidno nič, ani len plodné zrnenie, len a len počuť bľabot nerozkonáreného vedomia. Možno by som potreboval lepšiu anténu a uzemnenie. A zase ktosi nevídaný obloky zastiera záclonami, mrholí, za Miminou podprstienkou sa bielavý mesiac smeje sťa luna bledá. Deň som opäť (písaním?) minul, premrhal, premrholil, stratil sa márnivo: keby som ho neminul, ostal by na zajtra? odložil by sa na krajšie napozajtra? Ešte som sa však nedokončil o tom čerešňovom strome. Keby som si bol po záhrade porozhadzoval tie drobné (jašenia) zvyšky charakteru a intelektu, ani len v bezfarebnej noci ich nikto neukradne: čo by s tým robil? keď sa to nedá jesť, piť, ba ani len predať v boutique Slowaque. Tá moja záhrada je totiž neoplotená ešte z čias stavby domu, aj keď ma neborák nebohý svokor zakaždým upozorňoval na ten bohatý nedostatok; neuznal, že to chce peniaze a čas i nelenivosť. Teraz všade okolo mňa pohŕdavá ohrada, a keď si ktokoľvek zo susedných spolusediacich chce skrátič i tak krátku svoju cestu z jednej do druhej uličky, chodníčkom hrbatým cez môj sprivatizovaný odzemok, totiž pozemok sa spustí, aj deti maloleté do školy z celého mraveniska cez moju (moju? od Boha danú, od štátu zakúpenú) zem sa vrázdia. Bože môj, Bože môj, prečo som ča pustil? Čo pomôže neplodný plot? Čo pomocný pomôže? Každý sa dá preliezť, podliezť, preskočiť - a úrodu úrad neuchráni. Drôtený sieťovaný plot a mreže križované a betónové stĺpiky, pomníky nepomenované od slova pomnie? (pomni!) na cintoríne. A keď má každý plot, je to už nie plot. Možno väzenie. Keď nikto nemá ohradu, vtedy sa lepšie vie a presnejšie tuší, komu čo odkiaľ pokiaľ patrí. Z tej lenivosti nechce sa mi ploty plotiť a plodiť. Radšej by som - aby mi neukrátilo, neponížilo, neokradlo, neošálilo vlastnú dušu (tú súčasť tela), radšej by som v kvetináčoch či na záhradných hriadkach alebo v riadkoch kníh, stromov, viničov, vínom a slzami i trikrát denne močom polieval vedomie neoplotenia, celou svojou slabosťou by som podporoval zraniteľné vedomie neoplotenosti: vedomie ničím neohradené hrdo. A vonku, nad záhradou a neďaleko Boutique Mima, srdečne búšia zvony ako tep, teplé tepobitie, ktosi udiera na tie masy zlatých (whiskovej farby) zliatych kovov - dlho a výdatne bácha zvonárka tetka Trtaľa, asi jej veselí pozostalci hojne zaplatili. Nuž klepká tetka na písacom stroji (tá hypnotická sugescia monotónnosti) a oznamuje mi: - Máme umrlca! - Áno, pribudlo; zas ich je o jedného viac. Šibirist?
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|