|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 1995, číslo 1
My dvaja s pánom Spodkom by sme sa azda najskôr zmierili s Ingardenovou teóriou ako východiskom; zdá sa, že obidvaja nemáme ani krajne formalistické (estetizujúce), ani krajne utilitaristické sklony. Spodek by súhlasil menovite s tým, že o "pravde" literárneho diela sa dá hovoriť len v takom zmysle, že "metafyzické kvality" ktoré sa v ňom objavujú (strach, utrpenie, dobro a pod.) sa vzťahujú na duchovný stav vecí, poznateľný vďaka vnútornej skúsenosti. Podľa tejto fenomenologickej teórie by bola literárna tvorba umením komunikovania (poskytovania) vnútorných skúseností prostredníctvom komplikovanej signalizácie, ktorá sa skladá z rôznych vrstiev znakov, predstavujúcich jednotu. V poriadku? Nie. Tieto "metafyzické kvality" (na ktoré by sa určite odvolával pán Spodek, keďže tvrdí, že smrť v živote a v literatúre je taká istá, tam aj tam jestvuje ten istý strach, tá istá túžba po dobre) vzbudzujú moju nedôveru, lebo na ich prejavenie sú potrebné podmienky, ktoré nepatria k literárnemu dielu. Nie každý výtvor spínajúci inak všetky formálne požiadavky literárneho diela vyjavuje metafyzické kvality (napr. detektívka alebo humoristický román), a naopak, existuje celá masa priemerných diel, ktorých "metafyzické kvality" by si vyžadovali komplikovanú interpretáciu. Nie každý čitateľ je schopný odkryť a vycítiť tieto kvality, prípadne nie vždy je pripravený na ich recepciu. A teda zverejnenie "metafyzických kvalít" závisí prinajmenšom od dvoch podmienok: od interpretácie a od prispôsobenia, alebo od prípravy čitateľa. Otvára sa tu obrovský priestor pre zneužitie. Ingarden, odvolávajúc sa na subjektívne kritérium, dal sankciu systému vynútení a sugescií, ktorý už stáročia vládne v literatúre, vytvárajúc tak falošnú metafyziku. Zdá sa, že literárne dielo treba hodnotiť a určovať pomocou takej vlastnosti, ktorá sa objavuje vo všetkom rovnako a bez vonkajšej pomoci. Takouto vlastnosťou je schopnosť prebudiť pozornosť. Literárna tvorba je možná a pochopiteľná na podklade základných štrukturálnych zákonov ovládajúcich funkcie mysle a predstavujúcich v istom zmysle gramatiku každého porozumenia: čo sa začalo, to sa musí dokončiť, čo je nejasné, musí sa objasniť... Možno by sa dali sformulovať aj iné takéto zákonitosti (napr. zákon prekvapenia, princíp zovšeobecnenia, možno dokonca i zákon metafory), ktoré by vlastne vytýčili fenomén zvedavosti, záujmu o niečo. Prirodzene, zvedavosť sa objavuje na rôznych stupňoch rozumového vývoja, v rôznych temperatúrach duchovného života - a rôzne teda môžu byť aj jej kvality: od záujmu o logický dôkaz až po zvedavosť na tajomstvá cudzích spálni. Celkom iste sa dá ukojiť estetická zvedavosť - naplnením formálnych štruktúr, napr. rytmu, či zvedavosť jazyková - procesom výberu adekvátnych slov. Zdá sa však, že všetky druhy a stupne zvedavosti podliehajú tým istým zákonom začiatku a konca, objasnenia nejasností, zdôvodnenia prekvapení atď. Zvedavosť je hlavnou alebo dokonca jedinou kvalitou, ktorá sa objavuje v kontakte s literárnym dielom; zo zvedavosti pochádzajú tie zvláštne zimomriavky, ktoré, keď nami preniknú, svedčia o tom, že kontakt sa naozaj nadviazal, čiže dielo sa naozaj číta. Priznaj sa: keď čítaš opis umierania kohosi (Smrť Ivana Iljiča), skôr než k tebe dôjde úzkosť, skôr než si uvedomíš, že sa tá smrť týka aj teba, že je aj tvojím tajomstvom, skôr ťa zaujíma len samotná udalosť - umrie ten starý alebo nie, a kedy - teraz alebo až o pár strán ďalej... Niet pomoci! Aj keby sme boli neviem ako metafyzický vytrénovaní, čítame stále ako deti - pýtame sa, čo bude ďalej. A akú funkciu má táto zvedavosť v našom duchovnom živote? Zásadnú! Nie je to len hra rozumu, nie je to len jeho "uvoľnenie", odpočinok, ba ani "niečo na oživenie"; je to prúd, ktorý myseľ kriesi a povzbudzuje ju k všetkým iným činnostiam a funkciám, robí ju spôsobilou pre tvorivé kombinácie pre poznávacie schopnosti, pre morálne reflexie ie samej existencie. Zvedavosť nás vytrhá z monotónneho života, z onej nefilozofickej prázdnoty, o akej krásne Ingarden, meniac tým svoju teóriu prejavov "metafyzických kvalít". Ale nie: literatúra nám nič nevyjavuje - jej najväčšie metafyzické objavy preletíme netrpezlivým zrakom zvedaví len na to, či si Amália vezme Onufrija, či sa Anselmovi podarí predať stádo so ziskom. Literatúra nám nevyjaví nič, iba si vynucuje našu pozornosť, útočí čelne, priamo na naše psychické centrá témami, ktoré nám nemôžu byť ľahostajné: láska, smrť, kariéra, majetok, snobizmus, vojna, štvanica, zločin. Odvoláva sa na naše najprimitívnejšie a najvšeobecnejšie preciťované túžby a sny, pudy a úzkosti. Literatúra nás o ničom nepoúča, iba nás povzbudzuje do života - do života praktického i duchovného, myšlienkového i citového. Literatúra nás v ničom nezmení, nespôsobí, že budeme hlbší a múdrejší. Neraz si uvedomíš, keď pozoruješ toho či onoho kreténa: ale veď aj on čítal Dostojevského! No a čo... Neokrôchanec zostane neokrôchancom - aj keď sa prehryzie cez Prousta. Literatúra môže vyprovokova?ť zmeny - isteže! - ale len sprostredkovane; aj najhlúpejší román ťa môže - ak si ho prečítaš pozorne - vytrhnúť z apatie a inšpirovať ťa ako geniálne dielo, pretože sústredenosť a trpezlivosť voči cudzej fantázii ťa uzdravuje a poháňa. Toto "pôsobenie" literatúry môže mať aj opačný účinok - je nevypočítateľné: metafyzický román ťa podnieti k finančným machináciám, asketický k mravnej bezuzdnosti, a čo sa týka rôznych ideológií, ktoré vkladajú autori do úst svojim hrdinom, môžu pôsobiť neraz úplne opačne. Všetko závisí od tvojej súkromnej duchovnej problematiky - od vnútorných prekážok, na aké v tebe život narazil, či od povzbudení, na ktoré čakáš. Literatúra v živote duše je tým, čím je sen v živote organizmu, činnosťou zdanlivo mimovoľnou - ale skús tri dni nespať! Tak je to aj s čítaním: niečo ustavične prežúvaš očami... Ale skús prestať čítať! Celkom! Po istom čase začneš ukájať zvedavosť na čoraz nižších úrovniach - a domovníčka sa stane tvojím Homérom! Preložil
Karol Chmel.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|