|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 1995, číslo 1
"Usilovať sa o pravdu" to je len protiklad k úsiliam banálnosti - a banálnosť je nemorálna. Je rovnako nemorálna, ak vyplynula z nevedomosti, ako keď vyplynula zo zbabelosti (vtedy ešte o niečo väčšmi). Na poli literatúry banálnosť z nevedomosti rodí (či presnejšie: množí) uniformitu, ničí zdravú ľudskú silu, rozmnožuje smetiská všeobecných pasáží, zväčšuje spotrebu papiera, jedným slovom, stáva sa z nej ekologický problém. Banálnosť je nezničiteľná ako fľaša z umelej hmoty! Iným druhom banálnosti, ktorú rodí zbabelosť, je tiež banálnosť všeobecných pasáží, ale z tejto navyše vyčnieva aj lož: zbabelec čaká, kým sa mu dá pokyn, čo a kedy má napadnúť - dovtedy ho povzbudzujú, aby vytrval vo svojej lži, aby svoju pravdu, svoje poznanie tajil. Skutočnosť, aj keď len literárna, je v istom zmysle zaangažovanosť pod podmienkou, že nad každou prísahou sa vznáša tieň pochybnosti. "Funkcii spisovateľa je v tom," vraví Sartre, "že má každého oboznámiť so svetom tak, aby sa nikto nemohol považovať za nevinného". Spisovateľ nás má presvedčiť, že vie i viac ako ostatní, no napriek tomu pochybuje väčšmi než tí druhí. Od spisovateľa nemôžeš chcieť, aby bol géniom, ba čo viac, ani keď sa s ním vídaš, nie je isté, že ho poznáš - spisovateľ, ktorý bude žiť v budúcnosti (zatiaľ čo my ostatní budeme mať len tú česť, že sme boli jeho súčasníkmi), zostáva totiž neviditeľný, nepoznaný a jeho dielo, nasmerované a určené pre budúcnosť, zostáva istým druhom tajomstva a každé uvažovanie o ňom z dnešného hľadiska zostáva len dohadom, nebezpečným hádaním: je to dielo zrodené sub specie aeternitatis a bude teda aj pochopené sub specie aeternitatis. Od spisovateľa môžeš vyžadovať, chcem povedať môžeš dúfať, že svoj odkaz písaný pre súčasníkov - aj keby bol podrobený rektifikáciám - jasne vysvetlí, a to znamená, že v jeho diele budeš môcť spoznať problémy svojej doby a najmä, že jeho dielo nebude anachronické, že nebude len oddnes do zajtra, diktované módou a momentálnou objednávkou, že nebude kanonizované. To je to, čo nazývam modernosťou, onen štýl času, nie ako módnosť, ale ako hľadanie, permanentné overovanie všetkých hodnôt, to poznanie (imanentné prítomné v diele), že svet sa mení, idey starnú, že štýl doby je povinnosť, voči ktorej nesmieš zostať hluchý, lebo ťa ešte za života pohltí pieseň a pavučina, a potom ti už nepomôže nijaká Akadémia, nijaké ceny a uctievanie, potom ti už nepomôže tvoja ideologická spôsobilosť. Keď človeku nezostáva nič iné, začína písať. Písanie je akt zúfalstva, beznádeje. Uviazať si okolo hrdla slučku alebo si sadnúť k písaciemu stroju, to je jediná dilema. A spisovateľ v podstate nerobí nič iné: zakaždým sa znova pokúša. Keď si už sadol k písaciemu stroju, rozhodol sa a uvedomuje si to rozhodnutie. Rovnako ako si uvedomuje fakt, že toto rozhodnutie je dočasné, že dilema je vyriešená len pre danú chvíľu a danú príležitosť. Zajtra bude opäť stáť a váhať medzi slučkou a písacím strojom. Kam podeje svoju hlavu: prevlečie ju cez slučku definitívneho konca, alebo sa nakloní nad závratné priepasti možností? - To je skutok písania, "stanovisko nezaujatého pozorovateľa". Všetko ostatné je ústne podanie, publicistika. Rapsódi sú demagógovia zajtrajška alebo pouliční speváci. V najlepšom prípade neutráli, hermafroditi: tí, čo sa pokúšali spomenutú dilemu obísť, ignorovať, nahradiť písanie "spôsobom života". Preložil Karol Chmel.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|