|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 1995, číslo 2
Prednedávnom som si kúpil nové plniace pero - mont blanc - a aby som ho vyskúšal, rozhodol som sa ním ihneď niečo napísať. Starým som už nemohol napísať nič: opotrebovalo sa od putovania po kadejakých papieroch, zničilo sa po zlom zaobchádzaní: prepchávaní zapchatého odtoku, čistení nechtov či prevrtávaní dierok do opaska. Už som nespoznával svoj rukopis: skrúcal sa, zvíjal, viazol v papieri, akoby sa dusil. Do nového pera som vkladal velké nádeje. S novým perom opäť nájdem svoj niekdajší rukopis, ak už aj nedosiahnem priam niečo iné, nejaké väčšie úspechy. Ale nešlo to: nemal som čo povedať. Pokúsil som sa teda napísať niečo o svojom plniacom pere, aby som si to aspoň vynahradil. Thomas Mann uprostred svetovej kataklizmy, keď odchádzal cez Francúzsko do emigrácie, pokojne zapísal do svojho denníka nielen to, čo raňajkoval a aká bola obsluha, ale aj to, že si kúpil plniace pero watermann, a že naň dal vygravírovať svoje meno (a čo to všetko stálo). Tým bolo písanie o vlastnom pere literárnovedne sankcionované. Pochopiteľne, je to možné vtedy, ak ste niekto ako Thomas Mann. Keďže ja niekým takým nie som, pokúsil som sa namiesto toho napísať poviedku o človeku, ktorý si kúpi nové plniace pero, ale nemá čo povedať - ale ani potom som nemal čo povedať. Zachvátila ma úzkosť, že je už všetko povedané (že sa už všetko povedalo, a že sa nič nezmenilo): bola to jediná idea, ktorú som mal - a aj tá už bola vyslovená. V štýle J'ai lu touts les livres...: všetky knihy sú nielen prečítané, ale veru i napísané, etcetera, atď. Keby som si mohol aspoň myslieť, ako Hoffmannstahl, že mlčím pre nevysloviteľný stav sveta, mohol by som byť aspoň trochu namyslený, ale takto mlčím jednoducho preto, že nemám čo povedať. Na hrote pera sa taj a len samé citáty alebo modifikácie citátov, alebo ak už nie ani to, niečo také podobné citátu, že by bolo lepšie priznať ho. V ruke, ktorá drží pero, cítim únavu stáročí, ťarchu nevyužitého majstrovstva. A nielen to - aj o dňoch, ktoré prežívam, o dobe, v ktorej žijem - rozprávam svojej krásnej psychoterapeutke ako o tom, čo som už videl (déjŕ vu), ale ona mi vraví, že je to len obyčajná disolácia alebo niečo podobné, časť mojej neurózy (neurosa anxiosa), ktorá sa aj odborne nazýva déja vu, a že aj ona to už videla (déjŕ vu). - Ale veď ja nehovorím
nič iné, - vravím. Pre ňu je podstatný tento rozdiel: čo vidí ona, to je naozaj, čo vidím ja, to sa mi iba "zdá". Náš rozhovor sa točí do kruhu, opakuje sa. Už si nemáme navzájom čo povedať. To, že by som mal písať, som vedel aj ja sám: preto som si predsa kúpil plniace pero, preto som tu s ňou. Pravda, prečo by som mal písať, to neviem. - Čo som ja nejaký
stroj na písanie? - pýtam sa jej. - Nejaký Bohom naprogramovaný software,
alebo, podľa vášho slovníka, plním nejakú evolučnú, alebo dokonca revolučnú
úlohu, vari musím písať, až kým sa mi nespáli signalizačná lampička?
Motor sa prehrieva, oleja niet, zúbky sú vydraté, s revolúciou je koniec.
A tak sa opäť dávam do písania, teraz už v rámci čírej terapie. Ale len čo vezmem do ruky pero, moje chcenie slabne, myšlienková stavba sa rúca ako domček z karát, vety trčia do vzduchu ako ruky utopencov. - Nie je to také zlé, - utešuje ma psychoterapeutka, keď si číta to, čo som napísal od poslednej návštevy u nej. Ale vo vzduchu
akoby boli nejaké neviditeľné meradlá, za ktorými sa naťahujú ruky,
ale ktoré ukazujú len to, ako hlboko sme klesli. Altroché Mont Blanc.
Aj Kafka sa sťažoval, hovorím jej, že hneď keď niečo vysloví, vzápätí
a definitívne to stratí svoju vážnosť, dôležitosť, pravdivosť - keď
to napíše, stratí sa to tak isto, ale niekedy (niekedy) to získava inú
hodnotu, inú dimenziu. Môj problém je v tom, že nevidím nijakú novú
hodnotu, nijakú dimenziu. - Váš problém je v tom, že nie ste Kafka, - konštatuje. To viem, prirodzene, aj ja, aj ja ovládam túto nemilosrdnú stupnicu, tieto asociálne rozdiely. Pripomenulo mi to starého Tennysona. Raz sám o sebe povedal, že "od čias Shakespearea neexistoval taký majster anglického jazyka, ako som ja; ibaže ja akosi nemám čo povedať". Umrel údajne so Shakespearovým Cymbelinom v náručí a - celkom iste - s touto pochybnosťou v srdci. Možno červík pochybností zhrýzal modernú dobu už kdesi pri jej počiatku: my sme trpaslíci na ramenách obrov, etcetera atď. Ale pyšný dobyvateľský moderný duch si ho nepriznával: vždy sa dá ísť ďalej, zakaždým sa nájde niečo nové, nie sme len potrava pre červy - v najkrajnejšom prípade sa dá pomocou objavenia nových liekov, s novými terapeutmi vyhnúť aj samej smrti. - Robíme, čo môžeme, - hovorí mi moja skromná ránhojička. Ale namiesto toho, aby sa noví prometeidi popasovali s pochybnosťou, rozhodli sa ju obísť ako kameň na ceste. Ak už nemáme čo povedať, môžeme hovoriť o ničom. Vždy môžeme skúsiť niečo nové. - Flaubert, ako vieme z jeho poznámok, - vysvetľujem jej peknému uchu, - sníval o tom, že napíše román, ktorý by bol založený na samom štýle, ktorý by sa takpovediac vznášal vo vzduchu ako svätý Duch nad vodami - nebolo by tam teda nijaké ponárame, utápanie! Román, ktorý by sa správal, ako to výstižne zobrazil básnik... ... ako tie
malé zvieratká - Ak trpíte závraťou,
- hovorí moja progresívna vedátorka, - pozerajte sa hore, na hviezdy.
Aj keď jej táto nuansa gramatiky uniká, považuje ju za môj dôvtip, nadhľad, za znak zdravia a uľahčene sa smeje - ľahkosti riešenia, ľahkosti mojej informovanej elokúcie. - No vidíte, - hovorí upokojujúco, - nie je to také strašné. Aj iní mali takýto problém - a teraz je tu znovu. Len pekne vydržte, pracujte ďalej, píšte a budete takpovediac na zelenom konári. Iba sa nesmiete pozerať dole. Jej rady sa, ako vždy, trochu podobali Beckettovmu záveru z L'innomable: "Treba pracovať ďalej. Treba pracovať ďalej. Treba pracovať ďalej, a preto aj ja pracujem ďalej." Aj keď, aha, ani Beckett nevedel, ako to pomenovať, počúvam ich, ju aj jeho, a pracujem ďalej - a naozaj mi je ľahšie. S novým perom v ruke, nad prázdnym papierom, cítim veľkú úľavu, možno aj ospravedlnenie, že to, že nemám čo povedať, nie je len môj problém, ale je to aj súčasť nejakej širšej, všeobecnej situácie, ovzdušie Zeitgeistu, nie nejaká osobná krízička, ale skutočný pokrok: so stisnutými zubami, mlčky robím to, čo vyžaduje čas, čo vyžaduje doba, ako by povedal Hegel. Dočerta, veď ja nie som zodpovedný za svet. Koniec koncov, nič sa nedeje, ve?ď aj Rilke povedal, že hviezdy sú krajšie práve preto, že sa o nich nedá nič povedať. A uľahčene, bez pocitu povinnosti, zodpovednosti stojím s vysoko zdvihnutým perom nad papierom a neviem, čo povedať - jednoducho píšem, zahľadený na hviezdy, na vtákov, na koruny stromov, štíty hôr, zahľadený do bielych, chladných, geometrických plôch Mont Blancu. Moje uvažovanie pri písaní, moje váhanie, tlmené pichnutia vo svedomí, moje dusenie sa, to všetko vytláča z rukopisu niektoré písmená zo slov, potom sem-tam i nejakú spojku, potom celé slová, celé pasáže, strany, nakoniec aj celé romány. Bieloba čoskoro prekryje všetok papier. Akoby na papieri predo mnou - ako v nejakom zrkadle - vyrastal papierový ľadovec, akási plochá rekonštrukcia osamelého, vysokého, večne zasneženého Mont Blancu. Ja som tu, pri jeho úpätí. Cítim ľadový vietor, vejúci zhora. Na ruke, ktorou píšem, mi spriezračnieva mäso: pero už nedrží moja ruka, ale čosi ako anatomická rekonštrukcia ruky. Preložil Karol Chmel Antun Šoljan (1932-1993)
- jedna z vedúcich osobností povojnovej chorvátskej literatúry, prozaik,
dramatik, básnik, esejista, prekladateľ, autor asi dvadsiatky knižných
titulov, z ktorých poznáme v slovenčine a češtine len román Krátky výlet.
Esej Mont Blanc sme vybrali z autorovej knižky nazvanej Minulý nedokonavý
čas (Prošlo nesvršeno vrijeme), ktorá vyšla v Záhrebe roku 1992.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|