| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
|
|
Fragment
ročník 1996, číslo 1-2
W. Somerset Maugham
Ani
omrvinku
Stretli
sme sa včera v divadle. Bol som presvedčený o tom, že sme sa nikdy predtým
nevideli. Ale niekto vyslovil jej meno a mne sa zdalo byť povedomé.
Prisadol som si k nej. Pozrela sa na mňa a s neskrývanou radosťou vykríkla:
„No to je náhoda, drahý môj! Už je to večnosť, čo sme sa nevideli! Spomeniete
si niekedy na naše prvé stretnutie? Pokiaľ ma pamäť neklame, pozvali
ste ma vtedy na obed.“
Len hmlisto som si začal spomínať na udalosť spred viac ako dvadsiatich
rokov. Žil som v Paríži; v Latinskej štvrti som mal prenajatú skromnú
izbu. Peniaze mi stačili na nenáročný, ale slušný život začínajúceho
spisovateľa. Napísala mi niekoľko nadšených listov o mojej prvej knihe.
Zo slušnosti som jej odpísal. V jednom z posledných listov vyslovila
želanie navštíviť ma v Paríži a zoznámiť sa so mnou „naživo“. Písala,
či by naše stretnutie mohlo byť súčasťou obeda v nejakej príjemnej reštaurácii.
Bol som vtedy ucháň a neovládal som ešte umenie, ako povedať „nie“ dáme
tak, aby ju to neurazilo. Celý mesiac som musel vystačiť s osemdesiatimi
frankami. „Jednoduchý obed nemôže stáť viac ako pätnásť frankov,“ uvažoval
som, „a keď sa na ďalšie dva týždne zrieknem kávy, nejako to zvládnem.“
Stretli sme sa, tak ako chcela, vo štvrtok o pol jednej v reštaurácii,
ktorú navrhla. Predstavoval som si ju mladšiu; za stolom však sedela
nie veľmi príťažlivá, zrelá štyridsiatnička. Ústa sa jej ani na chvíľu
nezatvorili, ale keď niekto rozpráva iba o mne, rád počúvam. Čašník
nám priniesol jedálny lístok a ja som s hrôzou zistil, že ceny tu majú
poriadne mastné.
„Nie som zvyknutá obedovať,“ povedala.
„To neprichádza do úvahy!“ odvetil som.
„Aby som bola presná, nikdy nejem viac ako jedno jedlo denne. Ľudia
sa dnes tak strašne prejedajú! Snáď si dám iba nejakú rybu. Majú tu
lososa?“
Mali, a ja som ho objednal.
„Dáte si niečo, kým vám to pripravíme?“ spýtal sa čašník.
„Preboha, nie!“ vykríkla. „Nikdy nejem viac, ako jedno jedlo! Ak, tak
iba štipku kaviáru. Zbožňujem kaviár!“
Srdce mi prestalo tĺcť. Vedel som, že nemám dosť peňazí, ale to som
sa jej povedať neodvážil. Rozkázal som čašníkovi, aby priniesol kaviár.
Sebe som objednal to najlacnejšie, čo mali na jedálnom lístku, rezeň.
„Mäso by som vám vôbec neodporúčala. Ako sa len môžete sústrediť na
písanie po takom ťažkom jedle!“
Potom sme uvažovali o tom, čo si dáme na pitie.
„K jedlu nikdy nič nepijem,“ povedala.
„Ja tiež nie,“ rýchlo som sa pridal.
„A keď už niečo pijem, tak iba ľahké víno,“ prerušila ma. „Tieto francúzske
vína sú také ľahučké! Zbožňujem ich!“
„Aké si dáte?“
„Viete, môj lekár mi zakázal piť alkoholické nápoje. Dám si iba kvapku
šampanského.“
Začal som blednúť. Ale objednal som fľašu šampanského.
„A čo budete piť vy?“ spýtala sa.
„Môj lekár mi zakázal piť všetko okrem vody.“
Zjedla kaviár a potom aj lososa. Rozprávala stále o umení, literatúre
a hudbe. Ale ja som iba rozmýšľal, ako toto všetko zaplatím. Keď mi
čašník priniesol rezeň, povedala:
„Ste nenapraviteľný! Takéto ťažké jedlá vás raz zabijú! Prečo si nezoberiete
príklad zo mňa?“
„Som zvyknutý jesť iba raz za deň,“ povedal som a kývol som na čašníka.
„Nie, nie!“ vykríkla. „Už nedokážem zjesť ani omrvinku! Ale ak by mali
nejaký šalát, tak by som ochutnala. Milujem šaláty!“
Srdce mi vybehlo do hrdla a zostalo tam. Vedel som, že je nad moje možnosti
zaplatiť takúto hostinu. Ale objednal som jej šalát. Už mi bolo všetko
jedno. V najhoršom prípade poviem čašníkovi, že som nepočítal s takou
sumou, a že zaplatím neskôr.
Čašník sa vrátil so šalátom. Hádzala ho lačne do seba neprerušiac svoj
monológ o literatúre. Konečne dojedla.
„Kávu?“ precedil som cez zuby.
„S radosťou! A nejakú zmrzlinu.“
Rezignovane som objednal kávu a zmrzlinu.
„Viete, môj drahý, už dlhé roky sa držím jednej zásady: stravujem sa
tak, aby som aj po jedle mala taký maličký pocit hladu.“
„Ešte vám niečo objednám?“ spýtal som sa.
„Preboha, nie! Vidíte predsa, že nie som zvyknutá prejedať sa. Raňajkujem
kávu a na obed si iba niečo zobnem. Nedokážem zjesť viac ako jedno jedlo
za deň.“
„Chápem.“
Ale to najhoršie ma ešte len čakalo. Okolo nášho stolu prechádzal čašník
s košíkom plným nádherných broskýň. V tomto ročnom období boli broskyne
vzácnosťou a aj ich cena tomu zodpovedala. Moja spoločníčka si, samozrejme,
jednu zobrala.
„Viem, viem, čo si myslíte. Nemala by som sa prejedať, ale po takom
ľahkom obede mi jedna broskyňa nemôže uškodiť.“
Keď sa mi podarilo predsa len s odretými ušami zaplatiť účet, z môjho
mesačného rozpočtu mi nezostal ani halier.
„Držte sa mojej rady, drahý môj, a nejedzte viac ako raz za deň! Uvidíte,
že sa budete cítiť oveľa lepšie.“
„Výborná rada,“ odvetil som. „Dnes si už nedám ani omrvinku.“
„Vy jeden srandista!“ rozosmiala sa a nasadla do taxíku.
Neprajem nikomu nič zlé. Ale pohľad na stokilovú matrónu, sediacu dnes
vedľa mňa, je príjemným zadosťučinením za všetko, čo som si musel vtedy
pri nej vytrpieť.
Žil
som vždy tam, kde som sa cítil slobodne
(Rozhovor
s W. Somerset Maughamom)
Pán
Maugham, narodili ste sa v Paríži, detstvo ste prežili v Londýne, po
štúdiách ste sa znovu vrátili na desať rokov do Paríža a odtiaľ viedli
vaše cesty do Spojených štátov, Číny a Indie. Svoj život ste prežili
na niekoľkých kontinentoch a vo svojich dielach sa netajíte tým, že
ste ovplyvnený rôznymi, na prvý pohľad úplne odlišnými, kultúrami. Aj
napriek svojmu neúnavnému nomádstvu ste zostali verný tradíciám anglickej
literatúry, a s ironickým nadhľadom ste spracovali vo svojich dielach
výrazné rysy gregoriánskeho Anglicka a problematiku povojnovej generácie
upadajúceho britského impéria.
Som presvedčený
o tom, že veľa ľudí sa narodí na nesprávnom mieste. Osud im vymedzil
bez ich pričinenia konkrétne prostredie, ale oni neprestávajú túžiť
po svojom skutočnom domove, ktorý ani nepoznajú. Sú cudzincami vo svojom
rodisku a parky alebo ulice, ktoré od detstva poznajú, kde vyrástli
a prežili prvé dobrodružstvá, sú pre nich iba prechodným miestom pobytu.
Prežívajú v kruhu svojich najbližších svoj život ako cudzinci. Možno
práve tento pocit odcudzenia núti takýchto ľudí, aby si našli pre seba
svoje zamilované, ale neznáme, miesto. Možno práve tento hlboko zakorenený
atavizmus ženie týchto pútnikov do krajín, ktoré ich praotcovia opustili
v obdobiach temných počiatkov dejín. Niekedy niekto, s predtuchou nerozlúštiteľnej
záhady, príde na neznáme miesto a okamžite vie, že tam patrí. Tu je
jeho skutočný domov, ktorý tak dlho hľadal a usadí sa medzi ľuďmi, ktorých
nikdy predtým nepoznal. A predsa má pocit, akoby žil s nimi odjakživa.
Až tu nachádza pokoj a kľud, i keď jeho rozhodnutie žiť zrazu niekde
inde nedokáže nikto pochopiť. Ak niekto urobí niečo neočakávané, jeho
okolie to okamžite pripisuje tým najnečestnejším úmyslom. Ale ani toto
ma neodradilo a väčšinu svojho života som prežil v cudzine; najdlhšie
v Paríži. Snáď stokrát som sa do toho mesta vrátil a predsa každý môj
návrat vyvolával vo mne určitý pocit rozčúlenia. Každá prechádzka po
uliciach a bulvároch tohto nezameniteľného mesta má pre mňa vždy nádych
akéhosi dobrodružstva. V uličkách chudobnejších parížskych štvrtí je
stále prítomná úprimná a prirodzená vrelosť, ktorá rozpaľuje moju krv
a pripravuje moju dušu na nečakané udalosti.
Žil som vždy tam, kde som sa cítil slobodne. A o tomto pocite nerozhoduje
názov kontinentu alebo jeho podnebné pásmo.
Kritikou
ste označovaný za jedného z posledných veľkých spisovateľov, ktorý svojim
dielom, tak ako Kipling, Galsworthy, Chesterton, Conrad alebo Stevenson,
oslobodil modernú anglickú literatúru od „ostrovného izolacionizmu“.
Napísali ste desiatky románov a divadelných hier, v ktorých ste odkryli
pokrytectvo meštiackej spoločnosti a snobizmus takzvaných lepších vrstiev.
To všetko už patrí k histórii anglickej literatúry, ale mňa by zaujímalo,
či si ešte, po toľkých rokoch, spomeniete na svoje začiatky, na pocity,
ktoré spisovateľ prežíva, keď vydá svoju prvotinu.
Bol som
veľmi mladý, keď som napísal svoju prvú knihu. Šťastnou zhodou okolností
vyvolala pozornosť a rôzni ľudia sa usilovali o to, aby sa mohli so
mnou zoznámiť. Zmocňuje sa ma melanchólia, keď sa začnem prehrabávať
v tých starých spomienkach z londýnskeho literárneho sveta, z obdobia,
keď som sa do neho dostal, vyplašený a dychtivý. Je to už tak dávno!
A ak sú romány, v ktorých sa odráža ich dnešná atmosféra pravdivé, tak
sa naozaj veľa zmenilo. Prostredie je úplne iné. Pohasla sláva kedysi
významných štvrtí, ako boli Hampstead, Notthing Hill Gate, High Street,
Kensington a všetko sa to presťahovalo do Chelsea a Bloomsburry. Vtedy
bolo zázračné mať na krku štyridsiatku a dnes vidíme okolo seba dvadsaťpäťročných
starcov. Vtedy sme sa tak trochu hanbili za svoje city. Z obavy, aby
sme nevyzerali smiešne, tlmili sme strojenosť. Netvrdím a neverím tomu,
že by sa v tom období pestoval intenzívne v bohémskych kruhoch nejaký
kult cudnosti, ale napamätám si, že by tam vládla nekontrolovateľná
bezuzdnosť, aká je charakteristická pre dnešné časy. Nepovažovali sme
za pokrytecké to, ak sme svoje výstrelky zakrývali taktným mlčaním.
Býval som neďaleko Victoria Station a spomínam si na nekonečné cesty
autobusom k domom, ktoré boli otvorené pre literátov. Keďže som bol
plachý, dlho som sa prechádzal pred vchodom, kým som našiel odvahu zazvoniť,
aby som sa, úplne vynervovaný, ocitol v miestnosti plnej ľudí a nedýchateľného
vzduchu. Predstavovali ma jednej osobnosti za druhou a ich pochvala
mojej knihy ma privádzala do rozpakov. Mal som pocit, že všetci očakávajú
odo mňa nejaký duchaplný prejav a mňa, samozrejme, nič nenapadlo. Svoje
rozpaky som sa snažil zakryť tým, že som všetkým nalieval čaj a servíroval
nahrubo natreté maslové chleby. Najradšej by som sa bol zašil niekam
do kúta, aby si ma nikto nevšímal a ja by som mohol nerušene pozorovať
všetkých tých velikánov literatúry a počúvať ich neopakovateľné rozhovory.
V tom období sa kládol dôraz na brilantnú konverzáciu, ktorá sa považovala
za istý druh umenia. Trefná a pohotová odpoveď sa cenila oveľa viac
ako dobrá povesť. Epigram, ktorý nebol iba vtipom, bol tým najvzácnejším
korením rozhovorov. Cítil som sa uveličený, byť súčasťou takéhoto mystického
bratstva, ale už vtedy som tušil to, čo teraz viem, že zloduch, rovnako
ako umelec alebo gentleman, napatrí do žiadnej spoločenskej triedy.
Neviem už, kto to bol, kto doporučil ľudstvu, aby pre spásu svojej duše
vykonalo denne dve veci, ktoré sú mu odporné. Bol to zaiste múdry muž
a ja som sa jeho rady prísne držal. Každé ráno som vstával a večer som
sa ukladal k spánku. A zakázal som si myslieť na tri veci: cenzúru,
úspech a neúspech.
To,
o čom ste hovorili, sa odohrávalo pred prvou svetovou vojnou. Ale vaša
generácia bola zrazu postavená pred najťažšiu a najstrašnejšiu skúšku,
akou boli zákopy, hromadné vraždenie a strata ilúzií o bezkonfliktnom
svete literárnych salónov, v ktorých sa bojovalo vtipnou myšlenkou alebo
duchaplným rozhovorom.
Vojna
všetko zmenila: po tomto idylickom spôsobe života prišla krutá a nezmyselná
skúsenosť.
A s ňou aj dovtedy nepoznaný kult agresivity a úplne iný postoj k životu.
Mládež sa stala bohom a bol to krutý boh. Mladšia generácia plná zlostnej
priebojnosti zaklopala na dvere, vtrhla dnu a usadila sa na našich miestach.
Naplnila ovzdušie neartikulovaným krikom.
My starší sme boli presvedčení, že naša doba sa ešte neskončila a kričali
sme ešte hlasnejšie. Svojim krikom sme pripomínali obstarožné matróny,
ktoré sa snažia pomocou púdru a predstieranej veselosti vrátiť svoju
mladosť. Ale múdrejší kráčajú vždy nenápadne po vlastnej ceste. Nezabudli
na to, ako kedysi rovnako hlučne a zúrivo odzváňali staršej generácii.
Vedia, že dnešní krikľúni budú musieť tiež raz uvoľniť miesto iným.
Kyvadlo sa pohybuje sem a tam a ani oni ho svojim krikom nezastavia.
Tie ich zdanlivo originálne myšlienky, ktoré sa im zdajú byť také nové,
boli už, s malými obmenami, tisíckrát povedané a napísané. Niekedy sa
však stane, a ja to považujem za najsmiešnejšiu ľudskú komédiu, že spisovateľ
prežije niekoľko generácii a zrazu sa ocitne v dobe, do ktorej už vlastne
ani nepatrí. Kto si dnes, napríklad, spomenie na Georga Crabbeho? Vo
svojej dobe to bol významný básnik a kultúrny svet jednohlasne potvrdil
jeho genialitu. Celý život písal mravokárne poviedky v žartovných rýmoch.
Potom prišla francúzska revolúcia a básnici začali spievať iné piesne.
Ale Crabbe pokračoval po svojom: písal aj naďalej mravokárne poviedky
v žartovných rýmoch. Určite poznal verše mladých básnikov, ktorí narobili
toľko kriku po celom svete a som presvedčený o tom, že ich výtvory považoval
za úbohé. Samozrejme, že mal v mnohých prípadoch pravdu, ale Keatsove
či Wordsworthove ódy, jedna, možno dve Coleridgove básne, niekoľko Shelleyho
veršov objavili rozsiahle duchovné oblasti, na ktoré dovtedy nevstúpila
ľudská noha. Crabbe už bol dávno mimo, prekričaný a zdanlivo neaktuálny,
ale aj tak ďalej písal mravokárne poviedky v žartovných rýmoch. Zbežne
som si prečítal výplody dnešnej mladej generácie. Uznávam, že sa medzi
nimi nájde možno nejaký vášnivejší Keats alebo éterickejší Shelley,
ale ja som sa, v textoch, ktoré som prečítal, s ničím takým nestretol.
Udivili ma iba svojou povrchnosťou – ich mladosť je taká dospelá, že
sa zdá byť absurdné, hovoriť o ich sľubnom talente. Napriek slovnému
bohatstvu mi nehovoria vôbec nič. Odporná je mi ich úprimnosť, s akou
ma potľapkávajú po pleci alebo nadšenie, s akým sa vrhajú do mojej náruče.
Ich vášeň je mľandravá a city bezcitné. Nepáčia sa mi. Stojím bokom,
ale aj napriek tomu budem písať aj naďalej mravokárne poviedky vo veršoch.
Bol by som ale riadny hlupák, keby som to robil iba pre vlastnú zábavu.
V súčasnosti
sme svedkami opakovanej a samozrejmej bezcharakternosti a profesionálneho
pokytectva u mnohých slovenských spisovateľov. Pohnútky k takémuto chovaniu
bývajú rôzne, i keď výsledok je vždy rovnaký... Aké sú vaše skúsenosti
s týmto najrozšírenejším spisovateľským druhom?
Charakter
spisovateľa celkom spoľahlivo odhaľuje jeho dielo. V spoločnosti sa
každý predvádza taký, za akého by chcel byť považovaný, ale jeho charakter
možno posúdiť iba podľa zdanlivo nedôležitých činov, ktoré si dotyčný
ani neuvedomuje. Niektorí sa však dokážu skryť za takú dokonalú masku,
že sa po čase stanú súčasťou vlastnej predstavy. Ale v texte alebo na
obraze sa prejaví autorov skutočný, nepredstieraný charakter. Jeho domýšľavosť
prezradí jeho prázdnotu. Ani ten najhustejší náter nedokáže prekryť
pravú podstatu jeho charakteru. Vnímavý pozorovateľ musí v diele neomylne
rozpoznať najvnútornejšie tajomstvá autorovej duše.
Mnohí sú ochotní s bezcharakternou samozrejmosťou pristúpiť na akékoľvek
kompromisy, či už vo svojom diele, alebo vo svojom živote. Vždy to tak
bolo. Kráčame síce vedľa seba, ale nie spolu. Stretávame sa, ale nerozumieme
jeden druhému. Sme ako ľudia žijúci v krajine, ktorej reč ovládame tak
nedokonale, že sa musíme obmedziť iba na najbanálnejšiu konverzáciu.
Nedokážeme prekonať hranicu odporu, ktorá nás delí od ich špinavého
charakteru. I keď náš mozog praská vo švíkoch od množstva nahromadených
výčitiek, naše ústa dokážu povedať iba to, že dáždnik záhradníkovej
ženy je v predsieni.
S pokrytcami je to podobné: takýto snaživý pokrytec je aktívnym členom
všetkých organizácií, ktoré zdanlivo pomáhajú menej úspešným alebo prestarnutým
spisovateľom; vždy je poruke, keď sa zákonodarné orgány zaoberajú problémom
autorských práv a nikdy ho nemusíte prehovárať, aby sa stal členom nejakej
delegácie, ktorá má v zahraničí nadviazať družobné styky so spisovateľmi
iných národov. Vždy je pripravený a ochotný predniesť prejav ako zástupca
literátov na nejakej recepcii a je stálym členom všetkých výborov vytvorených
na prípravu dôstojného uvítania spisovateľských kolegov zo zámoria.
Na žiadnej dobročinnej burze nechýba podpísaný výtlačok aspoň jednej
jeho knihy. Nikdy nikomu neodmietne žiadny rozhovor a nikdy nie je podráždený,
keď ho telefonicky otravujú v tú najnevhodnejšiu dobu úplne neznámi
ľudia. Vystupuje na každom sympóziu a verejnosť je vždy včas informovaná,
čo si myslí o politickej situácii, alkoholizme, džeze, cesnaku, športe
a manželstve. Má sýty a mužný hlas a vždy verí tomu, čomu veria všetci
ostatní. S láskou prednáša o ťažkej práci spisovateľa. S každým sa vždy
priatelí a smeje sa s neskrývanou úprimnosťou vtipom, ktoré rozprávajú
iní. Nikdy nezabudne pochváliť najnovší výplod začínajúceho spisovateľa
a vždy rád podá pomocnú ruku autorovi, ktorý sa nedostane nikdy tak
vysoko, aby ho mohol ohroziť. Vieme, že pokrytectvo je najneospravedlnejším
hriechom a kladie nesmierne nároky na nervovú sústavu. Na to, aby bol
človek dokonalým pokrytcom, potrebuje byť neustále v strehu. Pokrytectvo
sa nedá vykonávať vo voľných chvíľach ako napríklad cudzoložstvo alebo
obžerstvo; je to zamestnanie na plný úväzok.
Vo
svojich poviedkach, románoch a divadelných hrách ste opísali mnoho charakterov,
situácií a scén zdanlivo tradičným, jasným štýlom. Váš prenikavý a odosobnený
pohľad však prenikol do najtajnejších hlbín ľudskej duše. Napríklad
román Posledný polšilink je vlastne štúdiou o jedinečnosti umelcovej
osobnosti, o jeho nekompromisnom rozhodnutí sa pre rozchod so zažitými
a nemennými pravidlami konvenčnej spoločnosti. V tomto románe sa najvýraznejšie
prejavil váš citlivý postoj k výtvarnému umeniu.
Nesúhlasím
s tými maliarmi, ktorí neprávom tvrdia, že laik nedokáže porozumieť
ich umeniu, a že najlepšie prejaví svoje uznanie buď mlčaním alebo šekovou
knižkou. Je to absurdné nepochopenie, ktoré nevidí v umení nič viac,
ako remeselnú schopnosť, ktorej rozumie zasa iba schopný remeselník:
umenie je predsa manifestáciou citu a cit hovorí jazykom, ktorému môžu
rozumieť všetci. Pripúšťam, že kritik, ktorý neovláda praktické nuansy
maliarskej techniky, nedokáže povedať niečo skutočne podstatné o maliarstve.
Priznám sa, že ja maľovaniu veľmi nerozumiem. Keď mi raz môj priateľ
maliar ukázal obraz, ktorý sa vymykal vtedajším obvyklým akademickým
predstavám, nevedel som, čo mám povedať a tak som tresol prvú vetu,
ktorá mi prišla na jazyk: „A kedy to bude hotové?“ „To je hotové,“ odpovedal.
Začal som sa veľmi červenať. Cítil som sa ako absolútny idiot. Niektorí,
aby zakryli svoju nevedomosť, používajú na hodnotenie umeleckého diela
osvedčené a účinné metódy a tak sa so cťou vyrovnávajú s najrozličnejšími
podobami výtvarného tvorivého inštinktu k absolútnej spokojnosti autorov.
Používajú napríklad výkrik „Môj ty bože!“ plný potlačovanej náruživosti,
keď vidia obraz bezohľadného realistu; alebo vetu „Je to strašne poctivé“,
ktorým maskujú rozpaky, keď stoja pred kolorovanou fotografiou manželky
úradníka obecného zastupiteľstva; alebo len tíško zapískajú, keď prejavujú
uznanie postimpresionistovi. Osvedčená je aj poznámka „Veľmi zábavné“,
ktorá vyjadruje ich pocity pred obrazom kubistu, alebo povzdychnutie
„Och!“, keď sú zdrvení dojatím, alebo „Ach!“, keď im krása vyrazí dych.
I keď som laik a výtvarnému umenie nie veľmi rozumiem, som jeho nadšeným
obdivovateľom a skúmanie tvorivého procesu a vnikanie do umelcovej osobnosti,
ktorú považujem za rovnako dôležitú, ako jeho dielo, majú pre mňa rovnaké
čaro, ako dobrá detektívka.
Vynikli
ste ako prozaik a dramatik, ale nikdy ste sa nepokúsili vyjadriť svoje
myšlienky a názory prostredníctvom básne...
Poézia
sa ku mne nikdy nepriblížila; a asi právom. Nedokázal som, a priznávam,
že ani neviem, vyjadriť to, čo je niekde v najskrytejších záhyboch mojej
duše, veršom.
Poézia je vrcholom literatúry. Je jej dovŕšením a cieľom. Je to najvznešenejší
produkt ľudského mozgu. Je to materializovaná krása. Prozaikovi nezostavá
nič iné, iba sa postaviť bokom, keď okolo neho prechádza básnik. V porovnaní
s básnikom vyzerajú aj tí najlepší z nás ako nepodarky.
Iba básnik alebo svätec môže polievať asfaltový chodník, z ktorého neskôr
vyrastie nádherný kvet ako zaslúžená odmena za jeho námahu.
Umelec
musí v rôznych obdobiach svojej tvorby odolávať, alebo sa nechať pohltiť,
neustále sa meniacimi módnymi vlnami, ktoré svojou povrchnosťou a dočasnosťou
dokázali zničiť nejeden talent. V jednom zo svojich románov ste napísali,
že módnosť je najnebezpečnejším a najtrvalejším výmyslom diabla, ktorého
vplyv dokáže oslabiť iba skutočná, autentická krása.
Každá
módna vlna je produktom nič nechápajúcej a ľahko zmanipulovateľnej malomeštiackej
spoločnosti.
Pred rokmi bol v literárnych kruhoch najväčšou módou Boh. Patrilo k
dobrým spôsobom veriť v Boha a novinári Ho používali ako ornament vo
svojich frázach alebo na ozvláštnenie svojich prázdnych myšlienok. Potom
vyšiel Boh z módy (záhadnou zhodou okolností spolu s pivom a kriketom)
a na jeho miesto nastúpil Pan. Zanechal nezmazateľnú stopu v stovkách
románov. Básnici ho videli, ako v prítmí číha na prostý londýnsky ľud.
Literárne dámy v Surrey, tieto nymfy priemyslového veku, prichádzali
za nevysvetliteľných okolností o panenstvo v jeho objatí. Ale aj Pan
vyšiel z módy a na uvoľnený trón si sadla krása. Ľudia ju nachádzali
v spôsobe vyjadrovania, v rybe, v psovi, vo všednom dni, v obraze, v
oblečení. Zástupy mladých žien, z ktorých každá napísala veľmi nádejný
román, trepali o nej dve na tri dvadsaťštyri hodín denne. Sotva dospelí
ucháni, plahočiaci sa za chimérou slávy, ktorí nás v rôznych časopisoch
poúčajú o tom, ako máme správne chápať umenie, plytvajú slovom krása
s nonšalantnou nedbalosťou hlupákov. Ako nekonečne opotrebované je už
to slovo! Dali mu riadne zabrať! Ale ideál má mnoho pomenovaní a slovo
krása je iba jedným z nich. Možno, tento humbuk okolo slova krása nie
je ničím iným, ako úzkostným zavíjaním tých, ktorí sa nedokážu stotožniť
s týmto krutým svetom strojov. Možno sa ďalšia generácia lepšie prispôsobí
tlakom takéhoto života a začne hľadať inšpiráciu nie v úteku od skutočnosti,
ale v jej nadšenom prijímaní. Podľa mňa je krása extáza. Je to niečo
také jednoduché ako hlad. V skutočnosti sa nedá povedať o nej vôbec
nič. Je ako vôňa kvetu: môžete ho ovoňať, a to je tak asi všetko. Je
nepopísateľná. A aj z tohto dôvodu je umelecká kritika, ktorá sa nezaoberá
krásou a teda ani umením, taká nudná. Všetko, čo vám môže takýto „umelecký
kritik“ povedať o Tizianovom Ukladaní Krista do hrobu, v ktorom je zo
všetkých obrazov, aké som kedy videl, najviac čistej krásy, je to, aby
ste sa naň išli pozrieť. To, čo povie naviac, je história alebo biografia,
alebo čo ja viem čo. Ľudia však pridávajú ku kráse aj iné kvality –
vznešenosť, nežnosť, lásku – a to preto, že ich samotná krása nedokáže
nadlho uspokojiť. Krása je dokonalá a dokonalosť (taká už je ľudská
povaha) nás iba nakrátko dokáže zaujať. A nikto dodnes nevysvetlil,
prečo je napríklad dórsky chrám v Paeste krajší, ako pohár dobre vychladeného
piva. Krása sama o sebe je slepá ulička. Je to vrchol hory, na ktorý
keď vystúpime zistíme, že už nikam nevedie. A to je jeden z dôvodov,
prečo nachádzame v El Grecovom diele viac autentickej krásy ako v Tizianovi,
v neúplných Shakespearových dielach viac dokonalosti ako v Racinovi.
Pán
Maugham, máte za sebou rušný a plodný život; tak sa to zvykne hovoriť
o ľuďoch, s ktorými už viac menej nepočítame, i keď sa tvárime, že to
tak nie je. Možno je to netaktné a cynické pýtať sa vás na váš vzťah
k starobe, ale držím sa vašej rady, že človek by mal hovoriť otvorene
aj o veciach nepríjemných, ktorými si získa viac nepriateľov ako priateľov.
Úcta k
starobe je jedným z najobdivuhodnejších rysov ľudskej povahy. A v žiadnej
inej krajine nie je tento rys taký zreteľný, ako v Británii. Posvätná
bázeň a láska, s akou sa iné národy pozerajú na starobu, je často iba
platonická. U nás je to úplne inak. Kto iný, ako Angličan, by sa prišiel
pozrieť do Covent Garden na obstarožnú primadonu, ktorá stratila hlas?
Kto iný, ako Angličan, by zaplatil za to, aby videl prestarnutých, vetchých
tanečníkov, ktorí ledva hýbu nohami, a kto iný by dokázal cez prestávku
o týchto chodiacich mŕtvolách s uznaním povedať: „Človeče, vieš, že
už majú dobre cez šesťdesiat!“ Ale človek verejne činný alebo spisovateľ,
sú v tomto veku ešte v plnom nasadení. Človek, ktorý je v štyridsiatke
politikom, je v sedemdesiatke štátnikom. Až v tomto veku, keď už je
starý na to, aby mohol krepčiť na scéne, začína byť zrelý na vládnutie.
Nie je to nič neobvyklé, keď si uvedomíme, ako starci denne vtĺkajú
mladým do hláv svoju múdrosť a kým mladí odhalia, aká je to sprostosť,
zostarnú a začne sa im vyplácať pokračovať v tomto podvode. A vôbec,
ten, kto sa pohybuje v spoločnosti politikov, musí zákonite dospieť
k zisteniu, že ovládať niekoho si vyžaduje iba minimum duševných schopností.
Veľmi dlho som nevedel pochopiť, prečo aj spisovateľa, ktorý sa dožije
vysokého veku, považuje spoločnosť automaticky za váženejšieho. Po zrelej
úvahe som dospel k názoru, že skutočným dôvodom všeobecného potlesku,
ktorý prináša útechu zostarnutému spisovateľovi je skutočnosť, že inteligentní
ľudia po dovŕšení tridsiatich rokov svojho života, už vôbec nič nečítajú.
Keď zostarnú, majú pre nich oveľa väčší pôvab knihy, ktoré čítali v
mladosti. Ale spisovateľ musí pokračovať v písaní, musí sa neustále
verejnosti pripomínať. Neuspokojí sa s tým, že napísal jedno alebo dve
majstrovské diela, musí sám sebe postaviť pomník aspoň zo štyridsiatich
či päťdesiatich kníh, ktoré sú viac menej nepodstatné. A to chce čas.
Ak nedokáže takáto produkcia omráčiť čitateľa pôvabom, musí ho omráčiť
hmotnosťou. Spisovateľova dlhovekosť nemá nič spoločné s kvalitou a
už vôbec nie s genialitou diela.
Nedávno som si napríklad prečítal v Evening Standard článok od pána
Evelyna Waugha, v ktorom tvrdil, že písať romány v prvej osobe, je nehoráznosť.
Bol by som rád, keby vysvetlil, prečo si to myslí, ale on túto myšlienku
iba predhodil verejnosti s nedbalou ľahostajnosťou tak, ako to kedysi
urobil Euklides so svojou poznámkou o rovnobežkách. Veľmi ma to znepokojilo
a tak som si prečítal niekoľko kníh o tom, ako sa má román písať: z
knihy Percyho Lubbocka Remeslo písania som sa dozvedel, že jediný a
najsprávnejší spôsob písania je spôsob, akým píše E. M. Forster; z knihy
Edwina Muira Štruktúra románu som sa nedozvedel vôbec nič. Ani v jednom
z týchto diel som nenarazil na problém, ktorý by sa týkal písania v
prvej osobe. Vŕta mi v hlave, prečo Defoe, Sterne, Thackeray, Dickens
alebo Proust používali metódu, ktorú pán Evelyn Waugh tak zavrhuje.
Čím sme starší, tým si viac uvedomujeme popletenosť a nerozumnosť konania
ľudských tvorov a to je v skutočnosti jediné rozumné ospravedlnenie
pre nás spisovateľov, aby sme sa oveľa vážnejšie zaoberali konkrétnymi
problémami a nie bezvýznamnosťami imaginárnych hrdinov. Niekedy sa spisovateľ
cíti ako Boh a je ochotný vám o svojich postavách povedať všetko; inokedy
je to práve naopak a povie vám o nich iba to, čo sám považuje za vhodné.
A čím sme starší, tým menej sa považujeme za bohov; a vôbec by ma neprekvapilo,
keby bol spisovateľ s pribúdajúcimi rokmi stále menej ochotný popisovať
niečo viac, ako mu dovoľuje jeho vlastná skúsenosť. Prvá osoba jednotného
čísla je veľmi vhodným prostriedkom pre tento obmedzený cieľ.
Váš
spisovateľský život neprebiehal vždy ideálne a bezkonfliktne. Viem,
že nerád o týchto veciach hovoríte, ale aj napriek tomu by ste mohli
povedať aspoň niekľko slov o vlastnej skúsenosti spisovateľa, ktorý
vo svojich začiatkoch okúsil často trpkosť nepochopenia a na konci svojej
tvorivej cesty patril medzi najznámejších a najobdivovanejších prozaikov.
Život
spisovateľa je plný nepríjemností. Vo svojich začiatkoch zápasí s chudobou
a ľudskou ľahostajnosťou. Neskôr, keď sa už dostane jeho dielo do povedomia
čitateľov, musí sa podriadiť pravidlám hazardnej hry. Je vydaný na milosť
a nemilosť verejnosti a novinárom, ktorí ho otravujú s rozhovormi, fotografom,
vydavateľským redaktorom a daňovým úradníkom, ženám, ktoré sa chcú za
neho vydať a ženám, ktoré sa chcú s ním rozviesť, nekonečnému zástupu
rôznych prismŕdačov, kritikov a agentov. Spisovateľ má však jednu výhodu:
keď ho niečo trápi, či už je to žiaľ nad smrťou priateľa, neopätovaná
láska, zlosť nad zradou a bezcharakternosťou niekoho, komu veril, použije
to ako materiál na napísanie poviedky alebo básne a tak sa toho zbaví.
Dospel som vo svojom živote k jednému, i keď sa priznám, že nie veľmi
originálnemu zisteniu: spisovateľ je jediný slobodný človek.
Pokiaľ ide o mňa, všimol som si, že keď som najvážnejší, ľudia sa mi
smejú. A majú prečo: keď som si s odstupom prečítal niektoré svoje staršie
práce, do ktorých som vložil celé svoje srdce, nezdržal som sa smiechu.
Asi je v úprimnosti niečo prirodzene absurdné, i keď nedokážem vysvetliť
prečo je to tak. Možno je to preto, že človek, tento „pominuteľný“ obyvateľ
jednej nedôležitej planéty, so všetkým svojim pechorením sa a so všetkou
svojou bolesťou, nie je pred tvárou večnosti ničím iným, iba predmetom
večného posmechu.
Pripravil
-er-
W.
S. Maugham (1874-1965) pôvodným povolaním lekár a neskôr spisovateľ
a cestovateľ, vložil do svojich diel množstvo autentických zážitkov
a ako máloktorý z jeho súčasníkov zachytil s nadhľadom a ironickou skepsou
osudy svojej generácie. Maugham sa narodil v Paríži a hovoril skôr francúzsky
ako anglicky, neskôr študoval v Oxforde, Heidelbergu a Londýne. Ako
dobrovoľník pracoval počas prvej svetovej vojny v polnej ambulancii
vo Francúzsku. Po obrovskom úspechu jeho divadelnej hry Liza of Lambeth
sa venoval iba literatúre. K jeho najznámejším románom patria Na ostrie
noža, Posledný polšilink, O ľudskom údele a Odsúdený k úteku.
|
|
Obálka
čísla:
Kresba archív
Obsah
čísla:
Wlodzimierz Paźniewski
Sonety demagóga
str. 3
Ján Ondruš
Z nových básní
str. 5
W. Somerset Maugham
Ani omrvinku
poviedka, rozhovor
str. 13
Vladimíra Čerepková
Tohle
str. 25
David Albahari
Snežný človek
str. 37
Leszek Engelking
Z cesty
str. 89
POSTE RESTANTE
Mladá tvorba
Ivan Laučík, Ján Buzássy,
Alta Vášová, Peter Repka, Pavel Hrúz, Ivan Štrpka,
Ivan Kadlečík, Ján Štrasser, Dušan Mitana, Dušan Dušek, Peter Zajac
str. 97
His Master´s Voice
Knižná edícia časopisu
str. 161
|
