|
|
|
Aktuálne
|
Fragment
ročník 1997, číslo 1-2 Keď tak nad tým uvažujem, za posledný mesiac sa mi nestalo nič úžasnejšie ako to, že som svoj domáci počítač konečne pripojil na internet. Pripadalo mi to ako menší sviatok, keď som za prvých desať minút obletel dvadsať či tridsať počítačov od Talianska a Ameriky cez Japonsko až po Austráliu. Hoci inak zo služobného počítača už pár rokov rutinovane posielam elektronickú poštu a čítam lekárske časopisy na akademických sieťach, hlboko ma dojalo, keď som z Ameriky dostal na svoju domácu obrazovku farebnú fotografiu Marylin Monroe v staromódnych plavkách. A potom ešte fotku Mickey Mousa v Disneylande. Nasledovali ešte mnohé obrázky, ale nebudem ich všetky vymenúvať. Keď som o tretej ráno konečne vypol počítač, bol som plný veľkých a sladkých pocitov. Moje oduševnenie úzkoprso kalila len neistota, kam sa vyšplhá na konci mesiaca účet za päťhodinové visenie na telefónnej linke. Priznávam, že toto päťhodinové brázdenie po internetových vlnách som už viackrát nezopakoval. Čiastočne azda z hrôzy pred telefónnym účtom. Na druhej strane som pravdepodobne všetko dokopy pochopil príliš staromódne a, skôr než som sa odovzdal počítačovej sieti, pokúšal som sa premyslieť si, čo vlastne chcem nájsť na internete. Teraz mi je už jasné, že to bola chyba, lebo pravý internetista sa najprv vrhne na sieť a až potom si niečo vyberie. Ibaže z môjho, podistým pomýleného, stanoviska sa internet ukázal ako zlá investícia. Elektronické obrazy, ktoré ma pri prvej internetovej seansi očarovali, sa onedlho ukázali ako absurdne nemotorné a staromódne. Prečo by mal človek päť minút čakať, kým mu z Japonska pošlú na obrazovku van Goghove Slnečnice, keď si maľbu v lepšej kvalite a určite rýchlejšie môže vyhladať v knihe? Ešte väčšiu biedu znamenajú informácie, ktoré môžeš získať na internete. Ak sa chcem napríklad dozvedieť, čo urobiť, ak mi na dvere sekerou mláti zakrvavený psychotik, musím si predovšetkým uvedomiť, že internet je bezplatná sieť. Zdanlivo je to dobrá vec, kým nezačnem ako používať rozmýšľať, ktorý čudák bude na internete pripravený zadarmo udeľovať rady trebárs o tom, čo si počať so zakrvaveným psychotikom pred dverami. Je len málo pravdepodobné, že to bude skúsený psychiater. Skôr to bude nedelňajší amatér, a ešte pravdepodobnejšie... áno, uhádli ste! S trochou zlomyseľného uvažovania možno dôjsť k logickému uzáveru, že internet nemôže byť nič iné ako inzertná tabuľa. Inzerovanie je jadiná činnosť, ktorú pre vás vykoná niekto so zdravým rozumom bezplatne. Ak nerátam exhibicionistické historky čudákov, ale tí pri svojom počínaní nemajú na mysli vaše potreby, len svoje vlastné. Aspoň na tomto svete je to suchá a nepríjemná realita. Realita je však dnes, v dobe fascinujúcich elektronických obrázkov, tou chatrnou stopou, ktorá je spomedzi všetkých podôb tohto sveta najťažšie zachytiteľná. A ak ju aj niekto náhodou zachytí, vzniká problém, ako túto vyblednutú, zväčša ešte aj zahmlenú podobizeň uchrániť pred pestrými formami elektronického gýča. Bohužiaľ, zdá sa, že odpoveď je neúprosne jasná. V praktickom živote sa realita nedá uchrániť, tam realita nemôže prežiť ani minútu. Jedinou možnosťou reality sú rezervácie, v rezerváciách možno prežije a uchová si svoje gény pre časy, ktoré budú iné a budú realitu opäť potrebovať aj mimo rezervácií. Jednou z najvýznamnejších funkcií umenia dnes je tá, že je rezerváciou reality. V súčasnosti by aspoň umenie malo poukazovať na realitu, ukotvovať ľudí v čase, i keď sa väčšina spoločenských praxí pokúša ľudí čo najviac od reality odpútať. Človek bol v minulosti mimoriadne dôležiťý ako výrobný nástroj a ako taký bol aspoň nasilu spredmetnený a ukotvený, v dnešnej hyperproduktívnej dobe sa však stáva podstatnou spoločenská hodnota človeka v jeho spotrebiteľskom potenciále. Ekonómiu držia na nohách kupci, nie výrobcovia. Človek už nie je dôležitý preto, že vyrába, ale preto, že kupuje. Spoločensky najvzácnejšou vlastnosťou človeka nie je jeho tvorivosť, ale jeho vnímavosť voči všetkým druhom trhových manipulácií, od ekonomicko-propagandistických až po ideologicko-politické. Preto sa početné, obsahom však celkom rozdielne, spoločenské praxe najmenej v jednom bode celkom zhodujú: ideálneho manipulovateľného spotrebiteľa je možné vytvoriť len tak, keď sa dotyčný odpúta od reality. Keď sa zdvihne do vzduchu a potom si ho podávajú ako tenisovú loptičku z trafiky do obchodu, z koncertnej siene do politickej strany. Moderný človek je programovo podchytený patetický človek. Homo pateticus. V takomto „prostredí“ spoločenských (čítaj: trhových) mechanizmov je iba účelné hľadanie umenia tým, čo prekutráva drsnú, zaprášenú dlážku reality. Ale nie že by sa preto dnešné umenie nejako mimoriadne líšilo od umenia minulých období. Aj predtým bolo najlepšie umenie exkluzívne, najúprimnejšie zrkadlo reality. Ale predsa bola pozícia človeka v minulých obdobiach „produkcie“ (namiesto masovej spotreby) podstatne iná. Kým bol človek v postavení robotného zvieraťa, ktoré bolo trikrát produktívnejšie ako krava a sedemkrát ako koza, bola realita človeka oveľa „vyššia“ v porovnaní s jeho skutočným, prinízko chápaným stavom. Preto umenie muselo hľadať realitu zdanlivo viac „hore“. Dnes je to inak. Trhové mechanizmy človeka spotrebiteľa zámerne, zo svojho vlastného záujmu, projektujú prehnane „vysoko“. Realita človeka, hoci je taká istá ako pred storočiami, preto leží zdanlivo nižšie. Umenie, ktoré v minulosti zdanlivo hľadalo dušu, teraz vytvára predstavu, že hrabe v hnoji. Ale to je len ilúzia. Umenie zostalo naskrz rovnaké a realita človeka sa ani trochu nezmenila. Podstatne sa však zmenilo to, že umenie vo svojom hľadaní reality zostalo oveľa opustenejšie než kedykoľvek predtým. Prvá ho pri prechode k spotrebiteľskému šialenstvu opustila „profesionálna“ skúmateľka reality – veda. Veda sa stala veľkolepým biznisom, obrovským spotrebným artiklom, ktorý bolo nutné – v súlade so zákonmi spotreby – optimizovať do čo najväčších čísel. V rámci tohto želania našla veda riešenie vo vytváraní nespočetných modelových „virtuálnych“ svetov, v ktorých sa možno donekonečna prehrabávať a bádať bez strachu, že by sa hranice jednotlivých relatívnych systémov mohli zliať do prehľadného a účelného celku. Na druhej strane napomohli postmodernej osamelosti umelcov aj intelektuáli (vzdelaní, pohotoví, útlocitní svetáci bez umeleckého talentu), ktorí umelcom stáročia pomáhali presadzovať a brániť utopické projekty pred sivou diktatúrou produkcie. V postmodernej dobe, keď je realita ešte šedivejšia vďaka jagotu nanútených iluzórnych konzumných svetov, sa aj intelektuáli masovo odvrátili od reality, v ktorej sa prehrabáva umenie, a vymenili ju za snovú herňu blýskavých plastických utópií, aké im ponúka priemysel elektronických obrázkov. Intelektuáli už nepotrebujú umenie, pre ich myšlienkové bravúry postačuje gýč. Ba čo viac. Mnohí intelektuáli vidia svoje hlavné poslanie v tom, že prví zaregistrujú každé zjavenie sa nového gýča a že sa ho pokúšajú s čo najväčším krikom predstaviť ako novú, záväznú skúsenosť sveta. Intelektuáli sa takto stávajú akvizitérmi, ktorí si neuvedomujú, že za svoje služby pýtajú naozaj veľmi, veľmi málo. Aj preto táto módna záplava veštcov, astrológov, bioenergetikov a podobných neznamená nijaký návrat do stredoveku; je to len dobre naprogramovaný proces, ktorý pomáha sformovať intelektuálne ohybnejšiu vrstvu postsocialistických spotrebiteľov, aby boli v čo najkratšom čase pripravení kupovať elektronické obrázky zo siete internetu. Medzi postmoderným intelektuálom a postmoderným jasnovidcom nie je rozdiel v ničom inom ako v priemernom inteligenčnom kvociente cieľového publika. Ich poslanie je rovnaké – akvizitérstvo pre internet. Internet totiž nie je nič iné ako veľká samoobsluha. Ak to povieme bez pátosu, ten, kto sa prechádza po internete je taký istý ako ten, kto sa prechádza po samoobsluhe, ako ten, kto pred sebou tlačí veľký nákupný vozík a úprimne sa čuduje, že má prístup k dvadsiatim rozličným druhom „cornflakes“ naraz. Ak má náš spotrebiteľ mimoriadnu náladu, môže si z obalu každej škatule prečítať aj údaje o zložení „cornfalkes“, prípadne návod na prípravu – s internetovským pátosom by sme povedali, že má prístup k dvadsiatim rozličným databázam. A navyše nie lokálnym, aby nedošlo k nedorozumeniu, ale k medzinárodným databázam, lebo niektoré druhy kukuričných vločiek boli vyrobené v Nemecku, iné v Rakúsku, ale aj vo Švajčiarsku, Francúzsku, Belgicku, Spojených štátoch – náš samooblužný hacker teda takpovediac komunikuje s celou zemeguľou a svojou komunikačnou zručnosťou nám zabezpečuje úžasné prežitie (alebo aspoň každodenné raňajky) v treťom tisícročí. Problém internetu je teda v tom, že hoci jeho reálna hodnota sotva stojí za zmienku, jeho relatívna použiteľnosť je neohraničená. Bohužiaľ však čas, keď sa pri internete môžeme rozhodnúť pre realitu, je veľmi obmedzený. Ten čas trvá presne do okamihu, v ktorom sa pripojíme na sieť. Ak dovtedy nevieme, čo by sme v sieti chceli nájsť, realita je stratená, nasleduje už len horúčkovité blúdenie medzi rôznymi formami elektronického gýča. A nezmyselné otváranie zbytočných a nespoľahlivých databáz. A ako sme už povedali, vtedy sú veci už priďaleko, mimo dohľadu, a internetový surfer už nie je schopný pýtať sa, čo za databázy to, dočerta, zrazu tak krvavo potrebuje pre svoj život? Nuž kašľať na ne! A prečo je zrazu nutné využívať komunikáciu s Japoncami, Švédmi, Etiópčanmi a Američanmi? Kašľať na ňu, veď so svojím susedom prehodí za celý rok najviac ak päť viet, a to je predsa aspoň jeho sused, a nie nejaký žltý Číňan. Internet je gýč, a teda nič v zlom, ak sa s ním niekto vie potešiť a zabaviť, nikto sa nemusí hanbiť za náklonnosť k takémuto či inakšiemu gýču, ale na druhej strane nie je pekné ani vkusné vyrábať z gýča spasiteľské ideológie. Najmä to nie je vkusné pre toho, kto sa rád honosí čudným archaickým pomenovaním – intelektuál. Ostatne ide tu len o vec vkusu, skutočné účinky na realitu postoj intelektuálov tak či tak nemá. A ak som predtým napísal, že umenie zostáva jedinou rezerváciou reality, potom ešte musím dodať, že umelci sú zároveň tí jediní, čo budú v budúcnosti ochraňovať svoje ohrozené živočíchy a ich gény pred zničením. A to, napriek osamelosti, nie je zlá východisková pozícia. Preložil -el.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|
|