| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
|
|
Fragment
ročník 1997, číslo 1-2
Súčasná maďarská próza
Péter Nádas
Rodinné zátišie vo fialovom súmraku
Keď vystúpim
z autobusu, musím sa dobre porozhliadať. V úzkej ulici sú domy rovnaké,
akoby párna strana ulice hľadela do zrkadla nepárnej strany. Číslo domu
nepoznám, ale myslím, že sa pokojne môžem spoľahnúť na svoje inštinkty,
nech sú akokoľvek zmätené. Môžem vyskočiť. Môžem vzhliadnuť a pohľadať
okno na treťom poschodí. Dve protiľahlé okná, lebo len podľa nich sa
viem rozhodnúť. Ale zakaždým musím prejsť na náprotivnú stranu ulice,
medzitým akoby sa boli obe strany zakaždým vymenili, akoby ma zakaždým
chceli celkom zámerne pomýliť, akoby ma zakaždým boli oslovili, aby
som sa predsa len nespoliehala na svoje zmysly, musím teda prejsť na
náprotivnú stranu ulice, tam, kde v okne na treťom poschodí pestujú
črepový kvet.
Na schodišti dvaja starší muži vlečú pohovku, tváre majú červené, dych
zatajený a sprevádza ich mladé dievča. Musím ustúpiť do kúta, aby prešli.
Cítim pach obidvoch mužov, dievča nezapácha. Potom zazvoním.
V čase mojej návštevy má matkina sestra práve sedemdesiat rokov a akoby
mi nebola pravá teta, sedí v mohutnom kresle potiahnutom bordovým zamatom
bezprostredne pred oblokom, ale chrbtom k nemu. Už veľmi dávno tam má
svoje miesto kreslo, aspoň pokiaľ mi pamäť siaha. Všetko je presne na
svojom mieste. Teta aj mňa, tak ako každého návštevníka, usadí na nepohodlnú
stoličku s operadlom. Barly šikmo opreté o klavír sú ľahko dosiahnuteľné,
keď natiahne ruku sama teta alebo zdvorilý návštevník, ktorý sleduje
jej posunok. Ešte nikdy som nevidela tetu vstať.
Dvere otvára malá suseda Adela, aj ona je v príbuzenskom vzťahu, a kým
prejdeme dlhou tmavou predsieňou, bez jediného prehovoreného slova sa
môžeme na všeličom zhodnúť.
V mäkkom zamate tmavočerveného kresla, priamo pod tetinou rukou, musí
iba zasunúť prst pod ohyb operadla, je ukryté tlačidlo zvončeka. Akýsi
poplašný zvonec. Viacúčelový. Dáva poplašný signál dole domovníkovi.
Ale keď teta nie je sama, potom v záujme väčšej bezpečnosti aj Adela
sedí tam pri kachliach a háčkuje. Hotové čipkové košíky škrobí v cukrovej
vode a do košíkov ukladá čipkové kvety a čipkových vtákov, natesno,
ale nie nevkusne. Tento košík chystá na predaj, ale dva vydarenejšie
exempláre sú vystavené aj v jej izbe, jeden je vo vitríne, ďalší pripomína
akýsi mumifikovaný kôš odovzdaný po slávnostnom koncerte, akoby bol
pamätníkov na tetkine svetlé dievčenské roky. Adela sedí na štokrli,
a hoci je aj osamote, oči má vždy privreté, jej ostrý pohľad zakrývajú
vrásky a maniacky sa usmieva, a keď teta pokynie hlavou, vtedy začne
rýchlo, neartikulovane rozprávať, svojou prítomnosťou nevyrušuje, oprie
sa o kachle, schúli sa a jej krátke usmievavé pohľady sa môžu dotknúť
iba chrbta návštevníka, ktorý sedí oproti tete. Alebo tváre mojej tety.
Celkom do biela zošedivené tetine vlasy, ktoré sú zviazané do ťažkého
venca, presvecuje protisvetlo za súmračnejších dní matnejšie, za jasnejších
dní intenzívnejšie, ale jej tvár zakaždým zostáva v tieni. Moja teta
žije zo svojej minulosti. Môže sa pokladať nielen za majiteľku vysokého
vyznamenania, za čo môže ďakovať tým istým zásluhám, pre ktoré aj ochrnulo,
ale náleží jej aj podstatne vyššia než priemerná penzia, a vďaka bezchybnej
výchove môže vyučovať latinčinu, gréčtinu a nemčinu, a vzhľadom na to,
že aj rodinné dedičstvo je v jej rukách, potom možno poveať, že je takmer
bohatá. Dva páry neviditeľných očí sledujú žiaka alebo návštevníka sediaceho
na štokrli na polceste medzi kachľami a tmavočerveným kreslom. Ale ak
je pozornosť žiaka alebo návštevníka predsa len dosť húževnatá, pri
skúmavom pohľade zazrie kostnatú, bezmála chlapsky tvrdú tvár a tenké
bezfarebné ústa, a tie akoby v každej chvíli museli premáhať najakú
obnovenú bolesť, ktorá si chce vynútiť hlasový prejav, a nad perami
dosť výrazné fúziky, formáciu stareckého bujnenia hebkého páperia, ktoré
môže byť nad peknými ústami mladej ženy veľmi vzrušujúce, zobákovitý
nos s výrazným oblúkom a napokon na záver skúmania zaclonenú vyblednutú
očnú dúhovku so zožlnutým očným beľmom, ktorá zdanlivo nástojčivú tvár
predsa len zavracia do príjemného pomykova stareckej ochabnutosti. Moja
teta je taká nehybná, akoby jej bolo ochrnulo celé telo. Ale jej pohľad
sa nedal uchopiť nielen kvôli pološeru. Oči sa jej nemihajú, pohybujú
sa pomaly, obchádzajú živé predmety, ostré telesá. Dobre sa cítia vo
vzduchu.
Za oknom náprotivného domu na treťom poschodí sa rozvinie čipková záclona,
ale dlho sa nič nedeje.
Pozerám na tetinu ruku na bordovom zamate kresla a odhadujem vzdialenosti.
Potom muž v atletickom tielku predsa len nečakane otvára okno, z okeníc
a zo sčernetých výčnelkov štukatúry na priečelí domu sa holuby lenivo
vznesú nad ulicu, muž sa vykláňa, obzerá, odpľuje si a potom rýchlo
zatvorí okno.
Zvuk nepočuť. Aj v izbe je ticho, veď pokým mlčím, zatiaľ sa neozývajú.
Barly opreté o klavír sú na dosah ruky. Moja teta nemôže byť ani krátkozraká,
nikdy sa nesťažovala na chorobu. Dvere sú dosť ďaleko. No vitaj! – povie
uspokojeným hlasom, akoby bola čakala, akoby sa bola obávala, a hľa,
jednako vstúpim do izby zdravá. Keby som teraz schmatla barlu a ovalila
ju po hlave! Pozerám na tetinu ruku. Nestačil by jediný pohyb; uchopenú
barlu by som musela ďalším pohybom usmerniť na hlavu, až potom by som
sa mohla rozohnať na úder. V nepostihnuteľnej prestávke medzi posunkami,
a tento rytmus nemôže zaručiť nijaké chytračenie! Bola by zvýskla nielen
Adela, hoci som dúfala v jej sprisahanecké mlčanie, ale tetin palec
by bol siahol po tlačidle zvonca, ibaže by jej od zdesenia neboli prsty
mĺkvo stuhli. Miešam si čaj.
„Ale ak kvôli peniazom, tak prečo?“ spytujem sa.
Pomaly sneží, padajú vločky.
U tety ma neponúkajú iba dobrým čajom, ale v lete k nemu podávajú aj
kandizované ovocie, višne, marhule, čerešne, a vyznajú sa aj v servírovaní.
Lenže na otázku nedostávam odpoveď. Na kolieskovom servírovacom stolíku,
ktorý pritiahnu pred seba aj žiaci, na zlatožltom hodvábnom obruse je
rozložený porcelán kostenej farby, krištáľová misa, vidlička, ktorou
môžem napichnúť ovocie sklovité od cukru, a striebro.
„Chceš hrianku s maslom?“ spytuje sa teta a akoby prikývla.
„Bolo by to také jednoduché!“ ozve sa Adela. „No pravdaže, také jednoduché.
Možno som to ešte nerozpovedala ani Henriete, počuť niečo také je naozaj
hrozné, ponižujúce a človek určité veci možno radšej navždy pochová,
alebo aspoň v to dúfa, všakže Henrieta?“
Odmlčí sa a teta sa ani nepohne.
„Nevládzem, nevládzem to v sebe potlačiť, nehnevaj sa, Henrieta, jednako
ti to poviem. Keď povedala, že teraz, hoci obhajca by ju od toho určite
odhovoril, ako keby sa dalo. Keby v dačom mohla byť nápomocná, veď obžaloba
aj obhajoba sa ocitli na mŕtvom bode, potom by rada vypovedala o svojom
citovom živote, a dosiaľ som o tom nehovorila preto, lebo sa bojím,
keby som to predsa len zopakovala, zdeformovala fakty na svoj obraz,
tým by som sa do toho sama zamiešala, radšej som potichu uvažovala o
nej, nie nezabudla som, ba čo viac, usilovala som si to zostriť a zachytiť,
ale je také zahanbujúce, že v nej, sama to povedala, že v jej citovom
živote nežnosť a smrť, krutosť a život sú v takom vzťahu, ako keby sa
anjel musel jednostaj páriť s kopytníkom, a po prvý raz pocítila niečo
také práve vtedy, lenže teraz nechce hovoriť o iných, raných spomienkach,
ktoré s vecou takisto súvisia, keď umývali jej matku, odvtedy nevidela
nič väčšmi balamutivé, umývacia rukavica namočená do vody zanechala
kvapky vody na ohyboch tela, chlpy zostali zarosené, a nikdy s zreteľnejšie
neprejavili rozdiely medzi živým a neživým, lebo hmota tela sa zbytočne
zneprehľadnila takým tajomným spôsobom, ak je voda večná, a teraz by
sa mala zmieniť o súvislosti jednoduchého a zložitého, ale právom posledného
slova, ktoré si beztak bude žiadať, aby v dome smútku mala možnosť dať
na papier myšlienky bezprostredne spred posledných chvíľ, lenže teraz
ešte zotrváva na úrovni pocitových skúseností, pri spomienke, lebo keď
prišla na to, že tie kvapky sa už nevpijú, póry navždy uzavreli do seba
svalovinu a nevypudia viac ani kvapku, akoby smrť zovrela telo, vtedy,
áno, vtedy po prvý raz cítila, hoci bola ešte dieťa, alebo práve preto,
že bola dieťa, hoci prirodzene, nechápala, čo cíti, že by sa malo vystrieť
živé telo! alebo keby ju takto vystreli nahú! a zakrojili do nej nožom,
keby teda zakrojili do nej nožom ako do salámy, na plátky! vtedy možno
cítiť moc nad prechodným stavom, ktorý živého preformuje na mŕtveho
a mŕtveho na živého, veď to je tá moc, ktorá je vnímateľná iba ako prechod,
a keby chcela svoju výpoveď prikoreniť nejakou špirituálnou príchuťou,
potom by nepokladala za nepredstaviteľné ani to, že sa naozaj premení
na Boha, a preto má väčšiu slabosť na experimenty, vivisekcie, napríklad
také obrúčkovce, tento neveľmi významný druh živočícha, napríklad taká
obyčajná dážďovka, ktorej rozkrájanie nie je vraždou, ale znásobením
života, božie rozhodnutie nad jej bytím teda možno slobodne skúmať,
hoci! ak už sme pritom! z normálneho pohľadu aj to je vražda, veď dážďovka
je iba vo svojej pôvodnej, mohli by sme povedať historickej, vývinovej
dĺžke prirodzené alebo božie stvorenie! ak ju teda rozkrájame, a tým
znásobíme jej život, potom naozaj nemôžeme hovoriť o paradoxnej forme
vraždy, veď kritériom mravnosti nikdy nemôže byť ani cieľ, ani výsledok,
mravnosť nemôže byť revolučná, musíme mať na zreteli jedinečné, individuálne,
asketicky si treba vážiť všetko živé, ale prirodzene, nikto nevie odpovedať
na to, či všetky organické formácie musíme pokladať za indivíduá? kým
nespomenula dážďovku, bolo ticho, ale potom prepuklo pohoršenie, buchotali,
a sám sudca pokladal výpoveď za takú chúlostivú, ošemetnú a bez obsahu,
že dal vyprázdniť sieň, pritom údajne vtedy vypovedala, že na rozdiel
od rozprávky, ktorú bol taký láskavý vymyslieť jej advokát, ona niežeby
bola nenávidela svoju obeť, ale ak pod láskou k živej bytosti akéhokoľvek
stavu a postavenia rozumieme veľkú vášeň, ktorá preráža všetky rozumové
bariéry, potom so zreteľom na to bola trochu zaľúbená a prosí, aby ste
nehľadali hlbinné psychologické súvislosti, lebo pri porovnaní s matkou
je pravda, že dostala rolu, ale oveľa viac ju vzrušoval problém dispozície
vlastným životom, prechod a jeho stupne, a keď ju teraz vyviažu, potom
sa s ňou stane len to, čo si neutíšiteľne žiada každý zaľúbenec, lenže
zo strachu, veď to, čo chce, sa dá naozaj dosiahnuť iba spoločnou smrťou,
skáľa svoju láska do života, prikväcne, ale ona to nechcela, pre ňu
je strach iba milostivý prídavok, taká slasť, čo svieti do psychológie
prechodu, taký pôžitok, ktorý sa vôbec nedá prirovnať k pohládzaniu
pohlavných orgánov.“
Akoby som sa bola dotkla ich tiel, môj smiech zapadne do čudného ticha.
Adela dovolí, aby sa jej cverna lenivo odvíjala z prsta, spadla do lona,
tmavomodrý flanelový župan si zopne na krku. Prisunie sa ku kachliam,
štokrla nepríjemne škripoce na okraji kachličiek. Teta sa nehýbe, ale
jednako dvíha hlavu trochu vyššie. A akoby nebola pravda ani to, ako
si predstavujem ich životy na základe nepodstatných výpovedí: predpoludním
šiplanie až do obeda, príchod žiakov, po súmraku biela káva s brioškou,
ustieľanie, Adelin odchod, na strope svetlá áut, ktoré prechádzajú ulicou
za cvakotu bezpečnostných zámok, ktorý dolieha z predsiene, v tme sa
pokojne rozťahuje klavír aj noc.
„Prečo sa smeješ?“ spytuje sa teta a hlas jej zachrípne.
„Smiala som sa? Nie! Možno len preto, lebo ma to zastihlo tak nečakane
a akoby to ani nebola pravda, hoci sa to zdá veľmi zábavné a prosté,
a ty možno vieš, prečo, ale akoby si to bola Adela iba vymyslela.“
„Adela!“ vykríkne teta.
Adela neodpovedá, ale teta sa nemierni, musíme počuť jej chabý sipot.
„Pozri,“ povie možno o odtieň hlasnejšie, než by bola chcela, ale zasekne
sa, na temnejúcom zamate kresla sa jej telo bezmocne mykne, potom si
to znova rozmyslí, zrazu sa otočí hlavou ku mne, ale vôbec jej nevidím
do tváre, vlasy jej svietia. „Svoje návštevy si poväčšine rozvrhuješ
na poldruha hodiny, a ak dobre počítam, zostáva ti ešte približne desať
minút. Prosím ťa, aby si mi týchto desať minút prenechala. Nebudem hovoriť
dlhšie. Bol by to veľký dar, lebo ja nemám právo hovoriť. Preto mlčím.
Ja jednoducho iba žijem. Zjem toľko, čo mi dovoľuje udržať tento stav.
A na mojej situácii necítim nič výnimočné, všetci sú na tom tak ako
ja, ibaže si nevyvodili nevyhnutné dôsledky. Nedopracovala som sa k
tomu, aby som ľutovala aj vlastné výkaly, lebo aj to je plytvanie, aj
to je materiál, a preto sa usilujem, aby ho bolo čo najmenej. A kto
taký mladý, ako si teraz ty, sa zriekne triezvej opatrnosti, ktorú možno
nazvať cieľavedomým hospodárením s materiálom, čiže udržiavaním života,
a márnivo napcháva nielen svoje brucho, iba pozorujem, že z ničoho nič
zrazu zbaštíš celú misku kandizovaného ovocia naservírovaného len z
čírej zdvorilosti, ale aj zmysly šteklí až na zvracanie, a žiaľ, vždy
sa nájdu dobrodružní duchovia, ktorí pri tom pomáhajú! hetéry! veru
tak! ten potom vykape z tohto sveta ako pes. Rýchlo a bez stopy. Čo
samo osebe vôbec nie je poľutovaniahodné. A preto vlastne ani nemám
čo povedať. Ani týchto desať minút nie som schopná premrhať s tebou.
Len sa napchávaj! Ešte si tam nechala jednu čerešňu!“
Cítim, že za mojím chrbtom vstáva Adela.
„Teba by bolo treba naozaj zabiť, Henrieta!“
Teta sa oprie o operadlo kresla, pričom počujem jej žalostné stony plné
pôžitku.
„Teraz si sa konečne prezradila, Adela!“ ozýva sa po chvíli teta. „Nezazvoním,
veď v tvojich plánoch aj tak nikto nechýba. Bite ma. Ale barla nie je
dosť tvrdá. Sekerka je aj tak tam pri kachliach. Oklamala si ma, povedala
si, že ma ňou budeš chrániť, ale vedela som to, vedela som, na čo ju
potrebuješ. Prečo sa nehneš, sestrička moja? Nepočula si príbeh? Môžem
sa už priznať, niekoľko rokov som si naozaj myslela, že Adela hovorí
pravdu, lebo raz v noci som precitla na hroznú bitku, ale vymyslela
to pre teba! a ráno som sa spýtala Adely, a vtedy si vymyslela, že nad
nami býva nejaký mladík, taký starý, Henrieta, ako tvoj bratranec, aj
on je sirota a všetci ho dosiaľ poznali ako veľmi vážneho človeka, na
schodišti vždy pozdraví a má pred sebou veľkú vedeckú kariéru, taký
mladý je už doktorom biologických vied, a keby sme toto teraz rozprávali
aj tvojmu bratancovi, Henrieta, potom by sa nám ho podarilo zastrašiť,
potom by sa konečne pratal, myslel by si, že ho podozrievame v zražedného
úmyslu, lebo pred takými mladými pánmi, zdá sa, darmo prízvukuješ, že
pod vankúčom nemáme ani vindru, hoci vidí striebro, na ktorom zo zdvorilosti
servírujeme, a škoda náhamy, škoda je vyhadzovať peniaze na klinčeky
vyvolávajúce dôveru, takto v zime kus stojí najmenej dvanásť forintov,
Adela je v poriadku a moje city vzplanuli k Adele, to naozaj môže vyjsť,
ve´d ona ma pozná, myslela som si, vie, aké muky mi spôsobí, keď ty
tu celkom zbytočne zbaštít moje kandizované ovocie a chlípeš môj anglický
čaj po celých čajníkoch, a po nemecky si sa ešte vždy poriadne nenaučila,
hoci vieš, aké je to pre mňa dôležité. Ja na to kladiem dôraz, ale tu
sa nikto riadne nenaučí jazyk. Všetci iba jachcú, lebo sú leniví a hlúpi.
Kde som to prestala? Adela! Chcela som niečo povedať, ale nie toto!
Nevieš, čo som chcela povedť?“
Na ulici sa ešte nerozsvietili lampy, v izbe je tma, ale barly nezmäknú
na tieň, sneh sa určite udrží. A zakrátko sa budem môcť postaviť.
„Možem naliať? Zaiste ešte celkom nevychladol.“
„Áno. Prosím. Nalievaj. Adela, ešte si vypijem.“
„Áno! Už viem, čo som chcela,“ ozvala sa teta a v Adelinej ruke sa zobák
konvice dotkne okraja šálky. „Mám ešte minútu, však, Adela? Ja ti dám
aj celú hodinu, aby sa z času nič nestratilo. Každú chvíľu treba vyplniť
slovom. Lenže teraz hovorím iba preto, lebo v tvojom bujarom smiechu
cítim silu, ktorá ma predčasne zahubí. Pritom čas treba naplniť. O Adelu
sa už nebojím, ona to djako ešte potiahne, ak dám pozor a nepustím na
slobodu jej vášne, lenže ona beztak zakrátko zomrie. Ja budem žiť ďalej,
lebo som opatrnejšia. Nešteklím sa. Tento zvonček môžem kedykoľvek stisknúť
a nemyslím, že by bola schopná získať domovníka na svoju stranu, lebo
chcel byť mojím milencom, ale vtedy som mu to už nedovolila, ak v ňom
zostala túžba, tak to môžem využiť. Ty však patríš k najhlúpejšiemu
druhu živých bytostí. Ty si ešte hlúpejšia ako Adela. Ty sa bojíš strachu,
preto smilníš nad nandizovaným ovocím, prete sa smeješ tak nenásytne,
preto vypiješ čaj do poslednej kvapky. Svoju predstavivosť pokladáš
za myšlienky a každú predstavu by si chcela premeniť na čin, aby sa
nezhustila na myšlienku. Preto nemáš jedinú myšlienku. Čo ti, pravdaže,
nechýba. Celý tvoj život je klamlivé svetlo, vôňa, hlahol. Pritom jestvuje
dokonalá myšlienka, v ktorej je rozoznateľný každý detail, súvislosť,
ako aj samotný celok.“
Teta sa odmlčí, lebo poslednú čerešňu jej podávam tak, že ju napichnem
na vidličku a zo strieborného košíka zdvihnem čerešňu, celkom blízko,
aby ju zbadala. Smutne sa pousmeje, líniu úst vzduje úsmev, opretá dlaňou
o zamat operadla sa aj ona nachýli ku mne. Navzájom sa vidíme, vo fialovom
odlesku snehu je všetko ostrejšie.
„Nie je mi ľúto poslednej čerešne, ty hlupaňa. Len ju zjedz! Zhltni
ju! Rada sa pozerám, keď sa niekto sýti. Ja sa iba bojím. Takto, hľa,
ham! Preto je tu zvonček. Bojím sa aj teba. Aj Adely. Všetkého a každého.
Vždy. Lebo nikto nemá v sebe hranicu, a ja neviem, čo sa udeje, čo sa
môže udiať so mnou. Nenávidím každého. Preto ma tak potešilo, že som
konečne mohla skoncovať s Adelou. Ale keby som ťa o to prosila, veď
som ťa ešte nepožiadala o nič, nikdy, beztak sme sa už odhalili, buďku
mne dobrá! splnila by si moje želanie?“
Teta si musí presunúť ťažisko tela, aby si mohla pohladiť tvár rukou,
na ktorej má prsteň.
„Viem, že nechceš vraždiť, chceš sa iba hrať! Na to si myslela? Len
na to, tak odpovedz!“
„Netráp sama seba!“ zašepcem.
Dychom jej predsa len ovaniem tvár, otvorí ústa ako pred chystaným bozkom,
lenže nevládze sa vystrieť ku mne, zvalí sa naspäť do pološera. V ňom
sa ešte rozosmeje.
Treba dlho čakať.
Vstanem, keď na ulici rozsvietia lampy a ich modré svetlo zaplní priestor
medzi nábytkom. Zdá sa, že teta spí. Pritom rada by som bola ešte videla
rodinné zátišie. Obraz je v kazete, kazeta zasa pod plachtami na strednej
poličke v zásuvkovej komode. Kľúč od zásuvkovej komody a kazety teta
uschováva v starom zamatovom púzdre vyšívanom hodvábom pod pohovkou
v druhej izbe.
Keď otvorila kazetu, aby som mohla vidieť rodinné zátišie, akoby som
na obraze videla seba, tvár mám vážnu, hoci nemám oblečené vlastné šaty,
akoby som bola na maškarnom bále! a tá dáma, čo sedí predo mnou v kresle
a vlone drží kabelku, v ktorej teraz skrýva kľúče, sa síce podobá na
moju matku, aj na moju tetu, jednako je však veľmi cudzia, aby mohla
byť moja, alebo je až priveľmi známa, jednu ruku nevdojak vsuniem do
vrecka, druhú nechám odpočívať na operadle kresla, a musela by som vystrieť
iba prsteník, aby som sa predsa len dotkla hrdla mojej dám, ak sa teda
otvorí kazeta, na chvíľu zazriem aj klenoty mojej starej matere. Na
obrázku mám pekné husté fúziky, vyzdvihujú moje prísne pery a krotké
oči. Som približne taká, aká som. A o niekoľko mesiacov presne taká
stará, ako bol vtedy môj starý otec, veď záber nemohli vyhotoviť oveľa
skôr.
Dlaňou sa opriem o zamat kresla presne vedľa jej ruky. Skloním sa k
tete a pobozkám ju na čelo. Aj Adela sa zdvihne zo štokrla. Akoby sa
tieto dvere viac nemuseli otvoriť.
„Môžem pokračovať, keď znova prídete na jar. Ale radšej doneste hyacint
v črepníku alebo parmskú fialku. Niečo také, čo zostane,“ zašepce Adela
v predsieni, akoby som aj ju pobozkala na čelo.
Preložila Renata Deáková.
|
|
Obálka
čísla:
Kresba archív
Obsah
čísla:
Alojz Ihan
Rezervácia reality
str. 3
Ján Štrasser
Básne
str. 9
Súčasná maďarská próza
László Darvasi
László Garaczi
Péter Nádas
Gábor Németh
Miklós Mészöly
Lajos Grendel
str. 17
POSTE RESTANTE
Tomaž Šalamun
str. 55
Sławomir Mrożek
Zatvrdené svedomie
poviedka, rozhovor
str. 119
Jiří Veselský
Pel
str. 131
Lubomír Martínek
Vice Versa
str. 139
Thomas
Bernhard
Imitátor hlasov
str. 157
Noam Chomsky
A kde sú partizáni?
rozhovor
str. 165
Rudolf Sloboda
Z denníkov
str. 175
His Master´s Voice
Basara, Pażniewski, Cioran
str. 215
|
