revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

 

 



 

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

 

Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)

 

Fragment ročník 1997, číslo 3-4

Paľo Bohuš
Jogging po mínovom poli

Pôvod a dôvod

Keby som nemal pocit, že sa mi to bude zazlievať, najradšej by som vlastnú biografiu zhustil v Kazateľovom štýle do výroku, ktorý by znel: „Čo sa dialo všetkým synom ľudským pod slnkom, aj mne sa dialo – a nebolo v tom nič zázračného, ba ani závažného.“ No keďže aj napriek zdanlivej jednotvárnosti ľudských osudov, plynúcich medzi narodením a smrťou, jednotlivé ľudské bytosti sa líšia navzájom, ak už nie iným, tak aspoň odtlačkami prstov, ochotne sa pousilujem, aby som v rámci dosť skromných oznamovacích možností povedal čo-to o vlastných odtlačkoch prstov, o jazvách, materských znamienkach a iných osobitných znakoch, ktoré je zvykom ukázať v cestovných pasoch, osobných preukazoch, ale aj v zatykačoch, či v súdnych dokladoch.

Teda: narodil som sa o štvrtej hodine ráno 24. apríla 1921 v Báčskom Petrovci – v znamení Býka. Toto by mohol byť dobrý dôvod, aby som vás, ak by ste boli zvedaví na moje charakterové črty a mravný habitus, odkázal na horoskop, z ktorého by ste sa na túto tému poinformovali akiste presnejšie, než o mojich – o sebe samom, samozrejme, subjektívnych výrokoch, na aké by som sa jedine v prítomnej, veľmi dojímavej chvíli pravdepodobne zmohol.

Závažným činiteľom, tak sa aspoň mne vidí, pri vstupnej časti vlastného životopisu, je tu okolnosť, že sa moje prvé a vari aj najdôležitejšie narodeniny odohrali v lone Panónie, teda na dne mora, hoci aj suchého, kde sa miesto horských rias a chalúh krotko vlnia žitá a kukurice a namiesto rýb nízko poletujú cíbiky a pipíšky. Nedostatok nebotyčných končiarov, ktorý ma sprevádzal detstvom až do dospelosti, pociťoval som v rovnakej miere, v akej asi obyvatelia Tibetu či iných horských krajín pociťujú nedostatok nedozerných rovín. Len v dospelosti, keď už človek dozrieva a silnie, aby mohol uniesť i náklad, o ktorom sa nazdával, že pod ním pokľakne, dozvedel som sa, že je svet vlastne omnoho hrboľatejší, ako sa na prvý pohľad javí ľahkovernému mladému človeku z roviny. Závrat z takéhoto objavu zostal mi – aj napriek všetkým pokusom o liečbu – doživotne, lebo aj naivita je vari jednotlivcovi daná geneticky, ak už nie je akási spontánna rezignujúca racionalizácia vlastných pomýlených predstáv o svete. Aj otázka, či je naivita cnosťou, nedostatkom, alebo dokonca aj hriechom, zostala mi nedoriešená dodnes.

Teraz, čo sa týka školenia a jemu podobných záležitostí a postupov, len toľkoto: základnú, ako aj strednú školu, postupne jednu za druhou, čo uznávam za prirodzené, ale aj jediné možné, zakončil som v rodisku r. 1941. Nič a nikoho som počas toho školenia nepredstihol, ba skôr som iba ak zapozdil za niekým, čím chcem naznačiť, že som ani zďaleka nebol zázračným dieťaťom a nemal neprimerané ambície. Básne som, samozrejme, vtedy ako i neskôr, počas väčšej časti života, vôbec nepísal.

Moje rodisko, o ktorom jeho obyvatelia s presvedčením tvrdia, že sa v starobe každý, nech už je akýmkoľvek pánom, ťahá doň, pre mňa osobne vidí sa byť dôležitým i preto, že toto hniezdočko, na akýsi dojímavý dedinský spôsob útulné a príbuzensky každému obyvateľovi žičlivé, dobre znášalo moju prítomnosť a nereptalo na štrbiny a výstrednosti mojej povahy, čím mi umožnilo – možno aj na vlastnú ujmu – žiť v určitých hraniciach, ako sa mi zapáčilo. Dodatočne vari na tému o mojom školení v Petrovci mal by som poznamenať, že asi najhlavnejšou pohnútkou, aby som v ňom pokračoval ešte i ponad normu, akou sa vzdelanie meralo v živote mojich dobrých a nadmieru robotných rodičov, bola skutočnosť, že som ako parobok nebol dosť súci na tvrdú sedliacku drinu.

„Nech trochu zmocnie,“ dôvodil matke môj otec. „Malá matúra mu nezaškodí, bár si z neho pisári nebudú posmech robiť, keď bude platiť porcie...“ Teraz sa však takto, mne zoči-voči ľahko dovtípite, že sa mi napriek otcovskému očakávaniu nepodarilo zmocnieť ani pred „arcikuľami“, ani pred malou matúrou, ba ani potom.

Medicínu som študoval v Segedíne a zakončil jej štúdium na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v januári 1950. Výsledok všetkých mojich malých matúr a štúdií, aspoň sa tak teraz po všetkom nazdávam, spočíva v tom, že som sa navždy odnaučil simulovať múdrosť. Lebo múdra je fyzika, astronómia, či azda i každá matematická fikcia, ktorej nikdy nedôjdeme na koniec, ale sily jednotlivca sú neveľké, ako aj jeho dôvtip. Preto, keď mi v živote neraz až príliš nízko klesalo sebavedomie, nahrádzal som si ho, aj pre seba neočakávane, VIEROU. Hoci aj vratkou vierou, že naša konečnosť, ako aj nemohúcnosť úsilí o jej prekonanie, musí mať aj nejaký posmeľujúci múdry zmysel.

Ako lekár pôsobil som veľmi krátko vo Vyšných Hágoch, potom v Surdulici, Sokobanji a v Novej Varoši – v Srbsku. Teraz už napevno dlhšiu dobu „pôsobím“ ako dôchodca v Báčskom Petrovci. V súvise s mojím pôsobením, a ešte prv, ako prezradím ktorékoľvek z mojich kréd, pri nepredsieranej skromnosti, predsa sa odvážim tvrdiť, že som v živote, hoci aj neočakávane, dosiahol aspoň jednu skutočne veľkú vec. A na tú ma práve upomínajú Vyšné Hágy.

Totiž – odtiaľ ma odviedli, aby som bol odsúdený na osemročné väzenie za VELEZRADU.

Ak sú veľtrh, veľryba, veleslalom, veľhora, veľmoc, veľkomesto naozaj veľké veci, tak potom i velezrada akiste bude taká. A to by bola jediná bez nadsázky veľká vec, ktorú sa mi v živote podarilo dosiahnuť. Radosť z neočakávaného úspechu kazili mi iba moji priatelia, ktorí za tú istú zásluhu boli poodsudzovaní i na dvadsať rokov. Tí mi, dobroprajne a žičlivo ma posmeľujúc, dávali na vedomie, že by oni mojich osem rokov poľahky odsedeli, hoci aj na ostrí britvy, i keby tam mali sedieť iba polovicou zadku. Nedopracoval som sa teda ani v tomto jedinom smere k dokonalosti, ale aj to, čo som dosiahol, akosi ujde. Aj malá velezrada je pre skromného jednotlivca dosť veľký úspech. Stojí mu za zmienku.

Teraz ešte len, aby som nezabudol zaznamenať, že som v polčase krajšej budúcnosti, ktorá idúc za mnou, akosi nápadne pozdila, pôsobil päť rokov i v Ústavoch nápravných zariadení, ktoré prostorekí a hrubí imperialisti zvyknú nazývať aj väznicami. Nie, nepohoršujte sa, nebol som tam dozorcom, to by sa mi bolo priečilo. Tieto zariadenia ponavštevoval som a v nich pobudol kratšiu, alebo dlhšiu dobu v nasledovnom poradí: Leopoldov, Krajský súd v Bratislave, Ilava, Pankrác, Ročov a Cejl v Brne. Nespomínam to preto, aby som si teraz po všetkom ťažkal, a to ešte i zbytočne, ale s vedomím, že sa nijaký životopis nedá písať iba do každého druhého prežitého riadku. Život predsa pomlčky a prázdnotu či medzery netrpí.

Keď som nepôsobil nijako inak, písal som poéziu a sem-tam i čosi iné. Odpoveď na otázku, prečo som si práve tak počínal a nechodil radšej na ryby, alebo kamsi na chatu, by nás pravdepodobne ďaleko odviedla. Na chatu som nechodil v prvom rade preto, že ju nemám, a na ostatok otázky, prečo práve poézia mi ju nahrádzala, odpovedám protiotázkou: Načo sú a čomu slúžia vnútorné monológy a otázky človeku, ktorý vie dopredu, že na ne nebude vedieť odpovedať, alebo že si v priaznivejšom prípade čo aj nepravdepodobnú odpoveď zvolí sám ľubovoľne a či hádam aj samovoľne?

Avšak poéziu v každom prípade považujem za výsadu tých, ktorí sú ňou posadnutí, či radšej – osvietení. Považujem ju za väšiu, keď ju prečítanú prežívam a jej porozumiem, a za ťažšiu, keď ju píšem a nemôžem to dotiahnuť do uspokojivej polohy. Ak by som mal v rýchlosti menovať básnikov, ku ktorým som sa rád a dlhšiu dobu často vracal, tak by to mohli byť Francois Villon, Ogden Nash, Sándor Petöfi, Julian Tuwim, no a v neposlednom rade majster Ján Smrek, Milan Rúfus, Vasko Popa a Matija Bečković, nech iných už nenapočitujem. Veľmi rád sa priznávam aj k vplyvom na moju poéziu. Okrem iných početných vplyvov, ktoré – ak o to bude záujem – zistia iní, ja sa hlásim najsamprv k vplyvom Panónie, ktorá na mňa vplývala nielen prostredníctvom Sándora Petöfiho, ale aj priamo sa ma dotýkajúc a živiac ma. Potom je to ešte aj vplyv, tvrdý vplyv reči mojich sedliackych rodičov, ktorá aj sama vo svojom nárečí neprebývala ďaleko od poézie, najmä keď hovorila o láskavej zemi-živiteľke, v ktorej mi obaja dávno už odpočívajú. Ako dôvažok, ale povážlivo ťažký, na moju poéziu doľahla aj Ilava a Pankrác, v ktorých som sa vari dôkladnejšie ako pri čítaní dozvedel, o čom hovorí majster Villon. Tak je to! Boli to v Leopoldove suchoty, ktoré horúcim dychom oviali moju poéziu.

Nebol som, keď išlo o poéziu, dostatočne podnikavý ani usilovný. Napísal som iste menej, ako sa na sedliackeho potomka, ktorý by si bol mal zvyknúť pracovať na akord, svedčí. Zato som však, alebo sa mi to iba tak zdalo, písal len vo sviatočných chvíľach.

Nikdy vo vzťahu k vlastnému písaniu nepoužívam nadnesené výrazy, ako sú tvorba a dielo. Zdedil som od otca akýsi komplex nesklátiteľnej úcty voči každému skutočnému dielu a tvorbe, ktoré považujem za posvätné. Za najpodstatnejšiu tvorbu považujem rodenie akéhokoľvek druhu, ako aj sám život v jeho záhadnej podstate, ale aj objavnú poéziu a zázračné blesky rozumu a vedomia vo vede. Skromnému človeku, za akého sa hádam právom pokladám, stačí bezpochyby aj vedomie, že mu Prozreteľnosť dovolila, aby bol aspoň svedkom jemu dostupnej tvorby a diel. O koľko väčšmi mu na tento účel boli otvorené oči a zbystrený zrak, o toľko viacej života sa mu ušlo. A toto by mohol byť dobrý dôvod pre vieru v zmysel života a zmierenie s jeho danosťami.

(Z knihy ESEJE, 1993)

 

Obálka čísla:

Kresba archív

Pokochajte sa!

Obsah čísla:

Jani Virk
Nie sme

str. 3

Paľo Bohuš
Jogging po mínovom poli

str. 9

Andrzej Stasiuk
Poviedky

str. 21

POSTE RESTANTE
Aleš Debeljak
rozhovor, básne
str. 41

Lubomír Martínek
Souhvězdí titaniku
str. 53

Paul Gauguin
Noa-Noa
str. 97

Alexander Vvedenskij
Vianoce u Ivanovovcov
str. 97

Gottfried Benn
Stratené ja
str. 135

Igol Kalný
str. 143

Egon Bondy
Zbytky eposu
str. 153

His Master´s Voice
Knižná edícia časopisu
str. 161


 

 

c
© 1987-2014 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the
Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.