| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
Fragment
ročník 1997, číslo 3-4
POSTE RESTANTE
Aleš
Debeljak
Temná skúsenosť strachu, násilia,
úzkosti a bolesti
(Rozhovor s Alešom Debeljakom pri príležitosti vydania jeho najnovšej
básnickej zbierky Mesto a dieťa)
Už
Vaša prvá „obsažnejšia“ prezentácia, zbierka „Zámeny, zámeny“ v Básnickom
almanachu mladých (Mladinska knjiga, Ljubljana 1982) poukazovala na
to, že vás fond slovinskej literárnej tradície nijako výraznejšie nedefinoval.
Ak vás niečo z tradície „vzrušilo“, čo to bolo – alebo ste už vtedy
cítili, že musíte svoj diapazón rozšíriť o iné národné tradície, mám
na mysli predovšetkým americkú literatúru?
Moja prvá
literárna prezentácia, o ktorej hovoríte, je ešte pod vplyvom lyriky
sústredenej na krásu, v ktorej sa „ja“ potláča, či skrýva práve
preto, aby, aspoň si to myslím, procesy formovania vyprázdneného sveta,
mohli nájsť svoj adekvátny výraz. V takejto esteticisticko- hermetickej
tradícii píše prinajmenšom Niko Grafenauer, ktorého kniha „Štukatúry“
zanechala určité stopy v mojej prvej zbierke. Aj v knihách Milana Jesiha
„Kobalt“ a „Volfrám“ možno dobre vidieť romantickú krásu cez prizmu
básnického hlasu, aj keď sentimentalizovanú a mierne ironizovanú. Boris
A. Novak so svojím „Zátiším slov“ mi pripadal ako vynikajúci básnik
eminentne lyrickej elegancie, ktorá je celá zo slov a zvukov. Čo chcem
povedať? Že na začiatku svojej lyrickej cesty som sa inšpiroval predovšetkým
estetizovanou poetikou modernej slovinskej poézie. Každý básnik, ktorý
vstupuje do poézie totiž akosi prirodzene najlepšie pozná svojich súčasníkov:
v mnohom ide práve o „vzduch, ktorý básnik dýcha“.
Môj neskorší odstup od bezprostredných súčasníkov má korene v čoraz
zreteľnejšom vedomí, že ma poznačila akási temná skúsenosť strachu,
násilia, úzkosti a bolesti. Dvadsiate storočie lyriky písanej v
nemeckom jazyku, poskytlo v opusoch R.M.Rilkeho, Georga Trakla a Paula
Celana, čiastočne aj Johannesa Bobrowského – aspoň mne – vrcholnú kryštalizáciu
takejto temnej existenciálnej skúsenosti. Tejto tradícii určitým špecifickým
spôsobom, možno teraz rozšíreným na celý expresionistický okruh, zostávam
verný aj dnes, keď inklinujem ešte výraznejšie ako predtým k Edvardovi
Kocbekovi a Srečkovi Kosovelovi.
Čo sa týka Ameriky, musím priznať, že ide podistým len o vonkajší dojem,
ktorý súvisí s mojím dlhoročným životom na druhej strane Atlantiku.
Z hľadiska lyrického odkazu nebola pre moju poetickú vizúru americká
literatúra – azda okrem Emily Dickinsonovej – v podstate vôbec zaväzujúca.
Je však pravda, že Amerika bola pre mňa osudová v inej rovine. Celkom
iné, úplne a doslova životne rozhodujúce bolo totiž moje rozhodnutie
pre „dobrovoľný exil“ a presťahovanie sa do Ameriky, kde som žil viac
ako 4 roky. V rovine osobnej biografie, ktorá prirodzene nutne rezonuje
aj v tvorivej imaginácii, práve tento inšpiratívne telesný styk
s americkou nekonečnosťou priestoru a vyčerpávajúcimi treniami medzi
individuálnou samotou a intenzivitou spoločenských vplyvov znamenal
podstatný prelom v mojom živote.
Môže
byť podľa Vás písanie „racionálnejších“ textov nadstavbou básnického
prejavu?
Pokiaľ
ide o esejistickú formu písania, musím povedať, že eseje píšem preto,
lebo určité zážitky sa mi nedarí vyjadriť takým otvoreným, zhusteným,
alebo ak chcete, vykryštalizovaným spôsobom ako v sonete. Esej nie je
nadstavba, ale zajakavý, no občas aj výraznejší doplnok poézie. Esej
je pre lyriku tým, čím sú obrazy krížovej cesty pre jedinú zastávku,
ktorá môže – oddelená od kontextu – usmerniť našu pozornosť na celkom
iné symbolické vrstvy v obraze. Symbol, ktorý dominuje v konkrétnej
básni, potrebuje v eseji širšie zabývanie, aké vytvára historický,
sociálny a kultúrny kontext, ktorý v eseji možno rozvinúť, zatiaľ čo
báseň ho fakticky vôbec nepotrebuje. Esej sa bez ohľadu na pôvodnosť
viac opiera o určitý už vymedzený priestor reflexie a skúsenosti, dobrá
báseň ho však vlastnou silou posúva, ak ho priam nevytvára.
V čom
sa Vám zdá americký spôsob života, percepcia literatúry a zapájanie
sa spisovateľov do spoločenského kontextu odlišné od slovinského, alebo
širšie chápané, balkánskeho sveta?
Americký
životný štýl, ktorý v mnohom určuje aj formy duchovnosti, je predovšetkým
podstatne rýchlejší, namáhavejší a náročnejší ako ten náš, preto
je aj „opotrebovanosť existenciálneho materiálu“ oveľa väčšia. Je však
pravda, že aj sociálne a kultúrne výhody – ako nezanedbateľná protiváha
– sú väčšie. Najmä veľké metropoly, New York City, San Francisco, Boston,
Chicago ponúkajú ustavičné defilé svetových špičiek v umení, od koncertov,
literárnych večerov, filmov, opier, až po výstavy, divadelné predstavenia
atď. Celé to horúčkovité bľabotanie je samozrejme stimulatívne, občas
možno až príliš zaťažujúce, veď sa treba konfrontovať s najlepšími
a najmúdrejšími z celej planéty, nielen s americkou tradíciou.
Amerika totiž nie je len jedna jediná tradícia, ale reprezentuje
javisko celého sveta, a preto sa aj zvŕta pred reflektormi pozornosti,
ktorú na ňu celý svet sústreďuje. Keďže som sa, napriek núkajúcej
sa univerzitnej kariére, z Ameriky vrátil, môžete sami uhádnuť, pre
ktorú z týchto hrubo určených alternatív som intímne rozhodnutý. Jednako
mi to však nebráni, aby som nezdôraznil, že práve vďaka spomínanému
vreniu sú štandardy literárnych a kritických výsledkov v Amerike
vyššie. To neznamená, že automaticky píšu lepšie. Majú však oveľa
rozvinutejší umelecký a kultúrny život s vydavateľstvami, časopismi,
antológiami, recenzentmi, cenami atď. To všetko umožňuje veľkú a
ostrejšiu konkurenciu, lebo len tá dá nutný popud pre dvíhanie kritérií
kompetentného písania. Nemožno si ani predstaviť, že by v Amerike napríklad
kritici mohli publikovať v literárnej prílohe najvplyvnejšieho národného
denníka (napr. New York Times Book Review), ak by nešlo o naozaj
inteligentné, rozvážne, duchaplné a štylisticky vybrúsené kritické výkony.
Spisovatelia si totiž ustavične hľadia na prsty a jeden druhého chvatom
predbiehajú (azda preto je v „hlavnom prúde“ kultúrnej produkcie taká
obsedantná sústredenosť na americké dianie).
Pokiaľ ide o literatúru, a najmä poéziu, vo všeobecnosti je akosi zaužívané,
že básnik uverejní svoju lyrickú prvotinu zväčša až pred tridsiatkou,
pričom jeho talent sa ešte predtým dôkladne overuje publikovaním
v rozličných časopisoch a periodických publikáciách. Konkurencia je
jednoducho priveľká na to, aby mohlo dôjsť k nejakému radikálnemu prerazeniu.
V istom zmysle je to dobre, lebo tento mechanizmus ochraňuje a pestuje
estetické štandardy na závideniahodnej úrovni, no zároveň
je to zlé, lebo napríklad výrazne originálny hlas, ktorý sa naozaj dramaticky
odlišuje od jestvujúceho kontextu, väčšina tejto literárnej a vydavateľskej
mašinérie nebude vedieť alebo môcť rozpoznať.
Mne osobne, povedzme, špičkový americký básnik a podľa mnohých najväčší
žijúci lyrik Ameriky, John Ashbery, ktorého výber veršov som preložil
do slovinčiny, síce nie je intímne blízky, som však schopný rozpoznať
obrovskú autoritu originálneho lyrického hlasu, ktorý pôsobí v tejto
poézii. Ashbery, podľa svojho skorého úspechu akési „zázračné dieťa“
americkej poézie, je však skôr výnimka ako pravidlo. Rast je zvyčajne
pomalý a postupný, individuálna poetika sa ustavične preveruje kritikou
a inými názormi, zároveň však treba každého novoprichádzajúceho
básnika čítať vo svetle obrovskej haldy kníh z minulosti a súčasnosti,
preto je zrejmé, že filtrácia je ťažšia a trvá pomerne dlho.
Tí, čo nepoznajú americkú kultúru zblízka – takí sú zvyčajne najrezolútnejší
v znevažovaní – samozrejme roztáčajú modlitebný mlynček dutohlavcov,
vraj literatúra v USA je čoraz väčšmi zatláčaná na úroveň „spotrebného
tovaru“, nútená k „povrchnosti“ a „imperatívu bestselleru“.
Takéto a podobné sú ohnivká reťaze, ktorou vyčerpaný európsky duch –
podľa môjho názoru – zakrýva dnešný vlastný nedostatok invencie. Je
pravda, že na úrovni bestsellerov ide o estetický svet ako tovar, predsa
však je Amerika najzaujímavejšia (čo je z diaľky ťažko postrehnúť) neprehľadným
množstvom revuí a menších či univerzitných vydavateľstiev, kde je
dostatok priestoru pre rôznorodé experimenty a testovanie hraníc. Zároveň
americká intelektuálna a estetická vnímavosť, založená na výsledkoch
(predovšetkým) západnej civilizácie a pestovaná v tradične elitných
univerzitách „brečtanovej ligy“, ktoré patria k vedúcim univerzitám
na svete (Harvard, Yale, Columbia, Princeton atď.), formuje takto –
možno niekedy až prehnane elitne – mentalitu, kvôli ktorej Danilo Kiš,
podľa mňa najväčší južnoslovanský spisovateľ dvadsiateho storočia a
európsky umelec par excellence, raz nadšene vyhlásil, že by sa z Paríža
hneď presťahoval do New Yorku, keby vedel dostatočne dobre po anglicky.
Slovinská
poézia je výnimočne rôznorodá, s veľkým množstvom autopoetík, a – ak
sa vyjadrím viac technicky – pomerne kvalitná. Ako Vám pripadá sprievodná
kritická reflexia a esejistika v porovnaní s ostatnými národnými literatúrami?
Porovnajme
súčasný slovinský a srbský literárny život, aby sme nepoužívali len
príklad Ameriky, ktorá je aj svojím metafyzickým charakterom „kategóriou
samou osebe“. Podľa mojej mienky máme v našom národnom priestore oveľa
radikálnejšiu a znepokojivejšiu lyrickú tvorivosť. Predsa však srbskí
kritici – ktorí neraz prorocky hodnotia aj slovinskú poéziu, najmä v
belehradskom literárnom mesačníku „Reč“ – prejavujú takú informovanosť
o svetových teoretických trendoch a estetických praktikách, podopretú
aj početnými a aktuálnymi prekladmi význačnejších súčasných diel,
akú im slovinská kritika (pokiaľ ide o preklady, tak aj vydavatelia)
môže len závidieť. Nechcel by som tvrdiť, že súčasná slovinská poézia
nemá nemá takú kritiku, akú by si zaslúžila. Jednako však platí, že
kritická reflexia sa nemôže naozaj dôkladne rozvinúť, ak slovinské
literárne časopisy – okrem čestnej výnimky, totiž stálej rubriky „Front
Line“ v mesačníku Literatura –, ktoré by sa už z definície mali
starať o „literárnu scénu“, nepestujú systematickú a podrobnú plynulú
kritickú analýzu.
Takáto analýza obsahuje aj obsažné bloky o konkrétnom (nielen nebohom,
ale aj) žijúcom autorovi, verejné diskusie (výnimkou je azda „Literárna
dvojka“, t.j. vystúpenia kritika a autora v rámci ľubľanskej študentskej
organizácie), reportáže o živote a práci jednotlivých tvorcov literatúry,
porovnávania a prehľady, ktoré by boli schopné cez stromy individuálnych
kníh vidieť aj celý les, t.j. školy, smery alebo aspoň tie významnejšie
prelomy a prieniky do estetických svetov, ktoré poznamenávajú konkrétne
desaťročie alebo zaznamenávajú „pravdu doby“, ak chcete. Ako veľmi by
sme potrebovali napríklad štúdie o zmysle a dimenziách smrti, lásky,
vojny, mýtu, prírody, maliarskej tradície, dejín atď., tak ako sa tieto
toposy objavujú v literárnych výtvoroch v posledných dvadsiatich rokoch!
To znamená, aby išlo o tematické eseje, akú – vezmime si náhodný príklad
– o Panónskej nížine pred časom napísal Jože Horvat, alebo, akú napísal,
ak sa nemýlim, Matej Bogataj o erotike a násilí.
Jedným slovom, nielen recenzia konkrétnej knihy, ale reflexia zaradenosti
tejto knihy do širšieho kultúrneho a sociálneho priestoru je to,
čo naozaj podstatne definuje existenciálnu závažnosť a estetický štýl
autora. To nám chýba. Chvalabohu, že aspoň edícia „Interpretácie“, ktorá
vychádza pri časopise Nova revija, neobmedzila svoje zväzky vyslovene
na mŕtvych autorov.
BOSENSKÁ
ELÉGIA
(Miljenkovi
Jergovićovi, Sarajevo-Záhreb)
Spievaj,
mladý básnik, dotkni sa mi rozpálenej kože, priškvarenej
po dlhých behoch cez horizonty, cez kopcovité necesty, neustúp teraz,
keď horúčkovité očné gule delostrelcov civejú na pukliny v štukatúre
múzeí a palácov, čo nemo driemu. Ako vyslúžilé svätyne.
Jednoducho
vyrátaj, čo ešte zostalo: kŕdle lastovíc, čo štebocú pod
niekdajšími zvonicami a klenbami, večná múdrosť francúzskeho románu,
keď ho čítame v krytoch, striebristé páperie na ušných lalôčkoch
kojencov, ktoré zrazu opadáva, zmĺknutý hrom z rovín Panónie.
Duch
pušného prachu dráždi pľúca ľudí. Neprekročili sme čiaru
v piesku. Teraz prehovor: hladina nad hlbinou sa vlní. Neviem, či bude
požehnaná. V bahne svietia prstene. Veselia sa neznáme
veci.
Uver, naozaj: som pripravená. Naposledy mi ešte
zaspievaj o láske milého k búrkam, o utajenosti ženských tieňov a
mramorových schodov, spievaj, ako si spieval, kým si neošedivel.
POVRCHNÁ
VÁŠEŇ SLOVA
Kde by
mali byť kŕdle poživačných škorcov, tam teraz zíva
prázdnota vzduchu. V sudoch už dlho horí nafta. Sotva
symbol raja, isteže. No peklo to ešte nie je. Starci
ťahavo spievajú pod zvyškami obhorených arkád.
Stačí im
jediné
dieťa, čo ich počúva niekde v cudzine. Ozvena balád
ho udržiava v bdení. Cez sen sa kĺžu ťažké, temné vtáky a chlapci
nájdu vysvetlenie v neskrotnej vášni. Žiletka švihne
cez mladú tvár a neha sa zdá skoro hrdinská. Vravia,
že z
rozpadnutej spomienky už nemožno vytlačiť núdzový
sonet. Hej, možno. A to by bol trpký obraz. Pokiaľ ide
o mňa, musím povedať: viac než mlčanie ma zaujíma povrchná
vášeň
slova, ktorá vyvolá semeno, aby v okamihu explodovalo do kvetu.
Takmer fyzicky cítim, že to nie je márne, keď prísahydelirických
neznámych i dušu a telo storočia usmerňujem do akvaduktu jazyka.
KRÁSA
NEÚSPECHU
(Tomažovi
Šalamunovi, doma a v cudzine)
Žiara
kométy hasne nad lesom a vodou. V ušľachtilých sudoch
zreje krašský teran. Si zaviazaný rozkošiam a mukám spevu. Ťahá ťa to
tam, kde tvoj jazyk môže pomenovať všetky veci. A už
je tu striedanie storočí: akáže skratka ešte existuje,
čo by
poznala silu slov. Ty, ktorý zľahka oživuješ spánok
nenarodených, čakal si márne v hotelovej izbe, že prídu
lane, vznešene ako kedysi, keď si ešte slobodne
poľoval, nahý a mocný, po čistinách mnohých kráľovstiev.
Ty nasleduješ
iba strašnú zoru, ktorá spôsobí, že každý pijan
v okamihu vytriezvie, ba z teba urobí veštca. A predsa pochybuješ
o svojom dare. A nevedel si vycítiť, kedy pokoj zaľahol na
srsť jeleňov,
ktoré sa hromadili do húfov. Odovzdane sa
oddali norám a brlohom. Čakali dlho, kým sa z lovca
stane pastier a kým sa znovu zjaví rímska cesta.
LOVECKÁ
OBETA
Cez úzke
riečne korytá sa budeš plachtiť do Dunaja a Čierneho mora.
Po náhrobkoch vojakov a mníchov a cez smotanu hmiel cupoce
kamenec. Pod kopulou nekonečného impéria sa pustovka spúšťa na svoju
korisť.
Je taká drobná, že uniká očiam. Plavíš sa okolo kanálov,
ktoré
roztláča neznáma sila, popri kláštore, kde dedičné
správy sľubujú víziu raja. Ľahko prechádzaš cez hranice,
bez odporu, zakrádavo ako lišiak prefrkneš cez domy, ktoré spia.
Guvernantka posledný raz previnula prvorodenca. Pod pastelovými
nátermi
svieti čerstvá, jasná krv. Osamelé osady si želajú,
aby ich spasili ohnivé zázraky. Preto sa nechcú dať na
útek. Bledosť staroby ťa načína, keďže sa už toľko rokov plavíš.
Záhuba
aj víťazstvo sú pre teba lanské snehy. Predieraš sa
vpred, ku kamenným hradbám a k pevnosti, ktorá odovzdane čaká, že historický
rituál sa znovu raz zopakuje. Zrúti ju zrýchlený dych dieťaťa.
ESTETIKA
SÚMRAKU
Pamätám
sa na olovený dych, ktorým nasiakol môj svet.
V podstate nezarosil zrkadlá, no verím, že ho pozná každý.
Niet voľby: myslím na mŕtvych, ktorí vstupujú do prísahy
mladých snúbencov. Pamätám sa na kyslý dážď, ktorý
zalial
chodníky a kobky vo väznici. Pamätám sa
ešte na silu, ktorá drví kosti. Slovesá sú pre ňu priveľa.
Zo žeravej
lávy a mlčania svedkov dokáže uhnietiť zver, čo planie nad
poliami. A vstúpi do večného teraz a spozná obeť medzi nami,
čo sme
si posadali okolo ohniska. Pritiahla nás vôľa,
s akou si súmračný spevák zmení pohlavie a život vdýchne
do pomníka. Ktože vtedy vedel, že dril večne zelených
jedenásťslabičných
veršov môže pretvoriť nádej na rev bojiska!
Teraz
je neskoro: moc pučí v básni a všetko, čo jestvuje,
presadí do rétoriky opakovania, ktorá vie zamlčať rozklad formy.
PRED BÚRKOU
Ruský
chrt za dverami už nebreše. Ľadové kryhy plávu
dolu po prúde. Rozbitá hračka, ktorú už nijaký hodinár
neposkladá. Hrdza nahryzla meč. Hmota víl na brehu škrípe.
Veľtok pod nimi odhrýza kusy zeme a mníška ešte zájde na
nádvorie
a s obavami ohmatáva modravú hmlu. Idúc domov
zastaneš, nech v tebe zhasne skromné svetlo. Práve sa krátko
zablysol škovránok. A už ho niet. Stratil sa nad mestom,
ktoré kvári tušenie, že kliatby a legendy nepostačujú.
Ty, čo
si prebrodil vlny Jordánu, opatrne kráčaš popod
štíty blednúce na množstve fasád. Nepočuješ už grécke omše,
rozliehajúce sa v tme. Cudzincom pre potechu, tebe na príťaž.
Ústa sa
ti chvejú, keď ideš okolo tyranovej hrobky, ktorú budú vnuci
nevedomky navštevovať. V noci pred ňou, ako stráž pri mŕtvom,
vzlyká mladá matka, ktorej jedináčik sa už možno ponoril do spánku.
NÁVRAT
DOMOV
Kôra
tenkého ľadu praská a menia sa smerovníky. Jarný
sneh sa plazí po hrebeňoch Karavaniek. Bledé sú tváre princov. Krv
im čoskoro opäť vstúpi do líc. Klopkanie premrznutýh žĺn na
sklá okien nás budí zo spánku. Zavčas rána. Z puklín v dlážke
kypí
svetlo. Ako clivo vzdychajú čižmy, keď ich otravuje hlboká bažina!
Severný vietor sa nad strechami zmieša s južným a slepota sa skončí
na prahu hrobu. Teraz, vo svätej hodine, sme sa zhromaždili všetci,
čo sme odišli od rodičov. Nikto už nepotrebuje škrupiny z vajca,
rozšliapnuté.
Z ich škvŕn vzniká horizont krajiny, ktorá vzdoruje
zabudnutiu. Na námestí znovu odpočíva španielsky jazdec. Starena zbožne
spína ruky bez túžby či strachu. Minula sa utajenosť desiatich
dní. Pokojne
ich čaká. Pozná ich podľa beznádeje pod helmicami. Myslia si,
že ich utešovala matka. Tvár vojaka, stará ako keltská váza,
sa ponára do žblnkotu vody, ktorá azda zaplní vyschnutú studňu.
Preložil
Karol Chmel.
|
|
Obálka
čísla:
Kresba archív
Obsah
čísla:
Jani Virk
Nie sme
str. 3
Paľo Bohuš
Jogging po mínovom poli
str. 9
Andrzej Stasiuk
Poviedky
str. 21
POSTE RESTANTE
Aleš Debeljak
rozhovor, básne
str. 41
Lubomír Martínek
Souhvězdí titaniku
str. 53
Paul Gauguin
Noa-Noa
str. 97
Alexander Vvedenskij
Vianoce u Ivanovovcov
str. 97
Gottfried
Benn
Stratené ja
str. 135
Igol Kalný
str. 143
Egon Bondy
Zbytky eposu
str. 153
His Master´s Voice
Knižná edícia časopisu
str. 161
|
