| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
Fragment
ročník 1998, číslo 1-2
POSTE RESTANTE
MED
A JED
Päť portugalských básnikov
PEDRO
TAMEN
4 fragmenty
z okamihov
* * *
Pre včelu nemám také riešenie,
ktoré by včela nemala:
má med i jed.
* * *
Medzi slová, ktoré sa plavia dolu riekou
hádžem sieť, do ktorej sa uložím,
a keď tak zaspím
precitám a mám dokorán roztvorené oči.
* * *
Krásna je báseň vyhodená na breh
už ohlodaná rybami.
* * *
Za zdedené pravdy
sa platia také vysoké úroky,
že lepšie je ich opustiť.
Daniel
v jame levovej
Pomaly
zavlažujúc kvety úsmevu
od snehu k snehu, od ohňa k ohňu kráčam
terénmi, ktoré kamením a trusom sa skvejú,
na severovýchod od raja sa moja cesta stáča,
vo vrecku nohavíc až na dne
si uchovávam slovká z rodného kozubu,
sú ešte celkom chladné.
Ruky
aj zuby norím cez hrubú
tkaninu flanelu. Na starých túlkach duje.
Vykračujem si priamo, ja sa nepotknem,
nohy kladiem správne.
Neprenasledujem
vetry či farby: som pedro, fernando, zé,
ošúchané mená, nevhodné, vygumujem
ich bez hlesnutia, letmo ponorený do chôdze.
Delfos,
opus 12
Lono,
stred, uzol: miesto
väzby, v ktorom sa spája
to opačné. Ako to,
čo tu bolo dobyté.
Strážca
stád, priateľ oviec
a vlkov. Pán a otrok.
Liečiteľ, ale súčasne aj ten, ktorý
smrť rozzunieva vo svojich sladkých šípoch.
Milovník žien, ktoré ho nechali,
aj náhodne usmrtených mladíkov.
Hráč na lýre, do rúk bral aj flautu.
Obsiahol svoju túžbu a v nej
odmietnutie. Číry a zakalený.
Ten, ktorý dával pozor na chyby
v rovných riadkoch,
ktorými písal krivo.
Miesto
krajných rozpätí,
široké a úzke,
čierne a biele,
miesto a nemiesto, nájdené zatratenie.
NUNO
JÚDICE
Zoológia:
mačka
Mačka,
sama v dome, lezie
do okna, aby ju bolo vidno
z ulice.
Slnko
bije do skiel
a zohrieva nehybnú mačku,
ktorá pripomína predmet.
Len si
tam hovie,
vystavená na obdiv,
zavolanie si nevšíma.
Podľa
akejsi mne neznámej výsady
poznajú mačky
večnosť.
Voľný
čas
Nedeľné
popoludnie v Central Parku, alebo
nedeľné popoludnie v Hyde Parku, alebo
hoci nedeľné popoludnie v Luxemburskej záhrade, alebo
napokon, nedeľné popoludnie v hociktorom parku,
môže to byť aj v parku Eduarda Siedmeho,
ľahneš si na trávnik, telo vystreté
ako lyžica zavinutá do obrúsku.
Poludnie si utrie ústa do tohto kvietkovaného
prestierania, ktorým sú tvoje nedeľné šaty
a zanechá ťa nahú pod studeným zimným slnkom
mesta, ktoré by mohlo byť New York, Londýn, Paríž
alebo aj Lisabon. Stromy sa pozerajú inde,
vtákov mýli slnko, ktoré je tu
na toto poludnie omylom a ty
máš prsty zaborené do vlhkej trávy,
svoje šaty vidíš poletovať ako obrúsok
medzi bielymi oblakmi zimného popoludnia.
Recept
na modrú
Ak chceš
namiešať modrú,
vezmi kus neba do veľkej nádoby
a postav ju na oheň obzoru;
potom pomiešaj modrú s červeňou rannej
zory, skôr ako sa celkom rozplynie;
nalej to všetko do dôkladne vyčistenej nádoby
bez jedinej škvrnky popoludnia.
Nakoniec preosej zvyšok popoludňajšieho piesočného
zlata, kým farba nechytí kovové dno.
Ak nechceš, aby farby časom pustili,
pridaj do tekutiny pražené kôstky broskyne.
Sleduj ich, kým sa nerozpustia, ako keby si ich
tam nikdy nehodil; čerň popola nech
neprebudí oker na zlatistom povrchu. Len potom
môžeš spočinúť pohľadom na farbe a porovnať ju
s pravou modrou. Obidve farby sa budú
tak podobať, že nerozlíšiš jednu od druhej.
Tak som to robil – ja, Abraham ben Judá Ibn Haim;
maliar miniatúr z Loulé – a zanechal som návod pre kohokoľvek,
kto by chcel jedného dňa napodobniť nebo.
Báseň
Hrot
kompasu, ktorý
vyznačuje neviditeľný stred,
nespieva ako hrot
vtáčieho zobáka, ktorý je
stredom piesne, čo ho napĺňa.
Kompas krúži,
akoby sa krídla hýbali,
na papier kreslí
kruh, ktorý vták
naznačuje vo vzduchu.
FIAMA
HASSE PAIS BRANDAO
Zátišie
s modlivkou nábožnou
Bola
posledným hosťom, ktorý sa posadil
za vrch stola, už po martýriu.
Veľkolepé krídla jej vietor
polámal.
Stratila smer nad ligotavým
filmom vody túlavého jarčeka. Tak ako
si prisadla k nám, to krásne štíhle telo
lapajúce dych, pripomínala
svätého mučeníka. Aj podľa mena. A kým
sme meditovali, smrť zastihla to drobné stvorenie,
ktoré sa delilo o náš stôl,
vypovedané najprv z vôd a teraz aj
zo zeme. Ktosi zodvihol
ľahké okrídlené mŕtve telo
bezprízorne
vystreté na belobe obrusu
– ako smeť –
a odhodil ho na akýsi vzácny porast,
aby si ho básnik mohol ešte odfotografovať.
Čitateľ,
vidíš rybu?
Prídeš
na okraj bazéna,
ponoríš sa a celkom iste
uvidíš rybu, splývajúcu
s vlnou, ktorá sa môže utvoriť.
Odreté kolená si oprieš o výčnelok
starého kameňa. Ach, to
znepokojujúce modro ti pripomína
tvoju detskú víziu! Kľakneš si
do samého stredu života,
uvidíš, ako sa to modro kľukatí –
suma životov,
do ktorej sa uzavrieš.
Škatuľka
Škatuľka
s morom na vrchnáku,
s plachetnicou a lesklým dieťaťom.
Príbeh v skratke. Nedokázala by som
zotrieť modrý film emailu.
Mnohotvárnosť ma očarila,
mnohé spôsoby
jednej veci. Hej, ty, postava
zo škatuľky, možno, že pred
rukou a zručnosťou umelca
si bola živé dieťa.
20
Viem,
že mozog, srdce a brucho
sú tá istá forma. Ten istý jasný bod
v hlbokom dechte klenby.
Mozog šteboce
ako škorec, ktorý požiera zeleň
rozprestierajúcu sa mu pred očami.
Žalúdok
prenocúva a napodobňuje ho,
pri rytmickom zvuku srdca
zažíva bobtnajúce rastliny,
na ktoré som mohla pritisnúť pery.
Nič iné nepriklápa pokrievku,
tam, kde para pohlcuje intervaly.
Rebrá,
harfa noci so svojím čistým
zvukom kostí, na ktorých nehrám
dovtedy, kým sa z tela zdobeného sviežimi kvetmi
nevyvinie mŕtvola.
Trup vyprázdnený mraveniskom
možno občas prirovnať
k môjmu mozgu, srdcu a žalúdku.
Mesačný
svit zvečňuje základ
tejto myšlienky o tvaroch.
Je to hlavička mravca
taká čierna, že za ňu môžem poďakovať starým majstrom
ako za čerň opísanú v kozmogóniách.
FERNANDO
PINTO DO AMARAL
Zeitgeist
Moji súčasníci veľa rozprávajú
a hovoria: „Je to prosto tak“,
tvária sa uvoľnene, akoby sa živili
vlastným hlasom, keď sa pustia
do siahodlhých výkladov súčasných tendencií
umenia, literatúry alebo spoločnosti,
čoraz viac sa podobajúcich na seba,
v tomto prvom svete, do ktorého sa rodíme
teraz, keď druhý prestal existovať
a tretí, viac vojny, menej hladu,
je naďalej len abstraktný, vzdialený folklór.
Zdá sa,
že metafyzika je mŕtva
a pravda usnula, námesačná
na prázdnych chodbách, na ktorých sa
slepo pretínajú celé milióny viet
mojich súčasníkov. Veď predsa
hovoria o všetkom s nadšením
človeka predkladajúceho rozhodujúce „návrhy“
a dotýkajúceho sa „dopadov“ nových ciest
pre ľudstvo, vychutnávajúc pritom
nealkoholické pivo, kávu
bez kofeínu a predovšetkým
lásku bez lásky, aby si zachovali
rovnováhu duše aj tela.
Moji
súčasníci neprestajne tvrdia,
že nie sú moralisti – a práve preto
nútia každého, aby bol slobodný,
šťastný a zdravý aj proti jeho vôli:
zakážu tabak a cukor,
keď občas trpia, berú tabletky,
pretože radosť je vec chémie
a treba ju mať v pravidelných intervaloch
ako prezervatívmi chránenú slasť
a iné prísne povinné bezpečnostné
pásy, aby raz mali pocit,
že zomierajú prekypujúc zdravím.
Keď sledujem
mojich súčasníkov
pri debatách o rozhodujúcich trendoch na miestach,
ktoré sú zaručene „chic“,
zaplaví ma neha a chcem byť
aspoň taký naivný ako oni
a podeliť sa o každý záchvev pier,
a každý márny výbuch smiechu
nadránom. Zatiaľ ma ale
celkom ovláda ťažoba, ktorá mi velí
zostať tak, lenivejší ako Oblomov
v portugalskom vydaní – ó, sladká anestézia,
ktorá sa zmocňuje môjho tela a oslobodzuje ma
z toho uhranutia, ktoré sa volá
„duch času“, v ktorom žijeme pod troskami
neba, ktoré sa rúti ako tisíce drobných črepín
nepretržite žiariacich virtuálnych
hviezd, ktoré vyhasínajú a rozsvecujú sa
na povrchu všetkých obrazoviek,
ktoré moji súčasníci ovládajú na gombík.
Každý boží deň. A nikdy nezabudnú
stlačiť ovládač na správnom mieste
pri operácii save,
aby tak dospeli do večnosti.
Ozvena
Sľuby
sú prázdne a hviezda
je nepredstaviteľne ďaleko.
Krutý
bol vždy jej lesk:
námesačné mestá, strmé ulice,
kroky vedúce nikam.
To bolo
moje kráľovstvo a možno
to bol hlas samotného mesiaca.
Tam zostal
vyrytý môj smäd.
Tam som poprvýkrát dovolil ohňu,
aby ma pobozkal.
Teraz
mám ruky prázdne,
vraciam sa a viem, že mi nič nepatrí –
nijaké gesto z neba ani zo zeme.
Iba hluk krátkych tieňov
a jedno neurčité meno, ktoré
pre súženie nedokážem zabudnúť.
Ema
Ktorý
verš sa vyrovná tvári,
ktorá bola milovaná?
Nuno Júdice
Zapálila
si sviecu a zahľadela si sa
v zrkadle do jasu svojej tváre.
Chodba sa otvorila do svetla,
ktoré už bolo iným svetlom – blízko pri mne
táto krása, tvoje: „nebo v ohni“,
koruna z hviezd horiaca
až do konca noci. Unikala si mi
inými izbami, cez hanebné postele
všetkých Vezuviánov tohto sveta, napokon takého
malého, dosahujúceho vlastné rozmery
ambícií tela alebo tohto údolia,
ktoré prejdeš člnom či v kabriolete
pri hľadaní poézie alebo ináč povedané
neresti, choroby
absurdnej ako táto láska,
ako naše srdcia na pokraji
dlhého svahu, na ktorom sa vyčerpá
každá istota,
každá prchavá túžba. Časť z nich
sa vracia znova na túto usadlosť,
do falošného raja, ktorý si vymyslela
a kde ťa nikto nečaká – len
pomarančový háj nad riekou Douro,
nad trúchlivým tokom, ktorý čaká
na tvoje posledné kroky. Nakoniec
ťa niekto nájde, tvoja
duša sa bude trepotať vo vzduchu, premenená
na ružu najkrajšiu zo všetkých ruží,
a v mihu si ju odtrhne,
akoby od toho gesta závisel
jeho vlastný život – tá druhá rieka
príčin bez príčiny, ktorú jednoducho
nazývame osud.
LUÍS
FILIPE DE CASTRO MENDES
Of
splendour in the grass
1/
Chcel som napísať báseň s tebou.
Ľahli sme si do trávy času a pocítil som
na tvojich ústach druhú polovicu neba.
Niektorí
ľudia považujú Históriu za chiméry,
vlastnú históriu zachytáva zelený
rad obrazov. Pamäť ich
oslobodzuje. Nechcel som s tebou
zostať v tráve viac ako chvíľu:
nijaká nádhera ani úbohosť, určitý čas,
presná strata. Akoby báseň
existovala len v tejto chvíli
a nikto iný ju nemohol napísať.
2/
Premietnuť si báseň v mysli alebo
ju vykonať na zelenej nádhere
trávy, ktorú vnímaš?! Ako môžem odpovedať
na to, na čo sa ma nepýtaš?
Tvoje obrysy na tráve sa oneskorujú,
telo vie priveľa o tom, čo nehľadá
a nikdy viac už nenájde.
3/
Zmizla tá kniha, ktorú sme čítavali
až kým sme ďalej nemohli.
Ako obraz rastúci vo vnútri času
trvá nádhera tela na tráve.
Vzduch z toľkej hmly až onemel
a nadobúda tichú slávnostnosť.
Ja so slovami vyschnutými z pozerania na teba
som bludný tieň medzi tým, čo možno povedať.
Finisterra
Ako sa
obrys za obrysom na pláži mení
v nič a tiene sa rozplývajú nad morom,
tak žijeme a odchádzame, bez vzorov
na okraji a na hranici peny,
chiméry
už nik z nás neuzrie
z pustých útesov skutočnosti.
Do zlata a soli zima uzatvára ostrý
čas, ktorý bol ohňom sfér.
Teraz
nech spiace slovo divo
preklenie drsný odstup rozumu
a srdce zvíťazí tu presvedčivo
chlad
už je plný mihotu
ilúzia snehom zaplaví náš život
a odoprie nám znova samotu.
* *
*
Za mojím
hlasom iný dávny je
iná ruka záclonou zachveje
a odhrnie
závesy tohto sveta
cesta sa hneď s jasom začne splietať.
Ak ten
hlas čo si pamätám sa prepadne
do vlastnej temnoty ktorú požiar ovládne
je to
len preto že iný hlas celkom zotrie
nevediac že môj hlas ho hľadá aby zomrel.
Fin
de siécle
V kaviarni,
som tu chvíľu pred tebou,
hluk sveta nechám zľahka odparovať
v ozvenách vytrvalých preludov,
ktoré sa pokúšajú uľpieť v slovách.
Poéziu
tu robím z odpadkov,
ktoré sa premieňajú v slová.
Ukladajúc Ju skromne do riadkov,
neviem Jej miesto precizovať.
Akoby
sme tým dokázali
dať zmysel veciam nepresným
a koniec storočia by zhorel v diali
s plážovým slnkom na konci dní.
Ak v
našich rukách skoná celá utópia,
to čo pretrvá v slovách je Poézia.
Zostavil
a preložil Ivan Štrpka.
|
|
Obálka
čísla:
Ilustrácie:
Obsah
čísla:
Karel Čapek
Evropa
s. 3
Zbigniew Herbert
Rovigo
s. 7
Jean-Marie Gustave le Clézio
Poviedky
s. 15
Wystan Hugh Auden
Achillov štít
s. 27
Bruce Chatwin
Volga
s. 31
Poste restante
Med a jed
(päť portugalských básnikov: Pedro Tamen, Nuno Júdice, Fiama Hasse Pais
Brandao, Fernando Pinto Do Amaral, Luís Filipe De Castro Mendes)
s. 47
Tomáš Čelovský
Nikam a späť
s. 77
Archív F. A. Ossendowski
Ľudia, zvieratá, bohovia
s. 83
Knižná edícia časopisu Fragment
s. 139
|
