Fragment
ročník 1998, číslo 3-4
Daniel Hevier
Básne
Riadky
ako viete
že Boh nás už stvoril?
čo ak
sme iba zahodený náčrt
konspekt
karikatúra troma ťahmi
a naša pokrčená
guľa z papiera
sa spomalene kotúľa medzi odpad galaxií
zatiaľ
čo
v inom čase
z iného muža a inej ženy
vychádzajú
ako živé pramene
iné potomstvá
Tieň
nikdy
nevieš s kým
pôjdeš keď
vyjdeš z domu
chemické
ruky slnka
ti vymodelujú tieň
alebo ťa nechajú nahého
iba s chudým telom
možno
ti hviezda
prepáli kabát
ako konček cigarety
možno
sa k tebe pridá
pes
manželka celej ulice
vodca davu
v tejto chvíli opustený
zlodeji
nájomní vrahovia
slepé harfistky
riaditelia bánk
a trhovci
zástupy národov
ktoré opustil boh
a všetci ťa budú tlačiť pred sebou
ako pohyblivý terč
panáka
s nakresleným srdcom
záštitu
spasiteľa v.v.
keď vyjdeš
z mliečnej hmly tohto rána
nikdy nevieš
ako sa skončí dnešný deň
či sa
prebudíš zo sna
alebo zaspíš do bdenia
Správy
o zabitých
najlepšie
si dať noviny pod seba
a prečítať ich zadkom
na mokrej lavičke
nedozvieš
sa nič o dátumoch počtoch a objemoch
o sťahovaní národov v ľuďoch
dozvieš
sa však všetko
o vlhkosti a klíčení a chvení
a vranách
a pandravách
o vášni
ktorá ostrými švami
priväzuje k sebe telá
o všetkom
čo ostáva
pod rozsvietenými stromami
a sukami a leknami a ropuchami
a iným odpadom života.
Len
čo
len čo
vyjdeš z domu
bez telesného strážcu a hovorcu
skočia na teba módne trendy
náboženstvá
kapitálové spoločnosti
spoločníci bez lode ale s oceánom
vykladači kariet
predavači zázrakov
predavači tieňov
oblečú ťa do šiat ušitých neviditeľnou
cvernou
nadvihnú neviditeľnú vlečku
už kráčaš v honosnom sprievode
a tŕpneš
kedy sa objaví ono dieťa
ktoré o tebe zakričí
to čo ty vieš o sebe potichu
Rieka
je tretí breh
pondelok
utorok
streda
rieka ktorá tečie je tá istá
to len dva brehy plynú
kráčam
po moste
na desať minút som jeho vlastníkom
potom ho s nevýhodnou zľavou
predám neznámemu chodcovi
ktorý pokračuje v mojej chôdzi
na moste
sa dozvieš všetko o všetkom
iba jeho meno nie je nikde zapísané
tak ako
meno rieky v atlasoch
nie je to čo si so sebou nesie tá voda pod tebou
a keď
už hovoríme o tom
ako sa voláš ty
Z
opačnej strany zrkadla
druhá
strana zrkadla
s takou neľútostnou optikou
že sa musí obrátiť
a zavesiť na stenu
aby sme
neoslepli
pri pohľade na to
čo
ostalo z nás
Strelec
ruží
muž ktorý
dokáže
pohľadom zostreliť plameň sviečky
tu číha
s prstom na kohútiku
na okamih
keď sa oddelí tieň od svojho tela
a vysoká divá ruža
zrýchlene vyrastie
nad vrany
vtedy
strelec stlačí hrdielko holubice
a krehká hlinená hlava
sa rozosmeje krvavými klaunovskými ústami
Starci
v marci
sú múdri
starí muži
ktorí sa opíjajú vínom a do čaju
namáčajú špičku pera
sú múdri
starí muži
ktorí sa zaľubujú do mladých stehien
konzervatoristiek
sú múdri
tí starci
ktorí zasadia kameň do vody
snehovú guľu do ohňa
vložia list pod jazyk
a mincu pod pohár
sú múdri
starí chlapi
tým nevyliečiteľným bláznovstvom
ktoré robí z kalendárov
papierové lastovičky
Čo
po mne zostane
keď tu
zanechám
niekoľko tých knižiek
obrázok
knôt a píšťalu
všetko
čo sa zanecháva
budúcim pokoleniam
čím sa
preukážem
v priestore
do ktorého sa nechodí
v ktorom sa nájde to
čo sa voľakedy volalo mnou
čo ak
nám tam povie
najvyššia prázdnota
ty nemôžeš
pretože si nebol dosť šialený
pretože si nemal dosť odvahy
na to
aby si odrezal z vešiakov všetky svoje kabáty
a poslal ich po rieke
ako obrovské listy
ty sen
nesmieš
ale vrátiť sa niet kam
nik ti
o tom nepovie
z tých čo odišli
pretože nemajú také obrovské ústa
aby im cez ne prešlo
to príšerné mlčanie
o tom ničom
Varovanie
bude
zasa vojna
na to netreba ani dobre platených
prorokov
ani vranie
pero
ktoré z ničoho nič padne do mlieka
na všetkých
stranách
sa zhromažďujú armády
nahromadilo
sa toľko toho
čo si chceme povedať
my ktorí sa nevieme dohovoriť
dnes
som zodvihol slúchadlo
a počul som v ňom šumieť krv
súhvezdia
si vymenili miesto
ako deti pri hre na tretieho zbytočného
ale to
čo príde
sa ani zamálo nedotkne hviezd
ani vietor o tom nebude vedieť
dážď si to nevšimne
ľudstvá
sa už vydali na pochod
Počkám
kým moja kravata vyjde z módy
a potom
si ju dám
počkám kým aj poslední zúfalci
zabudnú čítať knihy
a potom nechám na lavičke
pohodené moje nedokončené ticho
počkám kým dozreje
môj klaunovský nos
a potom sa doň oblečiem
počkám kým bude každý slávny
na desať minút
a potom sa vmiešam do živej štatistiky
počkám kým začnú falošní proroci
kameňovať falošných prorokov
a potom vydám svoje svedectvo
počkám kým sa zotmie
v belasej farbe
a potom vyvesím svoju hviezdu
počkám
kým už nebude nikto vedieť čakať
počkám
kým sa nebude dať robiť nič iné
iba čakať
a potom
sa pohnem
|