|
|
|
Aktuálne
|
Fragment
ročník 1999, číslo 1-2 Jedným z najväčších poučení nášho storočia bolo to, že pomerne veľká časť ľudstva začala veriť, ako vraví Georges Battaille, že smrť je akýsi trik a že príde čas, keď vedecky vzdelaný človek bude schopný tento trik odhaliť a potom sa bude žiť večne, prirodzene bez ohľadu na to, aký prasačí chliev je zem. Počnúc od určitého bodu v čase začal sa moderný človek búriť proti smrti a tým sa, pochopiteľne, neuveriteľne zväčšil jeho strach zo smrti. Vtedy sa zrodila kolektívna choroba inštinktu smrti, nerozumné obavy pred poslednou chvíľou. Čiastočne bol práve toto dôvod, že sa človek začal zhlukovať do veľkých kolektívov, do národov a rás, národností a tried, lebo sa verilo, že v takomto prípade človek neumiera osamotene, ale spolu s ostatnými, a to sa potom umiera oveľa ľahšie. Preto sa vo veľkých kolektívoch rozvinul resentiment voči osamelým, lebo ostatných nesmierne urážala opovážlivosť človeka, ktorý smie žiť sám, alebo, čo je vlastne to isté, smie sám zomierať. Preto sa zrodil hrôzostrašný román a dobrodružný film, formy, ktoré ideál smrti vidia vo vzrušujúcom obrátení a pristihujú človeka vo chvíľach, keď je omámený veľkou prestrelkou a nemá čas ani porozmýšľať. Ľudia sa boja umrieť sami, a preto jednostaj robia vo svete toľko hluku, provokujú také zvraty a vzrušenie, nadmerne sa starajú o ustavičné prestrelky, drámu, horrory, údes, bomby, vojenské bandy, ako keby mohli v tejto omámenosti nepozorovane umrieť. Dobrodružstvo ako odstránenie citlivosti. Počúvajte v čase dažďa bomby, keď hučí gramofón, forte pesante domovníčky, ktorá poúča nájomníkov, ozývajú sa sirény a v rádiu počuť diktátora, ako mase zvestuje vojnu. Akokoľvek mi je nepríjemné používať poučujúci tón, tentoraz sa tomu nemôžem vyhnúť a musím povedať: podľa mojich poznatkov musí smrť absolvovať každý sám, tak ako musí sám snívať, čarovať, byť zaľúbený alebo vidieť prízraky. To patrí medzi veci, ktoré nemožno preniesť na nikoho iného. V tomto bode zažíva kolektivizmus stopercentnú porážku. Tak ako individualizmus stopercentne krachuje vo chvíli, keď žijem, resp. obraciam sa na niekoho iného, keď hovorím, rozmýšľam, ľúbim, diskutujem, žiadam, prijímam, smejem sa, zúrim. Prirodzene, ani zďaleka nechcem vyvolať ilúziu, že tým riešim problém smrti. Teraz nehovorím o smrti, ale o tichom umieraní. Istý anglický básnik inak povedal, že sa preto tak bojíme smrti, že je asexuálna. Preto sa zhrozíme už pri pomyslení na ňu. Je to možné. John Cowper Powdys však na jednom mieste píše: Old Mother Death, takže smrť nazýva svojou starou matkou. A na tom azda čosi je. Z určitého hľadiska, najmä v tejto chvíli, nech už disponujem neviem koľkými zážitkami smrti, aj dnes (v našom veľkolepom storočí ich mal k dispozícii každý viac než dosť) nechcem k tomuto problému už nič dodávať. Keď sa to tak vezme, chcem povedať, podľa skúseností ľudstva z niekoľkých tisícročí, každý, kto sa narodil, aj zomrie. Pokiaľ možno brať ľudské skúsenosti vážne, je to tak. Smrť nie je žart a nie je to ani trik ani choroba a v dohľadnom čase je len veľmi málo nádeje, že by smrť bolo možné niekam zavrieť alebo dokonca zlikvidovať ako nejakú dočasnú krízu, aj keby sa vypísala odmena, aká je vypísaná za nájdenie lieku proti rakovine. To vie každý. Je zbytočné, aby sa človek zaoberal tým, čo by bolo, keby neumrel. Nech je len pokojný, umrie. A márne je, aby človek kvôli, priznávam, prekliatemu nepríjemnému strachu spôsoboval toľko rámusu. Umierajte sami. A umierajte potichu. Tým skôr, že aj tak každý, dokonca aj zaprisahaný fanúšik kolektívu, musí umrieť bez akejkoľvek vonkajšej pomoci, osamelo, individuálne, a nepomôže mu pri tom nijaký krik. Žite v spoločenstve, no musíte umrieť sami. Žite veselo a umierajte ticho. Preložil Alexej Zivák. |
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|
|