|
|
|
|
Aktuálne
|
Fragment
ročník 1999, číslo 1-2 SEDELA
SOM... Vysoko na svahoch hory Jelice, smerom na juh, s výhľadom na širokú a krotkú Dragačevskú kotlinu, sa nachádza roztrúsená dedina Goračici. Toto odjakživa buričské miesto dalo svetu zopár významných radikálov, odporcov skorumpovanej moci odnárodnených Obrenovićovcov a jedného utáraného tribúna, ktorý bol za svoju antidynastickú aktivitu aj odsúdený na smrť, ale sa predsa len tak ako všetci Dragačevci vynašiel a ušiel do iného srbského zapadákova, kde vládol ešte temnejší a horší autokrat, našťastie protivník toho prvého. Ale táto dedina nie je známa len týmto; dostala sa do novín a preslávila sa vážnou kandidatúrou do Guinessovej knihy rekordov vďaka údaju, že v celom svojom chotári, pravdaže nie až takom malom, má nie menej a nie viac ako trinásť cintorínov. Krásny príklad svornosti osád na tomto i na onom svete. Keď som vo svojom rousseauovskom období naivnej náklonnosti k divokej prírode chodil krížom krážom po celej domovine, putovanie podnecované túžbou nájsť jednu romantickú ruinu vytušenú v knihách ma zaviedlo aj do týchto končín. Aj keď som bol na správnej stope – romantické ruiny som nenašiel. Na mieste, kde mali – ak máme veriť mapám – stáť, som objavil len zvyšky múru, ktorý sotva vytŕčal zo zeme. Až o veľa rokov neskôr môj priateľ Mihailo, pri rozsiahlych archeologických vykopávkach na týchto miestach, dokáže, že Kanicove poznámky a skice mali predsa len svoj reálny základ; na denné svetlo sa dostanú múry niekoľkých bazilík so zvyškami fresiek, stopy po veľkom meste, podľa všetkého episkopálnom sídle, zatiaľ nepomenovanom, podľa hierarchie mladšom súrodencovi prekrásnej Justiniany Primy, mesta Cisárovnej, skrátka nález, ktorý radikálne mení ustálenú predstavu o minulosti tohto územia v prvých storočiach nášho letopočtu. Ale aj napriek neúspechu s hlavnou časťou mojej misie nemôžem povedať, že to blúdenie po svahoch Jelice bolo celkom neužitočné; poobzeral som si niekoľko cintorínov pri osadách, cintorínov, na ktorých z hustých strnísk tu a tam vytŕčali náhrobné dosky zapadákovského štýlu, majstrovské diela kamenárskeho remesla v mäkkom pieskovci, ktorým je táto časť krajiny vychýrená. Na frontálnej časti náhrobku bola zvyčajne vytesaná silueta nebožtíka s dojímavými – niekedy aj figliarskymi – zápismi o živote a smrti dotyčného; „bol to dobrý človek“, „zomrel náhle, s použitím sily“, „padol z veže“ a podobne... Na bočných stranách týchto obeliskov, zafarbených a chránených strieškou, boli zvyčajne zachytené atribúty práce, ktorou sa nebožtík zaoberal. Žiaci, ktorí umreli v mladom veku, čiže v širšom zmysle vzdelanci, dostávali otvorenú knihu, pero a kalamár, váženejší a bohatší vreckové hodinky na retiazke, roľníci pluh, kováči svoje náčinie a podkovu. Vojaci poprenášaní z mnohých neďalekých bojísk mali dlhánske pušky s bajonetmi doplnené nábojnicami, dievčatá mali zväčša prasličku alebo dáždnik. Ale to, čo prerastá mimo rámec očakávania, je v každom prípade rustikovaný štylizovaný reliéf šijacieho stroja, na ktorého tenkom krku bolo krásnymi písmenami cyrilikou vytepané: Singer. Takto sa na tomto zastrčenom provinčnom cintoríne ocitli jedni vedľa druhých mladí dôstojníci – síce nižších hodností: kapráli a rotmajstri, ale predsa len dôstojníci – a mladé krajčírky, potvrdzujúce ich dialektickú prepojenosť zvečnenú v slávnej piesni: Sedela som pri mašine, šila som; pýtali sa oficieri, čia som... Najznámejšia verzia skomolenej, hungarizovanej výpovede je zodpovedná za predsudok, podľa ktorého známe a medzi ľuďmi obľúbené singerky prileteli do našich končín zo srdca mocného čiernožltého impéria, zostúpili odkiaľsi „náhle“ ako mnohé iné občianske novoty. Skoro nikto by nepovedal, že sa za touto germánskym priezviskom obdarovanou nevyhnutnou domácou lokomotívou so secesionistickými črtami skrýva jeden Američan, obyvateľ krajiny, po ktorej sa v čase, keď bola patentovaná, ešte vždy preháňali kovboji a Siouxovia. Kto by povedal, že ťažké bronzové podstavce s precízne zmontovanými čiernymi korunami vlastne priplávali v útrobách veľkých parníkov z akejsi neznámej krajiny kdesi za veľkou mlákou. Pán Isaac Merritt Singer (1811 – 1875), ruku na srdce, nevymyslel nič nové; takmer pol storočia pred ním sa začalo s celou sériou vynálezov, v podstate založených na rovnakých technických princípoch, vynálezov vymyslených preto, aby uľahčili život nešťastným ale prepotrebným šičkám, ktoré po celom svete a v projekcii dlhých stáročí strácali zrak s ihlou v ruke, osvecované najčastejšie viac než mizerným osvetlením. Pán Singer teda nie je geniálny konštruktér, on je predovšetkým geniálny obchodník, ktorý, tak ako jeho duchovný nasledovník, pán Ford, urobil z jedného výrobku masovo prístupný produkt, pričom získal právo, aby všetky portatívne šijacie stroje odvtedy až do konca sveta niesli jeho meno. Vari si vôbec možno predstaviť scénu, v rámci ktorej mladá veselá Magyar kisaszony šije obklopená krásnymi, povinne fúzatými podporučíkmi, prípadne sem-tam aj nejakým poručíkom, ktorý figliarsky nakúka do perfídne naznačeného obsahu jej tesnej kvietkovanej blúzky, a pritom pred ňou na podstavci stojí nejaký iný šijací stroj, a nie Singer? Se-de-la som pri ma-ši-ne ši-la som... Rytmus tejto pesničky je rytmom samého stroja, rytmom lokomotívy, ktorá nikam nejde, rytmom stroja, ktorému sme alebo sme mu aspoň v istej chvíli boli vďační za svoju zaodetosť, je rytmom zariadenia, ktoré bolo očakávané niekoľko tisícročí, presnejšie od chvíle, kedy sa za Adamom a Evou zabuchla rajská brána, zariadenia, ktoré muselo skôr či neskôr prísť, teda, more or less, rytmom našich životov, nášho pôsobenia odsúdeného na opakovanie tienené dedičným prarodičovským hriechom, ktorý nás núti, aby sme sa s pocitom akéhosi neurčitého previnenia vždy znova podriadili. Otoč-obráť; každý vo svojom herbári spomienok uchováva aspoň jednu singerku. Možno by sa dala zostaviť aj menšia antológia literárnych a výtvarných prác tých, ktorí sa rozhodli apoteózu uctievaného domáceho pomocníka položiť na papier. Analyzujúc tento imaginárny korpus, túto knižnicu zhovievavých pamätí, nutne by sme našli aj mnohé stotožnenia. Predovšetkým by sa to týkalo opisov jej dokonalého vzhľadu, bezchybného fungovania a početných asociácií, ktoré, najmä v deťoch, vyvoláva šikovne skomponovaný zlatopečatný znak, v ktorého centre vertikálna cievka a radiálne rozložené ihly vytvárajú provokatívnu chrobákovitú konšteláciu. Nič nezvyčajné; aj pre mňa je, aspoň v prvej fáze, ťažký príbuzný stola a nášho pomalého výťahu Stiegler, neurčiteľne starý cestujúci, čo si znenazdajky spomenul na dlho zanedbávanú rodinu a, keďže predtým akousi náhodou prekartoval všetky svoje peniaze, blahosklonne sa rozhodol, že svoje už nejestvujúce paláce nejakého vzdialeného Eldoráda vymení za skromné miesto v kúte našej kuchyne, a pre mňa znamenal predovšetkým skrýšu, kde žil jeden kovový chrobák – cerberos. Aby som bol celkom presný a úprimný, pevne som veril, že chrobák na komplikovanej bočnej ploche, kovovej sieti, napnutej medzi oblúkovito zahnutými nohami, zakončenými malými nehybnými kolieskami, je vlastne od staroby a únavy vychudnutý šváb, gigantická samica rodu, s ktorého kapitálnymi predstaviteľmi sme sa delili o dom, ba možno je to totem populácie, ktorú sme považovali takmer za domáce zvieratá. Tento dojem bol zvýraznený jedným nepríjemným incidentom; nepamätám sa, či bola vtedy Singerka v pohybe alebo nie – ale pamätám sa, že pri jednom pokuse o intimizáciu ma poriadne uštipla. Toto gesto aspoň na istý čas vážne narušilo naše vzájomné vzťahy. Prirodzene, zvedavosť nado mnou musela skôr či neskôr zvíťaziť; opäť som sa k nej začal približovať, tentoraz s potrebným rešpektom, no zároveň som deň po dni získaval čoraz viac slobody vo vzťahu k nej. Po istom čase som ju mohol napríklad ľubovoľne „riadiť“, presnejšie povedané, naprázdno pohybovať jej jediným horizontálnym pedálom, ktorý produkoval hypnotický zvuk a ktorým sa vlastne, prostredníctvom systému prevodov, oblo vyprofilovaných remeňov v žliabku, zotrvačníka a jedného veľkého excentrického kolesa, môjho osobného obľúbenca, energia nôh prenášala na oceľovú ihlu skrytú v hĺbke zatvoreného stroja. Zvrchovaný pán Singerky, ktorá najčastejšie driemala v kúte rušnej kuchyne prikrytá akousi látkou, obložená kuchárkami, nádobami a inými predmetmi, ktoré nemali svoje ustálené miesto, bola moja dominantná stará mama. Absolventka ženskej strednej školy v Tuzle a nedokončená štipendistka Akadémie užitého umenia vo Viedni v školskom roku 1915–16, ktorej vstupu do veľkého a príťažlivého sveta umenia navždy zabránili výstrely na deň Sv.Víta na Miljacke (na ich príprave, aby bol paradox ešte väčší, sa okrem iných podieľal aj jej neskôr obesený učiteľ), ako majordomus veľkého a chátrajúceho bytu zriedkakedy našla čas sadnúť si za šijací stroj. Ceremoniály otvárania Singerky boli teda veľmi zriedkavé a vzácne. Moje pokusy zopakovať osamote onen rituál sa rozbíjali pred nezvládnuteľnou ťarchou čierneho emailovaného lakťa spojeného s menšou pohyblivou platformou, ktorú šikovný pohyb mojej starej mamy vynášal zakaždým na denné svetlo. Vzrušenie z aktu vyťahovania stroja pochádzalo čiastočne z jeho podobnosti so Vzkriesením; z tmy vnútorného ležoviska podobného malému hrobu vstávala ležiaca figúra ostro zohnutá v kolenách, nadstavená lesklou niklovanou aureolou. Keď až neuveriteľne rýchlo pretiahla niť komplikovanou cestičkou zahradenou mnohými dierkami, postavila malú kovovú cievku, dieťa-cievku, do predurčeného ležoviska, chytila lesklý nimbus so zámerom jemným poposunutím pohnúť mechanizmus z mŕtveho bodu. Všetko toto som pozoroval z bezpečnej vzdialenosti. Občas, len občas, a to oveľa neskôr, keď tajomná aura Singerky stratila niečo zo svojej príťažlivosti, bolo mi dovolené pretiahnuť niť cez posledné, výrazne najmenšie uško na vertikálnej ihle. Ale dobre som si uvedomoval, že to neznamenalo nijakú extra česť, keďže v podstate nešlo o dôveru mne prejavenú, ale skôr o zoslabnutý zrak mojej starej mamy. Sám proces šitia, prevliekania dlhých látok cez rýchlocvakajúce čeľuste nebol príliš zaujímavý; svoju zvedavosť som rýchlo zameral opačným smerom a stiahol som sa do hlbín nášho bytového labyrintu, kde som sa venoval blúdeniu po nespočetných, neprebádaných skriniach, veľkých ako domy. V byte žila aj Juliška, naša domáca pomocníčka. Vďaka nej som prvý raz zistil, že existujú národy, ktoré nerozoznávajú rody, čísla a pády podstatných mien, ľudia, ktorých sluch ignoruje poznanie niektorých podľa mňa jednoducho oddeliteľných spoluhlások. Pod povrchovou čistotou Juliška nosila hlboké jazvy svojho detstva. Na konci vojny akísi dobrí ľudia naháňali jej otca a dostihli ho v jednej z izieb ich domu v rozostavanej dedinskej ulici s jarkom, ulici dekorovanej stromoradím a bielymi husami. Keď Juliška, sledujúc červenú niť, ktorá viedla k posteli, zdvihla perinu, uvidela ledva rozpoznateľné telo svojho otca v mori tmavej krvi. Vtedy, vo štvrtom roku života, sa zrazu stali jej nervy extrémne nespoľahlivými; okrem čudných tikov získala aj hlboký odpor voči uniformovaným osobám. Preto nás vôbec neprekvapí údaj, že Juliška, aj keď Maďarka, zostala úplne ľahostajná voči našej Singerke, ktorú, vedená známou pesničkou, očividne dávala do súvislosti s oficiermi. Lenže nemali by sme uvažovať na základe jednotlivých výnimiek. Šijacie stroje bzúkajú v bytoch ľudí. Sú symbolom a metaforou všetkých našich aktivít, rytmom nášho prebúdzania, stravovania, nášho upadania do spánku, našich profesií a nášho uvoľnenia v náručí milovanej osoby. V Chile, v trópoch Srí Lanky, v predmestiach Soweta, v Kambodži a na Aljaške, v Deri a Patrase, v Bayone a v Damašku, na Himalájach a na Kaukaze, po celej našej domovine a oveľa ďalej, v indiánskych rezerváciách a pod jurtami stepných národov, v Gdańsku a Štetíne, v Bukurešti a Sibiu, v Talline a Rige, v Paraguaji a Uruguaji... na jazerách a moriach, na balkónoch a v izbách... ozývajú sa verše nákazlivej hymny mystického bratstva šičiek, ktoré postupne, veľmi diskrétne napĺňajú naše srdcia láskou, ako voči niekdajšiemu remeslu obrodenému zjavením nového stroja, tak aj voči elegantným nositeľom čiapky so štítkom, opasku, plecniaka a zlatoobšitých epoliet, tým, ktorých ramená sú vydláždené príťažlivými stužkami. A tak si ani nevšimneme, že sme sa už pripojili k chóru, že už vlastne spievame, aj keď možno len v duchu: Sedela
som pri mašine, šila som, ...VAŠA SOM
PORTRÉT
UMELCA V IZOLÁCII – Zase Vy, – povedala výrazne chlpatá a, pochopiteľne, kyprá sestrička v sklenej klietke prijímacieho oddelenia pôrodnice v strede mesta, v uličke zapratanej trhovými kárami, – veď sme sa videli len pred pár mesiacmi, nie? – Pred rokom, – precedil nakrátko ostrihaný muž, ktorého fúziky nepresahovali pomyselné linky pri kútikoch úst, tak ako to prikazujú pravidlá slávneho „Pracovného poriadku“. – Ponáhľajte sa, zamdliem. Budem rodiť... Vládkyňa skleného sarkofágu po istom zaváhaní vezme do úvahy stonanie ženy opierajúcej sa o stenu zafarbenú sýtozelenou „mastnou farbou“, ako aj bezmocnú zúrivosť manžela, ktorý celý čas hundral a polohlasne jej nadával – a skloní sa k čiernemu bakelitu telefónu. Jej krátke a hrubé prsty presahovali svojím objemom veľkosť radiálne rozložených otvorov na číselníku, ale predsa len sa jej podarilo nadviazať spojenie s pohotovostným oddelením. Eskadrila napodobnila let divých husí vysoko na nebi. Slávnosť pri príležitosti výročia niektorého z platných oslobodení vlasti prebiehala už štvrtú hodinu a blížila sa k vyvrcholeniu. Prúdové lietadlá, zázrak techniky, boli darom istej svetovej mocnosti. Bola to hmatateľná podpora rozhodnutiu múdreho vedenia krajiny nepohádať sa s vedením inej veľmoci z nejakých ideologických a ťažko zapamätateľných príčin. Sklo v oknách sa chvelo: pochodovali vojaci – najprv tí v zelených uniformách, potom piloti, a napokon obrancovia nášho pobrežia, najčlenitejšieho a najkrajšieho na svete. Kdesi ďaleko, na okraji mesta, robotníci z najúspešnejších kolektívov, oblečení do modrých kombinéz ušitých špeciálne pre túto príležitosť, čakali v uzavretom vyformovanom útvare na pokyn ceremoniára. Sprievod prechádzal širokou promenádou, rozvodím mesta postaveného na rozľahlom svahu. Z okna na treťom poschodí pôrodnice v bočnej ulici sa zrak nedostal až k tribúnam plným rozjarených divákov. Posledné, čo rodička videla predtým, než stratila vedomie, bola kartónová kulisa – gigantické kladivo, ktoré sa viezlo ako nejaký žeriav na dlhom kamióne. Jeho vrch, „kovová“ časť s nadol zahnutým a rozdvojeným „chvostom“ sa kĺzala po ošúchanom horizonte zo schátralých striech, na ktorých sa hanblivo zjavovali prvé antény, v istom zmysle symboly lepšieho postavenia. Z unavenej
maternice súdružky Mirjany Ubiparip, rodenej Momin, ženy v domácnosti,
bývajúcej v Novom Belehrade, sa na svet vyhrabalo piate dieťa. Celé vedecké
konzíliá, posilnené uznávanými profesormi z cudziny míňali dlhé hodiny
na rozhovory a hádky, a jeho maličké tielko bolo posiate vpichmi po
ihlách, ktorými sa odoberali vzorky krvi. Na kadejaké zdraviu škodlivé
snímkovania sa nemohol pamätať, ale neskôr pochopil, že boli na dennom
poriadku. Jeho fotografia sprevádzaná laikovi nezrozumiteľnými chemickými
vzorcami a tézami plnými latinských výrazov sa rýchlosťou, akou sa šíri
pralesný požiar, dostala do zrevidovaných vydaní dermatologických učebníc
a on sa, pod menom „dieťa D.U. z Belehradu“ zmenil na tému medzinárodných
lekárskych kongresov, stal sa príčinou žlčovitých vedeckých zvád. Napokon
lekári uznali svoju bezmocnosť a riešenie tajomstva „D.U.“ ponechali
na iné, lepšie časy. S prvými
prejavmi nevyhnutnej detskej hrubosti sa stretol v základnej škole:
získal prezývku „Usmrkanec“ – podistým vďaka svojej nevysvetliteľnej
fyziologickej deviácii, ale táto prezývka, ako sa neskôr presvedčili
mnohí, ktorí s ním prišli do osobného kontaktu, poukazovala aj na isté
charakterové zvláštnosti. To mohlo byť východisko, nie, bez akýchkoľvek pochybností to bolo východisko: vo svete umenia sa oceňuje krása diela, a telesné chyby tvorcov zmiznú za ich opusmi. Nikdy nestrácal zo zreteľa známy prípad Toulouse-Lautreca. Po niekoľkých neúspešných pokusoch zapísať sa na jednu z umeleckých akadémií, po niekoľkých rokoch strávených na rozličných prípravných kurzoch, na ktorých, vo vždy dusných miestnostiach, mestská spodina v pokročilom veku vystavovala svoje zvädnuté telá napospas prenikavým pohľadom ašpirantov na titul profesionálneho umelca, sa Dragan Ubiparip rozhodol, že všetky akadémie sú vlastne len zoskupeniami zločincov a že do vysvietených tried sa nedá dostať bez dobrých stykov. Zaumienil si, že na svojom pochode na umelecký Olymp celkom obíde tieto skostnatené inštitúcie, ktoré premieňajú tých najtalentovanejších na kreténov, že nikomu nedovolí nejakým akademickým jarmom spútať svoju vrodenú genialitu. Pre každý prípad svojim známym, predovšetkým tým, s ktorými prežíval rozochvené hodiny prijímacích skúšok, šikovne podstrčí historku: študentom Výtvarnej akadémie bude hovoriť, že ho prijali na Umelecko-priemyslovú – a naopak. Občas si môže pomôcť aj treťou, Pedagogickou. Keďže medzi príbuzne orientovanými školami panoval utajený antagonizmus, tento zámer priniesol aj isté výsledky. Vo verejnosti naklonenej skôr ústnej kultúre než pátraniu po nejakých potvrdeniach alebo papieroch, zasvätenec umeniu našiel mnohých, ktorí o takej historke nepochybovali. Jeho ďalšou posadnutosťou sa stali umelecké združenia. Včleniť sa do nich, to bol celkom logický, nasledujúci stupienok na rebríku kariéry. Na to aby človek mohol vstúpiť do niektorého z týchto združení a tým získať aj oprávnenie pre skutočné pôsobenie v príťažlivom svete umenia, je nevyhnutné, aspoň si to tak myslel, mať niekoho, kto celú záležitosť „popostrčí“. Striedavo platil štamperlíky predstaviteľom rôznych výtvarných zameraní: boli medzi nimi bohémi tradicionalisti, alkoholici avantgardisti, bratia z mokrej štvrte fantastiky, rodoľubovia krasorečníci, a koniec koncov aj kritici – tí, čo si radi odskočili „na kvapku“. Nepil s nimi – alkohol podporoval vylučovanie slizkej hmoty z jeho epidermu –, ale zato bol nútený trpezlivo počúvať ich nezmyselné historky, bedákanie a mýtomanské vzlety. Aby vyhovel širokému spektru svojich potenciálnych protektorov začal maľovať plátna najrozličnejšieho zamerania: boli medzi nimi informelové akcie, rozkvitnuté kytice, tiché predmestské veduty, konceptualistické práce plné čísel a písmen, gestuálna a geometrická abstrakcia... dokonca aj nešikovne realizované konštruktivistické objekty. Všetky tieto pokusy boli zbytočné – aj napriek otvoreným potľapkávaniam po pleci, aj napriek prísľubom daným nad poliatymi stolmi, brány veľkého sveta umenia sa ukázali ako neprekonateľné. Vždy zostával na nádvorí: aj napriek stopercentným uisteniam poroty odmietali diela jeho rúk a nepúšťali ich do výtvarných salónov, ani na iné pravidelné prehľady tvorby. „Kniha knihu otvára“ – hovorí jedna stará múdrosť: záujem o umenie ho doviedol aj do oblasti ideí, ktoré nesú umelecké diela. Zvláštnu náklonnosť pocítil voči nekonvenčným systémom myslenia, odjakživa potláčaným oficiálnou vedou. Zaujala ho astrológia a na ňu nadväzujúca mágia. Bol posadnutý tajnými spoločnostiami, zakaždým keď niekto prehodil niečo o slobodomurároch, zbystril pozornosť. S obskurnými zasvätencami si občas vymieňal literatúru, niekoľko krát sa pripojil k rôznym skupinám, ktoré sa zaoberali hermetickými vedami. Vo fascinácii Indiou, orientálnymi mystickými systémami, ho podporovali aj početné vyznania obľúbených pop-spevákov, ich platne, stretnutia s jogínmi a guruami. Jedno, dalo by sa povedať, miniatúrne osvietenie mu prikázalo, aby podľa vzoru urbánneho slangu permutoval slabiky svojho mena – jeho rozšírenosť tak či tak začal považovať za vážnu prekážku vo svojej kariére – a z Dragana sa stal Gandra. Nové meno znelo jednoznačne indicky. Historku o tom, že zistil, že v niektorej z predchádzajúcich inkarnácii bol budhistickým kňazom s takým istým menom rozširoval všade ako istý druh žartu – no po istom čase tomu začal sám veriť. Nečitateľné podpisy v rohoch obrazov nahradil košato štylizovanou vignetou, v ktorej sa popri znaku jin-jang dalo zreteľne prečítať „Gandra“. „Biele bohyne“, Izis, astrálne projekcie, syntetické kreatúry, pentagramy, komplikované mandaly, vízie Atlantídy a kabalistické vzorce sa stali inventárom jeho obrazov. Keď sa v istej chvíli začala celá spoločnosť ponárať do nacionalistického tranzu, Gandra namaľoval obraz, ktorý, ako bol presvedčený, dokonalým spôsobom spájal jeho fascinácie okultnými múdrosťami s bežnými požiadavkami doby: dielo sa nazývalo „Tutanchámon na Kosovom poli“ – v dolnej časti plátna boli prudkými gestami načrtnuté nejasné siluety stredovekých bojovníkov v brnení a nad nimi sa v kríkoch vznášala slávna Tutanchámonova posmrtná maska. Napriek všetkým očakávaniam – aj tento obraz zažil neúspech. Keďže na veľkej výstave pri príležitosti výročia osudnej bitky s niekdajšími dobyvateľmi sa obrazy nevyberali, Gandrov obraz bol vystavený tiež, ale v jednom výklenku veľkého výstavného pavilóna, za stĺpom, ktorý znemožňoval dôkladnejšiu obhliadku. Bolo to ďalšie zo sprisahaní proti jeho talentu. A aby vec bola ešte horšia, v ktoromsi z kritických hodnotení sa blysla aj takáto veta: „Popri prácach známych umelcov sú na tejto príležitostnej výstave aj vyslovene exemplárne príklady gýča, rovnako v ideovej, ako formálnej zložke: najdrastickejším príkladom je zaručene jedna kreácia, na ktorej vidíme nešikovne namaľovanú egyptskú masku, ktorá sa vznáša nad akýmsi kríkom. Ako to súvisí s témou výstavy – to vie určite len tvorca tohoto obludného obrazu“. Aj keď sa tam meno nespomínalo – bolo celkom zrejmé, že ide práve o jeho dielo. Gandra, naplnený hnevom, sa rozhodne, že zúčtuje s kritikom, s tým nadutým ksichtom, čo nebol v stave pochopiť a spravodlivo ohodnotiť geniálne prostý zámer spojiť bitku s univerzálnym symbolom smrti. Prirodzene, musel sa s ním vyrovnať sebe vlastným spôsobom. Vyrobil, v rámci svojich schopností, kritikovu voskovú figúrku a keď ju stanoveným spôsobom posvätil, večer čo večer sa venoval voodoo rituálom a prepichovaniu figúrky pletacími ihlicami. Pozorne sledoval výsledky: nedalo sa povedať, že neboli nijaké, ale ešte vždy mali poriadne ďaleko od očakávaných. Kritikovi po niekoľkokrát opakovaných seansách zdochol pes – mal síce už dobrých pätnásť rokov, bol celkom hluchý a vypadali mu zuby, ale aj krádež autorádia z jeho „rena“ sa, v istom zmysle, dala usúvsťažniť s Gandrovým zaklínaním. Drobné zlomyseľnosti s ihlami prekliesnili cestu oveľa veľkolepejšiemu rozhodnutiu: inšpirovaný skvelými príkladmi z literatúry prikročil k prizvaniu samého Kniežaťa Tmy, prípadne k uzavretiu zmluvy, ktorou by mohol dosiahnuť želaný zvrat v kariére. Parciálne riešenia s prepichovaním voskovej figúrky zabrali veľa času – a samého ho prekvapilo, že mu už predtým neprišlo na um obrátiť sa priamo na šéfa. Darmo sa nehovorí – „úspech je najlepšia pomsta“: už si predstavoval kajúcne texty kritikov, ktorí ho opľuvali, veľké eseje podpísané menami tých, ktorí sa tvárili, že ho nevidia, úklony tých, ktorí sa s ním predtým nechceli ani rozprávať, veľkolepé recepcie na otvorení samostatných výstav v galériách, ktoré ho odmietali, interviewy s novinármi, gratulácie kolegov, ktorí sa dovčera smiali jeho novým prácam. Znovu preštudoval všetky spisy Alistera Crowleyho, na špeciálny papier si zapísal všetky komplikované formuly invokácie, následnosť giest a pohybov, odkreslili si pentagramy, kruhy, kabalistické schémy a začal opakovať výzvy v astrologicky vhodných hodinách. Všetci praví adepti mu odporúčali trpezlivosť a nesebecké vnášanie „mentálnej energie“ do tohto závažného skutku – Gandra skoro úplne prestal maľovať. Uvedomoval si, že v umení často rezignoval, strácal trpezlivosť a koncentráciu. Takéto slabosti teraz nesmeli vyjsť na povrch: predsa to bol jeho životný projekt. V istú jarnú noc prinieslo dlhoročné úsilie svoj výsledok: Diabol sa konečne zľutoval a prišiel. Všetko to, prirodzene, bolo úplne inakšie, než si to Gandra predstavoval, úplne inakšie, než to opisovali početné démonologické, špiritistické, magické, hermetické a čarodejnícke príručky. Jeho príchod nezvestovala ani čierna mačka, ani netopier, dokonca ani obrovská mucha, o ktorej hovorí satanistická literatúra. V určitej chvíli začal magnetofón kvíliť, on vstal, aby zistil charakter poruchy, aby napravil zvuk, a keď sa vrátil do kresla, uvidel, že mimo kruhu načrtnutého bielou krajčírskou kriedou na tmavom koberci, teda mimo kruhu, v ktorom mal prebehnúť prílet či, presnejšie povedané, materializácia, v polotieni police – odkladiska pre dokončené obrazy, stojí nakrátko ostrihaný mladík. Bol skôr vyšší ako menší, skôr chudší ako plnší. Návštevník nebol čierny, dokonca ani nemal tmavú pokožku. Mal oblečené svetlé sako, látku bielej košele spestrovala elegantná kravata sýtočervenej farby. Nohavice boli široké, tiež skôr svetlé, zladené so sakom. Lesk hnedých topánok bol postrehnuteľný aj pri slabom osvetlení Gandrovej izby. Ani jeden z očakávaných atribútov. Dokonca ani briliantová ihla do kravaty. Jedno
s druhým, skôr pripomínal súčasného burzového makléra, stavebný materiál
posmodernej doby, postavu z oných strapcov mladíkov, čo obklopujú nových
zbohatlíkov, ktorí sa zoraďujú pred pochybnými kaviarničkami, než tradične
chápaného Satana s kozou briadkou, rožkami a kopytami. Potom
nervózne stiahol anténu a vložil telefón do vrecka. Pohľadom vyhľadal
Gandru a vrátil sa k rozhovoru. Samozrejme, diabol by nebol diablom, keby aj na svoj odchod nepoužil niektorý zo stereotypných kúskov na zaujatie divákovej pozornosti: Gandrove obrazy začali padať z police ako keksy, ako gramoplatne, akoby ich niekto strhával jedno za druhým zo steny. Gandra vyskočil, aby ich zachytil. Pre niektoré už bolo neskoro – plátno s „Tutanchámonom“ bolo prerazené rohom obrazu, ktorý padol hneď po ňom. Keď ako tak poukladal obrazy, návštevník tam už nebol. Kazeta s etnohudbou už dávno dohrala. V starostlivo postavenom stojane ešte vždy trčal hrot kôpky jemného popola, stopa po dávno zhasnutej indickej paličke zapálenej so zámerom doplniť aj dimenziou vône sviatočnosť veľkej udalosti. Okolo podstavca na znecitlivenie, podobné stĺpikom nejakého mravčieho chrámu, čo prežil zemetrasenie, boli rozváľané iné kôpky popola, ktoré neboli schopné odolať sile zemskej príťažlivosti. V izbe vládlo tupé ticho, do ktorého sa začínali sťahovať prerušované zvuky ulice. Nad monštróznymi panelovými blokmi novej časti mesta svitalo. Až prichádzajúce svetlo umožnilo Gandrovi rozpoznať, že okraj koberca na ktorom stál nočný návštevník, je výrazne tmavší – ešte vždy sa nedalo určiť, či je pripálený, alebo či sa na onom mieste neusadila vrstva nejakej hmoty podobnej blatu. Odkiaľsi, cez tenké steny nepoctivo stavaných priemyselných bytov, doliehali zvuky populárneho programu pre ranostajov. Robin Hood mestských rozhlasových vĺn sa, na radosť penzistov, vysporadúval s temnými pánmi komunálnych služieb. Reprezentanti moci v prosperujúcej balkánskej krajine, príslušníci robotníckej triedy, sa svižne ponáhľali do svojich tovární. Pred červenými rakvami naplnenými telami, sa po zdvojenej oceľovej čiare pohybovali odlesky reflektorov. Cestovali kamsi do dvadsiateho prvého storočia. Električkami. Preložila Dušanka Nováková. |
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|
|