|
|
|
Aktuálne
|
Fragment
ročník 2000, číslo 1-2 Dnes sa považuje za takmer samozrejmé, že myslenie je na vzostupe, lenže veci sa majú celkom inak: myslenie je v agónii. Napokon – tak ako všetko ostatné. Je fakt, že myslia doslova všetci, ale všetci si myslia iné, než si myslia. Namiesto posadnutosti zlými duchmi, sme posadnutí „ušľachtilými“ a „hlbokými“ myšlienkami. Pýšime sa abstrakciou, a ani sa nám nesníva, že len percipujeme babylonský bzukot. Zahľadení do tajomstva zmyslu svojho bytia dodnes stojíme pred tou istou nepriehľadnou tmou, pred akou stáli prví Sapiens. Keďže nevidíme nijaký zmysel v nás, tvárime sa, že ho niet vôbec, a tak zmysel „vyvážame“ mimo seba. Ale ani tam zmysel nie je. Preto sme sa aj dostali tam, kde sme sa dostali. Získali sme celý svet, ale stratili sme rozum. V ranej mladosti som sa pustil do čítania filozofie v naivnej viere, že na stránkach hrubých bakchantov nájdem odpovede na otázky, ktoré ma trápili. Keďže som bol neinformovaný, nemal som ani potuchy, že každá gazdiná, rovnako ako najväčší filozof, stojí pred rovnakými problémami a že obidvaja majú rovnako ďaleko od ich riešenia. Lebo keď susedka povie susedke pri káve: „Nuž, čo narobíte, život je už taký!“, ona len stručne vyjadruje celú históriu filozofie. Summa summarum, o živote alebo čomkoľvek inom sa nikdy nepovedalo nič podstatnejšie. Celá múdrosť gazdiniek a filozofov sa scvrkáva na tautológiu a nepomôžu nijaké knihy učených rozpráv. Ak to filozofom postačí ako útecha, ich hlúposť a ignorancia je artikulovaná na vysokej úrovni. Ale filozofia tu ani nie je na to, aby dávala odpovede – je skôr na to, aby nás, keď už nie sme v stave byť religiózni, udržala v presvedčení, že nie sme zase až takí úplní barbari a modloslužobníci. Lenže filozofia komplikuje už tak či tak komplikované veci. Sotva sa objaví trošku významnejší filozof a už sa to nezaobíde bez vojen a revolúcií. Myslenie totiž nemá nijaký väčší úžitok. Predmet filozofie a priestor dejín nie sú vidiny, ale filozofia a dejiny áno. Ak by sa nejaký filozof spýtal: nie je filozofia, hoci i taká, akú ju vidím ja, predsa len lepšia než temnota úplného nepoznania, odpovedal by som: aký je rozdiel medzi vedieť a nevedieť? Filozofia je imanentná histórii; pre ňu je história existenčný priestor, ona v histórii získava trvanie, zatiaľ čo jednotlivec ho ustavične stráca. Vznik Heglovho impozantného systému prebiehal proporcionálne obrátene k miznutiu Hegla samého v živle histórie, ktorú tak obdivoval. Podľa toho zaoberať sa filozofiou alebo kupliarstvom je z hľadiska večnosti jedno a to isté. Napokon, filozofia sa stala vedou a tým stratila akýkoľvek význam. Ak sa aj obracia k človeku, operuje s akýmsi logickým, aspektným stvorením. Čiže, keby bol človek logický, nebol by vôbec. A nebola by ani filozofia; logický človek históriu nepotrebuje. Učené hlavy sú plné zaujímavých fikcií, ale nedostáva sa im slov, keď sú konfrontované s otázkou: prečo vôbec niečo existuje? Svojou hmatateľnosťou a nepopierateľnosťou svet dokazuje svoju neopodstatnenosť. Preto ma nezaujíma nijaká pravda o tomto svete. V márnosti vyprázdneného rozumovania by filozofi chceli pevne stanoviť, čo je a čo nie je, no nikdy sa nespýtajú, či sú aj oni sami. Či vôbec jestvujú. Preto ma agónia myslenia do istej mieri teší; prinajmenšom mi to nerobí starosti, lebo agónia myslenia je zároveň aj agóniou histórie. Nemožno vedieť, ako dlho tá agónia potrvá? Svetu zostáva už len jeden génius, ktorý tej agónii relatívne dodá význam najprázdnejším leskom invertovaného myslenia. Nevie sa o ňom nič, poznáme len znamenie, pod ktorým príde. To znamenie je – 666. Ale my sa už nedáme oklamať géniom, lebo vieme, že sa odlišujeme len spôsobmi myslenia, ktoré sú rovnako bezcenné; podľa všetkého ostatného sme takí istí: naše túžby a naše zámery sa celkom zhodujú a všetky nešťastia pochádzajú z toho, že túžby a nádeje podriaďujeme fanatizmom bezuzdného cogita. Ak myslenie ponecháme napospas rozpadaniu, dozvieme sa oveľa viac o všetkom tom, o čom sme márne rozmýšľali. A potom bude filozof blúdiaci vo filozofii vyzerať ako idiot, ktorý v miestnosti bez dvier kreslí na stenu dvere a tú kresbu považuje za východ. Tie dvere v sebe obsahujú pojem východu (východiska), ale nedá sa cez ne vyjsť. Ak chceš vyjsť z miestnosti bez východu (a svet histórie sa dá porovnať s takouto miestnosťou), musíš zbúrať stenu. To je riešenie záhady labyrintu. Napokon, ničotnosť reflexie a špekulácie sa dá ľahko experimentálne dokázať. Postačí napríklad pri uvažovaní o etike zadržiavať dych. Prvú minútu či dve to ešte ako tak ide, ale ako plynie čas, reflexia vytláčaná nepríjemným pocitom sa ukazuje v celej svojej bezradnej malátnosti a ak je niekto pripravený doviesť experiment do konca, ak zadržiava dych až do hranice znesiteľnosti, v určitom okamihu mu je zrazu krištáľovo jasné, že myslenie nie je ničím a že na tomto svete je skutočne dôležitá len jediná vec – dýchanie. * * * Svet je hmatateľný a aj ja som hmatateľný. O tom niet nijakých pochýb, ale čo dokazuje tento svet a čo dokazuje moja prítomnosť v ňom? Svoju neskutočnosť dokazujem tým, že miznem v čase. Existuje vo mne aj podiel skutočného, ale to skutočné nemôžem dokázať; nemôžem ho urobiť hmatateľným, lebo v tom prípade by to nebolo skutočné – stalo by sa to faktom – a svet faktov nie je svetom reality, ale svetom histórie, čiže – miznutia. Celé moje kvázijestvovanie nie je nič iné ako ustavičné vysúvanie mňa skutočného do faktu javového JA, v ktorom sa táto skutočnosť stráca v reflektovaní. Tak je moje pomyselné jestvovanie akýmsi neprestajným strácaním. Nijako sa nemôžem ubrániť pocitu, že v podstate žijem vo vlastnej mŕtvole. Dusím sa v stiesnenosti životopisu, v nočnej more histórie, ktorá ten životopis podmieňuje. Len preto sa pokúšam preniknúť do zmyslu histórie, aby som eventuálne odhalil účel môjho dočasného pobytu v nej. Predovšetkým treba vytýčiť zreteľnú hranicu medzi históriou-dianím a históriou-vedou. Ak si prelistujeme ktorúkoľvek písanú históriu alebo nazrieme do nejakého životopisu, zjaví sa pred nami celý rad udalostí, ktoré za svoju logickosť vďačia knižnej sukcesívnosti (ktorú, inak, v čase nenájdete), takže sa nám história môže vidieť ako čosi vzrušujúce. Realita, ak je realitou, je úplne iná ako takáto predstava: história je súhrn následkov nekonečných individuálnych núd; je ušitá z úzkosti a založená na nezmyselnom úpadku indivídua. Písaná história je strakatá lož, rozprávkové zveličovanie. Jej „vedecký“ postup je rozširovanie povesti. História pôvodne znamená len poviedku, historku, aké za dlhých nocí rozprávali bezvládni starci. História ako veda, na druhej strane, umelo rozdeľuje ľudí na významných a bezvýznamných. Čo je od základu omyl. Všetci sme rovnako bezvýznamní. A všetci rovnako sme obete. Ilúzia rozdielu vyplýva z našej stiesnenej optiky. Historická „veľkosť“ je chiméra, ktorá vyvolávala a vyvoláva nespočetné utrpenia; v podstate vlastne vždy trpíme kvôli chiméram. Alebo ešte presnejšie: trpíme preto, lebo sme si namiesto reality vybrali chiméry. Dnes už neexistuje dilema: história nemá nijaký zmysel; ona je márnym útekom od Boha, útekom, ktorý sa aj tak skončí v Bohu; jedinou skutočnou historickou udalosťou bude koniec dejín. Keď Hegel pri pohľade na Napoleona na koni vykrikuje: „Aha, Weltgeist cvála na koni“, nevedomky vlastne označuje začiatok posthistorickej doby. Dnes je nebezpečné nepovažovať históriu za lacnú literatúru, za najobyčajnejšiu čiernu kroniku. Jej udalosti, nenávratne stratené v čase, sa ako fantómy vynárajú do hmatateľnosti dneška. Vesmír je odvčera rovnako prízračný ako včerajší stisk ruky a dnes je tu len vďaka pamäti. Odzajtra je vesmír hypotéza: svet, vo svojej integrite, je chvíľkový fenomén. Nejestvuje nič ani v minulosti ani v budúcnosti. Neuchopiteľné teraz sa rozsýpa na obidvoje, takže možno tak isto povedať, že ani ono nejestvuje. Ale v difúznom svetle histórie sa táto nesporná chvíľkovosť sveta a diania v ňom rozkladá na fatamorgánu kontinuít. Písaná história tú istú ilúziu realizuje tým, že odoberá udalostiam trvanie: tisícročia pustošenia sa tu publikujú v skrátenej forme. Možno mi vytýkať, že hovorím o niečom, čo azda nesúvisí s témou – rozkladom myslenia – ale toto odďaľovanie je zámerné: bez reflexie niet histórie, bez histórie niet hmatateľnosti, ani priestoru a času, niet primárnych historických udalostí, vytvorených na to, aby sa dejiny mali kde a ako diať. Spaciotemporálny svet je totiž artefakt. Toto stvorenie, ktoré však netreba miešať s Genézou, produkuje čistota absolútneho NIČ, ktoré si oproti sebe stavia svoj protiklad, aby uchovalo neskalenosť svojho svetla a bolo Bytím, a nie ničotou. Takto je história vo svojej podstate Božia Prozreteľnosť, no vo svojich prejavoch je to pôsobenia Satana. Podľa toho zmysel času nie je v dianí vnútri neho, ale v tom, že stojí oproti večnosti. Ja ako jav som v čase len vo vzťahu k iným javom; ja ako osobnosť sa nachádzam svojmu javu oproti. Oslepený pestrosťou javov, emotívne pútaný k udalostiam, nie som schopný nájsť východ z hry a priblížiť svoju biografiu večnosti. * * * Sám seba by som vo vonkajšom svete opísal ako ilúziu, vidinu, ako akýsi sen o sebe. Nemienim už strácať čas na pokusy, ako zistiť či jestvujem alebo nie, aj keď som z opatrnosti náchylnejší prikloniť sa k tomu druhému, lebo keď Descartes píše: myslím, teda som, hovorí z neho pýcha. Týmto vyhlásením Descartes zakrýva oveľa menej afirmatívne (ale presnejšie) vyjadrenie: myslím si, že jestvujem; to jest: dúfam, že jestvujem. Veci sú teraz o niečo jasnejšie: jestvovanie je skôr záležitosť viery, dúfania, spôsobu myslenia ako empírie. Dôkazy jestvovania obsahujú kód hmatateľnosti (pričom dokazujú len hmatateľnosť, nie jestvovanie); alebo kód myslenia, ktoré je vždy subjektívne a ktorému sa vždy môže vzoprieť jeho protiklad. A predsa – určitým spôsobom som; akýmsi zázrakom sa ustavične vynáram z minulosti. Budhistickou terminológiou: aj – som – aj nie som; ani – som – ani nie som. Mojím zámerom je poukázať týmito riadkami na priepasť, ktorá zíva medzi myslením a existenciou. Moja biografia je hromada hrubých lží o mojej osobnosti; ona je príčinou mojej smrti, a nie nejaká budúca (už teraz latentná) choroba alebo nešťastie. Vlastne nikto nežije svoj životopis; biografia zabíja svojho vlastníka a zostáva sama v obludných priestranstvách histórie. Je jasné, že za takýchto okolností nemám nijaký účel – a predsa žijem. Možno to vysvetliť aj tak, že mi nič iné nezostáva, ale s určitým optimizmom, s nádejou na príchod novej jari. * * * „Prekliaty nech je človek, ktorý sa spoľahne na človeka!“ Toto odkazuje prorok Jeremiáš a zostáva nám len ľutovať, že proroci sa nikdy nebrali vážne. Čo potom povedať na spoliehanie sa na neprehľadnú masu ľudí, ku ktorému sme všetci prinútení? Žiť v spoločnosti znamená zmieriť sa s hrôzou, v ktorej je jediným guru utrpenie a jedinou cestou spásy je zmysel pre humor. Pripútanosť k pospolitosti, sympatie a antipatie, všetko to rovnako účinne vťahuje do močiara histórie. A keď som už v spoločnosti, musím prijať pokrytecké pravidlá hry. Keby som, povedzme, šiel po ulici a verejne hovoril to, čo o nič menej verejne publikujem, bol by som za krátky čas prehlásený za čudáka alebo rovno za blázna. Ale keďže som dostatočne spoločenský a skazený, tak svoju nespokojnosť a zhnusenie dávam najavo vo forme písaného textu, to najhoršie, čo sa mi môže stať je, že budem vyhlásený za spisovateľa, niečo čo tak isto – ako etiketa blázna – dáva biľag a pripútava k smrtonosnosti biografie. Keďže je sama formou mentis, spoločnosť všetko kladie na formu. Vie sa, čo sa môže povedať a čo napísať. Ach, koľko Tolstých a Dostojevských skončilo v blázincoch len preto, lebo rozprávali namiesto toho, aby písali. A koľko Napoleonov sa ocitlo na rovnakom mieste, lebo svoje ambície neprejavili v armáde? A – to je veľmi dôležité vedieť – medzi originálom a patologickými kópiami neexistuje nijaký podstatný rozdiel. V závislosti od svojich nevypočítateľných potrieb história jedných z nich v určitom čase pozdvihne na piedestál svetovej slávy, zatiaľ čo druhým natiahne zvieracie kazajky. Nič sa s tým nedá robiť. Nikto nikomu nemôže pomôcť. Dokonca aj keď na to existuje aj vôľa, neexistujú možnosti. Nemáme oporný bod a nemôžeme byť oporným bodom. Aj galaxie jednoducho visia vo vákuu. Oporný bod nejestvuje nikde mimo. Jediným útočiskom je osobnosť. A osobnosť nie je v spoločnosti. V spoločnosti je len biografické JA (to ktoré sníva, že je) a spoločnosť pozná len to a len to uznáva. Smrť sa nevzťahuje na osobnosť, ona sa týka len toho JA, ktoré sa pred ňou trasie, lebo jej patrí. Aktom umierania sa dočasne vychádza z hry: šanóny sa zatvárajú, ale nejestvovanie neúprosne pokračuje vo svojom mučivom páde, ktorý nie je nikdy konečný. Najneznesiteľnejšia na všetkom je práve tá nemožnosť nejestvovať skomplikovaná nemožnosťou jestvovať skutočne. Neexistuje absolútne zničenie. Na niečo také relatívne, ako je človek, sa nič absolútne nemôže vzťahovať. Myslieť si, že smrť vyrovnáva všetky účty, že je definitívna, znamená mať o sebe privysokú mienku; nie je až také jednoduché vyjsť z hry. Zredukovať sám seba na nič, na nulu, by znamenalo stať sa všetkým. Ale na to sa treba poriadne potrápiť. Práve táto mučivá večnosť – v – čase ustavičného umierania je dôvodom, pre ktorý nenávidím svoju biografiu. Ona je moje odsúdenie na čakanie konca času, zatiaľ čo vedomie biografického JA je onen Májin závoj, ktorý sa skrížil medzi mojou osobnosťou a absolútnom. Nenávidím obsah toho JA, ale tá nenávisť nie je dostatočne hlboká ani dostatočne úprimná. Príliš mu dávam za pravdu, som slabý voči jeho rozmarom, ba často aj tú nenávisť eufemisticky nazývam neuróza. Ale – nech to vedia psychiatri – nie je to neuróza; je to nenávisť. Otvorene povedané: ja (a ktokoľvek druhý) nemám právo na nič, ale sa s tým neuspokojujem. Moje hodinky, moje plniace pero, môj zošit nazývam svojimi len vďaka bezhraničnej drzosti. Čo mi vlastne patrí okrem mojej osobnosti a môjho tela? Človek má právo len dýchať a jesť. Všetko ostatné je ukoristené. * * * Pokiaľ môžem, nenávidím to biografické JA. Nič osobné. Nenávidím ho preto, že ma postrkáva do nepríjemných situácií, za to, že priveľa chce, a nemôže nič, lebo nejestvuje. Ale už som povedal: moja nenávisť nie je dostatočne úprimná ani hlboká – a to zlo má svoju dobrú stránku: biografické JA a osobnosť nie sú oddelené priepasťou; sú jedným a tým istým, ktorého polovica je skutočná a polovica iluzórna; sú voči sebe v rovnakom vzťahu ako podoba v zrkadle, ktorá nejestvuje bez originálu pred zrkadlom. Ja, ktorý pozorujem svoj odraz, vidím niečo, čo existuje len ako moja reflexia, ale nevidím seba; vidím prízrak. Taký je aj vzťah osobnosti a biografického JA; moja javová stránka vo vonkajšom svete je odrazom neviditeľnej osobnosti. No, nechajme tak osobnosť, ešte vždy vlastne civíme na svoje podoby. Radšej sa venujme osudu biografického JA. Keď je vedomie takéhoto JA podriadené potrebe, toto vedomie formuje priestor, v ktorom bude existovať. Z neslobody takéhoto vedomia vzniká inštitúcia štátu. Štát nie je ničím hmatateľným; on je stavom ducha; spôsobom myslenia. Svoju akú–takú existenciu získava v reflexiách biografických JA. Keďže je fikcia, je v ňom relatívne len to fiktívne. Môj život nikoho nezaujíma, ba čo viac, nikto ani nevie, že žijem; štát má na zreteli len údaje o mne: dátum narodenia, vzdelanie, rok odvodu, správanie; občiansky preukaz je mojím jediným reálnym ja, ja som len čosi, čo je pribalené k OP, materiál, ktorý by mal zodpovedať údajom v OP. A smrť je pre štát tiež len údaj. Ak ma niekto zabije, nebude potrestaný zato, že mi vzal život, ale zato, že prerušil jednu biografiu, ktorá nenaplnila do konca predpokladané úlohy. Preto je zakázaná aj samovražda. Ale ak ma niekto zabije vo vojne, za to už nezodpovedá; je považovaný za niekoho, kto si plnil svoju povinnosť. Zákony zakazujú zabiť ma v mieri, aby som mohol byť zabitý vo vojne, čo je pre štát výhodnejšie. Dobro a zlo sa v štáte tak či tak nerozlišujú z morálnych pohnútok, nech si už o tom právnici myslia čo chcú. Je nutné, aby na jednej strane stálo „dobro”, a na druhej „zlo” (bez ohľadu na bližšie určenie), aby sa vytvorilo napätie. Len tak môže pokračovať hra. To je aj jej účel: plynulé uplývanie času. Aby sa narodila jediná ľudská bytosť, treba na to obrovské nevedomie. Pritom nemám na mysli to, čo zvonku predchádza narodeniu: pohlavný styk. Tu sa záležitosti dostávajú do nesprávneho poradia: koitus je len následok, je to len historiobiografický akt. Zrodenie nejakého tvora má zmysel vo večnosti, ale nie vo vonkajšom svete, lebo vo vonkajšom svete znamená zrodenie pre dotyčného tvora smrť. Nevedomie, ktoré som spomenul sa odzrkadľuje v nerozoznávaní historickej podvojnosti, v omyle, že len v prejavenom a len v priestore a čase, teda tam, kde nie sme, kde sú len naše javové stránky, ale nie aj bytia. Čo vôbec hľadám na tvári tohto sveta? Azda si myslím, že svet mojou prítomnosťou niečo získava alebo niečo stráca? Vari som si aspoň v jedinom okamihu pomyslel, že uniknem smrtonosným pravidlám hry? Nebol som povolaný na tento svet, aby som ešte zväčšoval chaos v ňom (a práve to robím), a preto je všetko zlo, ktoré ma postihne, zaslúžené. Zdá sa, že nespravodlivosti niet. Načo je, napokon, boj o prežitie, keď na tomto svete sa prežiť nedá. Možno bojujeme preto, aby sme získali ilúziu, že môžeme prežiť. Medzi začiatkom a koncom je všetko určené. Ak jestvuje zmysel môjho pobytu na tomto svete, potom je to len ponáranie sa do fines ničoty a bezvýznamnosti biografického JA. Účty musím vyrovnať sám. Nemôžem si predstaviť Boha, ktorý by chcel počúvať moje hlúposti; a nepochopiteľný je pre mňa aj Boh, ktorý by sa prehŕňal v špinavej bielizni mojej minulosti. To je práca pre políciu. Zrieknutie sa biografie je absolútne pokánie; nie kajanie sa za to či ono, ale kajanie sa zato, že som vôbec niečo urobil, že som vôbec žil. Verejní kajúcnici sú komedianti. Oni sa nekajajú pre Boha, ale pre obraz, ktorý by chceli zanechať v histórii. Takéto kajanie sa je márne, lebo história nikomu a nič neodpustí. Odpúšťať môže len živá bytosť, nie slepý živel. Rozmýšľanie o tomto svete možno vedie k melanchólii, ale tak isto môže viesť aj k spáse, lebo nič tak neoslobodzuje od bláznivých blúznení, ktoré sťahujú na dno historického močiara, ako práve melanchólia, a nič tak presvedčivo neupozorňuje na márnosť vzletov a pádov, jednoznačne poukazujúc, že všetko to, čo je, je zreteľne vytvorené z toho, čo už nie je – z ničoty. Preložil Karol Chmel. | Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|
|