|
Fragment
ročník 2000, číslo 1-2
Mária Ferenčuhová
Spolu
v jednom dome
I.
Z dlane
mi celkom nečakane
vybehne čiara a na zápästí
sčervenie.
Trochu zabolí.
Z neba sa po vetre spustí mrak
do stredu ulice,
uhladiť obrysy predmetov.
Teraz
sa smiem hrať
na kraji chodníka na pokoj,
pery mať v objatí,
uspávať na hrudi
smutnú ľavú ruku.
Nedýchať.
II.
Najkratší
z pohľadov je tmavý!
Je to vlk, je hladný a môj.
Je slabý, má jemne zvráskavenú kožu,
je nôž, je vlas,
je nepokojná čiara na ruke.
Občas kričí v hlave,
občas len zakašle.
Chudučké
dieťa,
čo sa najskôr chytí za ústa,
ale hneď vzápätí sa rozosmeje.
III.
Tento
nádych bol biely!
V hrdle chuť behu
štipľavo bolestivá
napevno zvinutá do špirály,
snáď skríknuť: Už!
Alebo: Telo!
Vzkriesiť sa jediným pohybom pliec.
Hrávali
sme sa na kolísku z chrbtov.
A v smiechu občas ustrnuli.
Ktosi nám dýchal v nose
a kráčal v našich šľapajách.
Možno nejaký malý chlapec
s vlasmi farby mokrej hliny,
čo sa chcel zabávať
a mal strach povedať som tu.
Do ticha
zavetrím a za prsty
skryjem oči. Chodidlá premením
na malé jaskyne.
Akordom dotykov zo seba
vytvarujem sochu
a potajme ju objímem.
IV.
Jedného
dňa sa azda zobudím
s celkom inou tvárou.
Alebo ako strom.
Dnes znova vymetám chlad
zo svojho tela,
nazerám do kútov,
staršia ako kedykoľvek predtým.
Nechať
si líca ofúknuť
drapľavým vetrom!
Prehnúť sa alo pružné drevo,
vydržať, aj keď sa strach
tlačí pod rebrá.
Zútulniť náručie pre hniezda,
pevná: strom s celkom inou tvárou:
vzpriamená.
Za tmy
si čistým dažďom pripijem
s nocou:
Sladké zlé sny, ty hviezdnatá.
Aj dnes si chladnejšia než včera.
V. (Kristína)
V polobrate
tváre
k vašim očiam, spod brady,
zozadu a celkom
doúplna a načrieť,
hmatať telom,
bdelo doúplna.
Viem tisíc
zázrakov:
Líniou bokov hoci aj za svetla
utlmiť bolesť, a predsa nevysloviť.
Spočinutím z hlavy vyslobodiť
riedku sivohnedú hmlu.
Farbami z kvetov vám nakresliť
postavu leva.
To všetko
za trochu peňazí,
len na chlieb a víno.
Som iná ako ostatné!
Čistá až doúplna,
ešte aj na viečkach,
tak berte v polobrate tváre,
do hĺbky načrite za trochu peňazí.
A ja vám
za to na pamiatku
dám svoju sošku s útlou vtáčou hruďou,
zaveste
si ju nad posteľ alebo nad dvere,
krásnu s dlhými pažami,
len pre vás, pane,
nad posteľ úplne zadarmo.
VI.
Trojkrokom
s bočným pohľadom
k zblíženiu, na chodidlách
krehkých ako lupeň.
Ja a ja-Kristína
lákame mesiac prituho svietiaci,
nech vkĺzne pod kožu.
Znehybnieť.
Nevinné.
Akoby
v priestore,
akoby videné zloženým okom,
ja a ja-Kristína
vravíme pomaly:
Nemeň hry na piesok,
len zvestuj náklonnosť,
tichú ako dych v spánku,
iná je nemožná.
VII.
Kráčame.
Po priamke, je modrá,
vidieť ju z brehu.
S náznakom oblosti.
Až večer,
keď sa ochladí,
môžeme zistiť, že je nov.
A predsa dorastám potichu
líniou pohybu v čerení vody.
Zmeniť sa na krásu
s bledou matnou vôňou.
Dorastám – ešte stále kvet,
ale už s teplými rukami.
ROZTOPAŠNÁ
Stratím
sa ti v ruke
ako v piesku,
okrový závoj, vata, sklo,
to
je môj dom
a moja záhrada
plná nečakaných brázd.
Ak prekĺzneš poza plece
nadol hladko,
som ti otvorená.
V tých
žltých sandálkach
nemávam rukami,
aha, som pokojná
ako podvečerný vzduch.
Háďatko!
Dokedy sa budem usmievať?
Keď nevstúpiš,
zhltnem všetky svoje farby,
viem mať oči bez lesku
a prsia suché ako list,
keď nevstúpiš,
tak prvým krokom späť
vytvorím prah,
za ktorým budem
zase pre všetkých.
MÁRKA
Rada mnou
pohŕda.
„Mária!“
(Volá sa inak, ale snáď ju
aj toto meno zastraší.)
Má modročierny jazyk
ako po arzéne
a v ústach pach starých slín.
Má v hrudi zviera,
ktoré jej vždy, keď sa pohne,
zvnútra doškriabe prsia.
Aj preto stále pokašliava.
Má na topánkach prach
po dlhočiznej ceste,
jej cieľom som zas a znova ja.
Keď večer začnem zaspávať,
položí mi na krk svoje
ľadové prsty:
rozpráva.
„Je –
aj keď sa práve usmievam.“
SPOLU
V JEDNOM DOME
Pokusy
o pravosť, o smiech,
prehnutá dozadu,
naveky amen,
nepriznám svoju tvár.
Len ja
viem, čo znamená
tá vôňa tvarohu a medu.
Pod strechou
počúvať
dych a vietor,
dvoch pradávnych bratov.
Ešte nie,
hovoríš.
Potichu nanášať na staré modriny
zrniečka prachu.
Predvčerom.
Bez miery
pod nohy
podsúvať cestu:
Poď ku mne,
choď preč,
za zákrutou zase znehybnieť.
Zarytá.
Z kremeňa?
A tak sa opäť chvíľu smejeme.
Rozrážať
tebou vzduch.
Nádejné –
| 
