|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 2001, číslo 3-4 Otázky, ktoré na konci každej vonkajšej, chronologickej a technickej miery času (v aktuálnej chvíli teda striedanie tisícročí) tak často naliehajú, aby sme sa im venovali, vychádzajú z tichého, no niekedy azda i hlasnejšie vyjadreného predpokladu, že prah doby je aj veľkým signálom pre predstavy o prevládajúcej mentalite, ktoré sa v celej svojej mnohorakej rozptýlenosti vnucujú ako nevyhnutnosť; tieto otázky v podstate zotrvávajú na východiskovom tvrdení, že literatúra ako umenie časového kontinua rozprávania a zároveň „zamrznutého“ okamihu je ešte vždy v akejsi korešpondencii s duchovnými formami: ba že – ak ešte vyostríme tento predpoklad – priam od nich závisí. Preto oprávnená potreba opísať jej možnosti v prichádzajúcej epoche zažíva najrozličnejšie úniky a odchýlky, akých sú plné individuálne čítania v aktuálnej chvíli (keďže v skutočnosti je vždy aktuálna chvíľa tá, ktorú analyzujeme, aj keď siahame do historickosti času na jednej alebo do projekcií empirických hraníc do budúcnosti na druhej strane); ak nič iné, aspoň sugerujú horizont, v ktorom sa pohyb tvarov formuje slobodne. Ako obhospodáriť túto slobodu, slobodu celkom špecifickú? Ako obhospodáriť toľko slobody, to je otázka – aspoň sa mi tak zdá – ktorá je urgentnejšia ako objektívne merače času, totiž toľko slobody, aby tvorivá sila imaginácie, o ktorú jedinú sa možno vôbec oprieť, bola schopná vyjadriť uvoľnenú nehu sústredenosti na chvíľu? Obhospodáriť pôvab, ktorý bude žiariť spolu s roztvorenou náručou ženy v kobaltovo modrých šatách , ženy trasúcej sa na nástupišti ľubľanskej železničnej stanice dva roky pred začiatkom vojny, s ktorou rakúsko- uhorská monarchia zmizne v pohyblivom piesku pamäti. Čaká a zároveň nejasne tuší, že sa všetko už stalo, jej milý sa musí každú chvíľu ukázať medzi zriedkavými cestujúcimi, ktorí sa chystajú vystúpiť v tomto provinčnom mestečku, bez vidiny násilnej smrti, ktorá roztrhá jej uniformovaného milenca, keď bude ďaleko od domoviny padať vedľa zablateného múra dedinského kostolíka, strateného kdesi v ruskej stepi, ten sladký pôvab nevedomosti, ktorý robí z bezvýhradnej lásky lásku zmyselnú, na úrovni štylizovanej metafory v umeleckom diele prerobiť na živú vodu, porozlievať ju aspoň po jednom (čitateľovi, spolubesedníkovi, vzdialenom záchveve príbuznej duše), usmerniť ju len natoľko, nakoľko to je nutné pre rozpoznanie kanálov a dúfať, že imperatív estetického výrazu dostatočne odhalí, že predstieraná sebavedomá reč – nech by boli jej formy akokoľvek zázračné vo svojej nezmyselnosti – nemôže vyvolať ten silný dojem, tú vzrušujúcu dojemnosť so zreteľom na empirické napätie a črty vierohodnosti, aké majú knihy, ku ktorým sa vraciame. Keďže sa knihy, táto „paralelná realita“, správajú zakaždým inak, keď ich znovu otvárame a strácame sa v nich, vždy znova odhaľujúc unikajúcu dvojakosť čitateľského zážitku, teda pohyblivú rovnováhu rozpoznateľnosti a identifikácie so známym na jednej a slobodnej túžby po neznámom na druhej strane, tak je naše čítanie budúcnosti vždy inakšie, akoby už záviselo od nášho zorného uhla. Zorného uhla nie preto, že by som si myslel, že sa musí literatúra prispôsobiť požiadavkam vizuálnych médií, čo je obsedantne častá požiadavka zajatcov „ducha doby“, ale preto, lebo pre tvorivé čítanie práve spojenie medzi hmatateľnou skúsenosťou doma a vyhnanstvom imaginácie do neznáma predstavuje tú kľúčovú zónu, z ktorej môže vzniknúť vízia. Sprístupniť tkanivo, v ktorom sa rodí taká vízia, ktorá má transformatívnu silu, deštruktívne a liečivé rozpätie zároveň, umožniť prietočnosť bazéna, z ktorého nie vždy dosť opatrne čerpáme, ak vôbec chceme byť tým, čím sme: umožniť zrod neopakovateľného sveta, čo by bol pre nás bezprostredný – túto funkciu sprístupňovania a umožňovania bude podľa môjho názoru literatúra zastávať aj v budúcnosti. Aké žánre, aké formy, aké štýly budú viac či menej populárnym spôsobom zabezpečovať servis takejto funkcie, to mi mi pripadá takmer nepodstatné. Koniec koncov aj ja sám viem, že kategórie a typové zjednodušenia predstavujú nutné oporné body pre duchovné osvojenie, ale pre prežívanie naplno sú fakticky nepoužiteľné. Danilo Kiš, ktorý si pred desiatimi rokmi odniesol na druhý svet tie nenapísané strany, o ktoré bude nové storočie aspoň o malý kúsok chudobnejšie, bol vo Variáciách na stredoeurópske témy celkom jednoznačný: „Literatúra sa nepíše jazykom, ale celou bytosťou, mýtom, tradíciou, vedomím a podvedomím, vnútornosťami, pamäťou, všetkým, čo sa nám mávnutím ruky premieňa na automatizmus, na neočakávanú metaforu, na asociáciu, literárnue podobenstvo, idiotizmus, na mimovoľný či premyslený citát.“ Taká literatúra vzniká dnes. Takto sa dnes literatúra tvorí. Preto je veľa veľkých textov. A budú sa písať ďalej. Netvrdím, samozrejme, že „úspešný text“ nie je dnes, keď kolobeh eticky a esteticky ľahostajného kapitálu prenikol takpovediac do každého póru ľudskej existencie, oveľa záväznejší. Je predsa vložený do poznávacích zvyklostí a obyčajov rétorickej aktuálnosti, vzniká predsa za slepého drilu všetkých tých oddielov v armáde reality, o ktorej hovoril Rilke. Úspešný text je možno naozaj formou túžby zapáčiť sa nejakému rozpoznateľnému vkusu, ktorý ovláda mnohé obrazovky a duše na začiatku nášho storočia. A ak tomu verím, lebo som aj ja sám „synom svojej doby“, ešte menej pochybujem o tom, že časové rozpätie pre mňa ako spisovateľa existuje ako nutné zlo. Preto si netrúfam kacírsky vyhlásiť, že v prípade, ak bude obecné poznanie aj v novom tisícročí zodpovedať predstave veľkého textu ako odhalenia, ktoré mení podmienky vnímania a otvára nový priestor pre realizáciu, to jest, ak jej bude zodpovedať spôsobom, akým evidentne (ak je „veľký text“ ešte nejaké kritérium) vnímame možno aspoň stopu tej autority, ktorú má vratká rovnováha strachu a súcitu, lásky a fantázie v umeleckom diele, v tomto prípade sa stane nepodstatnou práve otázka vonkajšieho „úspechu“ (cien, postavenia, slávneho mena atď.). Chcem povedať, že sa stane nepodstatnou do takej miery, do akej v sebe veľký text skrýva aj zdroj inšpirácie pre kolektívne podoby mentality. Forma, ktorá sa veľmi neodlišuje od formy pospolitosti zasvätených, bude podľa môjho názoru vyhľadávaná aj v novej dobe. Nebude vyhľadávaná len preto, že človek nemôže byť bez iného človeka, keďže bez inakosti a odlišnosti nevydrží, ale predovšetkým azda preto, lebo dokonca aj posledný nárek nad ustavične sa rodiacimi formami technologicky dokonalých realít, ktoré napriek svojej arbitrárnej a zároveň všadeprítomnej mnohorakosti neosvetľujú viac tajomstiev bytia a jeho nevysloviteľnosti, zostáva spojený s poslednou potrebou, prostredníctvom ktorej sa primkýna ku kolektívnej nádeji: totiž s nádejou, že všetka táto komunikácia má predsa len zmysel. Táto nádej je v srdci každej komunikácie, najmä však literárnych diel, bez ohľadu na želateľné a skutočné výsledky. Je to nádej, že naša ľudskosť má právo podieľať sa na zmysle. Aj keď je dočasný a premiestňuje sa po orbitách nášho vnímania rýchlosťou pohľadu, akým zachytávame polohu vtáčieho kŕdľa nad nami, ale i pomalosťou čítanej knihy, tento zmysel ešte stále nemožno vytušiť mimo empírie plnej, šťavnatej, pulzujúcej plazmy, v ktorej si fantázia podáva ruku s tým božským v nás: nejestvuje – jednoducho, no nie nevyhnutne zjednodušene povedané – mimo autentického prežívania skutočnosti. Takýto zmysel literatúra umožňuje. Vo svojich najlepších pozíciách čitateľom odkrýva prístupové cesty k posledným hraniciam poznaného, ktoré sa nevyhnutne menia a nás nútia používať vlastnú obrazotvornosť. Nie je pravda, že jestvujú ľudia bez fantázie: iba ju málo používajú, sotvakedy ju počúvajú a ešte menej súznejú v súlade s jej rytmom. Rytmus fantázie – aj keď sa dotýka neznámeho a ešte neovereného – vytvára vlny z metaforických prestavieb matky na zem, slnka na srdce, hrmenia nad severnými lesmi na chvenie stolnej lampy – v skutočnosti žblnká v každom z nás. Odhalenie toho, ako zachytiť penu vĺn v tomto rytme, však nie je dané každému. Vyvolení ako autori budú teda aj v nasledujúcom tisícročí spievať vyvoleným ako čitateľom a malým pospolitostiam vzdelaných hlasom, ktorý by si ucho cvičené v rozlišovaní a počúvaní mohlo sotva pomýliť s šumením týchto vĺn. Nemusím zdôrazňovať, že práve preto nemôžem veriť zhovorčivým prorokom katastrofy, no rovnako mi nezáleží na službukonajúcich advokátoch „ducha doby“. Oveľa radšej čítam tie diela, v ktorých je celková dilema doby zatlačená do úzadia, lebo ich jednotlivým častiam dominuje ten hlas, v ktorom má domov kvalita snov a tých neuskutočniteľných transformácií, prostredníctvom ktorých pocítim možnosti vlastného ohraničeného života. Odhalenie; nie, to nie je dobré slovo, lebo postupné poznanie neprebieha v bodoch, ale je to skôr proces osvojenia si toho postoja, ktorý umožňuje, aby prirýchle plynutie hodín vplývalo na rast vlasov, nemôže však napadnúť priestory imaginárnych pľúc. Je to proces akceptácie a zveľaďovania darovanej slobody, nadovšetko jemne vdýchnutej slobody, ktorú vybrané umelecké diela, ktorých čas „je vždy“, opisujú s pôvabom azda práve preto, lebo tá sloboda o sebe vie, že je skutočná a nemusí prerušovať styky s vonkajším svetom. Nehovorím tu o nijakej „frekventovanej“ forme úniku z každodenného tlaku nutnosti. Nejde tu ani o askétov a mystikov, je to len príbeh z domáceho chotára, v ktorom aspoň jeden nočný samotár píše a aspoň jeden číta filigránsku meditáciu o inej nutnosti, o tej, ktorá nám našepkáva, že súlad s vnútorným rytmom si vyžaduje prispôsobenie vonkajšej reality. Takéto dielo je podistým oveľa ťažšie napísať bez historických, politických a sociálnych dimenzií; tieto dimenzie sú však často dobrým rámcom pre ono pulzovanie tkaniva, o ktorom vlastne rozprávam. V ňom sa pozornosť sústreďuje na metafyziku elegického času, na prijímanie nových pravidiel a nových foriem bezpečnosti, na veľkosť priateľstva a hĺbku zrady, na chvejivé intímne vzťahy, na ich dočasnosť a túžbu po záruke, ktorá by bola absolútne reálna. Takúto záruku, v ktorej by sa nedalo prehliadnuť hľadanie etického súladu, môže zrodiť skúsenosť charakteru v umeleckom diele. Totiž do svojho sveta nás musia zaviesť literárne plnohodnotne načrtnuté životy ľudí z mäsa a krvi. Samota a túžba, spomienky a vášne, kolektívne predsudky a introspektívna dôslednosť privolávajú jedna druhú z temnôt neporozumenia, vytvárajúc pulzujúcu tapisériu hmatateľne reálnej skúsenosti o možnostiach záchrany, ktorá je rovnako inteligentná ako tajomná. Keď literárna vízia zvládne obidvoje, prežije svoju dobu. Musím povedať, že verím v možnosť takejto nadhodnoty. Priznávam však – bez ďalšieho dodatku – svoju zaujatosť, veď mi je úplne jasné, že správy enigmatických šifier v literárnom diele sú prístupné len tej menšine, ktorá ešte chce rozlišovať medzi lyrickou kryštalizáciou chvíle ako formy večnosti a ľubovoľným klebetením o včerajších novinkách, ktoré sa dnes často chápe ako vrchol súladu s vkusom doby, s diktátom milénia. Zo slovinského originálu preložil Karol Chmel. | Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|