| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
Fragment
ročník 2001, číslo 3-4
Sergej Dovlatov
Stretli
sa a porozprávali...
Všetci
ho pokladali za smoliara. Ešte aj priezvisko mal akési ľahkovážne -
Golovker. Takéto priezvisko sa dáva nevzhľadnému krátkozrakému človeku
so sklonmi k hĺbaniu. Golovker bol presne taký človek. V škole sa ho
naučili jednoducho nebrať na vedomie. Na rodičovských združeniach učitelia
hovorili iba o jednotkároch a dvojkároch. Priemernému školákovi - takému,
aký bol Golovker - nevenovali viac, ako minútu.
Mimoškolských
aktivít sa Golovker nezúčastňoval. Kresliť a písať básne nevedel. Ba
aj recitoval, ako sa vraví, úplne bez výrazu.
Na hodiny telesnej výchovy nechodil. Bol oslobodený kvôli plochým nohám.
Čo sú ploché nohy - to je hádanka. Myslím si, že je to iba dôvod nechodiť
na telesnú výchovu.
Učiteľ spevu mu hovoril:
- Hlas nemáš. A dušu akoby si nemal tiež.
Učiteľ smutne nadvihol obočie a uzavrel:
- Čím vlastne spievaš, Golovker?
Spoločenskej činnosti sa Golovker nevenoval. Divadlo nemal rád. Na pionierskych
schôdzkach sa Golovkera pýtali:
- Čo ťa baví? Čo robíš vo voľnom čase? Možno niečo zbieraš, je to tak,
Golovker?
- Áno, - v rozpakoch odpovedal Golovker.
- A čo?
- Ále, tak...
- Čo konkrétne?
- Peniaze.
- Ty zbieraš peniaze?
- No.
- A načo?
- Akože načo? Chcem kúpiť.
- Čo?
- Tak. Jednu vec.
- Akú vec? Odpovedz. Kolektív sa ťa pýta.
- Zimník, - odpovedal Golovker...
Po skončení štúdia sa dostal Golovker na vysokú školu. Vtedy sa to bralo
tak, že je to jedinečná životná dráha. Temer všade sa hlásilo obrovské
množstvo ľudí. Golovker konal prezieravo. Prihlášku si podal tam, kde
sa prijímačky fakticky nekonali. Konkrétne - na Vysokú školu sanitárno-hygienickú.
Tam strávil
šesť rokov. A pritom, rovnako ako predtým, zostal nenápadný. Mimoškolských
aktivít sa nezúčastňoval. Provokujúce otázky profesorom nedával. Dievčatám
sa vyhýbal. Víno nepil. K športu bol ľahostajný.
Keď sa
Golovker oženil, všetkých to ohromilo. Raz tak, Golovker sa veľmi málo
odlišoval, aby sa pre niekoho mohol stať jedinečným a nezameniteľným.
Zdalo sa, že Golovker nemôže byť predmetom voľby. Nemôže sa stať uprednostneným
objektom. Golovkerovi úplne chýbali individuálne kvality.
A napriek
tomu sa oženil. Líza Makovskaja bola jeho absolútny protiklad. Bola
ryšavá, drzá a atraktívna. Fajčila, škaredo rozprávala a spievala v
školskej džezovej kapele. Neustále sa okolo nej točili vyšportovaní,
dobre oblečení mladí ľudia.
Všetci
sa o Lízu uchádzali. Ale ona sa aj tak nevydala. V piatom ročníku porodila
dieťa. Dievčatko sa podobalo na mamu. A tiež na zástupcu Komsomolu,
ktorý mal na starosti ideológiu.
Skrátka,
z Lízy sa stala žena s ťažkým osudom. Vyjadrovala sa cynicky a podráždene.
V dvadsiatich piatich rokoch sa stihla sklamať životom.
A vtedy
sa objavil Golovker. Mlčanlivý, nesmelý. Nenosil jej kvety, ale ovocie
a zeleninu pre dieťa. Svoju náklonnosť neprejavoval. Drobné domáce práce
vykonával bezchybne.
Raz pili
čaj s marmeládou. Dievčatko spalo na posteli za španielskou stenou.
Golovker vstal. Líza povedala:
- Úvod máme za sebou. Mali by sme sa spolu vyspať alebo navždy rozlúčiť.
- S radosťou, - odpovedal Golovker, - ale inokedy. Môžem zostať v piatok.
Alebo v sobotu.
- Nie, dnes to chcem, - podráždene vyhlásila Líza.
- Ja tiež, - jednoducho odpovedal Golovker.
A dodal:
- Zostanem, ak mi doložíte rubeľ na taxík. Samozrejme ho vrátim...
Tak sa
stali mužom a ženou. Muž bol inšpektorom pre hygienu na správe stravovacích
zariadení. Žena dala dieťa do škôlky a zamestnala sa v továrni. Pracovala
tam v miestnej ambulancii. Potom
začali scény. A pritom bez zjavného dôvodu. Jednoducho Golovker bol
so životom spokojný a Líza nie.
Golovker zaobstaral na splátky farebný televízor a skriňu. V obchode
so zvieratami kúpil akvárium. Začal rozmýšľať o bytovom družstve. Líza
na to všetko vravela:
- Načo? Čo to mení?
A ďalej: - Vari je to všetko? Veď roky tak utekajú...
Líza, ako sa vraví, premýšľala o živote. Medzi utieraním riadu alebo
pri odkladaní šitia vravela:
- Kvôli čomu toto všetko? No dobre, zjem ešte dvetisíc pirôžkov, vynosím
dvanásť párov čižiem, pocestujem nejakých desaťkrát do Pobaltska...
Golovker
o takých vážnych veciach nerozmýšľal. Spýtal sa: „V čom ti nevyhovuje
Pobaltsko?“ On vôbec nerozmýšľal. Jednoducho žil a to je všetko. No
raz sa Golovker ponoril do myšlienok. Trvalo to vyše štyridsať minút.
Potom povedal: - Počúvaj, Líza. Keď som bol v prvom ročníku na vysokej
škole, Dima Fogeľ napísal epigram: “Golovker má riť trikrát takú ako
hlava!” Vtedy som sa zahanbil, ale teraz, keď som nad tým porozmýšľal
- veď je to v poriadku. Riť by mala byť širšia než hlava. A to akurát
trikrát, špeciálne som to odmeral...
- Ty si,
- spýtala sa Líza, - päť rokov o tomto rozmýšľal?
- Nie, iba dnes mi to prišlo na rozum...
O rok ním Líza začala opovrhovať. O tri roky - ho znenávidela.
Golovker to cítil. Snažil sa ju nedráždiť. Po večeroch pozeral televízor.
Alebo pomáhal susedovi opravovať Žiguli. Spali
spolu iba občas. Vždy to bol jej neočakávaný rozmar. Všetko sa to končilo
slzami.
A potom začala emigrácia. Zo začiatku sa týkala iba cudzích. Potom začali
odchádzať aj známi. O trochu neskôr - spolupracovníci a priatelia.
Židia,
ako sa hovorí, zodvihli hlavy. Polohlasne medzi sebou debatovali. Šušťali
akýmisi lístkami na prieklepovom papieri. Kolovali
medzi nimi akési zvláštne dokumenty. Rozširovali sa akési interné informácie.
Začali sa zaoberať akýmisi vlastnými záležitosťami.
A vtedy sa Golovker neočakávane zmenil. Najprv len tak vyhlásil:
- Počúvaj, odídime.
Potom sa na túto tému rozhovoril vážnejšie. Uviedol aj nejaké dôvody.
Citoval dopisy akéhosi Gabia.
Líza povedala:
- Ja nepôjdem. Mám tu mamu. Chcem povedať - jej hrob. Tu je všetko,
čo mám najradšej. Tu je Ermitáž...
- Kde si nebola už desať rokov.
- Áno. Ale môžem tam ísť najbližšiu sobotu... A konečne - som predsa
Ruska! Chápeš - Ruska!
- Tým by si aj začínala, - reagoval Golovker a urazene sa odmlčal. Akoby
prinútil ženu priznať sa k nejakému zločinu.
A tak
Golovker odcestoval. Jeho odchod, ako to už najčastejšie býva, trochu
pripomínal rozvod.
Emigrácia odhalila zvláštnu osobitosť. Môže byť, že zákonitosť. Rozviesť
sa ľudia kvôli čomusi nemohli. Rozísť a presťahovať sa do dvoch bytov
bolo ťažké. Rozísť a presťahovať sa do dvoch krajín - ľahšie.
Preto je medzi emigrantmi tak veľa osamelých. Mužov, rovnako ako žien.
V závislosti od toho, kto bol navrhovateľom rozvodu.
Tri mesiace žil Golovker v Taliansku. Potom odcestoval do Spojených
štátov. V Amerike prišiel neočakávane k majetku. Vo vlasti si zvlášť
vážili polointeligentných hrdinov a spustlé talenty. V Amerike - svedomitých
platičov daní a čestných pracujúcich. Golovker chodil na kurzy angličtiny.
Naučil sa šoférovať. Bol masérom, kuričom, strážnikom. Rok pracoval
v autoservise. Staral sa o králiky na farme. Na špeciálnom aute zametal
plochu letiska. Najprv
si kúpil licenciu na taxík. Potom kúsok pôdy na rieke Dellavar. O rok
neskôr - za špeciálnu cenu - vlastný byt na Laffaertovom bulvári.
Taxík dal do prenájmu. Pôdu predal. Časť peňazí vložil na termínovaný
vklad. Za zvyšných štrnásťtisíc si kúpil podiel na reštaurácii „Alibaba“.
Žil v dobrej štvrti. Obleky si kupoval u Bloomingdala. Jazdil v oldsmobile-reagency.
K ženám sa Golovker správal milo. Pozýval ich do dobrých, nie príliš
drahých, reštaurácií. Kupoval im galantériu a kozmetiku. A udalosti
neurýchľoval.
Američanky si Golovker vážil a ostýchal sa ich. Uprednostňoval rodáčky
bez detí. O ženení neuvažoval.
Trikrát bol v Európe. Raz v Izraeli. Dvakrát v Kanade.
Predával domy, byty, pozemky. Darilo sa mu pozoruhodne. Bol rodeným
obchodným zástupcom. Predstaviteľom cudzích záujmov. To znamená, človekom
bez individuality. Nie nadarmo existuje krátka anekdota. Niekto zavolá
obchodnému zástupcovi a spýta sa: „Máte radi Brahmsa?..“
Popritom bol Golovker zároveň úslužný a obdarený pocitom vlastnej dôstojnosti.
Zriedkavé spojenie.
S Lízou si nedopisoval. Darmo je, ťažké bolo písať z jedného sveta -
do iného. Z jednej planéty - na inú.
Ale pomáhal jej a aj dcére. Zo začiatku posielal balíky. Potom sa obmedzil
na peňažné prevody.
Bolo to normálne. Veď sa rozviedli. A dcéra - celkovo vzaté, bola nevlastná.
Hoci si na ňu Golovker čas od času spomínal. Napríklad, ako jej zašnurováva
malinké topánočky. Alebo ako jej zapína uvoľnené gombíky na živôtiku.
A ešte - ako ľahučko nadhazuje dievčatko, keď jej napráva nohavice.
Na
Lízu nespomínal. Zmenila sa na akúsi neviditeľnú inštanciu. Na čosi
existujúce, ale beztvaré. Na čosi, ako daňový úrad.
A potom sa neočakávane všetko zmenilo. Golovker dostal takmer nutkavú
myšlienku. Neprišla pozvoľne, ale odrazu. Jedného krásneho dňa. Golovker
so pamätal, kedy presne sa to stalo. Medzi jednou a druhou sedemnásteho
augusta v osemdesiatomšiestom roku.
Golovker išiel autom do úradu. Práve uzavrel výhodnú transakciu. Za
sprostredkovanie dostal dvanásťtisíc.
Automobil ľahko kĺzal po asfaltovej ceste. Golovker mal oblečený svetlozelený
flanelový oblek. V ľavej ruke držal zapálenú cigaretu značky Kent.
A zrazu sa uvidel cudzími očami. To sa stáva. Konkrétne: uvidel sa očami
svojej bývalej ženy. Hľa, ako uháňa za volantom svojho automobilu prekvitajúci
biznismen Golovker. Svedomie čisté, peňaženka nabitá peniazmi. V útulnej
kancelárii ho čaká príjemná sekretárka. Zdravie - vynikajúce. Hemoglobín?
Ani nevie, čo to je. Všetko je v poriadku. Koža hladká od pleťovej vody.
Drahé topánky netlačia. Líza sa díva na tohto človeka. A rozmýšľa: aký
poklad som to stratila!
Takto sa objavila u Golovkera nutkavá myšlienka. Konkrétne: musí sa
stretnúť so ženou. Uvidí ho a presvedčí sa. A on sa iba spýta: „Tak,
ako?“ - a nič viac. Ani jediné slovo... „Tak, ako?“
Golovker
si predstavoval moment návratu. Prilieta. Vezie sa do hotela. Prenajíma
si auto. Podľa kurzu mení tisíc dolárov. Možno aj dvetisíc. Alebo tri.
Potom jej zavolá: „Líza? To som ja... Akože - kto? Už vieš?... Áno,
iba prechádzam. Áno, na rovinu povedané, som dosť buzzy... Hoci dnes,
celkovo, fri... Prepáč, že prechádzam na angličtinu...“
Sedia v dobrej reštaurácii. Golovker objednáva. Líze - divinu. Pre seba
niečo ľahké. Trochu špargle, ovocná pena... Koňak? Uprednostňujem „Cordon
Bleu“. Arménsky? Tak prineste...
Golovker
odprevádza Lízu domov. Vystupuje z auta. Otvára dvere. „Tak sa teda
maj“. A dodáva: „Ach, ešte darčeky.“
Golovker
jej okolo krku zapína zafírový náhrdelník. „Je to predsa tvoj kameň.“
Potom vyťahuje igelitovú tašku s modrým kanadským kožuchom. Počítač
pre Oľu. Vrecko s vlneným oblečením. Dva páry čižiem. Jemne sa spýta
- Môžem ti nechať nejaké peniaze? Konkrétne - tisícpäťsto-dvetisíc.
Čisto symbolicky...
Jemne ale rozhodne jej podáva obálku. Ona:
- Ideš dnu?
- Prepáč, zajtra mám pracovné stretnutie. Rozmýšľam o drobnom podniku.
Niečo s bavlnou. A možno, že sa budem zaoberať elektronikou. Zaujíma
ma trh.
Líza:
- Trh? Nekrasovský alebo Kuznecký?
Golovker sa usmieva:
- Hovorím o trhu ako odbytisku...
Večer sedí Líza u neho v hoteli. Golovker zdvíha slúchadlo:
- Šampanské.
Potom:
- Prelistuj si časopisy, musím ešte vybaviť niekoľko telefonátov. Hallo,
mr. Beljajev! Golovker speaking. Zástupca Doral Agency...
Šampanské
je vypité.
Líza sa pýta:
- Mám zostať?
Golovker - jemne:
- To nemá cenu. V tejto puritánskej krajine...
Líza ho prerušuje:
- Ty ma už viac nemiluješ? Golovker: - Nepýtaj sa ma na to. Už je príliš
neskoro...
Teraz
sa prechádzajú po nábreží. Vojdú do Ermitáže. Prezerajú si plátna talianov.
Golovker vyhlási:
- Kúpil by som tohto zelenkastého Tintorettiho. Treba sa spýtať - možno,
že boľševici majú ešte niečo na predaj?...
Myšlienky
na stretnutie so ženou Golovkera neopúšťali. Bolo to divné. Všetko to
má byť predsa inak. V prvých rokoch je človeku smutno za blízkymi. Potom
na nich začína pomaly zabúdať. A nakoniec mu zostanú už iba kontúry
spomienok. Matné kontúry na horizonte pamäti - to je všetko. U
Golovkera to bolo inak. Spočiatku na Lízu nemyslel. Potom si na ňu raz
za čas spomenul. Nakoniec na bývalú ženu myslel neustále. S nepokojom,
ktorý ho samého udivoval. Ktorý ho desil. Ale
nie na lásku myslel Golovker. Nie na to, ako sa bude jeho bývalá žena
kajať. Golovker myslel na triumf spravodlivosti, logiky a poriadku.
Teraz ide po Nevskom. Vchádza do družstevnej reštaurácie. Obzerá sa.
Prebehne zrakom menu. Potom polohlasne vyhlási:
- Poďme odtiaľto preč!
To je všetko. „Poďme odtiaľto preč.“ A viac ani slovo...
Myšlienky
na Rusko sa stávali neodbytnými. V hlave sa mu premietal jeden obraz
za druhým. Prichádzal celý rad emócií: údiv, podráždenosť, blahosklonnosť.
V každej etape jasne počul určité frázy. Napríklad - pred nejakým náhodným
domom:
- Prepáčte, čo znamená „GIPROVTORČERMET“?
Alebo v prípade nejakých životných ťažkostí:
- Tí boľševici ma skutočne dojímajú.
Alebo po prečítaní menu:
- Ceny sú, predpokladám, v rubľoch?
Alebo keď príde reč na súčasnú vládu:
- Dúfam, že Gorbačov je aspoň cynik. Idealista pri moci - to by bola
katastrofa.
Alebo, keď sa rozhvor točí okolo Ameriky.
- Amerika nie je raj. Ale ak je to Hádes, tak to je najlepšie na svete.
Alebo replika v abstraktnom duchu. Pre prípad, že by sa stalo niečo
zvláštne:
- Fantázia! Bezpodmienenčne to musím porozprávať svojmu kamarátovi Philovi
Kerrovi.
Mal prichystané repliky pre každú príležitosť. Keď vychádza z dobrej
reštaurácie, tak Golovker povie:
- Tak toto už nie je bezočivosť. Ale ešte ani služby.
Keď vychádza zo zlej, poznamená:
- Tak takúto som nevidel ani v Šanghaji.
Golovker
stále čosi hundral, gestikuloval, smial sa. Plietol anglické slová s
ruskými. Vzápätí sa stával zamysleným a mlčanlivým. Veľa fajčil.
A potom pochopil - treba ísť. Jednoducho si vybaviť vízum a kúpiť lístok.
Takýto nápad vyjde na štyritisíc dolárov. Vrátane ceny lístkov, hotela,
darčekov a nepredvídaných nákladov.
Teraz sú časy podstatne liberálnejšie. Provokácie nie sú potrebné. Peniaze
áno.
Vybavenie dokladov zabralo tri týždne. Lístok si rezervoval na štrnásteho
septembra. Chodil po obchodoch a vyberal darčeky.
Ukázalo sa, že má veľmi málo známych a priateľov. Rodičia zomreli. Nevlastná
sestra žila v Kazani. S kolegami z vysokej školy si nedopisoval. Mená
spolužiakov zabudol.
Zostávala
Líza s dcérou. Olinka by mala mať trinásť rokov. Nedá sa povedať, že
by si Golovker toto smutné a krehké dievčatko miloval. Zvykol si naň.
O to viac, že ona, temer jediná zo všetkých ľudí, pociťovala k nemu
úctu. Keď ju matka trestala, tak prosila:
- Ujo Bora, kúpte mi jed...
Golovker si dievčatko obľúbil. Materinská a otcovská láska - to je niečo
úplne odlišné. U matky je to v prvom rade cit pokrvnej príbuznosti.
A u otca - duchovná náklonnosť. Otcovia uprednostňujú tie deti, ktoré
sú blízko, aj keď nie sú rodné. Preto sa stretnete so zlými otčimami
oveľa zriedkavejšie, ako so zlými macochami. Odráža sa to aj v ľudových
rozprávkach...
Líze kúpil kabát a čižmy. Oli - pravý kožuch a počítač. Plus košele,
džínsy, topánky a spodnú bielizeň. Ešte nejaké suveníry, plniace perá,
rádiá, dva páry hodiniek. Skrátka, iba darčeky zaberali dva kufre.
Peniaze sa Golovkerovi podarilo vymeniť v kurze jeden ku šiestim. Golovker
dal akémusi Fajbiševskému približne sedemsto dolárov. V Leningrade mu
nejaká Múza dá štyritisíc rubľov.
Golovker
letel lietadlom patriacim americkej spoločnosti. Ako zvyčajne sa cítil
ako zámožný turista. Nedbanlivo si objednal pohárik džinu.
- Blue Gin and tonic, - zažartoval Golovker, - džínsy s tonikom.
Letuška sa spýtala:
- Vy ste z Poľska?
Golovker sa zamyslel - Vari mi zostal prízvuk?...
Leningradské letisko sa mu zapáčilo. Všetko vyzeralo sivo a monotónne.
Možno preto, že tam chýbali reklamy. A okrem toho tam priletel prvýkrát.
Tak to už chodí. Prežil tam tridsaťdva rokov a lietadlom neletel.
Golovker
sa zamyslel: čo cítim, keď som vstúpil na rodnú pôdu? A prišiel na to
- nič zvláštne. Ubytovali ho v hoteli, pomenovanom „Októbrový“. Zakrátko
prišla Múza - nervózna a nepokojne sa obzerajúca na všetky strany. Nechala
mu vrecko s peniazmi. Golovker cítil strach, únavu a vzrušenie. Bol
v hoteli už viac ako hodinu a ešte Líze nezavolal. Čosi mu v tom bránilo
a znepokojovalo ho.
Ukázalo sa, že Golovker túto chvíľu očakával príliš dlho. Možno, že
niekoľko posledných rokov. Je možné, že všetko, čo robil a podnikal,
bolo vyrátané iba na Lízu? Aby upútal jej pozornosť?
Ak je to tak, zamyslel sa Golovker, tak čo všetko sa deje pomimo?
Žiješ a nevieš - kvôli čomu? Kvôli čomu zarábaš peniaze? Kvôli čomu
získavaš majetok? Kvôli čomu prechádzaš na angličtinu?
Golovker
sa pozrel na hodinky - pol desiatej. Vybavil si v pamäti telefónne číslo
- štyri, šestnásť... A potom dvestopäťdesiatšesť. Všetko správne. Štyri
na druhú... Už úplne zabudol matematiku. Ale telefón si zapamätal -
štyri, šestnásť... A potom - tých šestnásť na druhú. Dvestopäťdesiatšesť...
Chcejúci
sa Golovker začul zvonček, ktorý sa rozozvučal v jeho vlastnom byte.
Prvýkrát, druhý, tretí...
- Kto je? - spýtala sa Líza.
- No prosím? - zaznelo po chvíli.
A vtedy pridusene prehovoril:
- Byt Golovkerovcov? Líza, vieš kto volá?
- Počkaj, - ozvalo sa zo slúchadla, - vypnem čajník.
A potom - ticho, ktoré trvalo temer minútu. Prerušili ho jednoduché
a neochotné slová:
- Pricestoval si? Dúfam, že všetko je legálne? Prosím? Ale nič... Plávať
chodí. Ako sa ti darí? Si na cestách?
Golovker
bol ticho a odpovedal až po chvíli:
- Obchod. Export - import. To ťa nezaujíma. Uvažujem, že by som trochu
podnikal s bavlnou, alebo niečím podobným...
Vzápätí sa akoby nezúčastnene spýtal:
- Dúfam, stretneme sa?
A pre istotu dodal:
- Musím vám niečo dať. Tebe a Oli.
Chcel
povedať - mám dva kufre darčekov. Ale rozmyslel si to.
- Zajtra robím. - odpovedala Líza, - a na večer pozvali Oľu Nachimovci.
A pozajtra má skúšky. Pricestoval si na dlhšie? Zavolaj mi vo štvrtok.
- Líza, - prehovoril unaveným, žalostným tónom, - ešte nie je desať.
Toľko rokov sme sa nevideli. Mám dva kufre darčekov. Môžem prísť? Autom?
- S tým sú u nás problémy.
- Myslíš s taxíkmi? Zoberiem si auto z požičovne...
Vchádza do autopožičovne (predstavoval si Glovker) a obracia sa na úradníka.
Ozve sa:
- Obsluhujeme iba zahraničných.
Golovker sa temer rozpačito usmieva:
- Ale viete... Ono je to tak...
- Povedal som vám, - zopakuje úradník, - iba zahraničných. Rozumiete
rusky?
- S ťažkosťami, - odpovedá Golovker a prechádza na angličtinu...
- Tak dobre. Prídi teda. Ale, vieš... Zvykla som si chodiť skoro spávať.
Mimochodom, kde si?
- V Októbrovom.
- To je štyridsať minút.
- Líza!
- Dobre, čakám ťa. Ale Oľu budiť nemienim...
Potom
začali bežné sovietske problémy. Autopožičovňa bola zatvorená. Zohnať
taxík sa nepodarilo. Zastavil nejaký čierny taxikár, zobral si od Golovkera
americké cigarety a odišiel. Golovker
prišiel o dvanástej. Presnejšie, o trištvrte. Zazvonil. Otvorili mu.
Bývalá žena prehovorila zmätene, temer previnilo:
- Poď ďalej... Nezmenil si sa... Vravím ti na rovinu, ráno skoro vstávam.
Tak poď ďalej, sadni si. Postavím na kávu?.. Vôbec si sa nezmenil...
Nosíš klobúk?
- To je „Borsalino“ - so zúfalstvom prehovoril Golovker.
Vzápätí si neforemný klobúk pistáciovej farby dal dolu.
- Dáš si kávu?
- Netráp sa.
- Oľa, prirodzene, spí. Som po robote neskutočne unavená.
- Nezdržím sa dlho, - prehodil Golovker.
- O tom nehovorím. Žiť je čoraz ťažšie. Glasnosť, perestrojka, ľudia
precitli, čosi očakávajú. Ak zosadia Gorbačova, neprežijeme to... Hovoril
si - darčeky? Vďaka, nechaj ich na chodbe. Kufre treba vrátiť?
- Pošleš poštou, - neočakávane sa usmial Golovker.
- Nie, pýtam sa vážne.
- Radšej rozprávaj, ako žiješ? Vydala si sa? Otázku
dal akoby mimochodom, s úsmevom.
- Nie. Nie je času. Dáš si kávu?
- A kde ho chceš získať?
- Nikde.
- Tak prečo si sa nevydala?
- Život to tak chcel. Chlapov je tu dosť, ale poriadny žiaden. A vydať
sa - to je vážna vec. Ty si sa oženil?
- Nie.
- Tak, ako je tam v Amerike?
Golovker
potešene predniesol dopredu pripravenú frázu:
- Vieš, je to nádherné - vážiť si krajinu, v ktorej žiješ. Nie milovať,
ale naozaj si vážiť.
Pauza.
- Možno sa chceš pozrieť, čo som vám priviezol? Bolo by dobré zistiť,
či sedia rozmery.
- Nám sedia všetky rozmery, - povedala Líza, - sme bezrozmerní. Ale
aj tak vďaka. Druhý by si ani nespomenul na takéto alimenty.
- To nie sú alimenty, - povedal Golovker - to je len tak. Tebe a Oli.
- Vieš, ako vás teraz volajú?
- Koho?
- No, vás.
- Koho - nás?
- Emigrantov.
- Kto ako nás volá?
- V novinách píšu - „naši zahraniční spoluobčania“. A tiež - „osoby,
ktoré sa z rozličných príčin ocitli za hranicami“...
Znova
pauza.
Ešte minútu, a bude treba odísť. Golovker zúfalo vyhŕkol:
- Líza!
- No?
Golovker niekoľko sekúnd mlčí a zrazu:
- Chceš, zatancujeme si?
- Čo?
- Mám v kufri rádio.
- Ty nie si normálny, Oľa spí...
Golovker
horúčkovito rozmýšľa - tak, ako sa ešte uchádza o ženu? Ako? Darčeky
zostali za dverami. Ísť do reštaurácie je neskoro. Tancovať nechce.
A zrazu povedal:
- No, pôjdem.
- Už? Napokon, je skoro jedna. Dúfam, že mi zavoláš?
- Zajtra mám pracovné stretnutie. Rozmýšľam o drobnom podniku...
- Aj tak mi zavolaj. A vďaka za kufre.
Nie za kufre, urazil sa Golovker, ale za kufre s darčekmi. Ale nahlas
nepovedal nič.
- Tak teda pôjdem, - povedal.
- Nehnevaj sa. Doslova padám z nôh.
Líza ho vyprevádzala. Vyšla až na schody.
- Odpusť, - hovorí, - môj zahraničný spoluobčan. Osoba, ktorá sa ocitla
za hranicami...
Golovker
vychádza na ulicu. Najprv sa mu zdá, že začalo pršať. Ale bola to hmla.
V hustúcej tme sa rozlievali žlté škvrny pouličných lámp.
Spoza rohu sa vynoril poskakujúci autobus, plný svetla. Nezáleží na
tom, kam ide. Určite do centra. Kam inam môžu viesť cesty z okraja?
Golovker sa posadil do autobusu. Vybral mincu. Ospalý hlas vodiča hlási:
- Nasledujúca zastávka - Ropšinská, bývalá Zeleninová, konečná... Golovker
vystupuje. Ocitá sa medzi nezastavanou pustinou a tehlovým múrom bez
konca. V diaľke, skoro na horizonte, vidno tiene domov s blikotajúcimi
žltými a ružovými oknami.
Odkiaľsi dolieha dunivý monotónny hukot. Akoby tikali ohromné nástenné
hodiny. Zápach pripomína niečo medzi chaluhami a nemocničným úborom.
Golovker vyfajčí poslednú cigaretu. Približne hodinu sa snaží chytiť
taxík. Inteligentne vyzerajúci šofér zahlási: „Dvojnásobná tarifa.“
Golovker si mehanicky prekladá jeho slová do angličtiny: „Double tax“.
Prečo? Lepšie je, nepýtať sa. Načo sú vlastne teraz Golovkerovi sovietske
ruble? Cestou
s ním šofér debatuje o spolupráci. Chváli akéhosi Nujkina. Nadáva na
nejakého Zabežinského.
Golovker vytrvalo mlčí. Rozmýšľa - vyzerá to tak, že ma prvýkrát naozaj
považujú za cudzinca. Potom sa vyrovná s vodičom. Daruje mu bežný americký
zapalovač. Ten si ho bez poďakovania zasunie do vrecka.
Golovker máva rukou:
- Prídite do Ameriky!
- Nemám dosť benzínu, - zaznie odpoveď...
Na osvetlenom
chodníku pred hotelom stoja dve ženy v krátkych sukniach. Jedna z nich
podíde ku Golovkerovi:
- Ste cudzinec? Chcete ukázať mesto a okolie?
- Ukázať, - ticho prehovorí bezfarebným hlasom.
Dodá:
- Práve mi došli cigarety.
Žena sa ho chytí pod pazuchou:
- Kúpiš v bare.
Golovker
vidí jej ruky s dlhými perleťovými nechtami a topánky s otvorenou pätou.
Všimne si kríž úctyhodných rozmerov, visiaci na úpletovom tričku s nápisom
„Chiropraktik Altschuler“. Zachytáva jej koketný a zároveň smutný pohľad.
Potom, temer nečujne, prehovorí:
- Slečna, prepáčte, vy ste prostitútka?
Zaznie odpoveď:
- Nie je nutné vravieť oplzlosti. Mala som dojem, že ste kultúrny zahraničný
turista odniekiaľ z Európy.
- Som z Ameriky, - povedal Golovker.
- Tým skôr. Daj tri ruble, tuná tlsťochovi.
- Peniaze nie sú problém...
Zrazu
sa Golovker začal cítiť istejšie. Tým skôr, že všetko to čiastočne pripomínalo
západný život.
O päť minút už sedeli v bare. Matne tam žiarili lampy, ukryté pred priamymi
pohľadmi v alabastrových morských mušliach. Hrala hudba, ktorá Golovkerovi
pripadala staromódna. Medzi stolmi sa prepletali čašníci, čímsi pripomínajúci
chasidov.
Golovkerovi sa vybavila chasidská kolónia vo štvrti Montisello. Taký
čierno-biely prežitok zašlých čias vo farebnom kine bežného života...
Sedeli
v bare. Bolo tam cítiť karamel, vlhkú obuv a blízky záchod. Za pultom
sa týčil muž, pripomínajúci dôstojníka. Golovker mu podal niekoľko dolárov
a povedal:
- Džínsy s tonikom.
A zdôraznil:
- Ale bez citrónu.
Napil sa a hneď sa cítil lepšie.
- Ako sa voláte? - spýtal sa Golovker.
- Mama sa volala Losenská. Normálne som - Ľudmila.
- Ruslan - pohotovo sa predstavil Golovker.
Objednal ešte dva džiny a kúpil si cigarety. Zachcelo sa mu byť milým
a márnotratným. Zašepkal:
- Ste celá Liza Minelli.
- Minelli? - zopakovala po ňom žena a poriadne ho štuchla do boku.
- Nejak sa nám roztúžil...
Bolo vidieť, že Ľudmilu tu poznajú. Komusi zakývala, kohosi nechcela
vidieť: „Prepáčte, presadnem si.“ A kohosi aj pohostila na jeho, Golovkerov,
účet.
Ale Golovkerovi sa aj to páčilo. Cítil sa veľkolepo.
Keď ho čašník náhodou drgol táckou, tak Golovker povedal Ľudmile:
- Už to nie je bezočivosť. Ale ešte ani služby. Keď ho náhodou obliali
pivom, Golovker sa zasmial:
- Tak toto sa mi nestalo ani v Šanghaji.
Keď sa vedľa rozhovorili o politike, Golovker sa vyjadril takto:
- Dúfam, že Gorbačov je aspoň cynik. Idealista pri moci - to by bola
katastrofa.
Keď sa ho pýtali na Ameriku, odpovedal:
- Amerika nie je raj. Ale ak je to Hádes, tak ten najlepší na svete...
Jeden
- dvakrát prehodil:
- Bezpodmienenčne to musím porozprávať svojmu kamarátovi Philovi Kerrimu.
Potom sa Golovker s niekým hádal. Čosi dokazoval, diskutoval. Komusi
daroval šatku, guľôčkové pero a hodinky.
Potom mu prišlo zle. Nejaké ruky ho vliekli po schodoch. Padal a vykrikoval:
„Som občanom Spojených štátov!..“
Čo sa
dialo ďalej, si nepamätal. Zobudil sa vo svojej izbe, sám. Ľudmila zmizla.
Samozrejme, spolu s peniazmi.
Golovker si objednal letenku. Dal si sprchu. Zišiel dolu zohnať si kávu.
V hale na neho zavolala Ľudmila. Mala na sebe rovnaké tričko. Obzrela
sa a povedala:
- Schovala som peniaze, aby nezmizli.
- Keep it, - povedal Golovker, - nechajte si.
- Ale, - povedala Ľudmila, - skutočne? Hlavne, aby nebola vojna!..
Golovker
sa upokojil až v lietadlo spoločnosti „Panam“. Jeden z pilotov bol čierny.
Golovker sa mu strašne potešil. Je pravda, že černoch bol málovravný
a zamračený. Zato letuška sa ukázala byť zhovorčivou, typická Američanka...
V
lete sme si so ženou kúpili chatu. Dlhodobý bankový úver nám vybavil
Golovker. Vystupoval jednochucho a sebavedome. Ustavične prechádzal
z angličtiny na ruštinu. A naopak.
Moja žena
sa potichu spýtala:
- Prečo to nerobí Ron Fini?
- Čo?
- Nemieša anglické slová s ruskými.
Odpovedal som:
- Pretože Ron Fini naozaj pozná oba jazyky.
Tak sa Bora Golovker stal naším známym.
Pred mesiacom sa Golovker rozprával s korenšpondentom jedného emigrantského
týždenníku. Robil s ním interwiev. Zaujímal sa o cestu do Ruska. Začal
dávať biznismenovi a verejnému činiteľovi (Golovker sa stihol stať významným
podporovateľom Litfondu) rôzne otázky.
Napríklad túto:
- Znamená to, že ste sa vrátili?
Golovker sa prestal usmievať a tvrdo odpovedal:
- Vybral som si slobodu.
Preložil
Martin Domček.
| | Obálka
čísla:
Ilustrácia
archív
Obsah
čísla:
Aleš Debeljak
Literatúra budúcnosti vzniká dnes
str. 3
Ivan Štrpka
Podvratný pohyb a iné pokusy
str. 9
POSTE RESTANTE
KANIBALIA MLÁDEŽ
Aldo Nove
Elena Stancanelli
Niccolo Ammaniti
str. 21
Peter Semolič
Kruhy na vode
str. 57
TROJRUŽA
MAĎARSKÁ PRÓZA
V AKTUÁLNEJ CHVÍLI
László Garanczi
Attila Hazai
Ferenc Szijj
str. 69
Eugen Gindl
Herbár dní
str. 91
Sergej Dovlatov
Stretli sa a porozprávali
str. 99
Milutin Petrović
Rozprava s mesiacom
str. 113
POSLEDNÁ
VEČERA
Posledný rozhovor
s Andym Warholom
str. 129
VÝROČIE
Giuseppe Tomasi
di Lampedusa
Michel Montaigne
str. 139
Dragan Velikič
Severná stena
str. 153
|
