revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

 

 



 

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

 

Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)

 

Fragment ročník 2001, číslo 3-4

POSTE RESTANTE
Kanibalia mládež

Kanibali sú talianskou odpoveďou na americkú Generáciu X a na anglickú Chemical Generation. V roku 1993 vychádza prvý román od vtedy trinásťročného Enrica Brizziho. Nasledujú ho ďalší autori, medzi nimi Niccolo Ammaniti, Aldo Nove, Isabella Santacroce alebo Tiziano Scarpa, spomedzi nich boli niektorí zaradení do antológie Kanibalia mládež. Vydavateľstvo Einaudi touto publikáciou potvrdilo zrod nového hnutia. Jeho predstavitelia zastávajú názor, že úlohou literatúry je vypovedať o svete, v ktorom žijeme, o realite, ktorá má mnoho aspektov, ale málo hlbších významov, o svete ovplyvnenom a niekedy aj zmrzačenom technológiou. Za ľahostajným okom všadeprítomného televízora vyúsťuje obvyklosť do tragédie, ktorú si postavy viac či menej uvedomujú.

V dielach Kanibalov absentuje koherentná alebo tradičná naratívna štruktúra. Tento jav nachádza svoje korene v absencii logických a unitárnych štruktúr v samotnej realite. Hlavné postavy žijú vo svete halucinácií, ich skúsenosti sú relatívne a individuálne, je tu viac miesta pre myšlienky než pre slová, čas sa znehybňuje, pauzy sú o uvažovaní, a na pozadí tohoto všetkého nachádzame prízraky konzumného sveta, akými sú napríklad nespočetné reťaze Mac Donalds, ktoré sú všade a oberajú ľudí o pojem individualita podmetu.

Ľudská telesnosť je šialená, požívanie alebo zneužívanie alkoholu či drog nabáda protagonistov hľadať význam neužitočnej každodennosti inde, možno v trhline reality. Ten, kto odmieta akceptovať súčasnosť, je pokrytec: práve preto je jazyk obohatený o slangové odtiene, mnohé výrazy sú tvrdé, nehanebné, bez závojov, niekedy aj rúhavé. Tento rukopis ohlasuje a súčasne obviňuje absenciu významu a konkrétneho smeru v súčasnom svete, nesnaží sa zakrývať, schovávať alebo prikrášľovať, prezentuje myšlienky posledných generácií.


ALDO NOVE
Superwoobinda

Superwoobinda je absolútne nekonvenčná a originálna zbierka 52 mikro-poviedok „bez šťastného konca“. Odráža sa v nich súčasný sociálny kontext poznačený deštruktívnym vplyvom médií a trhu. Hrdinovia jednotlivých príbehov vyznievajú ako slabomyseľní a duševne narušení ľudia, sú to postavy bez identity, posadnuté absurdnými a často perverznými túžbami, v ich mysliach vládne chaos a nepokoj, charakterizuje ich chladná ľahostajnosť, sklon k násiliu a k striekaniu krvi, zlo ako psychotická a sociálna patológia.

Sprchový gél

Zabil som svojich rodičov, lebo používali absurdný sprchový gél – Pure & Vegetal.
Moja matka vravievala, že tento sprchový gél pôsobí na pokožku hydratačne, ale ja používam Vidal a chcem, aby všetci doma používali Vidal.
Spomínam si, že už odmala sa mi veľmi páčila reklama na sprchový gél Vidal.
Ležal som v posteli a pozeral som, ako ten kôň beží.
Ten kôň bol Sloboda.
Chcel som, aby všetci boli slobodní.
Chcel som, aby všetci kupovali Vidal.

A potom mi jedného dňa otec povedal, že v Esselunga sú tri za cenu dvoch a mali by sme to využiť. Neveril som, že sa to týka aj sprchového gélu.
Moja rodina ma nikdy nechápala.

Odvtedy som si kupoval sprchový gél Vidal stále sám a vôbec ma nezaujímalo, že doma sú tri balenia nechtíkového Pure & Vegetal, ktoré treba minúť.
A k tomu všetkému, keď som vstúpil do kúpeľne a na bidete som videl postavenú jednu z tých nevýrazných umelohmotných fliaš, nedokázal som v sebe zadržať všetku zlosť, čo sa vo mne nahromadila a odmietal som s nimi večerať.

Nie všetko sa dá vypovedať.
Vyskúšajte si, aké to je, keď vás zradia v ideáloch. Navyše pre peniaze. Mlčal som.
Jedával som vo svojej izbe, lupienky a taštičky značky Mulino, nechcel som viac vidieť ani mojich priateľov: keď ma volali k telefónu, robil som sa, že tam nie som.

Deň za dňom som si všímal, aká je moja matka škaredá.
Mal som matku, ktorá by nikdy nemohla kandidovať v politike, s kŕčovými žilami a s prstami zažltnutými od cigariet.
Moja matka sa mi hnusila a pýtal som sa, ako je možné, že som ju v detstve miloval.
Aj otec stále viac ostarieval.
Naozaj nastal čas, aby som ich zabil.

V jeden večer som vyšiel zo svojej izby a povedal som im, že som sa ich rozhodol odpratať.
Pozerali sa na mňa svojimi zostarnutými očami a asi udivení skutočnosťou, že som ich vôbec oslovil, opýtali sa ma prečo.
Povedal som, že mali zmeniť aspoň sprchový gél.
Dali sa do smiechu.

Vybehol som teda do izby a zobral som konzervu lúpaných rajčín, čo som si schoval pod posteľou a v noci som ich potom chcel zjesť.
Vrátil som sa do kuchyne a zamkol som dvere.

Kričal som na matku, že je odporné indivíduum, a že si mala dať maternicu odstrániť skôr než ma počala.
Otec prudko vyskočil a snažil sa mi dať facku, ale ja som mu dal taký kopanec do vajec, že bez dychu padol na zem.
Matka sa s plačom vrhla na neho a vykrikovala nesúvislé veci, ktoré ju robili ešte staršou a smiešnejšou. Ostrý vrchnák z konzervy som jej zaboril do krku, vytekali litre krvi, kým ona revala ako prasa.
Potom som nožom na mrazené výrobky zabil môjho otca.
Fakt sa mi hnusilo, ako pri skonávaní vracali krv.

Na všetkých dlaždiciach bola krv a medzitým čo hentí strácali farbu, ešte pribúdala.

Vrátil som sa hore a vzal som dve fľaše (jednu už minuli) ich posratého sprchového gélu.
Odniesol som ich dolu do kuchyne a postavil som ich na stôl, pokiaľ som tĺčikom na mäso rozbíjal lebku mojej matky.

Von vytekal veľmi mazľavý mozog a boli tam kúsky kože s vlasmi, ktoré sa odlepovali ako lepiaca páska.

Hlava môjho otca sa mi zdala mäkšia alebo som dal jednoducho správny úder.
Mozgy som položil do dresu a Scottexom som dobre vyčistil vnútro ich hláv.
Prilial som trochu Pure & Vegetal, museli pochopiť, že t...


Vibravoll

Som dvadsaťsedemročné dievča. Volám sa Stefania som Baran na hranici s Býkom. Môj manžel sa volá Gianni, má štyridsať rokov a je daňovým úradníkom.
Ja som poetka a redaktorka ženského časopisu, kde sa zaoberám korešpondenčnou rubrikou. Z väčšej časti ide o neznesiteľné sentimentálne taľafatky. Banálne a otrepané. Keď teda vyjdem z kancelárie, robím dlhé jazdy autom, odkedy som si kúpila mobilný telefón, relaxujem pri nich oveľa viac.

Môj mobilný telefón je Sharp TQ-G400.
Meria 130 krát 49 krát 24 milimetrov a so štandardnou batériou váži 225 gramov.
Má dve kurzorové tlačítka umiestnené pod tlačítkami na odoslanie a ukončenie hovorov. Umožňujú mi nastaviť menu, prostredníctvom ktorého sa ľahko pohybujem v prístupových funkciách a volím, čo ma zaujíma.
Musím povedať, že display je skutočne veľmi pekný, rozhodne krajší než display Pioneera PCC-740, ktorý má Maria.

Môj mobilný telefón zaznamenáva úroveň signálového príjmu, úroveň nabíjania batérie, stav telefónu a čas.

Má malé blykajúce svetlo, ktoré mi umožňuje, aj keď ho položím na hocijaké miesto v izbe alebo na aute, poznať stav batérie alebo to, či sa začal proces vybíjania.
Do pamäti nahráva mojich posledných desať hovorov.

A keď tak šoférujem po diaľnici a vyhľadávam okamih relaxu, môžem telefonovať Giannimu a nechať si hovoriť prasačiny. Gianni mi hovorí: «Lízal by som ti ju, ty škaredá kurva, veď nie si nič iné» a ja šoférujem a vlhnem.
Gianni mi vždy telefonuje z Piazza Affari, kde všetci kričia a nikto si nevšimne, čo hovorí môj Gianni do svojho mobilu Ericsson EH237 za 1 583 000 lír.

Manželov mobil má 199 pamätí a šesť automatických opakovaní čísel.
Váži o 20 gramov menej než môj a jeho miery sú 49 krát 130 krát 23 mm.
Nemá filiformovú anténu. Má helikoidálnu anténu.

Nuž týmto Ericssonom EH237 mi môj manžel telefonuje, keď šoférujem, aby mi hovoril galantné veci.

Sme moderná dvojica a z času na čas chodievame do sexy shopu Danubio Blu blízko Linate, aby sme si kúpili pomocné náčinie k plnému uspokojeniu nášho spletitého vzťahu vo dvojici. Naposledy sme minuli 119 700 lír.
Kúpili sme striekací anatomický úd bez vibrátora za 34 900, jeden vibrujúci Duett konečník- vagína za 49 000 lír a čínske stimulujúce a vibrujúce guľôčky za 34 900.

Ale musím povedať, že taká dvojica, ktorá veľa cestuje, by mala mať bezpochyby ako ja a Gianni, Vibravoll.

Vibravoll je tichý ohlasovateľ mobilných telefónov, ktorý mi môj manžel vložil do zadku v deň výročia nášho manželstva.
Povedal mi: «Ukáž, strčím ti niečo do zadku.»
Myslela som si, že to bude klasický vibrátor, so striekaním alebo bez, vibrujúci alebo nie, s odkrývacím alebo neodkrývacím žaluďom, jednoducho predmet na strčenie do zadku.
Bol to však Vibravoll.

Manžel vyšiel z izby a zavolal mi svojím Ericsson EH237 na môj Sharp TQ-G400.

Vibravoll začal okamžite vibrovať, oznamoval prichádzajúci hovor a nesmierne intenzívna stimulácia, akú som nikdy nevyskúšala nikdy som ju nevidela ma pobláznila objavila som ako technika týchto našich šťastných dní môže zmeniť a zlepšiť sexuálny vzťah bláznivo som mravčala s tým zariadením v zadku už som viac nevládala vstala som z postele a vzala som z nočného stolíka môj mobilný telefón bola som nechutná. Bola som ako sviňa v ruji.
Trela som si ho energicky hore a dolu o dieru. Malá a mäkká anténa aké sú len antény Sharp tak tlačila na klitoris zakúsila som orgazmus silný ako nikdy predtým a môj manžel vošiel do izby bol nádherný Škorpión vystupujúci k Levovi svoj Ericsson EH237 mal zapnutý a blykal mu v pravej ruke držal ho stlačený na tmavofialovom úde sliny sa mu zbiehali «Milujem ťa zajačik môj zbožňovaný» a tak som sa urobila.


Vermicino

Je to dôležitá vec. Je to asi najdôležitejšia vec, mať niečo, čo si pamätáš ako Vermicino.

Udalosť, čo sa ti stala, a ktorú ak budeš hľadať, nájdeš nedotknutú, uloženú na mieste v tebe samom. Ak sa teda pokúšaš spomenúť si, zastavíš sa, je tam čosi pevné, čo zostáva. Aby si to porozprával svojim vnukom. Príbeh.

Vermicino, ja si ho pamätám.
Pretože to bol asi najkrajší okamih môjho života, porozprávam ti to tak, ako sa to stalo, pri zhasnutých svetlách. Všetci boli hore, aby sa pozerali. Bolo ticho. Bola noc. Pri sledovaní Vermicina v telke sa zvečerievalo viac a viac. Bolo nás milióny a on tam dolu sám.

Snažil sa nezomrieť, cez mikrofón to hovoril všetkým divákom, že Alfredino Rampi nechce zomrieť. A my tam ako nadšenci života, čakáme, aby sme videli, že ho z tej diery zachraňujú.

Moja mama hovorila buďte ticho, buďte všetci ticho počuť, že niečo hovorí do mikrofónu, v tichosti s ním robili interview o tom, aké to je zomierať tam, bez toho, že by ťa niekto videl, ale všetci počúvajú. Ak plakal ak kričal.

Spomínam si na Alfredinov výraz v novinách, vždy ten, kde prižmuroval oči pred slnkom, v pásikavom tričku. Skôr než padol do televíznej jamy. Vtedy žil tak ako normálny chlapec a bez nočného prenosu bol aj veľmi milý.

Myslím, že keby Alfredino zomieral teraz reklama by bola problém viac pre divákov než priamo pre neho bojujúceho o okamih života naviac. Hľadali by neutrálny moment, aby pustili reklamu na granule pre psov, bolo by to ako pri zápasoch, keď lopta odletí z ihriska, hráč ju ide zachrániť a dajú spot na nejakú vec.

Ale zomieral stále tak isto, bez prestávky, to dieťa zomieralo celú noc.

Aby s tebou urobili interview musel si byť príbuzný, alebo jeho učiteľka. Dve slová do televíznych novín a odchod, vraciaš sa ako nikto.

Niektorí sa pokúšali zostúpiť do diery. Meter vysoký Sard, ktorý váži 15 kíl, zišiel dolu. O piatej ráno sa vrátil hore bez Alfredina, ktorý sa rozhodnuto zosúval do vírov zeme.

Zdá sa mi, že tam bol aj prezident republiky, vtedy to bol asi Pertini a stál povedľa jamy ako starosta Vermicina.

Aby si stál blízko jamy, musíš byť dôležitý, ostatní sa pozerajú na telku ako na Scalu, ak si nikto choď na galériu.

Vermicino bol skutočne spontánny program. Nie ako určité terajšie programy, napríklad Odpusť mi od Mengacciho, kde sa už stalo, že zabili naozaj, ale nebolo to ako vo V


ELENA STANCANELLI
Benzín

Román (autorkin prvý) sa odohráva v priebehu jedného dňa a jednej noci. Lenni a Stella, priateľky, komplicky a milenky zavraždia Lenninu matku, ktorá prišla k nim na čerpaciu stanicu, aby si odviedla dcéru. Dievčatá jazdia po meste a snažia sa zbaviť mŕtvoly. Benzín je príbeh absolútnej lásky, lásky mimo pravidiel, svojím podnetom a vášňou dávnej, rozpadom úloh, nevinnosťou a kriminalitou dievčat novodobej. Časť, ktorú predstavujeme, zobrazuje okamih matkinho zavraždenia, aj keď je mŕtva, uvažuje o všetkom, čo sa deje ako trochu zvláštny anjel.

Najprv to bol ohlušujúci zvuk, ako náraz lietadla do vrchu. Kosti do kovu. Hneď potom sa moja hlava rozdelila na dve časti, myslím si. Odvtedy stačí, už nič, až na stiahnutie nervov, najmenší šum. Niečo, čo skôr ako úplne zhasne, ešte sa zmieta. Myslím tým vnútri, medzi kosťami, medzi svalmi a krvou.

Neviem ako, ale zvonka ku mne stále dorážajú zvuky. Premávka áut pozdĺž cesty, brzdenie, klaksón.. Aj jeden ženský hlas, ale nezdá sa, že by patril mojej dcére.

Ale ruky, ktoré stláčam, sú určíte Eleonórine. Pamätám si, že som ich chytala v zápale rozhovoru a teraz pod prstami cítim jej zimomriavky, chĺpky postavené od strachu. Sotva si stíham pomyslieť, že to môže byť môj posledný pocit za živa. Potom sa moja dcéra uvoľní z môjho zajatia a nechá ma padať.

Prepadne ma nečakaná ľahostajnosť, keď vidím svoje padajúce telo. S odstupom si všimnem, že jeden gombík z mojich šiat zostal prichytený ku kovovému okraju pultu a spomaľuje pád. Je to len chvíľa, potom váhu mojich opustených údov roztrhá hodváb. Znova začnem padať. Kolená sa o niečo udrú, ale ešte to nie je podlaha. Moja zakrvavená hlava jemne pristane vedľa nádobky s cukrom, podskakuje na brade, otáča sa. Teraz mám jedno ucho vedľa kovu. Sústredím sa na chlad, ktorý by som mala cítiť na mieste, kde sa krk rozširuje do sánky, ale nie je tam už nič.

Vo výške očí mám teraz Eleonórino brucho, čierne tričko a bielu zásteru previazanú vo dvoje. Presne v strede má červený fľak, asi je to moja vystreknutá krv. Zameriam sa na fľašu Vov za ňou, napravo Sambuca Molinari, vzadšie zrkadlo. Ešte padám. Konečne sa kolenami dotknem podlahy a zrútim sa na ňu.

Som mŕtva.
Žiadny dych, ani tlkot srdca. Koniec.
Ďakujem nebesiam, že som pohotovo zatvorila oči. Je zbytočné robiť si ilúzie: o toto súcitné gesto by sa nepostarala ani tá krvavá hyena, ktorá ma práve zabila, ani moja oťapená dcéra.
Viečka by za krátky čas stvrdli a moje oči by navždy zostali mimo očných jamiek, niečo ako vypchatá sova.
Neznášam, keď som závislá od druhých, bude zložité zvyknúť si. Ak ma teraz napríklad niekto nepresunie, budem prinútená naveky zostať tu a vychutnávať predstavenie týchto dvoch neschopných, ktoré si zúfajú. No vstaňte, robte niečo! Čo myslíte, že získate takto na kolenách jedna oproti druhej ako dva vycvičené medvede?

Takže vidím. Som mŕtva, ale vidím. A počujem.
Radšej by som sa bez toho zaobišla. Naozaj by som radšej ignorovala to, čo sa zo mňa stalo z pár sekúnd. Ťažko sa to priznáva, ale tá hrôza nahromadená na podlahe musí byť moja mŕtvola.

Pýtam sa sama seba, kde sú moje oči, myslím tie nové. Pár metrov vyššie, asi tri. Smrť uložila moje zorné pole do výšky stropu. Očakávala som viac. Jednu nohu mám bosú, topánka sa mi asi vyšmykla, keď som umierala. Keby som si tak aspoň mohla stiahnuť sukňu, zakryť si nohy.
Je tu pekný výhľad: prach nad chladničkou, vlhké škvrny na strope, pot, ktorý lepí Eleonórino tričko na jej chrbát. Vždy si sa veľmi potila ako všetci silnejší ľudia. Preto si nosila tričko pod košeľou, nie kvôli tomu, že to bolo v móde, ako si sa nás snažila presvedčiť, však Eleonóra? „Lenni“. Tvoja priateľka ti dala mužské meno. Som nadšená jej sapfickou predstavivosťou.
Moje dieťa, sklonené nad studeným telom svojej mamy, vracia. Nič nové. Tento zvyk nabrala, keď jej bolo asi šesť. Celú pubertu a časť detstva strávila zatvorená v kúpeľni, zvuky a vône simulovala čoraz prepracovanejšími stratégiami.
Vrahyňa naopak plače.
Prečo? Bola si dobrá: čistý úder, bez váhania. Ani som to necítila, skoro nič, až na ten hrozný zvuk zlomených kostí. Nechcela si riskovať, vrhla si sa na mňa celou silou tvojich robotníckych rúk.
A ja som ju aj videla, schovanú za dverami, s nosom prilepeným na sklo, priviazanú k mojej kabelke plnej peňazí. Vzbudzovala vo mne nehu, podcenila som ju. Bolo by lepšie, keby som ju bola pozdravila, keď sme sa stretli, keby som bola stisla tú ruku špinavú od masti. To, čo ma zadržalo, bola najmä masť. Niekedy sú to práve malé mizerné rozhodnutia tie, ktoré spôsobujú veľké katastrofy.


NICCOLO AMMANITI
Žiabre

V románe Žiabre sa Ammanitimu podarilo vytvoriť bláznivý príbeh Marca Donatiho, mladíka, ktorý študuje správanie rýb. Marco sa od lekára dozvedá o konečnom štádiu svojej choroby, čo nemálo ovplyvní jeho ďalšiu životnú púť, ktorá sa mení na vzrušujúci príbeh s prekvapivým záverom. Prelínajú sa v ňom prvky science-fiction, hororu, dobrodružného rozprávania... Samozrejme v rozumnej miere a so správnou dávkou irónie, ktorá odhaľuje postoje a spôsoby existencie celej jednej generácie.

Salamandry sú schopné vrátiť sa do svojej diery s prekvapujúcou presnosťou. Ak ich chytíš a zoberieš poza kopec, vrátia sa domov. Ja nie.
Ja sa stratím. Hlavne, keď pijem.
A túto noc je zima ako v psinci a prší. Dlho som sa túlal, keby som tak bol salamandrou. Pozrel by som sa na hviezdy a nos by som vystrčil do vzduchu a vrátil by som sa do obchodu. Áno, možno by som to aj mohol skúsiť.

Ale v Ríme nevidno hviezdy. Sivofosforový záves a činžiaky prekrývajú nebo; okrem toho mám aj chrípku.
Musím vracať.
Mám pocit, že mám brucho plné ľadovcov.
Tak poďme. Vstávaj.
Už dlhší čas sedím na kapote tohto auta a som celý premočený.
Vstávaj, už si tu.
Vstávam. Opriem hlavu a ruky o roletu, aby som zastavil vírivý pohýb cesty, osvetlenie a všetko ostatné. Kľúče nájdem na spodku vrecka na kabáte.
Vchádzam.
Prejdem cez obchod, ktorý sa už nepoužíva, z akvárií, ktoré voľakedy slúžili na to, aby priťahovali klientov, cítiť zápach rozkladu. Matka Božia, koľko prachu.
Prekníšem sa cez dlhú a tmavú chodbu a konečne som v diere.
Je to obrovské izbisko s výhľadom na vnútornú záhradu. Slnečné lúče prenikajú počas dňa cez veľké okná a spôsobujú rast hustej vegetácie. Sú tu vane rôznych rozmerov, niektoré také veľké, že by sa v nich dalo plávať. Dlhé drôty držia lampy. Na zemi sú poprepletané vodné hadice.

Najväčšie akvária reprodukujú celé regionálne ekosystémy. Jeden z Južnej Ameriky s rastlinami s dlhými steblami. Druhý z juhovýchodnej Ázie s plávajúcimi leknami. Je tu ešte európsky a africký.

Keď vstúpim, pocítim vlhkosť, ako preniká do šiat a ťažko sa dýcha. Nízke lampy napĺňajú akvária teplým a skromným svetlom. Ryby sa lenivo pohybujú v húfoch. Vyššie, temnota a silná vôňa, sladká. Dážď a vegetácia. Zaplní mi nos a otupí ma. Skla sú zarosené parou. Na jednej stene je na pulte dvadsať menších akvárií. Je tam poter, ryby, ktoré sa práve narodili.

Na boku je mierne prevalený gauč, chladnička, telka a váľanda.
Zvalím sa na ňu.
Nevládzem sa ani vyzliecť. Dám si dole topánky a to stačí.
Nájdem diaľkový ovládač, ktorý bol schovaný pod vankúšom a zapnem telku.
Oči mám zatvorené.
– Tak, ako ste to zistili? – pýta sa Maurizio Costanzo.
– Asi keď som sa vrátila domov a nebolo tam už nič. Strieborné predmety, obrazy, veža, dokonca aj gondola kúpená v Benátkach, všetko zmizlo... – hovorí jedna pani.
Zhasnem, ale počujem ticho. Z tohoto miesta mi dnes večer naskakujú zimomriavky. Kvapky sa rozbíjajú na vodných zrkadlách a africké žaby kvákajú.

Točí sa mi hlava. Znova zapnem telku.
– ...Išla som za synom, ktorý spal vo svojej izby, zobudila som ho a vyzliekla. Bol nahý a nevidela som ani jednu dieru, nič, celé telo bolo čisté. Potom som videla, že medzi prstami na nohách má modriny. Roztvorila som mu ich a bolo tam veľa malých vpichov od striekačiek.

Žena začne plakať a je vždy ťažšie porozumieť tomu, čo hovorí.
– A vy, čo ste cítili? – pýta sa ďalej Costanzo.
– V akom zmysle?

Začínam si predstavovať, že mám medzi prstami na nohách napichané dlhé a ostré ihly.
Nie je to zlé.
Otočím sa k stene. Som strašne ospalý a musím vracať.

Posledných pár mesiacov sa mi naozaj začala boriť zem pod nohami. Predtým som zvykol zostať doma.
Mám to na háku, jeden bar ako druhý. Najprv som zlikvidoval všetky tie, čo boli v mojej štvrti, potom som sa ako pavúk spustil na tie, ktoré sú v meste. Tkám plátno. Podniky, do ktorých idem piť, sú body, na ktoré ho pripevním. Chcem uväzniť celé toto posraté mesto.
Možno sa vám to bude zdať ako blbosť, ale podľa mňa usporiadanie týchto podnikov nie je náhodné, má hlboký zmysel, skrytú logiku. Niekto, neviem kto, ich takto umiestnil. Podľa nejakej stratégie, ktorú neviem pochopiť.
Trošku sa zdržím. Jeden, maximálne dva poháre, potom odídem. Vždy keď zostanem dlhšie, chytá ma búrlivosť, a cítim, ako sa ohrieva stolička pod mojím zadkom, nohy ma ťahajú von, znova na ulicu, hľadať nové podniky.
Aj žraloky majú búrlivé obdobia, keď jedia vajcia na tvrdo. Zbožňujú vajcia na tvrdo. Viac ako mäso, viac ako krv. Keď zjedia vajce natvrdo, nepochopia už nič. A hryzú všetko, čo je okolo.

Pub «Starý námorník» alebo snack-bar «Perla», vinárne v centre, samé o sebe sú to nezaujímavé kusy. Ale všetky spolu dôkazujú, že sa už neviem doraziť, relaxovať, že černoch prekročil bezpečnostnú hranicu.

Mám rakovinu pľúc. Nepovedzte to nikomu.
Hluchá bolesť, ktorá ma ako pes sprevádza celý deň...
Len pokoj, naučil som sa s ňou žiť. Je to hluk z hĺbky, trochu ako bzučanie a vibrovanie starých chladničiek.
Najťažšie bolo prestať fajčiť. Jed, tým je pre mňa dym. To povedal lekár. Už som si zvykol, predtým som fajčil riadne, krabičku denne, tých najsilnejších.
Teraz sa tomu vyhýbam. Vzďaľujem sa od všetkých radostí. Suché listy, ktoré padajú zo stromu.
Predstavujem si sám seba ako bicykel s plnou výbavou. Najprv dám dole zrkadielka a je mi to trošku ľúto. Potom dám dole prevodovku, sedadlo. A všetko ostatné, kým nezostane len rám, dve kolesá a jedna retiazka. To stačí na definovanie pojmu bicykel.

Nie je od veci stratiť prebytočné kusy. Pýtam sa, čo by som nemohol odmietnuť, a nemám odpoveď.
Odmietnutie môže byť aj radosť.
Hrsť primárnych fyziologických potrieb, čo iné ma môže definovať? Jem. Pijem. Spím. Kakám. A stačí.
O svojich problémoch veľmi nerozprávam. Držím ich vo vnútri a našiel som im pekné miesto v poslednej a najprašivejšej zásuvke môjho mozgu.
Trasiem sa od bolesti ako starý dub. Nechám moje pobláznené bunky, aby dorobili svoju prácu.
Mama ma pred niekoľkými týždňami našla ako chrčím na zemi a vykašliavam čosi zelené. Išli sme k lekárovi . Urobili mi kopu prehliadok.
– Nie je to vážne, len si musíš dávať väčší pozor, podstúpiť liečbu.
– Akú liečbu?
– No, určite diétu pod dohľadom a chemoterapické liečenie...
Čo? Chemoterapiu? Žartujeme?
Zbombardovať atómovou bombou mesto bezbranných civilov len aby sa zničila skupina intrigánov?
Tak povedzme si to, do riti. Nemám nádej.
Mama ma príde navštíviť. Donesie mi darčeky. Posledný krát mi priniesla tácku so zákuskami. Neznášam zákusky. Čo chce, aby som pochopil? Asi to, že je to len otázka času, mesiac, rok a potom temnota?
Aj sám môžem pozerať do tváre tajomstva večnosti, ďakujem mama.
Prečítal som pár kníh o medicíne a o Kristovi, som zatratený pacient v konečnom štádiu.
Lekári ma chceli oklamať. Aký bude rozdiel, keď sa podrobím chemoterapii? Napadlo ma len jedno: zomriem o pár rokov neskôr bez vlasov na hlave.

Prepáčte, nechal som sa uniesť. Ale všetci ma obklopia práve vtedy, keď chcem dýchať posledné dúšky vo svätom pokoji.
Chcel by som zostať pri zmysloch až dokonca. Tak veľmi dúfam, že budem vidieť tiene, ako ma pomaličky zakrývajú ako more čierneho atramentu.
Chcem cítiť srdce, ako sa napĺňa strachom, žalúdok, ako sa pobláznene obracia, hrdlo, v ktorom sa urobila hrča, bez východiska.
Ale aby sa toto všetko stalo, musím prerezať káble, ktoré ma držia na zemi, nazaváhať, oslobodiť sa od záťaže. Vzlietnuť.
Sociálne, rodinné a sentimentálne vzťahy sú ako olovo.
Vyhýbam sa mojej mame, ako len môžem.
Kamaráti, nikdy som ich nemal.
Maria, moje dievča je asi najťažším závažím, ktorého sa musím zbaviť. To dievča ma priklincuje. Nič som jej nepovedal. Všetko som jej tajil: kontroly, histologické vyšetrenia, balíky liekov.


Blato

Blato je zbierka poviedok, ktoré spája rozmanitosť zorných uhlov hlavných postáv. Nestretneme sa s rozprávačom, a ak áno, tak zvyčajne splýva s jedným z protagonistov, takáto charakteristika je príznačná najmä pre Alda Noveho. Nasledujúce úryvky sú súčasťou jedného netradične ponímaného silvestrovského večera. Jednotlivé postavy nemajú zdanlivo nič spoločné, a predsa sa ich osudy a nevedomosť o tom druhom prelínajú, náhodne alebo zvláštnou hrou osudu. Každá postava prežíva sviatočný večer vlastným spôsobom, Ammaniti definuje časový plán v akomsi crescende, tak ako sa približujú polnoc, úzkosti a osamelosť vo chvíli, ktorá je tradične považovaná za jednu z najsviatočnejších v roku. Postavy sa naháňajú za touto slávnostnou atmosférou, ktorá kontrastuje s ich intímnym postojom. Je to len ďalšie z pokrytectiev, ktorému hrdinovia dávajú výraz, aby prežili samotu jedného večera, večera, ktorý je ako všetky ostatné.

Giulia Giovanniniová

19:35
Giulia Giovanniniová bývala na druhom poschodí v činžiaku Ponza. Presne oproti činžiaku, v ktorom býval Cristiano Carucci. Ten byt kúpila pred šiestimi mesiacmi za to, čo zdedila po otcovi. A pretože to bola energetická dievčina, všetko renovovala sama, bez pomoci druhého. Steny maľovala ružovo-lososovou farbou, múry obložila štukatúrou, vymenila rámy, kúpila farebné záclony od Laury Ashleyovej.

Bývala tam sama, hoci pred nedávnom k nej prišiel bývať aj Enzo Di Girolamo, jej nový snúbenec. Pred týždňom mu dala kľúče a odvtedy sa tam nasťahoval so všetkými svojimi vecami.
„Urobila som naozaj veľkú blbosť!“ hovorila Giulia prázdnemu bytu, kam vstúpila s nákupnými taškami v rukách.
Enzo tam narobil bordel a potom odišiel.
Na stolčeku pred telkou, špinavé taniere, prázdna pivová plechovka a na koberci omrvinky.
Kašlať na to, aj tak je tu tvoja buchta, ktorá všetko uprace.
„Podaj prst a zožerú ti celú ruku! Všetci sú rovnakí“ vzdychala bezprestania.
Ale nebola naozaj nahnevaná.
V podstate sa jej páčilo, že v jej živote bol muž, ktorý tak trochu zrušil ten maniacky poriadok.
Rýchlo poupratovala.
Podľa naplánovaného programu bola hrozne pozadu.
Hostia mali prísť o deviatej.
Menej ako dve hodiny.
Zdržala sa u kaderníka a v obchode, kde predávajú spodne prádlo.
Utratila nezmyselnú sumu za podväzkový pas, červené nohavičky a podprsenku.
Išla do kuchyne a mäso dala do rúry, ostatne už bolo urobené, pripravené a nachystané na stole v kuchyni. Otvorila chladničku, vybrala fľašu vína, naliala si do pohára a išla do kúpeľne.
Musela sa umyť, prezliecť a upraviť.
Otvorila vodovodný kohútik na vani a vyzliekla sa.
Giulia bola štíhla. Ale mala dve veľké mliečne žľazy, ktoré aj keď prekypovali hojnosťou, držali hore a nebrali ohľad na zemskú príťažlivosť, a dve dlhé stehna, a vysoký a pevný zadok.
Pozrela sa do zrkadla. Vyzerala ako dievča mesiaca z Playboya. Nahá s trvalou na načerveno zafarbených vlasoch, a pohár červeného vina.
A nemohla vydržať.
Musela vedieť ako jej padne všetko, čo si práve kúpila.
Bežala do izby a z tašky vytiahla spodne prádlo. Na stolíku pri posteli blikal odkazovač. Stisla tlačidlo, ktorým spustila nahraté odkazy a vrátila sa do kúpeľne. Natiahla si samodržiace pančuchy a pritom si vypočula prvý odkaz.
Bola to mamička ktorá volala z Ovindoli.
„Všetko najlepšie! Hviezdička moja! Ešte raz všetko najlepšie! Dúfam, že budeš mať úžasný rok. Lepší ako ten predošlý. Peniaze, šťastie, lásku. Áno, hlavne lásku pre moju jedinú milovanú dcéru! Mam ťa rada, moja maličká!“

Nemohla ju počúvať, keď takto rozprávala.
Starena s hlasom dieťaťa.
Jasné, lepší rok.
Ale nemohla sa sťažovať ani na ten predošlý. Našla muža, ktorý sa jej páčil (ktorého, môžeme povedať, ľúbila), dom v luxusnej štvrti a stabilnú prácu sekretárky vo veľkej kancelárii v centre.
Čo viac mohla chcieť?
Nič.
Obula si topánky na vysokých podpätkoch.
Nie je to zlé.
Druhý odkaz bol od Clema.
„Giulia, to som ja Clemo. Chcel som ti povedať, že Fiorenza nepríde... Bolí ju hlava. Veľmi sa ospravedlňuje. Dúfam, že to nebude problém...“
Výmysel! Zase sa pohádali.
Obliekla si podprsenku Sculpture. Jej prsia vyzerali naozaj ako dve do rozpakov privádzajúce futbalové lopty.
Tretí odkaz bol od Debory.
„Ahoj Giulia, tu je Debby. Fakt neviem čo robiť. Ty sa ako obliek...“
„Haló!? Haló, Debby! To som ja Enzo.“
„Enzo?!“
Enzo odpovedal a nevypol odkazovač a ten rozhovor nahral.
„Ahoj. To som ja. Giulia nie je doma. Čo robíš?“
„Nič... Aká nuda! Vôbec nemám chuť prísť na tú Giuliinu večeru. Ach! Dnes večer sa mi to nepodarí. Silvester treba stráviť v moslimských krajinách. Tam idú o desiatej všetci do postele...“
Zlatá! Naozaj zlatá! Myslela si Giulia a vylievala penu do kúpeľa do vane, ale pozrime sa na tú trafenú. A kde sa vzala takáto dôvera s Enzom?
„Musím tam naozaj prísť?“
„Jasné. Ani mne sa nechce, veď vieš... Ale musíme.“

Giulia sa vrátila do spálne a sadla si na posteľ.
„Dobre, prídem. Stačí, ak budeš nablízku. Robím to len kvôli tebe, Pimpi. Teraz, ale príď ku mne, veľmi sa potrebujem pomaznať, aby som zvládla večer... Chýbaš mi!“
No, do hajzla!
“Aj ty mne. Strašne!”
No, do hajzla!
Giulia cítila ako sa jej zauzlil žalúdok. Otvorila ústa a snažila sa zhlboka dýchať, ale jej priedušnica bola ako slepá ulička pre vzduch.
„Tak dobre. Ale nemôžem zostať dlho. Giulia sa za chvíľu vráti. Sľúbil som, že jej pomôžem.“
„Dobre. Čakám ťa.“

Koniec telefonátu.
Teraz sa všetko okolo Giulie točilo, izba, posteľ, luster. Studený pot jej stekal z podpazušia a návaly tepla jej zapálili tvár. Víno dopila na jeden glg.
Nepočula si dobre. Kľud. Teraz si to znovu vypočuješ a uvidíš, že si sa pomýlila. Mala si halucináciu. Úplne normálna akustická halucinácia. Presne tak, nepočula si dobre.
Vypočula si to tri razy.
Pri poslednom pochopila , že všetko bolo pravda. Že to nebol žart, že tá kurva volala jej muža Pimpi. A že jej mužovi Deborah strašne chýbala.

Medzitým sa bolesť rozšírila zo žalúdku do hrdla a ona na posteli lapala po dychu.
„Panenka Mária! Panenka Mária! Ako mi je zle. Je mi veľmi zle. Je mi naozaj zle.“
Polonahá zostala ležať na posteli.
Potom sa pokúsila plakať.
Nič. Nevedela to.
Oči mala suché ako púštne kamene. Ale vo vnútri sa niečo hýbalo. Ako búrka. Nebol to smútok ani bolesť, pretože Enzo, ktorému dala kľúče od domu, ju podviedol, alebo kvôli tomu že Deborah, jej najlepšia kamarátka, jej kamarátka z gymnázia ju zradila.
Nie, Giuliiným srdcom sa turbínov protirečivých pocitov predieralo niečo iné, niečo zlé a horké, čo zrazu vypuklo a spôsobilo, že sa začala škľabiť a smiať ako hyena.
Zúrivosť. Hnev. Nenávisť. Pohrdnutie.
To v sebe cítila. Pre tú skurvenú zlodejku mužov a pre toho poondiateho bastarda.
„Taaak, za to zaplatíte! Prisahám na hlavu svojej mamy, že za to zaplatíte.“
Konečne vybuchla a postavila sa na posteľ. Vybrala kazetu z odkazovača, zdvihla ju do vzduchu, držala ju obidvomi rukami, ako by to bol Svätý Grál, potom ju pobozkala a vložila do zásuvky nočného stolíka, zamkla a kľúče si dala do podprsenky.
Išla do obývačky a vzala dve strieborne rámy na fotografie. Na jednej bol Enzo v plavkách a v ruke držal rybu, na druhej bola Deborah v lyžiarskej kombinéze na zjazdovke v Campo Felice.
Hodila ich na zem. Skákala po nich a rozbila sklá i rámy. Vzala fľašu alkoholu, vyliala ju na to a zapálila.
Okamžite vyšľahli nenásytné modré plamene a Giulia pochopila že ten požiar treba zahasiť ihneď, inak jej zničí parkety, podpáli celý dom.
Rozkročila nohy a vycikala sa.


Michele Trodini

19:48
„Dedko! Dedko! Pozri sa!“ povedal Michele Trodini, keď spolu so svojím dedkom, pánom Anselmom Frascom, vkladal dlhú sadu rakiet do maminých kvetináčov.
Obaja boli na malom kuchynskom balkóne. Bývali na treťom poschodí v činžiaku Capri.
„Čo je Michele?“
„Je ...je tam jedna. Jedna žena. Je holá. A...“
„A?“
„No tak... Ona práve... ciká v obývačke.“
Starý sedel na kresle z umelej hmoty.
Vzhľadom na svoj vek bol ešte vo forme. Ale odkedy bol operovaný na ľavé oko, nevidel nič.
„Kde je?“
„Priamo pred nami. V činžiaku Ponza. Vidíš ju?“

Dedko začal prižmurovať oči a naťahovať krk a vyzeral ako stará krátkozraká korytnačka.
„Vravíš, že je celá holá?“
„Nie, má podprsenku...“
„Aká je? Je pekná?“
„Dedko, veľmi.“
Michele, aj keď mal len jedenásť rokov, vedel rozoznať pekné ženské telo, a to ktoré videl v dome oproti bolo to najlepšie, čo videl vo svojom živote. Ani jeho sesternica Angela nemala nič podobné.
„Choď do svojej izby, dieťa. Bež. Dones mi ďalekohľad. A ja ju chcem vidieť.“
Michele sa postavil a bežal do starcovej izby. Vedel, že dedkovi sa veľmi páčili holé ženy. Každú noc zaspával pred erotickým programom „Veľký úder“. V kresle, s otvorenými ústami a diaľkovým ovládaním v ruke.
Jeho starý otec bol alpín, ešte stále držal vo svojej izbe štandardy a čiernobiele fotky svojho pluku. Otvoril skriňu a pri vyžehlených a levanduľou navoňaných košeľách našiel starý ďalekohľad. Zobral ho. Rýchlo prešiel cez obývačku. Jeho sestra Marzia a mama prestierali na stôl – pekný obrus a strieborný príbor.
„Michele, prečo nám nepomáhaš?“
Mamin hlas ho priklincoval v balkónových dverách.
„Hneď prídem, mami.“
„A povedz dedkovi, aby išiel dovnútra. Bude mu zle, ak tam zostane ešte dlhšie. Čo robíš s tým ďalekohľadom?“
Michele chvíľu rozmýšľal. Mal mame povedať pravdu?
„Pozeráme na ohňostroje.“
Vyšiel na balkón. Tá žena tam ešte bola. Podal dedkovi ďalekohľad a on si ho hneď priložil.
„Michelino, Michelino. Tá je ale dobrá,“ povedal spokojne starý otec.
Áno, to už bolo niečo pre chlapov. (...)

Preložili Magda Kučerková a Daniela Laudani.

 

Obálka čísla:

Ilustrácia archív

Pokochajte sa!

Obsah čísla:

Aleš Debeljak
Literatúra budúcnosti vzniká dnes

str. 3

Ivan Štrpka
Podvratný pohyb a iné pokusy

str. 9

POSTE RESTANTE
KANIBALIA MLÁDEŽ
Aldo Nove
Elena Stancanelli
Niccolo Ammaniti

str. 21

Peter Semolič
Kruhy na vode
str. 57

TROJRUŽA
MAĎARSKÁ PRÓZA
V AKTUÁLNEJ CHVÍLI
László Garanczi
Attila Hazai
Ferenc Szijj
str. 69

Eugen Gindl
Herbár dní

str. 91

Sergej Dovlatov
Stretli sa a porozprávali

str. 99

Milutin Petrović
Rozprava s mesiacom
str. 113

POSLEDNÁ VEČERA
Posledný rozhovor
s Andym Warholom
str. 129

VÝROČIE
Giuseppe Tomasi
di Lampedusa
Michel Montaigne
str. 139

Dragan Velikič
Severná stena
str. 153


 

 

c
© 1987-2014 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the
Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.