| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
Fragment
ročník 2001, číslo 3-4
POSTE RESTANTE
Kanibalia
mládež
Kanibali
sú talianskou odpoveďou na americkú Generáciu X a na anglickú Chemical
Generation. V roku 1993 vychádza prvý román od vtedy trinásťročného
Enrica Brizziho. Nasledujú ho ďalší autori, medzi nimi Niccolo Ammaniti,
Aldo Nove, Isabella Santacroce alebo Tiziano Scarpa, spomedzi nich boli
niektorí zaradení do antológie Kanibalia mládež. Vydavateľstvo Einaudi
touto publikáciou potvrdilo zrod nového hnutia. Jeho predstavitelia
zastávajú názor, že úlohou literatúry je vypovedať o svete, v ktorom
žijeme, o realite, ktorá má mnoho aspektov, ale málo hlbších významov,
o svete ovplyvnenom a niekedy aj zmrzačenom technológiou. Za ľahostajným
okom všadeprítomného televízora vyúsťuje obvyklosť do tragédie, ktorú
si postavy viac či menej uvedomujú.
V dielach
Kanibalov absentuje koherentná alebo tradičná naratívna štruktúra.
Tento jav nachádza svoje korene v absencii logických a unitárnych štruktúr
v samotnej realite. Hlavné postavy žijú vo svete halucinácií, ich skúsenosti
sú relatívne a individuálne, je tu viac miesta pre myšlienky než pre
slová, čas sa znehybňuje, pauzy sú o uvažovaní, a na pozadí tohoto všetkého
nachádzame prízraky konzumného sveta, akými sú napríklad nespočetné
reťaze Mac Donalds, ktoré sú všade a oberajú ľudí o pojem individualita
podmetu.
Ľudská
telesnosť je šialená, požívanie alebo zneužívanie alkoholu či drog nabáda
protagonistov hľadať význam neužitočnej každodennosti inde, možno v
trhline reality. Ten, kto odmieta akceptovať súčasnosť, je pokrytec:
práve preto je jazyk obohatený o slangové odtiene, mnohé výrazy sú tvrdé,
nehanebné, bez závojov, niekedy aj rúhavé. Tento rukopis ohlasuje a
súčasne obviňuje absenciu významu a konkrétneho smeru v súčasnom svete,
nesnaží sa zakrývať, schovávať alebo prikrášľovať, prezentuje myšlienky
posledných generácií.
ALDO
NOVE
Superwoobinda
Superwoobinda
je absolútne nekonvenčná a originálna zbierka 52 mikro-poviedok „bez
šťastného konca“. Odráža sa v nich súčasný sociálny kontext poznačený
deštruktívnym vplyvom médií a trhu. Hrdinovia jednotlivých príbehov
vyznievajú ako slabomyseľní a duševne narušení ľudia, sú to postavy
bez identity, posadnuté absurdnými a často perverznými túžbami, v ich
mysliach vládne chaos a nepokoj, charakterizuje ich chladná ľahostajnosť,
sklon k násiliu a k striekaniu krvi, zlo ako psychotická a sociálna
patológia.
Sprchový
gél
Zabil
som svojich rodičov, lebo používali absurdný sprchový gél – Pure & Vegetal.
Moja matka vravievala, že tento sprchový gél pôsobí na pokožku hydratačne,
ale ja používam Vidal a chcem, aby všetci doma používali Vidal.
Spomínam si, že už odmala sa mi veľmi páčila reklama na sprchový gél
Vidal.
Ležal som v posteli a pozeral som, ako ten kôň beží.
Ten kôň bol Sloboda.
Chcel som, aby všetci boli slobodní.
Chcel som, aby všetci kupovali Vidal.
A potom
mi jedného dňa otec povedal, že v Esselunga sú tri za cenu dvoch a mali
by sme to využiť. Neveril som, že sa to týka aj sprchového gélu.
Moja rodina ma nikdy nechápala.
Odvtedy
som si kupoval sprchový gél Vidal stále sám a vôbec ma nezaujímalo,
že doma sú tri balenia nechtíkového Pure & Vegetal, ktoré treba minúť.
A k tomu všetkému, keď som vstúpil do kúpeľne a na bidete som videl
postavenú jednu z tých nevýrazných umelohmotných fliaš, nedokázal som
v sebe zadržať všetku zlosť, čo sa vo mne nahromadila a odmietal som
s nimi večerať.
Nie všetko
sa dá vypovedať.
Vyskúšajte si, aké to je, keď vás zradia v ideáloch. Navyše pre peniaze.
Mlčal som.
Jedával som vo svojej izbe, lupienky a taštičky značky Mulino, nechcel
som viac vidieť ani mojich priateľov: keď ma volali k telefónu, robil
som sa, že tam nie som.
Deň za
dňom som si všímal, aká je moja matka škaredá.
Mal som matku, ktorá by nikdy nemohla kandidovať v politike, s kŕčovými
žilami a s prstami zažltnutými od cigariet.
Moja matka sa mi hnusila a pýtal som sa, ako je možné, že som ju v detstve
miloval.
Aj otec stále viac ostarieval.
Naozaj nastal čas, aby som ich zabil.
V jeden
večer som vyšiel zo svojej izby a povedal som im, že som sa ich rozhodol
odpratať.
Pozerali sa na mňa svojimi zostarnutými očami a asi udivení skutočnosťou,
že som ich vôbec oslovil, opýtali sa ma prečo.
Povedal som, že mali zmeniť aspoň sprchový gél.
Dali sa do smiechu.
Vybehol
som teda do izby a zobral som konzervu lúpaných rajčín, čo som si schoval
pod posteľou a v noci som ich potom chcel zjesť.
Vrátil som sa do kuchyne a zamkol som dvere.
Kričal
som na matku, že je odporné indivíduum, a že si mala dať maternicu odstrániť
skôr než ma počala.
Otec prudko vyskočil a snažil sa mi dať facku, ale ja som mu dal taký
kopanec do vajec, že bez dychu padol na zem.
Matka sa s plačom vrhla na neho a vykrikovala nesúvislé veci, ktoré
ju robili ešte staršou a smiešnejšou. Ostrý vrchnák z konzervy som jej
zaboril do krku, vytekali litre krvi, kým ona revala ako prasa.
Potom som nožom na mrazené výrobky zabil môjho otca.
Fakt sa mi hnusilo, ako pri skonávaní vracali krv.
Na všetkých
dlaždiciach bola krv a medzitým čo hentí strácali farbu, ešte pribúdala.
Vrátil
som sa hore a vzal som dve fľaše (jednu už minuli) ich posratého sprchového
gélu.
Odniesol som ich dolu do kuchyne a postavil som ich na stôl, pokiaľ
som tĺčikom na mäso rozbíjal lebku mojej matky.
Von vytekal
veľmi mazľavý mozog a boli tam kúsky kože s vlasmi, ktoré sa odlepovali
ako lepiaca páska.
Hlava
môjho otca sa mi zdala mäkšia alebo som dal jednoducho správny úder.
Mozgy som položil do dresu a Scottexom som dobre vyčistil vnútro ich
hláv.
Prilial som trochu Pure & Vegetal, museli pochopiť, že t...
Vibravoll
Som dvadsaťsedemročné
dievča. Volám sa Stefania som Baran na hranici s Býkom. Môj manžel sa
volá Gianni, má štyridsať rokov a je daňovým úradníkom.
Ja som poetka a redaktorka ženského časopisu, kde sa zaoberám korešpondenčnou
rubrikou. Z väčšej časti ide o neznesiteľné sentimentálne taľafatky.
Banálne a otrepané. Keď teda vyjdem z kancelárie, robím dlhé jazdy autom,
odkedy som si kúpila mobilný telefón, relaxujem pri nich oveľa viac.
Môj mobilný
telefón je Sharp TQ-G400.
Meria 130 krát 49 krát 24 milimetrov a so štandardnou batériou váži
225 gramov.
Má dve kurzorové tlačítka umiestnené pod tlačítkami na odoslanie a ukončenie
hovorov. Umožňujú mi nastaviť menu, prostredníctvom ktorého sa ľahko
pohybujem v prístupových funkciách a volím, čo ma zaujíma.
Musím povedať, že display je skutočne veľmi pekný, rozhodne krajší než
display Pioneera PCC-740, ktorý má Maria.
Môj mobilný
telefón zaznamenáva úroveň signálového príjmu, úroveň nabíjania batérie,
stav telefónu a čas.
Má malé
blykajúce svetlo, ktoré mi umožňuje, aj keď ho položím na hocijaké miesto
v izbe alebo na aute, poznať stav batérie alebo to, či sa začal proces
vybíjania.
Do pamäti nahráva mojich posledných desať hovorov.
A keď
tak šoférujem po diaľnici a vyhľadávam okamih relaxu, môžem telefonovať
Giannimu a nechať si hovoriť prasačiny. Gianni mi hovorí: «Lízal by
som ti ju, ty škaredá kurva, veď nie si nič iné» a ja šoférujem a vlhnem.
Gianni mi vždy telefonuje z Piazza Affari, kde všetci kričia a nikto
si nevšimne, čo hovorí môj Gianni do svojho mobilu Ericsson EH237 za
1 583 000 lír.
Manželov
mobil má 199 pamätí a šesť automatických opakovaní čísel.
Váži o 20 gramov menej než môj a jeho miery sú 49 krát 130 krát 23 mm.
Nemá filiformovú anténu. Má helikoidálnu anténu.
Nuž týmto
Ericssonom EH237 mi môj manžel telefonuje, keď šoférujem, aby mi hovoril
galantné veci.
Sme moderná
dvojica a z času na čas chodievame do sexy shopu Danubio Blu blízko
Linate, aby sme si kúpili pomocné náčinie k plnému uspokojeniu nášho
spletitého vzťahu vo dvojici. Naposledy sme minuli 119 700 lír.
Kúpili sme striekací anatomický úd bez vibrátora za 34 900, jeden vibrujúci
Duett konečník- vagína za 49 000 lír a čínske stimulujúce a vibrujúce
guľôčky za 34 900.
Ale musím
povedať, že taká dvojica, ktorá veľa cestuje, by mala mať bezpochyby
ako ja a Gianni, Vibravoll.
Vibravoll
je tichý ohlasovateľ mobilných telefónov, ktorý mi môj manžel vložil
do zadku v deň výročia nášho manželstva.
Povedal mi: «Ukáž, strčím ti niečo do zadku.»
Myslela som si, že to bude klasický vibrátor, so striekaním alebo bez,
vibrujúci alebo nie, s odkrývacím alebo neodkrývacím žaluďom, jednoducho
predmet na strčenie do zadku.
Bol to však Vibravoll.
Manžel
vyšiel z izby a zavolal mi svojím Ericsson EH237 na môj Sharp TQ-G400.
Vibravoll
začal okamžite vibrovať, oznamoval prichádzajúci hovor a nesmierne intenzívna
stimulácia, akú som nikdy nevyskúšala nikdy som ju nevidela ma pobláznila
objavila som ako technika týchto našich šťastných dní môže zmeniť a
zlepšiť sexuálny vzťah bláznivo som mravčala s tým zariadením v zadku
už som viac nevládala vstala som z postele a vzala som z nočného stolíka
môj mobilný telefón bola som nechutná. Bola som ako sviňa v ruji.
Trela som si ho energicky hore a dolu o dieru. Malá a mäkká anténa aké
sú len antény Sharp tak tlačila na klitoris zakúsila som orgazmus silný
ako nikdy predtým a môj manžel vošiel do izby bol nádherný Škorpión
vystupujúci k Levovi svoj Ericsson EH237 mal zapnutý a blykal mu v pravej
ruke držal ho stlačený na tmavofialovom úde sliny sa mu zbiehali «Milujem
ťa zajačik môj zbožňovaný» a tak som sa urobila.
Vermicino
Je to
dôležitá vec. Je to asi najdôležitejšia vec, mať niečo, čo si pamätáš
ako Vermicino.
Udalosť,
čo sa ti stala, a ktorú ak budeš hľadať, nájdeš nedotknutú, uloženú
na mieste v tebe samom. Ak sa teda pokúšaš spomenúť si, zastavíš sa,
je tam čosi pevné, čo zostáva. Aby si to porozprával svojim vnukom.
Príbeh.
Vermicino,
ja si ho pamätám.
Pretože to bol asi najkrajší okamih môjho života, porozprávam ti to
tak, ako sa to stalo, pri zhasnutých svetlách. Všetci boli hore, aby
sa pozerali. Bolo ticho. Bola noc. Pri sledovaní Vermicina v telke sa
zvečerievalo viac a viac. Bolo nás milióny a on tam dolu sám.
Snažil
sa nezomrieť, cez mikrofón to hovoril všetkým divákom, že Alfredino
Rampi nechce zomrieť. A my tam ako nadšenci života, čakáme, aby sme
videli, že ho z tej diery zachraňujú.
Moja mama
hovorila buďte ticho, buďte všetci ticho počuť, že niečo hovorí do mikrofónu,
v tichosti s ním robili interview o tom, aké to je zomierať tam, bez
toho, že by ťa niekto videl, ale všetci počúvajú. Ak plakal ak kričal.
Spomínam
si na Alfredinov výraz v novinách, vždy ten, kde prižmuroval oči pred
slnkom, v pásikavom tričku. Skôr než padol do televíznej jamy. Vtedy
žil tak ako normálny chlapec a bez nočného prenosu bol aj veľmi milý.
Myslím,
že keby Alfredino zomieral teraz reklama by bola problém viac pre divákov
než priamo pre neho bojujúceho o okamih života naviac. Hľadali by neutrálny
moment, aby pustili reklamu na granule pre psov, bolo by to ako pri
zápasoch, keď lopta odletí z ihriska, hráč ju ide zachrániť a dajú spot
na nejakú vec.
Ale zomieral
stále tak isto, bez prestávky, to dieťa zomieralo celú noc.
Aby s
tebou urobili interview musel si byť príbuzný, alebo jeho učiteľka.
Dve slová do televíznych novín a odchod, vraciaš sa ako nikto.
Niektorí
sa pokúšali zostúpiť do diery. Meter vysoký Sard, ktorý váži 15 kíl,
zišiel dolu. O piatej ráno sa vrátil hore bez Alfredina, ktorý sa rozhodnuto
zosúval do vírov zeme.
Zdá sa
mi, že tam bol aj prezident republiky, vtedy to bol asi Pertini a stál
povedľa jamy ako starosta Vermicina.
Aby si
stál blízko jamy, musíš byť dôležitý, ostatní sa pozerajú na telku ako
na Scalu, ak si nikto choď na galériu.
Vermicino
bol skutočne spontánny program. Nie ako určité terajšie programy, napríklad
Odpusť mi od Mengacciho, kde sa už stalo, že zabili naozaj, ale
nebolo to ako vo V
ELENA
STANCANELLI
Benzín
Román
(autorkin prvý) sa odohráva v priebehu jedného dňa a jednej noci. Lenni
a Stella, priateľky, komplicky a milenky zavraždia Lenninu matku, ktorá
prišla k nim na čerpaciu stanicu, aby si odviedla dcéru. Dievčatá jazdia
po meste a snažia sa zbaviť mŕtvoly. Benzín je príbeh absolútnej lásky,
lásky mimo pravidiel, svojím podnetom a vášňou dávnej, rozpadom úloh,
nevinnosťou a kriminalitou dievčat novodobej. Časť, ktorú predstavujeme,
zobrazuje okamih matkinho zavraždenia, aj keď je mŕtva, uvažuje o všetkom,
čo sa deje ako trochu zvláštny anjel.
Najprv
to bol ohlušujúci zvuk, ako náraz lietadla do vrchu. Kosti do kovu.
Hneď potom sa moja hlava rozdelila na dve časti, myslím si. Odvtedy
stačí, už nič, až na stiahnutie nervov, najmenší šum. Niečo, čo skôr
ako úplne zhasne, ešte sa zmieta. Myslím tým vnútri, medzi kosťami,
medzi svalmi a krvou.
Neviem
ako, ale zvonka ku mne stále dorážajú zvuky. Premávka áut pozdĺž cesty,
brzdenie, klaksón.. Aj jeden ženský hlas, ale nezdá sa, že by patril
mojej dcére.
Ale ruky,
ktoré stláčam, sú určíte Eleonórine. Pamätám si, že som ich chytala
v zápale rozhovoru a teraz pod prstami cítim jej zimomriavky, chĺpky
postavené od strachu. Sotva si stíham pomyslieť, že to môže byť môj
posledný pocit za živa. Potom sa moja dcéra uvoľní z môjho zajatia a
nechá ma padať.
Prepadne
ma nečakaná ľahostajnosť, keď vidím svoje padajúce telo. S odstupom
si všimnem, že jeden gombík z mojich šiat zostal prichytený ku kovovému
okraju pultu a spomaľuje pád. Je to len chvíľa, potom váhu mojich opustených
údov roztrhá hodváb. Znova začnem padať. Kolená sa o niečo udrú, ale
ešte to nie je podlaha. Moja zakrvavená hlava jemne pristane vedľa nádobky
s cukrom, podskakuje na brade, otáča sa. Teraz mám jedno ucho vedľa
kovu. Sústredím sa na chlad, ktorý by som mala cítiť na mieste, kde
sa krk rozširuje do sánky, ale nie je tam už nič.
Vo výške
očí mám teraz Eleonórino brucho, čierne tričko a bielu zásteru previazanú
vo dvoje. Presne v strede má červený fľak, asi je to moja vystreknutá
krv. Zameriam sa na fľašu Vov za ňou, napravo Sambuca Molinari, vzadšie
zrkadlo. Ešte padám. Konečne sa kolenami dotknem podlahy a zrútim sa
na ňu.
Som mŕtva.
Žiadny dych, ani tlkot srdca. Koniec.
Ďakujem nebesiam, že som pohotovo zatvorila oči. Je zbytočné robiť si
ilúzie: o toto súcitné gesto by sa nepostarala ani tá krvavá hyena,
ktorá ma práve zabila, ani moja oťapená dcéra.
Viečka by za krátky čas stvrdli a moje oči by navždy zostali mimo očných
jamiek, niečo ako vypchatá sova.
Neznášam, keď som závislá od druhých, bude zložité zvyknúť si. Ak ma
teraz napríklad niekto nepresunie, budem prinútená naveky zostať tu
a vychutnávať predstavenie týchto dvoch neschopných, ktoré si zúfajú.
No vstaňte, robte niečo! Čo myslíte, že získate takto na kolenách jedna
oproti druhej ako dva vycvičené medvede?
Takže
vidím. Som mŕtva, ale vidím. A počujem.
Radšej by som sa bez toho zaobišla. Naozaj by som radšej ignorovala
to, čo sa zo mňa stalo z pár sekúnd. Ťažko sa to priznáva, ale tá hrôza
nahromadená na podlahe musí byť moja mŕtvola.
Pýtam
sa sama seba, kde sú moje oči, myslím tie nové. Pár metrov vyššie, asi
tri. Smrť uložila moje zorné pole do výšky stropu. Očakávala som viac.
Jednu nohu mám bosú, topánka sa mi asi vyšmykla, keď som umierala. Keby
som si tak aspoň mohla stiahnuť sukňu, zakryť si nohy.
Je tu pekný výhľad: prach nad chladničkou, vlhké škvrny na strope, pot,
ktorý lepí Eleonórino tričko na jej chrbát. Vždy si sa veľmi potila
ako všetci silnejší ľudia. Preto si nosila tričko pod košeľou, nie kvôli
tomu, že to bolo v móde, ako si sa nás snažila presvedčiť, však Eleonóra?
„Lenni“. Tvoja priateľka ti dala mužské meno. Som nadšená jej sapfickou
predstavivosťou.
Moje dieťa, sklonené nad studeným telom svojej mamy, vracia. Nič nové.
Tento zvyk nabrala, keď jej bolo asi šesť. Celú pubertu a časť detstva
strávila zatvorená v kúpeľni, zvuky a vône simulovala čoraz prepracovanejšími
stratégiami.
Vrahyňa naopak plače.
Prečo? Bola si dobrá: čistý úder, bez váhania. Ani som to necítila,
skoro nič, až na ten hrozný zvuk zlomených kostí. Nechcela si riskovať,
vrhla si sa na mňa celou silou tvojich robotníckych rúk.
A ja som ju aj videla, schovanú za dverami, s nosom prilepeným na sklo,
priviazanú k mojej kabelke plnej peňazí. Vzbudzovala vo mne nehu, podcenila
som ju. Bolo by lepšie, keby som ju bola pozdravila, keď sme sa stretli,
keby som bola stisla tú ruku špinavú od masti. To, čo ma zadržalo, bola
najmä masť. Niekedy sú to práve malé mizerné rozhodnutia tie, ktoré
spôsobujú veľké katastrofy.
NICCOLO
AMMANITI
Žiabre
V románe
Žiabre sa Ammanitimu podarilo vytvoriť bláznivý príbeh Marca Donatiho,
mladíka, ktorý študuje správanie rýb. Marco sa od lekára dozvedá o konečnom
štádiu svojej choroby, čo nemálo ovplyvní jeho ďalšiu životnú púť, ktorá
sa mení na vzrušujúci príbeh s prekvapivým záverom. Prelínajú sa v ňom
prvky science-fiction, hororu, dobrodružného rozprávania... Samozrejme
v rozumnej miere a so správnou dávkou irónie, ktorá odhaľuje postoje
a spôsoby existencie celej jednej generácie.
Salamandry
sú schopné vrátiť sa do svojej diery s prekvapujúcou presnosťou. Ak
ich chytíš a zoberieš poza kopec, vrátia sa domov. Ja nie.
Ja sa stratím. Hlavne, keď pijem.
A túto noc je zima ako v psinci a prší. Dlho som sa túlal, keby som
tak bol salamandrou. Pozrel by som sa na hviezdy a nos by som vystrčil
do vzduchu a vrátil by som sa do obchodu. Áno, možno by som to aj mohol
skúsiť.
Ale v
Ríme nevidno hviezdy. Sivofosforový záves a činžiaky prekrývajú nebo;
okrem toho mám aj chrípku.
Musím vracať.
Mám pocit, že mám brucho plné ľadovcov.
Tak poďme. Vstávaj.
Už dlhší čas sedím na kapote tohto auta a som celý premočený.
Vstávaj, už si tu.
Vstávam. Opriem hlavu a ruky o roletu, aby som zastavil vírivý pohýb
cesty, osvetlenie a všetko ostatné. Kľúče nájdem na spodku vrecka na
kabáte.
Vchádzam.
Prejdem cez obchod, ktorý sa už nepoužíva, z akvárií, ktoré voľakedy
slúžili na to, aby priťahovali klientov, cítiť zápach rozkladu. Matka
Božia, koľko prachu.
Prekníšem sa cez dlhú a tmavú chodbu a konečne som v diere.
Je to obrovské izbisko s výhľadom na vnútornú záhradu. Slnečné lúče
prenikajú počas dňa cez veľké okná a spôsobujú rast hustej vegetácie.
Sú tu vane rôznych rozmerov, niektoré také veľké, že by sa v nich dalo
plávať. Dlhé drôty držia lampy. Na zemi sú poprepletané vodné hadice.
Najväčšie
akvária reprodukujú celé regionálne ekosystémy. Jeden z Južnej Ameriky
s rastlinami s dlhými steblami. Druhý z juhovýchodnej Ázie s plávajúcimi
leknami. Je tu ešte európsky a africký.
Keď vstúpim,
pocítim vlhkosť, ako preniká do šiat a ťažko sa dýcha. Nízke lampy napĺňajú
akvária teplým a skromným svetlom. Ryby sa lenivo pohybujú v húfoch.
Vyššie, temnota a silná vôňa, sladká. Dážď a vegetácia. Zaplní mi nos
a otupí ma. Skla sú zarosené parou. Na jednej stene je na pulte dvadsať
menších akvárií. Je tam poter, ryby, ktoré sa práve narodili.
Na boku
je mierne prevalený gauč, chladnička, telka a váľanda.
Zvalím sa na ňu.
Nevládzem sa ani vyzliecť. Dám si dole topánky a to stačí.
Nájdem diaľkový ovládač, ktorý bol schovaný pod vankúšom a zapnem telku.
Oči mám zatvorené.
– Tak, ako ste to zistili? – pýta sa Maurizio Costanzo.
– Asi keď som sa vrátila domov a nebolo tam už nič. Strieborné predmety,
obrazy, veža, dokonca aj gondola kúpená v Benátkach, všetko zmizlo...
– hovorí jedna pani.
Zhasnem, ale počujem ticho. Z tohoto miesta mi dnes večer naskakujú
zimomriavky. Kvapky sa rozbíjajú na vodných zrkadlách a africké žaby
kvákajú.
Točí sa
mi hlava. Znova zapnem telku.
– ...Išla som za synom, ktorý spal vo svojej izby, zobudila som ho a
vyzliekla. Bol nahý a nevidela som ani jednu dieru, nič, celé telo bolo
čisté. Potom som videla, že medzi prstami na nohách má modriny. Roztvorila
som mu ich a bolo tam veľa malých vpichov od striekačiek.
Žena začne
plakať a je vždy ťažšie porozumieť tomu, čo hovorí.
– A vy, čo ste cítili? – pýta sa ďalej Costanzo.
– V akom zmysle?
Začínam
si predstavovať, že mám medzi prstami na nohách napichané dlhé a ostré
ihly.
Nie je to zlé.
Otočím sa k stene. Som strašne ospalý a musím vracať.
Posledných
pár mesiacov sa mi naozaj začala boriť zem pod nohami. Predtým som zvykol
zostať doma.
Mám to na háku, jeden bar ako druhý. Najprv som zlikvidoval všetky tie,
čo boli v mojej štvrti, potom som sa ako pavúk spustil na tie, ktoré
sú v meste. Tkám plátno. Podniky, do ktorých idem piť, sú body, na ktoré
ho pripevním. Chcem uväzniť celé toto posraté mesto.
Možno sa vám to bude zdať ako blbosť, ale podľa mňa usporiadanie týchto
podnikov nie je náhodné, má hlboký zmysel, skrytú logiku. Niekto, neviem
kto, ich takto umiestnil. Podľa nejakej stratégie, ktorú neviem pochopiť.
Trošku sa zdržím. Jeden, maximálne dva poháre, potom odídem. Vždy keď
zostanem dlhšie, chytá ma búrlivosť, a cítim, ako sa ohrieva stolička
pod mojím zadkom, nohy ma ťahajú von, znova na ulicu, hľadať nové podniky.
Aj žraloky majú búrlivé obdobia, keď jedia vajcia na tvrdo. Zbožňujú
vajcia na tvrdo. Viac ako mäso, viac ako krv. Keď zjedia vajce natvrdo,
nepochopia už nič. A hryzú všetko, čo je okolo.
Pub «Starý
námorník» alebo snack-bar «Perla», vinárne v centre, samé o sebe sú
to nezaujímavé kusy. Ale všetky spolu dôkazujú, že sa už neviem doraziť,
relaxovať, že černoch prekročil bezpečnostnú hranicu.
Mám rakovinu
pľúc. Nepovedzte to nikomu.
Hluchá bolesť, ktorá ma ako pes sprevádza celý deň...
Len pokoj, naučil som sa s ňou žiť. Je to hluk z hĺbky, trochu ako bzučanie
a vibrovanie starých chladničiek.
Najťažšie bolo prestať fajčiť. Jed, tým je pre mňa dym. To povedal lekár.
Už som si zvykol, predtým som fajčil riadne, krabičku denne, tých najsilnejších.
Teraz sa tomu vyhýbam. Vzďaľujem sa od všetkých radostí. Suché listy,
ktoré padajú zo stromu.
Predstavujem si sám seba ako bicykel s plnou výbavou. Najprv dám dole
zrkadielka a je mi to trošku ľúto. Potom dám dole prevodovku, sedadlo.
A všetko ostatné, kým nezostane len rám, dve kolesá a jedna retiazka.
To stačí na definovanie pojmu bicykel.
Nie je
od veci stratiť prebytočné kusy. Pýtam sa, čo by som nemohol odmietnuť,
a nemám odpoveď.
Odmietnutie môže byť aj radosť.
Hrsť primárnych fyziologických potrieb, čo iné ma môže definovať? Jem.
Pijem. Spím. Kakám. A stačí.
O svojich problémoch veľmi nerozprávam. Držím ich vo vnútri a našiel
som im pekné miesto v poslednej a najprašivejšej zásuvke môjho mozgu.
Trasiem sa od bolesti ako starý dub. Nechám moje pobláznené bunky, aby
dorobili svoju prácu.
Mama ma pred niekoľkými týždňami našla ako chrčím na zemi a vykašliavam
čosi zelené. Išli sme k lekárovi . Urobili mi kopu prehliadok.
– Nie je to vážne, len si musíš dávať väčší pozor, podstúpiť liečbu.
– Akú liečbu?
– No, určite diétu pod dohľadom a chemoterapické liečenie...
Čo? Chemoterapiu? Žartujeme?
Zbombardovať atómovou bombou mesto bezbranných civilov len aby sa zničila
skupina intrigánov?
Tak povedzme si to, do riti. Nemám nádej.
Mama ma príde navštíviť. Donesie mi darčeky. Posledný krát mi priniesla
tácku so zákuskami. Neznášam zákusky. Čo chce, aby som pochopil? Asi
to, že je to len otázka času, mesiac, rok a potom temnota?
Aj sám môžem pozerať do tváre tajomstva večnosti, ďakujem mama.
Prečítal som pár kníh o medicíne a o Kristovi, som zatratený pacient
v konečnom štádiu.
Lekári ma chceli oklamať. Aký bude rozdiel, keď sa podrobím chemoterapii?
Napadlo ma len jedno: zomriem o pár rokov neskôr bez vlasov na hlave.
Prepáčte,
nechal som sa uniesť. Ale všetci ma obklopia práve vtedy, keď chcem
dýchať posledné dúšky vo svätom pokoji.
Chcel by som zostať pri zmysloch až dokonca. Tak veľmi dúfam, že budem
vidieť tiene, ako ma pomaličky zakrývajú ako more čierneho atramentu.
Chcem cítiť srdce, ako sa napĺňa strachom, žalúdok, ako sa pobláznene
obracia, hrdlo, v ktorom sa urobila hrča, bez východiska.
Ale aby sa toto všetko stalo, musím prerezať káble, ktoré ma držia na
zemi, nazaváhať, oslobodiť sa od záťaže. Vzlietnuť.
Sociálne, rodinné a sentimentálne vzťahy sú ako olovo.
Vyhýbam sa mojej mame, ako len môžem.
Kamaráti, nikdy som ich nemal.
Maria, moje dievča je asi najťažším závažím, ktorého sa musím zbaviť.
To dievča ma priklincuje. Nič som jej nepovedal. Všetko som jej tajil:
kontroly, histologické vyšetrenia, balíky liekov.
Blato
Blato
je zbierka poviedok, ktoré spája rozmanitosť zorných uhlov hlavných
postáv. Nestretneme sa s rozprávačom, a ak áno, tak zvyčajne splýva
s jedným z protagonistov, takáto charakteristika je príznačná najmä
pre Alda Noveho. Nasledujúce úryvky sú súčasťou jedného netradične ponímaného
silvestrovského večera. Jednotlivé postavy nemajú zdanlivo nič spoločné,
a predsa sa ich osudy a nevedomosť o tom druhom prelínajú, náhodne alebo
zvláštnou hrou osudu. Každá postava prežíva sviatočný večer vlastným
spôsobom, Ammaniti definuje časový plán v akomsi crescende, tak ako
sa približujú polnoc, úzkosti a osamelosť vo chvíli, ktorá je tradične
považovaná za jednu z najsviatočnejších v roku. Postavy sa naháňajú
za touto slávnostnou atmosférou, ktorá kontrastuje s ich intímnym postojom.
Je to len ďalšie z pokrytectiev, ktorému hrdinovia dávajú výraz, aby
prežili samotu jedného večera, večera, ktorý je ako všetky ostatné.
Giulia
Giovanniniová
19:35
Giulia Giovanniniová bývala na druhom poschodí v činžiaku Ponza. Presne
oproti činžiaku, v ktorom býval Cristiano Carucci. Ten byt kúpila pred
šiestimi mesiacmi za to, čo zdedila po otcovi. A pretože to bola energetická
dievčina, všetko renovovala sama, bez pomoci druhého. Steny maľovala
ružovo-lososovou farbou, múry obložila štukatúrou, vymenila rámy, kúpila
farebné záclony od Laury Ashleyovej.
Bývala
tam sama, hoci pred nedávnom k nej prišiel bývať aj Enzo Di Girolamo,
jej nový snúbenec. Pred týždňom mu dala kľúče a odvtedy sa tam nasťahoval
so všetkými svojimi vecami.
„Urobila som naozaj veľkú blbosť!“ hovorila Giulia prázdnemu bytu, kam
vstúpila s nákupnými taškami v rukách.
Enzo tam narobil bordel a potom odišiel.
Na stolčeku pred telkou, špinavé taniere, prázdna pivová plechovka a
na koberci omrvinky.
Kašlať na to, aj tak je tu tvoja buchta, ktorá všetko uprace.
„Podaj prst a zožerú ti celú ruku! Všetci sú rovnakí“ vzdychala bezprestania.
Ale nebola naozaj nahnevaná.
V podstate sa jej páčilo, že v jej živote bol muž, ktorý tak trochu
zrušil ten maniacky poriadok.
Rýchlo poupratovala.
Podľa naplánovaného programu bola hrozne pozadu.
Hostia mali prísť o deviatej.
Menej ako dve hodiny.
Zdržala sa u kaderníka a v obchode, kde predávajú spodne prádlo.
Utratila nezmyselnú sumu za podväzkový pas, červené nohavičky a podprsenku.
Išla do kuchyne a mäso dala do rúry, ostatne už bolo urobené, pripravené
a nachystané na stole v kuchyni. Otvorila chladničku, vybrala fľašu
vína, naliala si do pohára a išla do kúpeľne.
Musela sa umyť, prezliecť a upraviť.
Otvorila vodovodný kohútik na vani a vyzliekla sa.
Giulia bola štíhla. Ale mala dve veľké mliečne žľazy, ktoré aj keď prekypovali
hojnosťou, držali hore a nebrali ohľad na zemskú príťažlivosť, a dve
dlhé stehna, a vysoký a pevný zadok.
Pozrela sa do zrkadla. Vyzerala ako dievča mesiaca z Playboya. Nahá
s trvalou na načerveno zafarbených vlasoch, a pohár červeného vina.
A nemohla vydržať.
Musela vedieť ako jej padne všetko, čo si práve kúpila.
Bežala do izby a z tašky vytiahla spodne prádlo. Na stolíku pri posteli
blikal odkazovač. Stisla tlačidlo, ktorým spustila nahraté odkazy a
vrátila sa do kúpeľne. Natiahla si samodržiace pančuchy a pritom si
vypočula prvý odkaz.
Bola to mamička ktorá volala z Ovindoli.
„Všetko najlepšie! Hviezdička moja! Ešte raz všetko najlepšie! Dúfam,
že budeš mať úžasný rok. Lepší ako ten predošlý. Peniaze, šťastie, lásku.
Áno, hlavne lásku pre moju jedinú milovanú dcéru! Mam ťa rada, moja
maličká!“
Nemohla
ju počúvať, keď takto rozprávala.
Starena s hlasom dieťaťa.
Jasné, lepší rok.
Ale nemohla sa sťažovať ani na ten predošlý. Našla muža, ktorý sa jej
páčil (ktorého, môžeme povedať, ľúbila), dom v luxusnej štvrti a stabilnú
prácu sekretárky vo veľkej kancelárii v centre.
Čo viac mohla chcieť?
Nič.
Obula si topánky na vysokých podpätkoch.
Nie je to zlé.
Druhý odkaz bol od Clema.
„Giulia, to som ja Clemo. Chcel som ti povedať, že Fiorenza nepríde...
Bolí ju hlava. Veľmi sa ospravedlňuje. Dúfam, že to nebude problém...“
Výmysel! Zase sa pohádali.
Obliekla si podprsenku Sculpture. Jej prsia vyzerali naozaj ako dve
do rozpakov privádzajúce futbalové lopty.
Tretí odkaz bol od Debory.
„Ahoj Giulia, tu je Debby. Fakt neviem čo robiť. Ty sa ako obliek...“
„Haló!? Haló, Debby! To som ja Enzo.“
„Enzo?!“
Enzo odpovedal a nevypol odkazovač a ten rozhovor nahral.
„Ahoj. To som ja. Giulia nie je doma. Čo robíš?“
„Nič... Aká nuda! Vôbec nemám chuť prísť na tú Giuliinu večeru. Ach!
Dnes večer sa mi to nepodarí. Silvester treba stráviť v moslimských
krajinách. Tam idú o desiatej všetci do postele...“
Zlatá! Naozaj zlatá! Myslela si Giulia a vylievala penu do kúpeľa
do vane, ale pozrime sa na tú trafenú. A kde sa vzala takáto dôvera
s Enzom?
„Musím tam naozaj prísť?“
„Jasné. Ani mne sa nechce, veď vieš... Ale musíme.“
Giulia
sa vrátila do spálne a sadla si na posteľ.
„Dobre, prídem. Stačí, ak budeš nablízku. Robím to len kvôli tebe, Pimpi.
Teraz, ale príď ku mne, veľmi sa potrebujem pomaznať, aby som zvládla
večer... Chýbaš mi!“
No, do hajzla!
“Aj ty mne. Strašne!”
No, do hajzla!
Giulia cítila ako sa jej zauzlil žalúdok. Otvorila ústa a snažila sa
zhlboka dýchať, ale jej priedušnica bola ako slepá ulička pre vzduch.
„Tak dobre. Ale nemôžem zostať dlho. Giulia sa za chvíľu vráti. Sľúbil
som, že jej pomôžem.“
„Dobre. Čakám ťa.“
Koniec
telefonátu.
Teraz sa všetko okolo Giulie točilo, izba, posteľ, luster. Studený pot
jej stekal z podpazušia a návaly tepla jej zapálili tvár. Víno dopila
na jeden glg.
Nepočula si dobre. Kľud. Teraz si to znovu vypočuješ a uvidíš, že si
sa pomýlila. Mala si halucináciu. Úplne normálna akustická halucinácia.
Presne tak, nepočula si dobre.
Vypočula si to tri razy.
Pri poslednom pochopila , že všetko bolo pravda. Že to nebol žart, že
tá kurva volala jej muža Pimpi. A že jej mužovi Deborah strašne chýbala.
Medzitým
sa bolesť rozšírila zo žalúdku do hrdla a ona na posteli lapala po dychu.
„Panenka Mária! Panenka Mária! Ako mi je zle. Je mi veľmi zle. Je mi
naozaj zle.“
Polonahá zostala ležať na posteli.
Potom sa pokúsila plakať.
Nič. Nevedela to.
Oči mala suché ako púštne kamene. Ale vo vnútri sa niečo hýbalo. Ako
búrka. Nebol to smútok ani bolesť, pretože Enzo, ktorému dala kľúče
od domu, ju podviedol, alebo kvôli tomu že Deborah, jej najlepšia kamarátka,
jej kamarátka z gymnázia ju zradila.
Nie, Giuliiným srdcom sa turbínov protirečivých pocitov predieralo niečo
iné, niečo zlé a horké, čo zrazu vypuklo a spôsobilo, že sa začala škľabiť
a smiať ako hyena.
Zúrivosť. Hnev. Nenávisť. Pohrdnutie.
To v sebe cítila. Pre tú skurvenú zlodejku mužov a pre toho poondiateho
bastarda.
„Taaak, za to zaplatíte! Prisahám na hlavu svojej mamy, že za to zaplatíte.“
Konečne vybuchla a postavila sa na posteľ. Vybrala kazetu z odkazovača,
zdvihla ju do vzduchu, držala ju obidvomi rukami, ako by to bol Svätý
Grál, potom ju pobozkala a vložila do zásuvky nočného stolíka, zamkla
a kľúče si dala do podprsenky.
Išla do obývačky a vzala dve strieborne rámy na fotografie. Na jednej
bol Enzo v plavkách a v ruke držal rybu, na druhej bola Deborah v lyžiarskej
kombinéze na zjazdovke v Campo Felice.
Hodila ich na zem. Skákala po nich a rozbila sklá i rámy. Vzala fľašu
alkoholu, vyliala ju na to a zapálila.
Okamžite vyšľahli nenásytné modré plamene a Giulia pochopila že ten
požiar treba zahasiť ihneď, inak jej zničí parkety, podpáli celý dom.
Rozkročila nohy a vycikala sa.
Michele
Trodini
19:48
„Dedko! Dedko! Pozri sa!“ povedal Michele Trodini, keď spolu so svojím
dedkom, pánom Anselmom Frascom, vkladal dlhú sadu rakiet do maminých
kvetináčov.
Obaja boli na malom kuchynskom balkóne. Bývali na treťom poschodí v
činžiaku Capri.
„Čo je Michele?“
„Je ...je tam jedna. Jedna žena. Je holá. A...“
„A?“
„No tak... Ona práve... ciká v obývačke.“
Starý sedel na kresle z umelej hmoty.
Vzhľadom na svoj vek bol ešte vo forme. Ale odkedy bol operovaný na
ľavé oko, nevidel nič.
„Kde je?“
„Priamo pred nami. V činžiaku Ponza. Vidíš ju?“
Dedko
začal prižmurovať oči a naťahovať krk a vyzeral ako stará krátkozraká
korytnačka.
„Vravíš, že je celá holá?“
„Nie, má podprsenku...“
„Aká
je? Je pekná?“
„Dedko,
veľmi.“
Michele, aj keď mal len jedenásť rokov, vedel rozoznať pekné ženské
telo, a to ktoré videl v dome oproti bolo to najlepšie, čo videl vo
svojom živote. Ani jeho sesternica Angela nemala nič podobné.
„Choď do svojej izby, dieťa. Bež. Dones mi ďalekohľad. A ja ju chcem
vidieť.“
Michele sa postavil a bežal do starcovej izby. Vedel, že dedkovi sa
veľmi páčili holé ženy. Každú noc zaspával pred erotickým programom
„Veľký úder“. V kresle, s otvorenými ústami a diaľkovým ovládaním v
ruke.
Jeho starý otec bol alpín, ešte stále držal vo svojej izbe štandardy
a čiernobiele fotky svojho pluku. Otvoril skriňu a pri vyžehlených a
levanduľou navoňaných košeľách našiel starý ďalekohľad. Zobral ho. Rýchlo
prešiel cez obývačku. Jeho sestra Marzia a mama prestierali na stôl
– pekný obrus a strieborný príbor.
„Michele, prečo nám nepomáhaš?“
Mamin hlas ho priklincoval v balkónových dverách.
„Hneď prídem, mami.“
„A povedz dedkovi, aby išiel dovnútra. Bude mu zle, ak tam zostane ešte
dlhšie. Čo robíš s tým ďalekohľadom?“
Michele chvíľu rozmýšľal. Mal mame povedať pravdu?
„Pozeráme na ohňostroje.“
Vyšiel na balkón. Tá žena tam ešte bola. Podal dedkovi ďalekohľad a
on si ho hneď priložil.
„Michelino, Michelino. Tá je ale dobrá,“ povedal spokojne starý otec.
Áno, to už bolo niečo pre chlapov. (...)
Preložili
Magda Kučerková a Daniela Laudani.
| | Obálka
čísla:
Ilustrácia
archív
Obsah
čísla:
Aleš Debeljak
Literatúra budúcnosti vzniká dnes
str. 3
Ivan Štrpka
Podvratný pohyb a iné pokusy
str. 9
POSTE RESTANTE
KANIBALIA MLÁDEŽ
Aldo Nove
Elena Stancanelli
Niccolo Ammaniti
str. 21
Peter Semolič
Kruhy na vode
str. 57
TROJRUŽA
MAĎARSKÁ PRÓZA
V AKTUÁLNEJ CHVÍLI
László Garanczi
Attila Hazai
Ferenc Szijj
str. 69
Eugen Gindl
Herbár dní
str. 91
Sergej Dovlatov
Stretli sa a porozprávali
str. 99
Milutin Petrović
Rozprava s mesiacom
str. 113
POSLEDNÁ
VEČERA
Posledný rozhovor
s Andym Warholom
str. 129
VÝROČIE
Giuseppe Tomasi
di Lampedusa
Michel Montaigne
str. 139
Dragan Velikič
Severná stena
str. 153
|
