|
Fragment
ročník 2001, číslo 3-4
Ivan Štrpka
Podvratný
pohyb a iné pokusy
PODVRATNÝ
POHYB
„Ohrozujeme
to, čo nás ohrozuje. Podvracanie vonkoncom
nie je jednoznačné“ značí si Jabes (otrok Knihy)
na samý okraj vzdutej vlny (v ktorej sa
more nedokáže roztrieštiť) (v ktorej sa more
nedokáže roztrieštiť celé) v ktorej sa more nedokáže
roztrieštiť (bez toho, že by nezostalo celé):
podvratný
pohyb (sa stupňuje a) trvá: extáza
sviští okolo chladnúceho čela a steká po spánkoch:
(iskrivý) piesok sa zdvíha
o zlomok (dychu) pred prachom, ktorý rozviruje
tieň: kamienky chladnokrvne odskakujú spod rozpálených
chodidiel, mrazivých podošiev a oceľových krokov: až
ku korienkom vlasov rastúcich kdesi na samom
konci mysle, až k holej lebke v mysli, až k samej
mysli (čo ju zaplavuje) šľahá plameň:
podvratný
pohyb
s ľahkým pohŕdaním pretína vzduch a (odovzdane
privierajúc oči od práve uvoľnenej a zatajenej
slasti) smeruje na samý koniec: k prvotnej
vlne (ktorá) plnou silou mieri k útesom.
BOŽSKÁ
ISKRA
Celú noc
v nej vytrvalo hovorí
jasný dievčenský hlas a v mäkkom
šepotavom tieni jeho neumdlievajúcej
ozveny sa pomaly vynára ten druhý,
hlbší, temnejší. S horknúcou
kvapkou mierne vzdúvajúcej sa
a rozlievajúcej sa radosti, s nádychom
ľahkej hystérie, ktorá o vlások berie
horúcu pôdu spod kŕčov tanca
na špičkách jej nôh.
Oba hlasy
sa prepletajú akoby pomaly
spolu po drobných sústach na kosť oberali
striebornú rybu (ktorá už nie je
klzkým tichom ponorených do čírej
vody vlastnej pamäti). Hlasy sa zlievajú
do jediného a on vznecuje v nej neznámu
božskú iskru, číry androgýnny krik
horúceho počiatku. V tele aj v hlase aj v bledej
ruke, ktorá na stenách tápavo hmatá
zášklb vypínača v temnom výklenku
uprostred chodby bez svetla a bez dverí.
Ďaleko
v hale (bez dna a bez ozveny) obrovská
bledá obrazovka monotónne kmitá nehlučnými
klipmi ničoho. Nikto tam nie je
a nič sa nehýbe. Len prepletajúce sa hlasy v nej -
jeden skôr biely, druhý azda zlatý, dva
prepletajúce sa hady. Jeden
v sebe zauzlený ligotavý bod.
Vonku
za sklom ticho syčia nekonečné
pestrofarebné svetelné čiary áut. Hadovito
čmárajúce výboje pozemných bleskov v dokonalej
tme nepretržite smerujú nocou za obzor,
až kamsi do tajomného stredu nervozity a
spočinutia výboja. Iba ten
splývajúci hlas a záchvevy ležatých bleskov
predlžujúcich sa dráh, zachytávané neustále
v (novom) precitnutom pomalom vlhkom
temnom zbernom oku kdesi uprostred jej tela.
Ten naliehavý hlas. Pred jeho
monotónnym zvestovaním niet úniku.
A trvá na svojom až do rána.
Vonku,
už tesne pred svitaním sa (v napätom
šere) spúšťa temný lesklý dážďa beznádejne
prudký trpký závan mokrej trávy, ktorým
presakuje prach. Poslíčkovia!
Prvý zášklb.
(A hlas sa nezastaví.) Vybieha
v ľahkých nočných šatách. Hlas trvá ďalej. Hlas
vytrvalo (a nadrobúčko) melie ťažknúcu mokrú
úzkosť nadránom, v ktorom ľahkých krokom
vybiehajú von aj štíhle (melancholicky sofistikované)
stopovacie zvery, elektrizované predzvesťami
tesne za okrajom rozumu.
Omývaná
a rozmazávaná obrovskými kvapkami
dávi. Škvrny teplého blata sa jej roztekajú po tvári.
Má v sebe temnú vec. Ecce, vracia
ten hlas, ten jasný záchvev božskej iskry.
Dávi. Má v sebe seba.
Má v sebe živý plod.
| 
