revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

<< späť na Fragment ročník 2002, číslo 3-4

Natasza Goerke
Paralely

MARCHAND

William B. Crosswoolf už ako študent prvého ročníka gymnázia, vedený – v tomto veku nezvyčajným – sklonom k masochizmu, unikal ako pred morovou nákazou pred tielkami, tričkami a šortkami a aj v tých najväčších horúčavách, nasúkaný do saka, zaťahoval okolo svojho krku slučky hodvábnych kravát. Tvrdohlavosť, s akou to robil, vylučovala nielen kopanie do lopty, ale aj veľa iných, rovnako podstatných vecí, ako plazenie sa popod plot alebo omakávanie spolužiačok stiahnutých medzi kríky. Napokon – na tom mu vôbec nezáležalo. Pretože tým, čo naozaj vtedy ukájalo jeho rozochvenú neplnoletosť, nebolo plazenie a omakávanie, ale tajné výpravy do Národnej banky. Nechápal síce prečo, ale zbožňoval dôstojný pach kurzov akcií vyvesených vo vitrínach, napájal oči pohľadom na nástenné mozaiky a tichučké stúpanie po bankovej podlahe v ňom vyvolávalo zimomriavky rozkoše. Keďže si úradníci mysleli, že sa stratil svojmu otcovi, vstávali spoza stolov, brali ho za ruku a viedli ho do miestnosti vzadu.

– Kde je ocko? – pýtali sa.
– Zomrel, – odpovedal podľa pravdy Crosswoolf a nevyľakaný zneisteným pohľadom vysvetľoval:
– Prišiel som sem, lebo je tu taký poriadok.
– Spočiatku za tým tušili klamstvo a raz dokonca zatelefonovali aj do školy, časom si však privykli na chlapca s kravatou a chápali ho ako maskota; pyšne hovorili klientom: – Takýto malý, a vie, kde investovať. – Tie slová však mali k pravde rovnako ďaleko ako veta, ktorú o veľa rokov neskôr vyslovil dekan, keď podával Crosswoolfovi doklad o ukončení štúdia filozofie: – Ste rovnica iba s jednou neznámou, a tou je odolnosť voči metafyzike. – Jedinou pravdou bol totiž fakt, že Crosswoolf vyrastal v nekonečnom osamotení, a nepríjemná aura odpadlíka, podporovaná rovnako nepríjemnou legendou o absencii penisu spôsobila, že žena, ktorá mala byť kedysi prvá, vo chvíli, keď už zo seba všetko zhodil, vyhlásila, že jej išlo iba o stávku.

Nikto by teda nemal byť prekvapený, že napriek svojim dvadsiatim siedmim rokom William B. Crosswoolf nenosil sny v pestrofarebnom plecniaku, ale v neseséri z teľacej kože, spevnenom v rohoch mosadznými korunkami. Našťastie, sympatia voči kravatám nebola už v tom veku ničím zvláštnym, azda s výnimkou gusta maliarov, prikláňajúcich sa k šatkám na krku – ale tí nezaujímali Crosswoolfa o nič viac ako celé umenie dohromady, teda vôbec. A tak by to už zostalo navždy, keby nie istý pondelok.

Ako šéfredaktor mesačníka „Kulisy kulís“ William B. Crosswoolf už osemnásť mesiacov vôbec nejedával raňajky, ak nerátam za behu štipkanú bábovku s hrozienkami a hrsť zelených mätových cukríkov koala s takou intenzívnou vôňou, že keď prebehol chodbou, ešte dlho voňala ako eukalyptový les, klamstvám slečny Pinzgauerovej už verili iba cudzí.

Najviac dôvodov pre lži bolo v pondelok, práve vtedy sa totiž zvyčajne schádzali spolupracovníci redakcie na voľnej nohe označovaní stálymi spolupracovníkmi ako „nedeľní fízli“. Ak vezmeme do úvahy fakt, že písaním raportov sa zaoberali všetci, ibaže tí na voľnej nohe to robili na objednávku a stáli v rámci zamestnania, nebolo toto označenie spravodlivé. Ba navyše, tým na voľnej nohe sa dávali riešiť záležitosti, ktoré stálym často priveľmi smrdeli a neraz bolo treba fízlovať po pracovnej dobe a vo sviatky.

– Nie je tu, ešte neprišiel, – premerala si slečna Pinzgauerová svojím skúseným okom návštevníka a keď sa ubezpečila, že to určite nie je stály, filozoficky si povzdychla: – A vôbec, načo tak asi boli vynájdené telefóny, – alebo, ak výnimočne mala náladu: – A vôbec – nerobte tu krik, iba vyrušujete ľudí v spánku.

Slečna Pinzgauerová – a nemá zmysel to tajiť – chránila šéfa nielen z povinnosti, ale predovšetkým z bezhraničnej lásky, ktorá popoludnie jej života oslobodeného od vzruchov naplnila vôňou mäty. Bola najoddanejšou sekretárkou na svete a Crosswoolf, aj keď je povahe pásovca srdečnosť cudzia, jej dvakrát zvýšil plat, a raz, nehľadiac na úškrny, ju pozval do kantíny na obed a dobrých štyridsaťpäť minút dovolil jej ušiam opájať sa svojím nedešifrovateľným mlčaním. Slečna Pinzgauerová mu vtedy v duchu prisahala doživotnú oddanosť a svoju prísahu aj dodržala.

Hoci do kalendárnej jesene chýbalo čosi vyše týždňa, druhý septembrový pondelok bol mokrý, žltý a taký smutný, že William B. Crosswoolf, len čo si zaviazal kravatu, sa s vypätím všetkých síl udržal pred definitívnym zatiahnutím slučky okolo hrdla Williama B. Crosswoolfa. Bol by to však zločin, lebo pri pohľade do zrkadla Crosswoolf nevidel sám seba, ale človeka, ktorý mu bol už štvrť storočia rovnako cudzí, ako aj nenávidený a ktorého by už neraz zabil, keby nie strach z trestu smrti. Ten strach bol opodstatnený a všetko sa to začalo od istého článku.

„Zločin za zločin je jediným zločinom, ktorý nie je zločinom, a preto ho možno spáchať v mene spravodlivosti,“ prehlásil kedysi v narýchlo písanom úvodníku na tému trest smrti, a nebol to ani tak jeho premslený názor, ako dôsledok splnu a ranného delíria po neprespanej noci. Ostrý protest sudcov ho nesmierne prekvapil, prečítal si teda dôkladne svoje vyjadrenie a zrazu, pri ďalšom dôkladnom čítaní, si spomenul na niečo, čo sa mu už dávno znepokojujúco nepomenované usádzalo na dne pamäti. Vykrútil krk svojim predtuchám, bez váhania sa chytil pera a ďalší článok, písaný s vášňou hladného marabuta, začal slovami: „Všetky rozprávky o ťažkom detstve, afektoch a poblúznení, sú dôsledkom nezamestnanosti znudených psychiatrov“. Hneď po uverejnení druhého článku sa veci rozbehli bleskovo. „Kulisy kulís“, ktoré sa doteraz zaoberali výlučne ušľachtilým pátraním po daňových podvodoch, zmenili svoj profil a zo dňa na deň sa stali hlásateľom radikálnych riešení a dosiahli náklad najčítanejších týždenníkov pre ženy. A hoci Crosswoolf prehral proces so štyrmi kanceláriami Lekárskej komory, odvtedy sotva stačil čítať listy nadšených čitateľov. Listov bolo tak veľa, že v druhý septembrový pondelok slečna Pinzgauerová, trochu preto, aby mu ušetrila čas, trochu pre vlastné potešenie z konania dobra, vyberala z nich najčastejšie rýmované vety, prepísala ich zeleným atramentom na kartón, do rohu prikreslila lienku a všetko to pripla na nástenku s oznamami:
Pravdu máte, pán redaktor, po pysku im dať!
V kolese polámať a potom sťať!
Zabil, a my, daňovníci, nech mu teraz platíme!
Takýchto lotrov predsa verejne vešať musíme!
Veď sa mohol liečiť, keď bol taký chorý!
Vráťme sa ku gilotínam! Vráťte nám topory!

William B. Crosswoolf predstieral, že si báseň nevšimol a po krátkom „Do dvanástej tu nie som,“ zmizol vo svojej kancelárii, ponechávajúc slečnu Pinzgauerovú v nebi mätovej rozkoše. Neznášal ju takmer organicky. Hnusila sa mu jej beznádejná osamotenosť, jej drsný pôvab nenaplnenej mladosti, jej smutné brucho a vypchaté prsia, a hlava, koruna bábky na paličke, smutne zastoknutá nad ohrdnutými pokladmi. Jej existencia ho urážala, a keď ju raz pozval do kantíny, mal v pláne raz a navždy zbaviť sa tohto krivého zrkadla, slečna Pinzgauerová, prepúšťam vás bez udania dôvodu, tak si to aspoň vtedy predstavoval, no pri pohľade na jej naškrobený golierik sa začínal čoraz väčšmi báť, lebo aj keď o nej nič nevedel, vedel o nej predsa len až priveľa, takže sa toho napokon vzdal.

Práve si prezeral spisy hanebného oslobodenia Patz-Ollera. Bola to taká smrtihodná záležitosť, že ju prikázal zrevidovať až štyrom voľným a jednému stálemu a usilujúc sa teraz prehlušiť nepokoj čakania, položil si nohy na stôl a vydal sa do tíšivej krajiny mozaík a jasných plôch, do kniežatstva čísel a absolútnej symetrie, ktorú nenarúša smútok ani vietor, ba ani myšlienka. Obraz banky uchovaný v pamäti patril totiž medzi najsladšie spomienky a pôsobil naňho tak ako na iných pôsobí pohľad na oceán alebo lúku. Tesne pred dvanástou ho z príjemného stavu rozjímania vytrhlo brutálne zaklopanie na dvere a hlas slečny Pinzgauerovej: – Pán William, už je tu.

Crosswoolf neznášal, keď ho oslovovala menom. – No prosím, – povedal chladne a, prirýchlo zrazený na zem, bez úsmevu privítal voľného.
– A? – spýtal sa stručne, pričom ukázal rukou na stoličku.
– Všetko poukazuje na to, že konal v pomätenosti, – povedal voľný, sadol si a vytiahol z aktovky kôpku pokrčených obálok. – Z listov matke sa dá dešifrovať dráma predurčenia, a predtucha, ktorá sa v kritickom dni zmenila na istotu, ho pozbavila kontroly nielen nad vlastnými činmi, ale pripravila ho aj o rozum. Patz-Oller bol jednoducho posadnutý istotou, že…

– Z toho, čo viem, bol najdúch, – prerušil ho Crosswoolf, pretrel si oči, definitívne sa prebral a vysypal na voľného všetku nahromadenú zúrivosť. – A tie rozprávky o dráme rozprávajte študentom divadelnej vedy. A okrem toho – akáže pomätenosť? Bol satanista?
– Nie, bol ateista. Možno keby veril aspoň v diabla, nedošlo by k tragédii. Ale on, šéfko, veril iba sám v seba a v ilúziu vlastnej moci, ktorú bohužiaľ nebol schopný kontrolovať. Začal sa teda báť: nie však diabla, ale niečoho oveľa temnejšieho: seba. Séria nešťastných náhod ho v tomto strachu iba utvrdila, a preto musel zničiť to niečo, čo považoval za čiernu stranu svojej osobnosti…
– Ja vám neplatím za psychoanalýzu! – skríkol Crosswoolf. – Čo ste sa nakazili hlúposťou? Patz-Oller bol najobyčajnejší grafoman a za solídne prachy zabával klamstvami pol milióna idiotov, to je celá metafyzika! Že je to frustrujúce, no to je jasné, a že je to prázdne, pravdaže. Ale prepánajána, to ešte nie je dôvod vyhadzovať ľudí z okna!

Voľný sa prihlúplo usmieval.
– Nie je to také jednoduché, šéfko, – zahundral a prehrabával sa medzi obálkami. – Keď som čítal tieto listy, mal som pocit, že od Vanessinej smrti sa začalo diať niečo čudné s jeho vedomím.
– Vanessinej smrti?
– To je herečka. Nebola taká stará, dačo vyše tridsať, celkom zdravá a pekná. Ale raz sa objavila fotka od jedného paparazza, na ktorej bola bez mejkapu, a tak to Patz-Oller využil pre stránku klebiet. Dal tam tú fotku s titulkom: „Vanessa Ray statočne bojuje s rakovinou pľúc“.
– Čo je na tom zvláštne? Veď na tom je založená jeho práca.
– Áno, ibaže ona krátko nato naozaj zomrela na rakovinu pľúc. Vtedy to ešte pokladal za náhodu. Napokon, ako napísal matke, rakovina je príčinou mnohých úmrtí. O nejaký čas neskôr sa však situácia zopakovala – stalo sa to s istým milionárom, ktorý zhorel o necelý týždeň potom, ako ho Patz-Oller v článku nechal zomrieť v horiacom aute… A to bol, bohužiaľ, iba začiatok celého radu smrtí, ktoré nasledovali jedna za druhou presne tak, ako ich predtým opísal.
– A toto, ako si viem domyslieť, viedlo k tomu, že si obľúbil možnosť hrať sa na Boha. Dokonalé! Ak teda uvažujem ako vy, jedného rána predsa len skonštatoval, že už má svojej moci dosť a že by sa zišla smrť, ktorú by nebol schopný predpovedať. Chytil teda prvého blízkeho kolegu a fuk ho! von oknom… Ako najdúch mal na to koniec koncov plné právo, veď aj on bol, v určitom zmysle, kedysi vyhodený na dlažbu…
– Mýlite sa, šéfko. On sa nehral, on sa definitívne vystrašil. Mali by ste totiž vedieť, že nevykrákal len smrť a choroby, ale doslova všetko, zrady, znásilnenia, rozvody, katastrofy. Začal teda písať o svadbách a vyzdraveniach, ale koho už zaujímajú príjemné udalosti? Odmietali všetky jeho texty, niečo musel robiť, a tak požiadal o preloženie do oddelenia krížoviek. Neprijali ho, lebo sa báli, že tajničky začnú prichádzať ešte pred uverejnením krížoviek. Písal teda ďalej, ale opatrnejšie, nijaké smrti, nijaké katastrofy, nanajvýš flirtíky na záchodoch alebo omdletia na scéne. Bolo to, prirodzene, nudné ako seno a náklad začal klesať, držali ho však v redakcii ďalej, kým nepreškolí svojho nástupcu. Lebo nástupcu už prijali.
– To bol ten?
– Áno, ten. Ambiciózny chlapík s drsným humorom a solídnou dávkou skurvenosti, ale so srdcom v istom zmysle naozaj veľkým. V liste matke ho Patz-Oller nazval jej typickým synom a podozrievam ho, že s ním pociťoval zvláštnu spriaznenosť, čosi ako lásku, ale, aby ste mi dobre rozumeli, erotiku by som vylúčil, ak teda možno vylúčiť náklonnosť voči sebe samému. Patz-Oller v ňom videl, možno aj predvídal, moc, o ktorej v listoch matke viac naznačoval než písal, aj to môžem ja len tušiť, ak berieme do úvahy silu písaného slova… V každom prípade sa oňho bál, tak ako keby uvidel nejaký strašný koniec. V kritický deň obidvaja sedeli pri stole a Patz-Oller mu vysvetľoval, ako písať text, aby pritiahol čitateľov. Položil potom pred neho sériu fotografií ministra v saune a prikázal mu napísať k nim text. Aký to bol text si možno iba domyslieť. V každom prípade, keď ho Patz-Oller prečítal, vyskočil zo stoličky, pritiahol chlapíka k oknu a s výkrikom „Pozri sa, padá slovo!“ ho chytil za nohy a vystrčil von. Ako sa priznal na prvom výsluchu, chcel zničiť klíčiace semeno zla; neskôr však tvrdil, že chcel zničiť sám seba.

– Seba? Prečo teda neskočil on sám?
– V istom zmysle sa tak aj stalo, šéfko. Chlapík zosobňoval tú istú temnotu ako Patz-Oller a takto ho vlastne uchránil pred svojím vlastným osudom – a zároveň zlikvidoval svoju temnú stránku.
William B. Crosswoolf zložil nohy zo stola, pristúpil ku skrini, pozrel sa na svoj odraz v politúre a povedal: – Fantasmagórie. V skutočnosti si to však nemyslel.
V skutočnosti ho Patz-Ollerov prípad prestal od určitej chvíle zaujímať a jediné, čo mal na mysli bolo zbaviť sa čo najrýchlejšie voľného. Pokýval teda hlavou, zahral ustaranosť, povedal: – V každom prípade vám ďakujem – a významne sa pozrel na dvere.

Všetko bolo ako zlý sen – voľní boli ako zlý sen, ako aj perá a stôl a kravata, aj „Kulisy kulís“, aj jeseň, čo mala prísť už o desať dní. Ale najhorší zo snov bola slečna Pinzgauerová. Myšlienka na slečnu Pinzgauerovú nebola len zlým snom, ale aj zlou realitou a William B. Crosswoolf sa zrazu cítil ako Bill stratený vo vesmíre. Chlapci nemajú radi, keď ich niekto špehuje, cítia oko priložené ku kľúčovej dierke – a tak aj on pribehol k dverám, ráznym pohybom ich otvoril a zostal stáť zoči-voči zrumenenej slečne Pinzgauerovej.
– Nech sa páči, čakám práve na vás, – zasyčal, postrčil ju do kancelárie a zamkol dvere. – Máme si toho veľa porozprávať, no nie?
Strkal ju bližšie k oknu a neprestával pritom hovoriť.
– Máš rada chudáka Billa, však? Každý má rád sám seba. Nemáš nikoho, chápem, sú ľudia, ktorým stačí zrkadlo. Ibaže ja ten odraz neznášam. Netras sa tak, tí, čo sa trasú, si nezaslúžia lásku. Slabosť treba vedieť maskovať – ale ani to si sa nenaučila, pozri sa na seba: veď všetko vidieť! To nie je moja vina, že si taká chudina, že odmala nosíš ten istý škrobený golierik a že jediný chlap, čo ťa kedy vyzliekol, to urobil len preto, aby sa presvedčil, či nemáš vypchatú podprsenku.
Slová mu prinášali úľavu, hovoril teda ďalej a s každým slovom sa čoraz väčšmi zbavoval ťaživého sna, ktorý sa mu sníval tak dlho, že mu už pripadal tvrdý ako pancier. Keď sa telo slečny Pinzgauerovej zosunulo na zem, Crosswoolf si dal dole kravatu, rozopol košeľu a ľahký ako nikdy predtým zatelefonoval na políciu.
– Ach, kurnik, ale ju odfajčili, – vykĺzlo mladej policajtke z úst.
– Bola to samovražda, – povedal pokojne Crosswoolf, zakryl šatkou stopy po prstoch na vlastnom hrdle a prvý raz v živote sa rozhodol kúpiť si obraz.

Krátené, viac poviedok nájdete v tlačenej podobe časopisu FRAGMENT.

Obálka čísla:

Kresba Ivan Csudai

Obsah čísla:

Jiří Kolář
Básnictví
str. 3

Jela Krajčovičová
Tápať vo svetle
str. 7

Natasza Goerke
Paralely
str. 19

Jovan Hristić
Barbari
str. 39

Jiří Kolář
Nebudu skuhrat, nikam to nevede
str. 47

Saša Jelenkovič
Cesta na Aljašku
str. 57

Susan Sonagová
Projekt návštěvy Číny
str. 65

Alexander Goldstein
Tina, Greta, Robert
str. 97

Daniel Levicky-Archleb
Skrat-ky
str. 119

ARCHÍV
Vavro Šrobár
Z môjho života
str. 139

&copy; 1987-2014 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the
Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.