| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
|
|
<<
späť na Fragment ročník 2002, číslo 3-4
ARCHÍV
Vavro
Šrobár
Z
môjho života
DOMOV
Po 11–
ročnom pobyte mal som sa konečne rozlúčiť s Prahou. Prahu som mal veľmi
rád, ba viac, zbožňoval som toto krásne mesto, bohaté na umelecké pamiatky,
večne živé vo svojom ruchu národnom, politickom, sociálnom a kultúrnom.
Prahe som vďačil za svoje vzdelanie na vysokých školách, Praha ma nielen
pritúlila, keď mi vlasť zatvorila brány k štúdiu, ale ma i pripravila
na cestu do života. Tu som prežil najkrajšie časy mládeneckých nadšení,
idálov, radostí. Tu som dospel v muža, hotového a pripraveného k borbe
za osobné blaho i k boju za slobodu slovenského ľudu.
/.../
Prahu
som poznal lepšie ako ktorékoľvek mesto na Slovensku. Prirástla mi k
srdcu, okúzlila môjho ducha a podmanila si ma na celý život.
Niet divu, že som sa koncom leta 1899 ťažko lúčil s týmto drahým, vzácnym,
druhým svojím domovom.
Lúčenie som si uľahčil pevným predsavzatím, že sa do Prahy budem vracať,
aby som si odpočinul, striasol politické a národné otrocké jarmo aspoň
na čas, nabral síl a osviežil ducha k boju za slobodu svojho ľudu a
za víťazstvo, ktorého sa s pomocou bratského českého národa raz i náš
ľud dožije...
Šiel som na Slovensko s pevným úmyslom, že budem udržiavať styky s politikmi
a vodcami a že ich nikdy nepreruším, lebo som žil v pevnej viere, že
len v kultúrnej a politickej jednote Čechov a Slovákov je záruka našej
slobody a záchrana od národnej záhuby.
Túto svoju hlbokú, ničím a nikdy nezoslabenú a neohrozenú vieru choval
som v svojom srdci ako vzácny poklad, ktorý som nehádzal na verejné
tržište politických špinavých zápasov, ale ktorý ma hrial, oduševňoval
a povzbudzoval v radostných i krušných chvíľach môjho života. Na tejto
viere, pevnej ako kremeň, vybudoval som svoj politický, sociálny a kultúrny
program pre všetky dni svojho budúceho života.
Cestou z Prahy na Slovensko zastavil som sa v Strážnici u rodičov svojej
snúbenice. Mali sme spolu isté názorové nedorozumenia. Chcel som to
vyrovnať, alebo sa rozísť. Slovo, ktoré som jej dal pred rokmi v Prahe,
že si ju vezmem, nechcel som jednostranne rušiť. A šiel som sa aj poďakovať
jej rodičom za hmotnú podporu, ktorú mi za dva roky na štúdiách poskytovali
a ktorú som po vzájomnej dohode prijal ako pôžičku. Zdržal som sa len
pár dní a odišiel som nespokojný s riešením nášho sporu. Z domova písal
som ešte list svojej snúbenici a prosil som ju, aby nenástojila na manželskom
zväzku. Zvíťazila jej túžba nad mojím vzpieraním.
Po pol roku sme sa zobrali.
Nejaké týždne som strávil ešte v rodičovskom dome v Liskovej.
V
RUŽOMBERKU
Lekársku
prax som začal 18. novembra roku 1899. Keď sa teraz po 42 rokoch prehŕňam
v prvom lekárskom denníku, nemôžem sa obrániť úsmevu nad tým skromným
počiatkom: lekársky honorár za vyšetrenie a za predpis pre jedného pacienta
dosahoval výšky 15-16-18 a najviac 20 grajciarov. Mesačný príjem v prvých
troch mesiacoch bol po 30-40-50 korunách. Návšteva v meste v byte pacienta
stála 1 korunu, na dedine 2-4 koruny podľa vzdialenosti. Nejväčší honorár
bola 4 koruny za visum repertum. Ale často ani tieto 4 koruny neboli
hneď zaplatené. Poranený sľúbil zaplatiť, iba keď kauzu vyhrá.
/.../
To bol
v prvých mesiacoch mojej praxe môj jediný spoločenský styk mimo návštev
u nemocných.
Lekárska veda i prax ma tešili. Čítaval som vo voľnom čase lekárske
časopisy a knihy a pri každom ťažkom prípade – a pre začiatočníka je
každý prípad ťažký – kontroloval som svoju diagnózu a liečbu.
Lekáreň mal môj spolužiak Julo Griell. Jeho lekáreň bojkotovalo ľudácke
obecenstvo, lebo jeho otec zmaril všelijakými nezákonnými trikmi víťazstvo
vo voľbách do uhorského snemu sliačanskému farárovi Andrejovi Hlinkovi,
ktorý bol kandidátom maďarskej ľudovej strany. Keď som sa usadil v Ružomberku,
lekáreň neprosperovala. Snáď preto mi ponúkol jeho otec byt v ich dome,
kde sa nachádzala synova lekáreň, aby chorí kupovali lieky v dome a
aby nemuseli chodiť do vzdialenej Hammerschmidovej lekárne. A nepočítal
zle. Za dva roky mal lepšie obchody ako konkurent. Vzrastom mojej pacientúry
vzrástol i obchod v „novej“ lekárni.
Keď som išiel od nemocných, alebo keď pršalo alebo bol veľký mráz, posedel
som si zavše v lekárni a besedovali sme s priateľom lekárnikom, ktorý
si dal na moju žiadosť vyhotoviť vignety so slovenským textom. Do môjho
príchodu mal len maďarské alebo nemecké. Aj jeho otec, stýkajúc sa občas
so mnou v lekárni, rád prešiel z maďarčiny na slovenčinu a s jeho synom
sme sa nikdy inakšie nezhovárali, ako slovensky. Dnešnému pokoleniu
takáto maličkosť zdá sa byť smiešna. Ale v tých časoch bola slovenčina
už vyobcovaná z ružombrských mestských vrstiev a miesto nej všade, doslovne
všade, vládla maďarčina. Ružomberok sa pyšne menoval „malým Debrecínom“.
Tu už nebolo slovenských škôl, všetky už boli maďarské: obecná, meštianka
i nižšie gymnázium. V úradoch a na ulici panovala maďarčina. Každý sa
snažil hovoriť doma i na ulici panskou rečou.
Ja som si umienil, že okrem pri súde alebo pri úradných lekárskych výkonoch,
pretože som nemohol zapierať znalosť maďarčiny, nebudem sa s nikým inak
rozprávať len po slovensky a začnem každému vykať miesto onikania bežného
medzi kabátošmi. Vykať znamenalo hovoriť ako sedliaci, a keď inteligent
vykal, bol považovaný za „pansláva“. Je pravda, že sme sa často poznávali
podľa vykania. Ale byť panslávom znamenalo odvahu, kus smelosti, vernosť
k rodu. Pred úradmi a v spoločnosti pansláv bol považovaný za nepriateľa
vlasti, za nepriateľa štátu, bol vlastizradcom a tedy človekom stojacim
mimo zákon. Toho bolo dovolené urážať beztrestne. Tomu úrady nešli poruke,
neposkytovali mu ochranu. Pansláv bol taký tvor, do ktorého mohol každý
kopať a urážať ho, a spravodlivosti sa nedovolal, ale ani sa jej nedovolával,
lebo pre pansláva v Uhorskej krajine spravodlivosti nebolo. Strašný
bol útlak slovenského ľudu a jeho jazyka za vlády maďarskej v 19. storočí.
V MESTE
Čoskoro
som sa spriatelil s mestskou slovenskou mládežou, s úradními Slovenskej
banky (Úvernej banky), s Houdkovými chlapcami a s mládežou z meštianskych
rodín. Cez leto sme chodievali na výlety pod Likavský zámok na Malý
Choč, do Hrabova na Čebrat alebo na Mních.
Na výletoch sa spievalo, tancovalo a dievčatá nás hostili sladkosťami
alebo tým, čo sa zohnalo z domácich zásob. Na jeseň sme sa pripravovali
na divadelné predstavenia a utvorili sme speváčky a divadelný krúžok;
ovšem bez stanov a úradného povolenia.
Meštianske dievčatá, ktoré schválne navštevovali tieto krúžky, veľmi
ťažko sa učili divadelné texty. Stávalo sa, že pri prvom čítaní hry
ani nevedeli slovensky čítať. Veď ani jedna z katolíckych dievčat neučila
sa v škole slovenčinu, lebo v Ružomberku boli všetky školy pomaďarčené.
Ale učili sa vytrvalo a pri predstavení obstáli veľmi dobre.
/.../
Mnoho
starostí nám robilo, že sme sa nemali kde schádzať. V privátnych bytoch
boli by sme obťažovali a okrem toho boli by nás maďaróni udávali, že
máme tajné schôdzky a že by proti nám mali úrady zakročiť.
Viac ráz sme žiadali úrady o povolenie speváckeho spolku. Odmietli nám
vždy. Konečne sme ich pritlačili k stene: boli nejaké voľby, pri ktorých
vládny kandidát nemohol vyhrať bez slovenských hlasov. A tak sme im
dali ultimátum: ak nám povolia spolok „Slovenskú besedu“, budeme s nimi
hlasovať, ak nie, tak s opozíciou. Ale spolok nám musíte povoliť pred
voľbami. Vykrúcali sa, ale keď videli, že bez našej pomoci prehrajú,
Besedu povolili. To bolo naše prvé slovenské víťazstvo v Ružomberku.
Maďarskými úradmi zastrašované meštianstvo bolo posmelené a mládež sa
húfne hlásila za členov Besedy.
V Besede sme sa učili spievať, skúšali sme divadelné predstavenia, prednášali
sme, opakovali sme si pravopis, učili sa ruský jazyk, ale nadovšetko
sme sa utvrdzovali v slovenskom duchu a vo vernosti k národu. Do Besedy
chodievali ako hostia aj niekoľkí českí majstri z textilnej fabriky
v Rybárpoli.
HLAS
V RUŽOMBERKU
Dr. Pavel
Blaho po IV. ročníku prestal vydávať a redigovať mesačník „Hlas“. V
obsiahlej korešpondencii medzi Blahom a mnou nájde čitateľ príčiny,
prečo nastalo medzi nami nedorozumenie o smere tohto pokrokového časopisu.
Vydávanie a redigovanie V. a VI. ročníku prevzal som v ťažkých politických
pomeroch sám. Aj finančne stál Hlas dosť zle. Zo 600-800 predplatiteľov
prihlásilo sa na piaty ročník iba 400 a konečne i toto číslo kleslo
na nejakých 300. Na časopis som doplácal z lekárskej praxe, ktorá síce
už stačila uživiť moju rodinu, ale ešte nestačila udržiavať literárny
podnik.
Pri rozsiahlej dennej lekárskej práci písaval som len po nociach. A
spolupracovníkov, ktorí by boli vedeli a mohli prispieť v duchu a smere
časopisu, bolo u nás ešte málo. Mladá generácia ešte len dorastala a
učila sa: v jej radoch nebolo spolupracovníkov. Staršia a stará generácia
stála pod vplyvom Martinčanov a Hlas ani nečítala, ani do neho nepísala.
Ba ešte viacej, chovala sa k nemu nepriateľsky, lebo ju pohoršoval smer
časopisu.
Prevzatím Hlasu som vzal na seba veľké bremeno, mnoho ťažkej a zodpovednej
práce, finančné riziko a hnev a nenávisť inak úctyhodnej staršej slovenskej
generácie. Keď sme po vydaní čísla mali platiť tlačiareň a porto a v
pokladnici Hlasu nebolo skoro ani na to porto, mával som mrzutosti v
rodine: moja žena Moravanka nevedela dobre pochopiť, ako je to možné
celé noci pracovať, dostávať za to len nadávky a urážky a ešte k tomu
za to platiť z lekárskej praxe! Pravda, v tých časoch v Čechách sa už
za literárnu prácu platilo toľko, že redaktor dostával v podniku plat
a mohol si na tejto práci založiť existenciu.
U nás písať články do novín a mesačníkov považovalo sa za čestnú úlohu
alebo i za povinnosť.
Vydržal som redigovanie a vydávanie Hlasu dva roky. Spolupracovníkov
som mohol počítať na prstoch jednej ruky a čím ďalej, tým viacej som
doplácal na časopis.
Prvý ročník (V.) tlačila Salvova tlačiareň. Mal som mnohé konflikty
a zrážky s p. Salvom, lebo jeho tlačiareň nikdy nevyhotovila číslo na
čas. Číslo s umeleckým Hlasom zaostalo až o dva týždne a ja som bol
práve na to hrdý, že slovenskému obecenstvu prezentujem obrázkovú prílohu
krásnu a obsažnú, redigovanú snaživým filozofom, Milanom Rastislavom
Štefánikom.
Salva bol znamenitým slovenským propagátorom a nadšencom, no nebol podnikateľom
ani organizátorom vo vlastnej tlačiarni, a čo vytlačil, nevedel predať.
Mnoho vecí sa vytlačilo u neho len pre sklad...
Druhý (VI.) ročník som dal tlačiť u Klimeša v Liptovskom Sv. Mikuláši.
To malo výhodu tú, že tlačiareň bola dochvíľna, ale zase vyžadovalo
to mnoho zbytočnej korešpondencie, aby som sa dozvedel, či rukopisy
stačia a či treba ešte novými doplniť číslo.
Pán Klimeš sa mi síce zaručil, že nebudem doplácať na časopis. Ale keď
som ukončil druhý ročník, zistil som, že za tlač a za porto treba na
oba ročníky doplatiť vyše 1000 korún. Na tie časy pre mladého lekára
so začínajúcou sa súkromnou praxou bola to suma ohromná. A tak som zastavil
ďalšie vydávanie Hlasu.
Ale táto finančná stránka nebola jediným dôvodom, že som zastavil časopis.
Naša staršia generácia však vyrástla a, chtiac-nechtiac, bola až do
špiku presiaknutá práve tými názormi, ktorým sme vypovedali neúprosný
boj. K týmto domácim sociálnopolitickým názorom sa pridružilo ešte fatalistické
nazeranie na slovenskú otázku: rusofilstvo, a to nie k ľudu ruskému,
ale k cárskej despocii. Takým činom museli sme sa dostať do konfliktu
s konzervativizmom našich otcov skoro vo všetkých životných otázkach.
Proti nám sa postavila skoro všetka slovenská inteligencia a k tomu
ešte hnev a nenávisť podpaľoval orgán národa, Národnie noviny, a jeho
odnože: Pohľady, Černokňažník, Hlásnik i všetky cirkevné časopisy, rovnako
katolícke, ako aj evanjelické. Tieto videli ohrozenú svoju zdedenú ortodoxiu,
a preto nás považovali za nepriateľov slovenského ľudu, o ktorom sa
domýšľali, že by mohol byť rozkolísaný vo svojej otcovskej viere.
Po pravde treba uznať, že kňaz, či už katolícky, či evanjelický, keď
sa pridal k nášmu hnutiu, dostal sa do konfliktu so svojou cirkevnou
vrchnosťou, lebo sa o nás verejne písalo a hovorilo, že sme ako pokrokoví
ľudia nepriatelia cirkvi a že sme „ateisti“, a takým činom kňaz, stúpenec
hnutia, stával sa kacírom.
Je málo ľudí na svete, ktorí by schválne vyhľadávali martýrstvo. A pre
kňaza nebolo inej voľby: buď sa stať činným členom hnutia a tak vziať
na seba kríž útrap a prenasledovaní od cirkevnej vrchnosti, alebo stáť
stranou, alebo útočiť na nás a brániť ortodoxiu.
Cez toto úskalie preplával len jeden jediný katolícky kňaz. Najprv si
vyslúžil u slovenského ľudu martyrium svojím bojom proti biskupovi Párvymu;
potom sa s ním vyrovnal a urobil si zásluhy u zavádzaného ľudu bojom
a agitáciou proti hlasistom, luteránom, liberálom a stal si na čelo
hnutia, ktoré bránilo svätú vieru, cirkev a náboženstvo. Proti Párvymu
vyslúžil si národné martýrstvo a bojom proti luteránom a hlasistom zásluhy
ako defensor fidei. Hlinka vždy vyhľadával martýrstvo. Ten zmysel dával
svojmu heslu: „Za Boha život, za národ slobodu“. – Po takejto ceste
mnoho kňazov veru nemohlo a ani nechcelo nasledovať Hlinku.
Ešte jeden slovenský katolícky kňaz pokúsil sa ísť touto cestou: dr.
František Jehlička. Ale on na nej úplne stroskotal. Začal ako vychvaľovač
hlasizmu, ako jeho spolupracovník; potom pokračoval ako najzúrivejší
odporca a tupiteľ. A keď začal hľadať cestu kariéry, zradil aj národ
a dal sa do služieb našich spoločných nepriateľov. Po prevrate vrátil
sa naoko k národu, a to na Hlinkovo vyzvanie, ktorý ho osobne priviedol
z Pešti na Slovensko. Ale jed zrady, ktorý už prenikol celú Jehličkovu
bytosť, nevedel prekonať; k zrade ho stále niečo nutkalo a tak zotrval
až do svojej smrti.
Tragický príklad rozumovo veľmi nadaného človeka, ale bez akéhokoľvek
mravného základu.
Keď prezerám stránky VI. ročníka Hlasu, vidím, že najviac polemík som
musel viesť s Jehličkovými útokmi na nás. V Národných novinách mu ochotne
doprial veľa miesta Hurban- Vajanský. A Jehlička tu vylieval svoju nenávisť
a zlobu proti nášmu hnutiu a menovite proti mne. Jehlička sa stal Hurbanovým
dobrým žiakom v nadávkach, aké dovtedy slovenská verejnosť skoro ani
nikdy nečítala.
HLINKA
V SEGEDÍNE
PRVÝ RAZ
V HLINKOVEJ CELE
Hlinka
sa pribral prekladať Písmo sväté z latinského textu do slovenčiny.
Usilovne pracoval a už vo februári mi priniesol Forró asi dvadsať strán
slovenskej osnovy z prvej knihy Mojžišovej. Hlinka ma žiadal, aby som
poopravil sloh, ale aby tou opravou nebol porušený zmysel diela.
Začal
som čítať bez úmyslu opravovať slovenský preklad. Nemal som poruke latinskú
predlohu. Slovenský preklad bol kostrbatý, sloh neslovenský, niektoré
vety dlhé a slovosled cudzí, väzby viet latinské. Mimovoľne som si pripomenul
klasický preklad Kralickej biblie. Hlinka bol dobrý ľudový rečník, vedel
aj článok do novín napísať, ale nebol slovenský literát. V školách ho
slovenčinu neučili a v praktickom živote už sa k nejakému štúdiu jazyka
nedostal. Zaujímal sa o hospodárstvo, o dogmatiku a o politiku, ale
nie o slovenskú gramatiku. Hlinka mal dobrú pamäť a značné jazykové
nadanie. Ľahko si osvojil potrebné frázy pre dennú potrebu z ktoréhokoľvek
jazyka a s tým bol spokojný.
Mrzelo
ma, že sa bez prípravy pustil do prekladu Písma. Čítal som znova a znova
jeho slovenskú osnovu a čím ďalej som strácal chuť opravovať, či vlastne
poslovenčiť jazyk, ktorým Hlinka písal.
Po čase
mi odkázal po strážcovi, či som už prezrel jeho preklad. Tak som sa
pustil do poslovenčovania. Nebolo vety, ktorá by nepotrebovala nejakú
opravu. A keď som to urobil, vyzeral hárok papiera tak, ako keby sa
boli po ňom vliekli muchy vylezené z fľaše atramentu.
Takto som „opravil“ niekoľko hárkov papiera, ktoré Hlinka krasopisne
napísal.
Požiadal som stráž, aby mi dovolila večer po deviatej hodine navštíviť
Hlinku v jeho cele. Išlo to ľahko za neveľkú odmenu. A požiadal som,
aby to oznámili aj Hlinkovi.
Pozdravili sme sa akosi chladne. Pomyslel som si: je unavený, či mrzutý?
Sedel pri stolíku a písal preklad. Sadol som si tiež ku stolu a podal
som mu rukopis Písma svätého. Dychtivo ho vybalil z novinového papiera
a keď zbadal množstvo korektúr, zamračil sa.
Rozčúlil sa, bledol i červenal sa. Vyčítal mi, že nemám úctu k svätému
Písmu, že si mám uvedomiť, že to nie je rozprávka alebo román. Že to
je Duchom Svätým inšpirované Slovo božie. Že by si neverec nemal trúfať
robiť opravy v takom posvätenom diele. A pritom obracal opravené stránky
rukopisu a čím ďalej, tým viacej sa rozčuľoval. Nechal som ho vyhovoriť
všetko, čo mal na srdci a proti mne. Keď sa utíšil, dal som mu pokojnú
a priateľskú odpoveď. Prosil som ho, aby sa nehneval, že je toľko opráv.
Pripomenul som mu, že ma o tú opravu požiadal. Že mu radím, aby ďalej
neprekladal, lebo je to zlý preklad, ukazujúci, že neovláda slovenčinu
ani slohovo, ani gramaticky. Ak si myslí, že aj on je inšpirovaný Duchom
svätým, keď prekladá latinský text do slovenčiny, musí pripustiť, že
aj Českí bratia Blahoslav a Lukáš a podobne aj Martin Luther mali takúto
inšpiráciu, keď prekladali Písmo sväté.
Ale to
sú klasické preklady, vynikajúce dokonalosťou a krásou jazyka, čo sa
o tomto slovenskom preklade nedá povedať. Potom som mu ukázal, ako znie
jeho veta a ako má znieť podľa ducha slovenského jazyka. Chyba je, že
sloveso dáva dôsledne na koniec vety – tak, ako je to v latinčine –
čo v slovenčine nemá jasný zmysel; že prívlastkové prídavné mená kladie
za podstatné meno; že nerešpektuje zvučnosť a lahodu slov v slovenčine,
a preto je jeho štýl kostrbatý a nemelodický. A čo sa týka tých „nevercov“,
že mu pripomínam slová Kristove o modlitbe publikána a farizeja v Jeruzalemskom
chráme, že je z Písma zrejmé, že Kristus si viacej vážil pokorných hriešnikov
ako nadutých farizejov.
Pred odchodom
sme sa porozprávali o bežných udalostiach, o tom, čo nám píšu naši ľudia
o pohybe v slovenskom ľude, ktorý vyvolalo naše uväznenie. Nakoniec
som mu poradil, aby išiel k lekárovi, že vyzerá veľmi biedne: je bledý
a unavený. Vizitu odmietol podľa svojej starej nedôvery k lekárskej
vede a k lekárom vôbec.
Návšteva
– tak sa mi zdalo – skončila pomerne dosť zmierlivo. Hlinka, keď chcel,
vedel sa dokonale ovládať a nikto by na ňom nezbadal, čo sa odohráva
v jeho duši. Iba mimochodom som podotkol, že píšem Ľudovú zdravovedu
a že mám ťažkosti s lekárskou terminológiou. Usmial sa a urobil odmietavý
pohyb rukou. Vedel som, čo chcel týmto gestom naznačiť.
PRECHODNÍ
OBYVATELIA
Pred letom
sa zaplnilo väzenie veselou spoločnosťou: advokátmi, statkármi z Dolnej
zeme, nižšími aj vyššími úradníkmi. Vo väzení bolo hlučno. Medzi nimi
bol aj náš priateľ, dr. Vladimír Fajnor, z Banskej Bystrice. Dostal
neobyčajne veľký trest za súboj – šesť týždňov. Obyčajne sa to trestalo
ôsmimi dňami.
Novinári boli poväčšine z národnostných krajov: Srbi, Nemci, Rumuni.
Zvláštne
bolo, že sedeli pre články o černovskej vražde. Prvý článok o tejto
brutálnej vražde vyšiel v Slovenskom týždenníku. Prvú pomoc som poskytol
raneným hneď po streľbe, asi o hodinu. Vyhotovil som si na mieste činu
zápis o mŕtvych, o ich rodinách a o ranených, ktorí sa ukrývali po domoch.
Podľa týchto zápiskov som napísal hneď v pondelok do Týždenníka rozsiahly
článok. Článok odviezol dr. Burjan do Pešti, aby si podľa neho pripravil
Hodža interpeláciu v sneme.
Článok
z Týždenníka nebol žalovaný. Napísal som ho tak, aby ho nemohli žalovať:
uvádzal som iba holé fakty bez poznámok a vynechal som všetky prídavné
mená, ktoré by mohli pobúriť čitateľa. Ale aj tak pôsobil strašným dojmom.
Fakty zneli asi takto: X Y, 45 ročný; guľka ho zasiahla v okolí srdca;
okamžitá smrť; zem, kde ležal je presiaknutá výronom značného množstva
krvi; zanechal vdovu a 5 detí. A tak to bolo v štrnástich prípadoch
smrti. A k tomu ešte asi štyridsať ranených, ktorých mená som neuvádzal,
ale popísal som ich zranenia na ruke, na stehne, na hlave, na boku a
podobne. Vyzeralo to ako protokol o úradnej pitve.
Článok
pobúril verejnosť Uhorska aj Európy holými faktami. Na túto strašnú
vraždu reagovali národnostní novinári a ocitli sa v segedínskom väzení.
Hodžova interpelácia do zúrivosti rozzúrila maďarskú šovinistickú snemovňu.
Andrássy, minister vnútra, odpovedal Hodžovi, že žandári konali svoju
povinnosť, keď zbraňou bránili štátnu suverenitu proti buričom. Proti
buričom, ktorí nemali zbrane, ani úmysel búriť sa proti štátnej autorite!
Na jednej
prechádzke som im porozprával podrobnosti o černovskej vražde aj o článku
zo Slovenského týždenníka.
Duelanti – to bola kasta sama pre seba. Málo sa s nami stýkali. Celý
deň popíjali, hrali karty, hulákali a vadili sa medzi sebou. A my sme
sa na nich pozerali zvysoka. Na prechádzkach sme sa vzájomne ignorovali.
Nuž akoby nie? Maďarskí páni a národnostní buriči.
ZNOVA
NA SLOBODE
Moje
uväznenie sa skončilo 11. septembra 1908. Tri dni pre týmto veľkým dňom
som navštívil Hlinku, aby si pripravil poštu, ktorú vynesiem a aby som
sa s ním rozlúčil.
Riaditeľ nám povolil, aby sme sa stretli v prijímacej miestnosti. Mala
tam byť aj stráž, ale nebola, a tak sme sa mohli voľne rozprávať. Hlinka
vyzeral veľmi biedne: unavený, bledý, zvädnutý. Sťažoval si na tú istú
chorobu, aká aj mňa obchádzala: často zaspí, nepamätá si, čo pred chvíľou
rozprával alebo robil. Okrem toho trpel neustálymi bolesťami žalúdka
a hnačkami. Poznal som túto jeho chorobu, ktorá trvala už od jeho pôsobenia
na fare. Ale neriadil sa pokynmi lekára a neužíval ani lieky...
Predsa
som mu len dôrazne radil, aby išiel ku skúsenému lekárovi v meste. Snáď
by sa mohol takto dostať aj do nemocnice a preč z väzenia. Myslím, že
neposlúchol.
Boli sme spolu asi hodinu. Mnoho sme nehovorili. Akýsi tieň ležal medzi
nami, čo nám kalilo otvorenosť a dôveru v rozhovore, na tvárach, v pohyboch.
Začal som o jeho obžalobe v Ríme, o ktorej sme sa dozvedeli od Alojza
Kolíska, katechetu z Hodonína. Sľúbil som mu, že podnikneme všetky kroky,
aby ho Svätá Stolica oslobodila od žaloby. Naznačoval, kde a ako by
sme mohli urobiť ďalšie kroky.
Rozhovor
ožil a tiene smutnej rozlúčky sa trošku rozjasnili.
Ale keď sme si podávali ruky a bratsky sme si padli do náručia, cítil
som vlahu na tvári a ľútosť v srdci. Priateľské zväzky, ktoré nás spájali
už od chlapčenských rokov až po túto chvíľu, nedali sa potlačiť, i keď
sme sa občas pohádali a názorovo sme stáli ďaleko od seba. Vracal sa
do svojej cely, v ktorej mal sedieť ešte vyše roka. O tri dni prišiel
objednaný voz pred bránu väzenia a odviezol ma na nádražie.
/.../
Je mi
odporné písať o Hlinkovej honbe za majetkom a peniazmi starých vdov
a bezdetných rodín.
Ostatne Hlinka, keď opustil slovenský tábor, upadol do spoločnosti bezcharakterných,
hmotárskych ľudí a navidomoči chátral telesne, duševne aj morálne.
Nerád
píšem tieto riadky o Hlinkovi. Ako človeka som ho mal rád a boli sme
spojení kmotrovstvom. Ale nemôžem sa nepostaviť proti tomu duchu, ktorým
bol preniknutý jeho život. Proti duchu pomsty, zrady, chorobnej slávybažnosti,
proti akémusi sadistickému smädu po krvi a cynizmu voči slabým a nešťastným.
Opúšťal priateľov, nedržal slovo, vyhľadával zvady a v ľuďoch, ktorých
očaroval rečami, prebúdzal tie najnižšie pudy: hnev, nenávisť a pomstu.
Na týchto základoch budoval stranu a ešte aj dnes sa hlása, že národ
má byť alebo by mal byť vedený v tomto Hlinkovom duchu. Ak by sa táto
snaha mala uskutočniť, slovenský ľud by sa dožil tragického konca v
Európe medzi kultúrnymi národmi.
Len nejaká
veľká, vzrušujúca udalosť mohla Hlinkom otriasť; a to sa stalo na konci
svetovej vojny.
Krátené,
celý text nájdete v tlačenej podobe časopisu FRAGMENT.
|
|
Obálka
čísla:
Kresba Ivan
Csudai
Obsah
čísla:
Jiří Kolář
Básnictví
str. 3
Jela Krajčovičová
Tápať vo svetle
str. 7
Natasza Goerke
Paralely
str. 19
Jovan Hristić
Barbari
str. 39
Jiří Kolář
Nebudu skuhrat, nikam to nevede
str. 47
Saša Jelenkovič
Cesta na Aljašku
str. 57
Susan Sonagová
Projekt návštěvy Číny
str. 65
Alexander
Goldstein
Tina, Greta, Robert
str. 97
Daniel
Levicky-Archleb
Skrat-ky
str. 119
ARCHÍV
Vavro Šrobár
Z môjho života
str. 139
|
