| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
Fragment
ročník 2003, číslo 1-2
Mila
Haugová
Archívy
tela
KDE SÚ
Všade tí, ktorí
ma milujú. Kde sú tí, ktorých milujem ja? Lúka v snehu: Vo mne sneží,
do teba sa sype sneh. Oko v nás nemá spojenca. Prsty vidia. Pulz putuje:
Všetko citové sa odohráva v marci? O zime len tušíme.
Chcem ťa napodobniť. Môj jazyk nejde tak ľahko. Zadŕha sa v hrdle dvojjazyčnosti.
Smiech. Ty. Sedíme po milovaní v lese. Sú tam dve mraveniská. Jedno
trochu steblom odkryjem: „pozri už sa im tu páči, majú vajíčka“ hovorím
a zasýpam odkrytú časť. Toto by som rada robila celý život. Zasýpala
odkryté mraveniská.
zjavná (teda vedomá?) inšpirácia: Kto chytá v žite...
Nezabudnúť na sen
s dvorom... Zabudla som na sen s dvorom na... druhý život, v ktorom
budeme pociťovať, premýšľať o tom, čo sme prežili v tom prvom. Akýsi
následný výklad snov. Trochu zo sna s dvorom. Červená stanica s dvorom,
ktorý končí pri koľajniciach. Potok. Pod vodou sa ukážu kamienky farebnejšie
a bližšie. Bijem dcéru po ústach, zaleje ju krv, nenávistne jej zmodrejú
oči... Bojím sa tela. Budúcnosť
vrhá tieň.
Kto ma vráti mojej vnútornej tvári. Kto ma odtrhne snom?
DCÉRA KRIČÍ
Botanický sen.
Dcéra kričí lebo jej strihám vlasy. Je malá ale postupne rastie predo
mnou. Koľko vlasov jej ostrihám toľko znova narastie.
Som po hrdlo zakopaná v zemi. Matka mi dáva jedlo. Musím tam zostať
kým nenarastiem
a
nerozkvitnem (neporodím.)
Iný sen: hráme
s dcérou švorručne na klavír v čínskej reštaurácii. Okolo malé Číňanky
v tradičnom oblečení: sme dve všetci ostatní sú iní.
JEDNOHLASNÉ TELO
Šťastie: ako sa
vlak v Uľanoch nad Žitavou rozbieha: ako sa v popoludňajšom slnku ligocú
ešte jedny paralelné koľajnice: ako žlté dule tvrdo vystupujú spomedzi
ustupujúcich listov: ako malý chlapec vlečie puzdro s husľami: ak sa
ešte teraz niekto chce učiť hrať na husle: Boh je.
Ako jej to povedať:
keď sa niečo končí tak niečo začína: vieme čo strácame: nevieme čo nás
čaká: ako to povedať?
Malý jesenný strom
v pohyblivom vzduchu: kontemplácia: jednosmerný vstup do uzlov siete:
Odstrániť trhlinu:
Tri jaguáre roztrhali v klietke svoju ošetrovateľku:
Reč ktorá je skutočná zodpovedá tej zo sna:
Dva zlaté hady zodpovedajú telám po milovaní:
Nemennosť a zmena: dva fascinujúce konce povrazu: teraz to bude naozaj:
hovoríme si: ide o schopnosť „ja môžem“ „môžem to čo chcem“.
Skúsenosť môjho ženského tela: skúsenosť iného tela: dve strany nášho
bytia: vidím sa v skúsenosti toho druhého: tvorím svoju:
Tvoje telo je
môj čas... je naozaj možný len tento svet obývaný prestrašenými ženami
a mužmi...
:lebo ako rozpínanie duše tiel: ich pra-prítomnosť: ako by sme naraz
boli a neboli: iba sa na to pamätáme viditeľní a neviditeľní v symetrii
telesného spojenia v mystike jedinečného vzťahu: ale nevidíme keď sme
pri-blízko...
TEÓRIA
Autorka umeleckého
diela:
Alebo niekoľko skusmých postrehov na ťažkú tému.
„K ďalšiemu zvyku kmeňa patria básnici. Niekoho z kmeňa napadne zoradiť
šesť alebo sedem slov, spravidla záhadných. Nevydrží to a začne ich
vykrikovať stojac uprostred kruhu, ktorý okolo neho vytvárajú na zemi
ležiaci čarodejníci a obyčajný ľud. Ak ich báseň nevzrušuje, nestane
sa nič, ale ak ich slová básnika zasiahnu, všetci sa od neho mlčky vzdialia,
vedení posvätnou hrôzou (under a holy dread).
Cíti, že na neho
zostúpil duch: nikto sa viac na neho nepozrie, nikto s ním už nikdy
neprehovorí, dokonca ani jeho matka. Prestal byť človekom, teraz je
bohom a ktokoľvek ho môže zabiť. Ak je to možné uchyľuje sa básnik do
pieskovej pustatiny na severe“. (J. L. Borges)
„Jazyk samotný
je vo svojej podstate básnictvom. ...Nie preto je jazyk básnictvom,
že by bol pra-poéziou, ale poézia sa uskutočňuje v jazyku.“ (M. Heidegger)
Alebo teraz to
isté jazykom básne:
...nezdá sa ti akoby pre všetko niekde existovala už nejaká predloha
a ty len... už si votkaná do vzorky hviezd (hodvábny uzlík v nekončiacom
vzore): zabudla som zdvihnúť poslednú stopu, neurobíš nič, čo nie je
v tebe, nemusíš písať za sklom seba, požehnaný je každý črep...
Niet záruk, nikdy
nevieš, či ešte „príde báseň“. Keď z nevyhnutnosti vnútornej
cesty vzniká autorka, ako čosi neukončené, nedopovedané, nezavŕšené,
vtedy sa... cesta za najbližším rohom môže končiť priepasťou či slepou
uličkou, šialenstvom (u Camille Claudel – poetky priestoru), zvolením
samoty (Emily Dickinson), či smrťou (Sylvia Plath alebo Virginie Woolf).
Kto odhalí tajomstvo dňa, keď na stole leží dokončený rukopis zbierky
Ariel a Sylvia Plath starostlivo zaizoluje izbu, v ktorej spia jej dve
deti a pustí si plyn.
Čo je medzi tým a posledným pohybom ruky k plynovému kohútiku: absolútna
premena autorky na dielo? V básni Hrana sa to „dopredu napíše“: Teraz
je táto žena dokonalá./ Jej mŕtve telo/ nesie úsmev naplnenia, ilúzia
gréckej osudovosti/ plynie v záhyboch jej tógy...
Myslím si, že
tá, ktorá tvorí, je stotožnená so svojím dielom, ale vždy je medzi ňou
a dielom priepasť, hoci u niektorých je veľmi úzka, dá sa zdanlivo ľahko
preskakovať, ale o to je hlbšia a neustále prítomná, hotová otvoriť
sa a pohltiť. Niekto do priepasti cieli, niekto ďalej žije s vedomím
jej prítomnosti, Sylvia Plath sa do nej priamo programovo rúti: „A ja
som šíp,/ rosa, čo letí/ samovražedná, splynutá s tým, čo ju poháňa...“
Tvorba ako rituálna
vražda na sebe samej, obeťou je "iný život", ktorý je mimo písania
a tvorby. Po rituálnej vražde seba, ktorá je z psychologického hľadiska
individuáciou, čo znamená jungovsky stať sa sebou a pokiaľ pod individualitou
chápeme najvnútornejšiu, najkrajnejšiu a neporovnateľnú jedinečnosť,
znamená to teda stať sa vlastným úplným bytostným JA. Niekoľkými JA,
ktoré nás tvoria a s ktorými, ak máme šťastie, nie sme v rozpore.
Sacer znamená sväté,
ale zároveň prekliate, vznešené a hanebné, vysoké a nízke. A znova Sylvia
Plath: „Písanie je náboženský akt: je to usporadúvanie, reformovanie,
znovupoznanie, znovumilovanie ľudí a sveta takého, aký je, kde autorka
vytvára svet taký, ako by mal byť.“ Takže sa v skutočnosti padá
do NEEXISTUJÚCEJ PRIEPASTI.
Ako, to už si každý
vybavuje sám. Hovorí sa tomu aj splynutie s osudom.
Odkrývanie alebo
o tom istom. ako smrť ako zrodenie. tvorba je vždy kdesi medzi...
osvetlí naše temné jaskyne...
znova
:pohyb seba ako noža v nepriepustnej tme, Alfa nevie, všetko,
čo by mala vedieť, túži nevedieť. stromy v zúrivosti zimy, ruka
severného svetla, v snehu snenie ciest. dosiahnem ťa, hovorí,
obsiahnutú v roztiahnutých krídlach, skrytú v prudkom trepote
v mlčanlivej hre.
:márne, hovorím
si márne, krídla ma nesú, ale smer určuje čosi
jemne rozostlané v oku, rôzne chyby horizontu, šikmo rozseknuté lúče,
sťahovanie hviezd.
Nikdy nepozerať
bez privretia viečok? Je autorka predsa len ilúzia,
všetko robia za nás slová? Čie sú to slová?
Sú tvorcovia len „použití?“ Neexistuje žiadna slobodná vôľa?
Odtlačok mojej ruky. Mohla by to, čo píšem, napísať niektorá iná (žena)?
Ktorá iná? Prečo a ako?
Píšeš, tvoríš predovšetkým pre seba... ale celkom nie...
Potrebuješ lásku (iných)(uznanie). Píšem, aby ma milovali.
Pomáha ti to, alebo ťa to vháňa tam, kde ani nechceš.
Na druhej strane sa predsa len musíš na tom všetkom vedome zúčastňovať.
Tvorba vyžaduje inteligenciu citu, musíš sa, a hlavne to platí pre autorky,
rozhodnúť pre život v pravde, vziať na seba svoj vlastný život, nie
cudzí: mužov alebo dieťaťa... A tak je tvorba sebapotvrdzovaním a zároveň
sebaobnažovaním, je tu priestor, v tomto veľmi obmedzenom svete, kde
sa ešte dá dýchať v rytme vlastného dychu. A vykloniť sa zo seba, zo
svojho osudu:
Alfa sa blíži k zimnému spánku,
hľadá čistokrvné slová, pohyb
na svoje kruté zimoviská, miluje
skoro dokonalý októbrový spln.
Keď hľadá seba, hľadá aj muža,
nemôže ničomu navždy uveriť.
Mučí sa, viní, živí sa zlými slovami zaklína, čaruje,
stráca sa všetkému, čo jej doteraz patrilo. Alfa už nepozná miesto,
kam by sa pohla, priestory zapĺňa dcéra a muž. Stuhnuté ruky sa vnárajú
do slov. Alfa chce báseň, tá stále zomiera, možno aj ona. Báseň vzdoruje,
báseň je voda. Chce mať dve kamenné tabule. Slová. Tu chce byť presnejšia,
ako je smrť.
V diele autorky
je to, čo sa deje medzi Bohom a človekom. A Boh si to pamätá v srdci
Medzi(stupeň) o
kráse
„Existuje väčšia krása ako vidieť všetko?
Jednorožec je jednorohé zviera.
Dva rohy, dve oči, dve ruky, dve pohlavia, dva vaječníky,
dva semenníky sú znakom dvojnosti (zdvojenia)
Jeden roh, oko v strede čela, lingam a yoni jedno srdce, to je androgýn.
Jednorožec posvätné zviera v svätom háji, je to iracionálne zviera.
V Číne ho nazývajú Ki-lin. Matke Kung-cea, predtým ako sa jej narodil
syn, sa vo sne zjavil prvý Jednorožec, tak, že vyskočil zo zeme.
Živého Jednorožca skoro nikto nevidel.
Jedno je neopakovateľné. Je len raz. Jediný raz.
Prvý raz a naposledy. Nezachytiteľné a neurčiteľné.
Mystérium. Strážca mlčania v nemom svätom háji žijúci
mlčanlivý Jednorožec, na prahu zákazov, posledná bytosť,
najkrajnejšia postava bytia, to Jedno.“ (B. Hamvas)
ILÚZIA
22. 1. 2000
Vždy keď milujem, tak si myslím, že tak som ešte nemilovala.
Teraz-znova.
Tuším to, čím všetkým si...krása... otvorená duša svetla...
prekĺznutie farieb do slov...
Na fotografii nahého tela ležiaceho dolu tvárou neviem s určitosťou
povedať:
si to Ty alebo ja...
Rytmus. Identifikácia. Hudba cez hudbu. Disociácia času.
Porovnávanie. Pokus o rozšírenie (sa). Identifikácia. Psychotický aspekt.
Pred-reč. Jemnozrnný raster (tvoje oko). Jednosmerný priesmyk do nás.
Ústa (moje) na Tvojom chrbte. Som živá.
Všetko je z dychu, ktorý mizne.
30. 1. 2000
Alúzia (klíčenia a rastu) byť rastlinou: semenom v zemi: ležať tam dlho
(1000 rokov a potom vyklíčiť) vidieť že sa všetko zmenilo
skúšať vyklíčiť: rastlinne pomaly (byť stromom v lese plnom stromov
(skryť sa) (byť) prerásť k okraju k priamemu svetlu (to je láska) (hovorím)
(si) to volám sa... volám seba do neodročiteľnej voľnosti vôle: pretelesňujem
sa zmeny všetkými smermi (ozvena mena) a (znova zmena)
ja a ja
medzi
mnou a mnou
SEN: Kone u
nás v ohrade jeden biely žrebec zhodí brvno a ujde z ohrady beží až
sa stratí za obzorom potom sa vráti nevidím ho ale počujem ako praskajú
konáriky a listy sa šúchajú o jeho srsť stojíme teraz kdesi na dvore
je tam blato skoro po kolená mám čierne zamatové nohavice nechcem sa
zablatiť – kôň je nádherne biely nechcem aby sa zašpinil
stoja tam aj dvaja muži jeden má čižmy mohol by koňa previesť ale
nikto sa nehýbe obraz zmeravel – vtedy sa naraz kôň sám obráti a ide
okolo domu (inou cestou) späť do ohrady: nevidím ho ale viem to.
Kráčajúca v
zdvojenom svete
Kráčajúca v...
Vertikála je prvkom
stvorenia.
Žena ktorá sa postaví
a kráča
Ležať žensky pasívne?
(horizontála / šikmo)
Neznámy múr. Sú: kým sú milované (telá)?
Darované tomu istému osudu: blízkosť tých istých.
Zraniť ťa vedia len tí najbližší. Ach, táto chladná záhrada,
jej bytosti a ich tiene.
Daruj sa Anjelovi.
Porozumenie.
Všetko je v krídlach.
Všetko je v tom ako presne letíš (m).
Patriť.
Ty si sen mojej krvi.
NEVLÁDZEM
9. 9. 2001
búšenie srdca povedz mi pravdu hovoríš akú akú ako?
ISTÉHO DŇA
S. Plath pokračuje
aj v Anglicku v hľadaní Mužov. Muža, „ktorý by bol aj pod povrchom z
otcovského materiálu.“ Píše matke, ktorej zároveň vyčíta, že ju pripravila
o otca, lebo si vzala starého muža, ktorý skoro zomrel! Vezmime si na
pomoc denníky a uvidíme, že v ten istý deň, keď píše matke list, je
tu aj záznam z denníka, možno o niekoľko hodín starší...
(Ted povedal: Sylvia, pozrel mi do očí a bola som stratená...) (bol
Ted z otcovského materiálu?)
O
sedem rokov ju opustí, zostane sama s dvomi deťmi. Vedela naozaj, čo
je to z otcovského materiálu?
Alebo, ako sa to u nej často stáva, obraz, ktorý o seba matke v listoch
vytvára, sa často nezhoduje s tým, čo píše sama pre seba v denníkoch
a už vôbec nehovoriac o básňach, ktoré si, vznikajúc, žijú a vyberajú
celkom iné z nás ako to, čo by sme vedome chceli:
matka ako negatív dcéry... alebo dcéra ako
inak vyvolaný film (z toho istého)
irreverzibilné?
SLEPOTLAČ
;polopriepustná
nepriesvitnosť: matná aura: sotva naznačených
neznámych o sebe (v sebe) žijúcich tvarov (kresba tužkou)
slepotlač: tvar stlačenej kukly, z ktorej nič nevyletí: len je: tajomné
pred-ro-denie: dotyk ohňa? obhorený okraj sna: náznak postavy, oblúk
brána? vchod? alebo cesta, chodník –
toto je uložené v púšti sieny v azúre alebo tyrkyse? oblohy? vody? alebo
je to len moja predstava púšte ako miesta čistoty, utiahnutosti a tvorby
a voda-obloha ako sakrálne pozadie, kde sa to deje –
vertikálne delenie čiarami, horizontálne farba a štruktúra zakrývanie
polopriesvitným papierom: presvitá skoro nezapamätateľná kresba, ktorá
rezonuje s čímsi, čo tu bolo ešte pred s(nami): potom sa vertikály kdesi
zmnožia, zahustia, vyrastajú zhora? zdola? zo stredu – orientácia sa
rozpohybuje – púšť sa rozrastá, alebo zmenšuje? znaky, sediaca postava
– Egypt?
upokojujú pod blanou membránovo dýchajú čiary, čísla? písmená? dvojka
–alebo zet?
zavriem oči, obraz drsný, cítim v drsnosti – prst prechádza po reliéfe
vertikálne, dotkne sa čohosi mäkšieho, vyvýšeného, oválneho, potom prehĺbeného
a nakoniec pauza na hodvábe papiera – svet na ploche 6x12 cm chvejúci
sa nedočkavosťou po slovách po čiarach a pohľadoch: uzatvárajúci sa
do seba spolu s mojím pohľadom: už vytvorené – uvidené – napísané –
obrazom K.
2. 10. 2000
* premiestnenie medzier v priestore * neskoré plody sa oddeľujú * ústa
v hladkej kôre * jeseň na Zajačej Doline * bývame tam 47 rokov * po
dlhom čase odvaha vedome navštíviť predchádzajúce miesto detstva * Topoľčianky
* koľko lásky * koľko nenávisti * nespravodlivosti voči našej rodine
* ale všetko je už len ako pohyb v limuzíne a vonku neprestajne čosi
jemne bzučí * skoro neha * vrstvy písma * prestupujúce moje pokožky
* dom na rohu * okná do dvoch ulíc * malý potok * už neviem ako sa volá
* mačka od nás navždy odišla keď sme jej tretíkrát zabili mačiatka *
možnosť byť * potom návšteva otcovho rodného domu vo Vrábľoch * zavretá
brána * spustnutý dvor * nikto tam teraz nežije * kostolná ulica * pozerám
cez medzery v latkovom plote * idem si oproti * váhavo * lebo sa tam
už nevrátim * nemala som fotografovať * mala som to uložiť v sebe inde
* otec zomrel poloslepý * leží vo Vrábľoch * znie to skoro ako nadpis
jednej knihy * 10.10.2000
SKORO O ROK
4. 10. 2001
Nobelovu cenu za medicínu udelili trom vedcom – Švédovi Arvidovi Carlssonovi,
Američanovi Paulovi Greengardovi a rakúskemu emigrantovi v USA Ericovi
Kendelovi – všetky práce sa týkali výskumu mozgu, prenosu signálov v
nervovom systéme, skúmania úlohy neuroprenášačov, mechanizmu ich pôsobenia,
chemických procesov a molekulárnej génovej štruktúry. Ich objavy sú
dôležité pre spoznanie mechanizmu duševných chorôb... Candel a Greengard
úzko spolupracovali, výskumy robili na morskom slimákovi z čeľade Aplysia,
u ktorého sa mohlo každé podráždenie sledovať na molekulárnej báze.
Zistili, že pri silnom podráždení serotonínom sa medzi nervovými bunkami
vytvárajú nové spojenia, ktoré absentujú pri už spomínaných duševných
poruchách. Objasnili génový mechanizmus dlhodobej pamäti... Je to úžasné,
ako mozog hovorí sám so sebou... ako sa v záplave správ o ničení objaví
čosi úžasné a povzbudivé, čo vzbudzuje hlbokú úctu pred dlhoročnou každodennou
prácou (všetci traja vedci majú okolo sedemdesiatky), ktorá v konečnom
dôsledku pomaly objasní mozgové pochody a v praktickej oblasti prinesie
úľavu mnohým... aj blízkym...
* či nás udrží
fragment * útrobné dýchanie * a ventura *
inštinkt nostalgie * úzke rezy mozgom* dvojlom
jednoklonného krištáľu * jeho obmedzené hrany *
opakované hrany * plochy vodorovne rýhované * lastúrový
lom * opalizujúce svetlo * crystallus-cryst(f)allus *
magnetické polia * úžas * ešte sme * fosfor na krídlach
anjela * symbióza neexistujúceho s tušeným * maska sna *
16. 10. 2000
Slnkom
zaliata jeseň ako pred desiatimi rokmi. Druhýkrát kvitnú jarné kvety.
Okamih príchodu a odchodu. Nič tu neurčujem.
Preklad pre seba: (teraz už aj pre vás, keď ho uverejňujem. Bataillov
prvý text, napísaný v roku 1918, s názvom Katedrála v Remeši, je náboženskou
meditáciou o katedrále.
Ak pokladáme obraz katedrály za metaforu pre metanaráciu, konzervatívny
jazyk, ktorý kontroluje a manipuluje, je fascinujúce čítať tento prvý
text, keď si pripomenieme Bataillovu neskoršiu rolu sabotéra. Katedrála
v Remeši je triumf modlitby a má takú štruktúru, ktorú sa pokúšal potom
Bataille po celý svoj život ničiť.
„A myslím si,
že aby niekto mohol žiť, mal by vidieť žiariť toto svetlo. Je priveľa
bolesti a zármutku medzi nami a všetko sa zdá byť väčšie pod tieňom
smrti. Jana z Arcu, plná hlasov a nádejí, skončila vo väzení a v plameňoch:
my sami máme dni smútku a deň našej smrti striehne v čakaní na nás ako
zlodej. Sme smädní po úteche. Je pravda, že božie svetlo svieti pre
nás všetkých, ale my vždy zablúdime do denných starostí, ktoré sú ako
popol v chladnej miestnosti, ako novembrová hmla. Jedného dňa, keď som
žalostne nariekal nad strasťami, priateľ mi povedal, aby som nezabudol
na katedrálu v Remeši a vtedy som ju náhle uvidel znova, takú obrovskú
v mojej pamäti, že sa mi zdala, akoby vyčnievala zo mňa do svetla, ktoré
bolo navždy nové. Videl som ju ako najvyššiu a najnádhernejšiu útechu,
ktorú nám zanechal Boh, a myslel som si, že kým trvá, aj keď v ruinách,
budeme vždy mať matku, pre ktorú môžeme zomrieť. To bola vízia, ktorá
utešovala svätú Janu z Arcu v jej cele počas dlhého procesu: pretože
aj v najtemnejších hodinách sa remešské zvony chveli pred ňou v triumfálnom
svetle, po ktorom túžila túžbou väčšou ako ktorýkoľvek človek. A vízie
Jany z Arcu sú pre mňa aj po štyroch rokoch rovnako vzrušujúce, sú svetlom,
ktoré obetujem vašej túžbe: vízia katedrály v Remeši zaliatej slnkom.“
(Bataille)
Mrzí ma, že viem
tak málo o týchto ženách: Jana z Arcu... Hildegard von Bingen...
A koľko bezmenných
hlbokých čistých ženských životov...
ŠÍP AKO CIEĽ
Viditeľne-ne-viditeľne
návrat jazyka/neskorého citu
je útočiskom pre mňa
temné keltské krídla pohyb tkaniva kameňa
pohyb je presný keď nevieš
(rastliny sú pomalé zvieratá
som pomalé zviera)
:krúži okolo nás, sprevádza, prenasleduje, uniká: vždy akoby navždy:
v nás, cez nás: za horizontom nenápadne sa vzďaľujúcim
:hlboká spriaznenosť podstaty s vnímaním (oči, ústa, spánkové kosti,
vlasy na šiji) zdanlivo mimo konkrétne
zmyslového (len uvidieť), hlboko zakotvené v zmyslovom (len
sa dotknúť, len končekmi prstov, všetkým preniknúť)
:esencia (uvidieť sa v inej tvári, ako ten druhý/ tá druhá)
ešte spojení už s nápisom rozlúčky na palimpseste kože za-
pisovanie, pre-pisovanie, roz-pisovanie znakov... ty-len-ty
si všetko ...a Boh pritakáva a díva sa za nich
:ja a ten druhý ...kde si, keď nie si tu, čím si, keď ťa nevidím? absurdná
predstava jeden bez druhého, a predsa neustále vzďaľovanie v približovaní
–
:obraz milovaného odkiaľ berieme? je tu, bol tu vždy, len sa nám v určitom
okamžiku s niekým spojí (sila prvého pohľadu) – svet vnímania presahujúci
do sveta pohybu,
odvaha otvoriť sa (tektonický zlom) nemennosť a zmena, dva fascinujúce
konce povrazu, na ktorom veselo tancujeme
nad tým, čo sme zanechali, rozhodnutí, obrátení k zmene:
teraz to bude skutočné, hovoríme si (ide o schopnosť: ja môžem
:skúsenosť môjho tela: skúsenosť iného tela, sú dve strany nášho bytia
a vidím sa v skúsenosti toho druhého/tej druhej).
Tvoje telo je môj čas... sme dva temné pohyblivé horizonty, dve zrkadlá
proti sebe, svetlom popísané steny labyrintu
:je naozaj možný len tento svet? obývaný prestrašenými
Anjeloľuďmi, ktorí sa v zúfalstve a zároveň úľave vrhajú k sebe, aby
na chvíľu našli útulok pre telodušu ...telo ako rozpínanie duše, ich
spoločná praprítomnosť... ako by sme zároveň boli aj neboli, len sa
na to pamätali, viditeľní
a neviditeľní sebe i ostatným, ktorí sú mysteriózne prítomní
v jedinečnom vzťahu JA-TY
Spätne
:aprílové skoré ráno, 17. 2001, v objatí trvajúceho sna, medzi možnou
a skutočnou nehou... otváranie orchideí... vrodená reč?
:ametyst: diamant. vnútorne čisté a jasné odpovede...
láska je.
JEDEN ROZHOVOR
Hneď na začiatku
sa pýtate, aké je to byť ženou spisovateľkou. Celkom presne neviem,
lebo neviem, aké je to nebyť ženou spisovateľkou... Rovnako ste sa ma
mohli opýtať, aké je to byť egyptskou princeznou ...V auguste a septembri
tohto roku som prežila najťažšie obdobie svojho života, starosť o najbližšiu
bytosť, moju dcéru. V tom období som nenapísala ani čiarku, som spisovateľka?
Viem, že muži sa v podobných situáciách ešte viac sústreďujú na tvorbu,
ženy sa asi nemôžu: a tu niekde leží to krehké pole delenia na mužské
a ženské myslenie. Spisovateľka -žena-matka, nemôže nevie (nesmie?)
zabudnúť na túto trojjedinnosť. Sme viac v sebe, menej odcudzené, duch-duša-telo
sa vzpierajú oddeľovaniu. Ak sa to aj stane – je to bolestivé a môže
nás to načisto zahubiť. Na druhej strane zachovanie tejto trojjedinosti
môže poškodiť každú z jej častí, nedá sa písať pri plačúcom dieťati.
Matka by mala byť matka. Ale aj spisovateľka chce zostať spisovateľkou,
a aby zostala, sú potrebné často kruté „rezy“ (pamätám si dcéru trojročnú,
keď zaspávala pri mojich vymyslených večerných rozprávkach, držala som
ju za ruku, zdalo sa mi, že pomaly zaspáva, opatrne som si začala vyťahovať
ruku z jej rúčky a už som myslela na to, že si budem môcť písať... keď
som si ruku úplne vytiahla zrazu mi ju znova chytila: „Nechoď ešte!!!“
niekedy som odišla
(my)
odjazvené
telá vystupujúce zo seba, znovunájdené slová, gestá lásky, priblíženie,
svet pod pokožkou, cesty rozprestreté do krajín vypätej duchovnosti,
slovom všetko,
ale akosi inak a od bolestného začiatku.
Druhý rozhovor
(možno bol
z časového hľadiska prvý?)
Čoraz ťažšie prezimovanie,
ale čas nikdy nezomrie,
je tu nádej... prísna vášeň života. Čo robím? Pracujem v Romboide, ešte
stále... Nakupujem vianočné darčeky, hľadám pre každého niečo,
čo urobí radosť. Prekladám, usilujem sa preklenúť priepasť medzi originálom
a prekladom, pri Paulovi Celanovi sú priepasti obzvlášť hlboké. A čítam.
To robím vždy, práve som začala Vedu o mytológii (K. Kerényi a C. G.
Jung) a intenzívne, ba priam obsedantne sa teraz zaoberám maliarom Paulom
Cezannom – videla som nedávno v Londýne úžasnú zbierku a v nej niekoľko
nádherných Cezannov
znova a znova ma fascinuje, ako priestorom obrazu zachytil svetlo ako
hmotu...
Toto je môj december. Žijem. Dýcham. Možno niečo napíšem. (1995, jeseň)
Čítam, aby sa zväčšilo moje srdce... (José Ortega y Gasset).
Čo nevidíme, ale je to tu, totiž: „Udiala sa tu istá zmena vo vnímaní
sveta, zmena, ktorá sa dotýka dokonca aj nedotknuteľných spomienok:
zase už vidíme „svet“ – ale čo to znamená svet? – v inom svetle: akoby
aj životné pocity boli dnes menej trvalé ako v predchádzajúcich dobách:
vládne tu značný nepokoj.“ (Christa Wolfová).
*
...obsahy, trpezlivo
skladá obraz ohrozujúceho a rútiaceho sa sveta, hľadá slovo, presné,
správne, pokúša sa dostať na dno vety, vedomá si prítomnosti, v ktorej
neoddeliteľne zliate rovnako driemu minulosť i budúcnosť.
*
...nie náhodou
sa v krátkom texte dvakrát mihne smrť. vpád brutality a života, v ktorom
sa nedá skryť pred ničím,
nikde ani
vo svojom vlastnom byte. (12. 12. 2001 sa vrátime z cesty domov a v
zadnej izbe je kameňom veľkým ako dve päste rozbité okno.
izba pláva v skle črepy zaplnili celý priestor — je zima vonku i vnútri.
okno opravia až na druhý deň. trvá mi tri týždne kým som schopná vojsť
do izby... kameň spadol na posteľ: spáva tam dcéra... keď ma príde navštíviť...
*
skutočný talent
musí preraziť ... a čo netrpezlivosť srdca, čakanie, „odročovanie času“
tiene, lásky, povinnosti? sú podmienky, ktoré je skoro nemožné prežiť:
sú osudy – byť ženou, vymknúť sa z radu...
Mužovi se nelíbí,
že se tak zcela oddávám spisovatelství, raději by viděl, abych virtuosní
hospodyní byla – nahlížím, že bychom šťastnější byli a že on šťastným
se cítit nemůže, ale nemohu si pomoci – v hospodářství jsem pouhý bezdušný
stroj. Já musím psát: když sednu ke psaní, zapomenu vše a žiji v jiném
světě... (B:N:)
Sen o sebe a o
svete, píše Alta Vášová na konci skvelého a smelého textu. Nesťažuje
sa, len konštatuje, píše svoju literatúru života, dáva jej tvar, obsah,
hľadá slová, niekedy, iste, plynú ľahko, ale niektoré majú na sebe ešte
krv pupočnej šnúry myšlienky. „Lenže deti nespia. Ako môžem pracovať?“
(texty) prichádzajú obvykle nečakane, náhodou a tam, kde nie sme
pripravení. — ona vie, rozumom i srdcom a v tom je tajomstvo —
Ako keby si
čítala len preto, aby si si uvedomila, že to, čo si myslíš ty, myslia
si aj iní. Čítanie je okrem estetického pôžitku aj uvedomenie si,
že nie sme sami, že niekto tu sa trápi podobným ako my. Trápi sa zmyslom
sveta, aj keď možno žiadny nie je. A necháva priestor pre nádej.
Anima participation
mystique
...je ťažká, vlhká ranná hviezda. Bez pamäti.
je kameň z mora, dve spletené telá (dokonalý stav)
aspoň v prstoch musí čosi zostať (tušenie konca vecí)
...je popol hviezd. Obrátené hladné kamene,
pažravý kráter seba, krátka nehybnosť pohlaví,
nádeje? na freskách Pompejí muž s vežou seba,
vtáčí krik ženy. Spln tela.
...je mlčanie. Tvoje moje meno, tajný súzvuk,
odpustenie. Kto, komu a prečo? opakujem sa – v sebe.
TRETÍ ROZHOVOR
Slová vychádzajúce
z tmy –
+ Ťažko asi povedať
niečo o samotnom zrode písania, básnenia. Hovoríte: „Nie som botanik,
som rastlina (A tá málokedy vypovedá o sebe iným ako sebou.)“ Ale predsa
– čo spôsobuje oný prechod cez blany, čo zadáva impulz k sebavýpovedi,
sebaspovedi, k odhaľovaniu toho najvnútornejšieho „ja“?
– Máte pravdu, musí tu byť „čosi“, čo zapaľuje, to čo „spôsobuje“ –
hádam láska vo všetkých podobách, láska vo všetkých svojich neprítomnostiach
– keď milujem, usilujem sa (možno beznádejne) zachytiť TO, keď sú dni
bez lásky. Usilujem sa ju básňou pričarovať (básne majú tú moc uzatvárať
do slov to, čo ešte ani netušíme). Naša myseľ je zrkadlom ohňa, často
a bolestne po ňom prahneme. Zdá sa mi ale, že na konci nášho storočia
je toto zrkadlo rozbité. Kto rozbil zrkadlo? Rada by som v básni poskladala
aspoň časť črepov. Skúšam ako, skúšam na to prísť, pokúšam sa čosi spoznať,
skúmam to jediné ja, ktoré môžem spoznať – samu seba. Básnenie mi často
pripadá ako „vivisekcia“ seba...
+ „Prvý riadok
od Boha“. Kam ale ďalej? Prepáčte, že operujem toľko s citátmi: kam
smeruje ďalší vývoj autorky, dá sa jej intencia (rastu) nejako usmerniť?
Kam po vykričaní samoty, bolesti, lásky ísť?
– Duša sveta – ANIMA MUNDI sa pred nami obnažuje v krátkych šťastných
okamihoch – to sú tie prvé riadky – alebo aj posledné...
Aká je ďalšia cesta autorky?
Mala by prijať myšlienku, že každý riadok, ktorý píše, môže byť posledný.
S tým je ťažko žiť, ale je to poctivé voči sebe.
Po vykričaní samoty, bolesti a lásky sa znova ide do vykričania (alebo
aj zamlčania) samoty, bolesti, lásky.
Niečo som vykričala, ale predstava obrovského množstva mlčiacich žien
tu stále je – mne sa nestali tie najhoršie veci, ktoré sa stávajú ženám
– každá piata žena prežila násilie... keby aspoň každá tisíca prehovorila...
+ Zodpovednosť,
dá sa tak povedať, za bytie nesieme sami. Skúšame ju vyjadriť svojím
písaním, uvedomujeme si ju ním. Nehovorím o zbytočnom etickom nánose
slov, skôr o prirodzenom morálnom tepe v každom z nás... Čoho, ak také
niečo vôbec existuje, by sa mala autorka vyvarovať? Pred čím by mala
autorka s bázňou zastať?
– Nechcem sa zbavovať zodpovednosti za bytie svoje, či mojich blízkych,
ale zdá sa mi, že aj pri vedomí najvyššej zodpovednosti akoby sme tu
„veselo skákali nad priepasťou“.
Vždy nás ohrozí to, o čom nevieme, môžeme sa pripraviť na nekonečné
množstvo alternatív, život – smrť si nájde ešte jednu navyše – Rada
by som s Vami súhlasila a zdieľala Vašu vieru v prirodzený morálny tep,
ale to asi nestačí, treba viac a vedome...znova vstať, keď spadneme
a mať na seba vyššie požiadavky ako na druhých. Toto je pre mňa veľmi
ťažké, s tým bojujem celý život
– Neviem, čoho by sa mala autorka vyvarovať, viem len o sebe, myslím,
že o istých veciach vedome nepíšem, aby som niekomu nespôsobila bolesť
(raz som to urobila a neospravedlňuje ma ani to, že TEN (predtým, dávno)
blízky človek mi ublížil tiež. Sú veci, o ktorých, kým žijú ľudia, ktorých
sa to dotýka, nenapíšem.
Súhlasím s Camusom: „Medzi pravdou a matkou volím matku.“
+ Zdá sa mi, že
vaším písaním skúšate nájsť prapôvodné pohyby úst, pra(h)lásky... archetypálne
vzopnutie srdca, výkrik?
– Áno, to by som chcela, je to krásne slovo – prahlásky, škoda, že mi
nenapadlo, keď som písala zbierku Praláska.
Je tam okrem pra, ktoré značí čosi prapôvodné a lásky (mojej obsedantnej
témy), skryté i slovo „prah“, pre mňa nesmierne dôležité: prah je posvätné
miesto, prekročenie, začiatok zmeny, prechod od viditeľného k neviditeľnému,
premena premeny: prekračovanie prahov (bolesti, citlivosti, pružnosti),
prah ako začiatok zmeny je koniec predchádzajúcej zmeny... A napriek
zmene, to archetypálne v nás,
tie temné priepasti, to milované, nepoznané, slová vychádzajúce z tmy,
ktorú možno hmatať, miesto, o ktorom nevieme, to, čo prichádza len v
snoch, to večne hladné v nás
teloduša bez dna, kruh, ktorý zo seba nevytrhneš. Výkrik
pri narodení... milovaní... zomieraní... to hlboké prvotné
áááááááá...
+ Drahá Mila, kedy
sú v človeku (a či vôbec sú) možné čisté dni?
– Čisté dni sú ako voda v púšti a okrem nich len prívaly piesku... ale
je tu ešte vietor... duša púšte... čisté dni sú možné a vôbec... Kedy?
Keď má všetko v nás „svoje“ miesto, keď je miesto pre všetko v nás,
ale čisté dni vieme len na pozadí tých zahmlených, temných... existujú
spolu. Celý život je polkruh nad horizontom – to viditeľné, ten istý
polkruh sa neviditeľne vinie pod čiarou horizontu, – preto keď sme najvyššie,
sme zároveň aj najnižšie a podobne čisté dni majú svoju odtrpenú paralelu
(náš tieň vzdychajúci na samom okraji sveta).
***
„Dvojústie. Bezhlásková reč. Chceš uzavrieť / čo by malo ostať otvorené.
Blúdia nami neznáme jazyky. / Priliehajúce úzko k okrajom unikajúcich
lúčov. / Bože, ako žiaria. Zvieratá schúlené v nás chránia / posledné
teplá“.
LISTY A DENNÍKY
Vážená redakcia!
Neviem, či má význam klásť si práve takéto otázky, takže ani neviem
na ne odpovedať, ale našla som v eseji Régisa Debraya „Literatúra a
médiá“ skvelú, môjmu rozmýšľaniu o literatúre blízku myšlienku: „Literatúra
spolu s maliarstvom a sochárstvom je jedným z najefektívnejších nástrojov
na spomaľovanie – “ pod toto sa rada podpíšem aj ja. Alebo: „Literatúra
je jednoducho jazyk zaťažený významom do najkrajnejšieho možného stupňa“
– Ezra Pound – toto sa mi tiež nesmierne páči.
Srdečne zdraví Mila H.
1. 5. 2001
dokumentX: vždy
ďalej a ďalej kráčaš a ja fotografujem tvoju vzďaľujúcu sa postavu.
v čiernom ruky za chrbtom čiže viditeľné (ešte)
dvojito pôsobiace texty:/ hudba (Anjel)
/ obraz (imago Dei)
vytvoriť neporovnateľný svet 1 nesmrteľný (písať)
2 večne (byť)
extáza pravidelného chaosu, vedomé kladenie vrstiev:
ruka na srdci/nepokojné pohlavie slov/rásť (ako žena) brúsiť sa ako
tá, čo píše, klíčiť
(vždy) človek obrázok v Lettre: ženské psychiatrické oddelenie v Angole
– rad železných postelí na hlinenej dlážke na prvej sedí žena okolo
nohy reťaz prikovanú k posteli...
diamant-grafit: šedá (život) s dokonalým svetlom (večné)
otvorená budúcnosť (slovo) (TY)
chvíľu som znova žila v sebe aj som sa vedela tešiť svojmu vlastnému
rytmu: ako je to možné po tom obraze z Angoly?
ľahko žiariace koľajnice: existuje len paralelné? neexistuje žiadna
iná možnosť MOHLA som byť ona? ako pred rokmi v autobuse: cez sklo okna
iný autobus plný väzenkýň v rovnošatách jedna sa pozrela na Mňa ľahostajne
(pohŕdavo?) : delili nás len dve sklá okien autobusu: kto všetko som
mohla byť?
certifikát duše na ako dlho a vôbec milovať & písať ešte nedávno to
stačilo „Uvažujme, že čas prináleží akýmsi skrytým spôsobom k pravde
bytia.“ (Heidegger) mám 59 rokov viac ako môžem zniesť (samu seba)
– a čo Ty ktorému to nepoviem, TY môj zneisťovač: tieň nižší ako tráva:
extrémna bolesť: ako s Tebou zostarnem: na to som (skoro) pripravená
že sama, ale s Tebou (vytrhala som si šedivé chĺpky ohanbia): tichá
zmena, tichá zmena... quiet change:
Drahý (DE)
píšem Ti... milovaný čo prepustíme cez semipermeabilnú membránu... potrebujeme
zastavenie na našom Jakubovom rebríku... ceste... denne pozerám drozdie
hniezdo... vtáčie oko plné nádeje... skoro dokonalý kruh... vidieť...
vidí ma?
fotografujem samičku na vajíčkach. bez blesku aby sa nevyľakala. myslíš
že budeme vedieť začať znova odznova: nestiahli sme sa v sebe priďaleko...
zachráni nás to čo doteraz: hlboká príbuzná voľba (tiel)?... to neviem...
chcel by si všetko vedieť o svete
aj o mne... to nejde... musím si zachovať svoj priestor... zázemie.
Odpusť M:
Máj 2001
Čierny drozd (Turdus
merula). Čierny drozd nepatrí k plachým vtákom. Zdá sa, že práve naopak,
vyhľadáva blízkosť človeka. V západnej a strednej Európe patrí k prezimujúcim
vtákom, na severe žijúce drozdy sú sťahovavé. Hniezda si stavajú na
kríkoch, stromoch, rímsach okien, výklenkoch múrov, ako materiál používajú
suché korienky, steblá tráv, kúsky papiera rôzne útržky... často hlinu.
Drozdia samička kladie začiatkom apríla 4 vajíčka bledotyrkysovej farby,
na ktorých sedí sama. Po 13-15 dňoch sa vyliahnu mladé, ktoré po dvoch
týždňoch bez toho aby vedeli dobre lietať, opustia hniezdo a skrývajú
sa pri zemi. Samček a samička ich neúnavne kŕmia dážďovkami, húsenicami.
Pohlavný dimorfizmus je u drozdov zjavný, samček je čierny, samička
bledohnedá, pod hrdielkom biela. Spev drozdov je hlasný, podobný zvuku
flauty, melodický, samček sa pri speve posadí na vyvýšené miesto. Keď
spieva, pokojne sedí a nechá sa pozorovať...
14. 6. 2001
text stojí
tam kde je už irelevantné kde slová stoja? a predsa stoja tam kde stáť
musia: horizontálne sa rozširujúce riadky plynú až k hranici kde dostanú
vertikálny (sakrálny)
impulz
slovo ako myšlienka, vytrhnuté z koreňov a znova skoro hudobne znova
do nevedomia vedome presadené (prepísané) v krvnom obehu večného (Anjel)
slepé v tme so silným lúčom
V starej knihe z antikvariátu obrázok a čudny? text ***len pre mňa?
Fotografia hviezdneho poľa okolo hviezdy Eta. Štyri snímky s rastúcimi
časmi osvetlenia osvitu. (Sever je vpravo)
Kosmos Stuttgart 1939. Veta – sever je vpravo – ma znepokojila, ako
môže byť sever vpravo, vždy bol vpravo východ, chrbtom k Slnku, odkiaľ
vpravo, keď kam? tak som sa tým zaoberala, akoby to bolo nesmierne dôležité,
a bolo to nesmierne dôležité, lebo po dlhom čase ma znova niečo zaujalo,
okrem drozdice sediacej v hniezde, ale to asi tiež súvisí so severom,
vtáci vedia, ešte sa nevie presne podľa čoho: hviezdy, magnetické pole
zeme: vždy letia presne na juh. vedia. iste to už vedci presne vedia
ako všetko (toto by som mala vynechať je to zlé ale teším sa tomu lebo
znova píšem...)
77 strán zmiešaného
textu
Kondicionál
mala by som si skrátiť vlasy
mala by som objať kmeň obratej hrušky
(moja stará mama vždy na jeseň stromy objala a poďakovala im)
mala by som ti položiť ruky na čelo a obrať ťa o ťažký sen
mala by som žiť dlho aby som mohla dokončiť čo chcem
Júl 2001
Základné tkanivo hýbe sa jemné svalstvo oka: zviera v oku lovca (predmet
náčrtu) vták obnažený svetlom vzlieta (sublimácia krvi)
pohyb – presnejšie let a pád – nepredvídateľné násilie:
opustené dieťa pod tmavnúcim lístím (nedávno ešte pulzujúce v maternici)
: obraz ktorý nás tlačí k múru
zjaví sa to ako čosi neurčité ako čosi čo projektuje vlastnú neurčitosť
zoslabnutie a bezmocnosť
MEMBRÁNA
pod konečnou pokožkou:
stena: limit: zviera v klietke
nevinnosť smrti – matematická presnosť krutosti
***
nezabudnúť na
najmenšie veci: úzkosť z odloženej prítomnej voľby: vrhnúť sa
do krajiny v sebe (som svoja úzkosť)
chýbajúci rituál reči
dvojhlas
slová obopínajúce rôzne časti tela ženy:
sponka opasok golier krvi
zabíjajú im deti zabíjajú svoje deti zabíjajú sa im deti
mrznú krídla pomaly zasychá krv naše a ich ruky vyrastajúce
z
toho istého tela
približuje sa zviera ktoré má skoro vždy zatvorené oči
***
toto všetko
tu zostane ale teba sa to netýka
hovorí chladný hlas
bytosti hodené do jarku s krvácajúcimi nohami
riedke
tkanivo súvislostí
– každá piata žena je týraná
– nie som piata žena–a–a–a–a–a–
***
dobre idem ďalej
len si neviem predstaviť že zajtra budem znova čítať,
cítiť, počúvať, chodiť, milovať sa, písať –
24. 11. 2001 19.00
počúvam správy : v Amerike sa pokúsili o prvý ľudský klon...
NAPADLA MA ABSURDNÁ MYŠLIENKA: chlapec alebo dievča –
Večer sa prehrabávam
v šuplíkoch okrem iného nájdem Tvoj list z decembra 1999.
srdcunajdrahšia zima prituhuje robota rastie v časoobväzoch
spolusplývajú tvrdý zásah a bič zmysel a putovanie
ticho a prebudený obraz pre Teba pre Teba...
24. 11. 2001 21.20
– mám ešte právo na takéto listy: Xiolen – ???
|
|
Obálka
čísla:
Kresba Ivan
Csudai
Obsah
čísla:
Ivan Kadlečík
Z diára
str. 3
Mila Haugová
Archívy tela, Iowa 96
str. 7
Emil Cioran
Nenávidel som celé univerzum
str. 45
Andrej Hablák
Kniha z jazyka
str. 55
Jani Virk
Dvere
str. 66
Rabindranáth Thákur
Milencov dar
str. 69
Zuzana Líšková
Zbytočne sa pýtaš
str. 75
Duško
Novaković
Znalec zrkadla
str. 83
Sam Shepard
Hra je ako hudba
Jastrabí mesiac
str. 109
Peter Michalovič
Nič nezostáva bez premeny
str. 125
Christine Bustová
Anjel, ktorý nás číta
str. 145
Divy východu a západu
Terézia Mora
Christin Vallinkoski
Renan Demirkan
str. 159
|
