|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page) 
|
Fragment
ročník 2003, číslo 1-2
Kvetná nedeľa, kde si kľúče podela, dala som ich Ďurovi – napísal si človek do poznámok, keď sa kedysi dávno vrátil domov z chrámu. A potom ešte toto v miniatúrnej rapsódii: „Aktovka, zvaná kantorka, v ktorej sa nosia Samove Adamčíkove noty ako talizman, pašie, spevník, štipka marihuany, vedecký ateizmus, partitúra rukopisná, okuliare, kľúče, cigarety, Bach...“ Malo to trochu pomotať tajnú políciu, čo rada čítala človekove texty. No neboli to hlupáci, možno ich na vysokej žandárskej univerzite učili, čo je básnická metafora, alúzia, metonymia, paralela, imaginácia i hyperbola, možno poznali aj základy teológie. Skrátka, nenaleteli. Iba pán farár verejne hovoria, že človek je nerestný nekresťan, požívač marihuany, a čo je ešte horšie – intelektuál. Cirkev a spoločnosť kritický intelekt nepotrebujú, myslenie im škodí, je to droga. A od spisovateľov ochraňuj nás, Pane. „Sme radi, že sme sa ich zbavili,“ počul nedávno človek a počuli aj ľudia.
Človek by z toho všetkého a podobného mohol aj odpadnúť, ako sa ľudovo vraví. Lenže každý tu len hovorí a hovorí a slovo nedodrží. Iba občas. A tak aj človek odpadol na chodbe knižnice, len čo vlani v decembri privítal s priateľmi vydanie knihy Malé prelúdiá. „Neostalo vo mne sily, skvelý výzor mojej tváre sa strašidelne zmenil, sila ma opustila a neostalo vo mne dychu,“ z autopsie napísal o tom starozákonný Daniel v desiatej kapitole, verši ôsmom. A potom počul: „Neboj sa, milovaný muž! Pokoj s tebou! Buď pevný, buď pevný!“ (verš 19).
Mladučký Daniel (hebrejsky Boh je sudca) sa dostal k rieke Tigris ako zajatec, asi šesťsto rokov pred Kristom. Intelektuál, s prepáčením, spisovateľ. Naučil sa tam mnohé vedy a vážili si ho vládcovia i mudrci. Každú jar zrakom sprevádzal prelietajúce lastovičky, čo smerovali na sever, až do Pukanca a ešte kúsok ďalej, dnes ako vtedy. Prinášajú Kvetnú nedeľu, Veľký piatok (smútočná čierna páska aj v písacom stroji), aj deň Zmŕtvychvstania. Prídu aj teraz? Preletia nad Irak a rieky Eufrat, Tigris?
Možno priletia aj do Banskej Štiavnice, kde deň pred Smrtnou nedeľou vítame nové vydanie knihy Hlavolamy. Víno v Rubigalle je ako rubín a mesto ako rebrík, schody, alebo ozubené kolesá hodinového stroja, kde všetko do seba zapadá. Stále sa človek musí pozerať hore, k Danielovým lastovičkám. Akoby všetko stúpalo a vznášalo sa v hovoroch o literatúre so spisovateľkou Rút Lichnerovou. Kultúra je vlastne prekonávanie egocentrizmu. Aj literatúra znamená étos, nie svätuškárstvo pokrytecké.
– Ničivé ohne, čo od rána vo mne vyčíňali, stali sa krotkými. Stiahli sa do plamienka, čo všetko osvietil, osvetlil. Ďakujem za slová v Rubigallovskom dome – mravnosť, poriadok, etos, pátos, sentiment, pýcha i pokora i nezmyselná deštrukcia deštrukcie. Budem ich nosiť v srdci ako v poštovej schránke. I keď sa to dnes azda nenosí, nie je to moderné, ba ani postmoderné. Prestávam sa báť vlastnej budúcnosti, čaká nás to, čo urobíme, – píše človeku poetka Andrea Kočalková.
More sa poteší, keď doňho padne každá kvapka, nuž veru – aj v jazere pršiava, niekedy zdola nahor. Zatvorené jazero sa už navrátilo z hmiel: keby aj nie, stačí mi káva na stole, dymom zahmlená. Blahoslavení, čo nič nepotrebujú. Spisovateľstvo je stav duše, stála i nestála poloha vedomia. Ktorí si nenapíšu život aspoň v hlave, budú zatratení. Jestvovanie sa dá komponovať. Príbeh nerozmýšľa. Alkohol v hlave urýchľuje dianie a veci sa konajú bez okľuky, neobkročmo. Čo sa má raz stať, je hneď, ak nezaspíš. (Hlavolamy, L.C.A. 2003)
A ešte si potom človek číta Janovu Skácelovu korešpondenciu s Friedom a dopočuje sa: „Jinak jsem silně proti válce. Stačí, že je mír.“
Lastovičky, lastovičky, Božie dievčatá, pokoj s vami. Ste mihavé noty na modrom papieri rukopisnej partitúry chorálu An Wasserflüssen Babylon... Prineste človekovi olivovú ratolesť nedele Kvetnej a Veľkonočnej. Apríl 03 |
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|