| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
Fragment
ročník 2003, číslo 1-2
Rabindranáth Thákur
Milencov dar
1
DOPUSTIL si, Šáh Džahán, aby sa tvoja kráľovská moc pominula, tvojím
želaním však bolo učiniť slzu lásky nehynúcou.
Čas nemá s ľudským srdcom zľutovania, smeje sa nad jeho smutným zápasom
o zapamätanie si.
Zlákal si ho krásou, učinil si ho zajatcom, a korunoval beztvarú smrť
nesmrteľným tvarom.
Hoci sa ríše rozmelňujú v prach a stáročia sú poroztrácané v tieňoch,
mramor ustavične vzdychá ku hviezdam, „Pamätám.“
„Pamätám,“ – ale život zabúda, pretože má svoje prizvanie k Nekonečnu
a uberá sa svojou cestou odbremenený, zanechávajúc spomienky strateným
tvarom krásy.
2
PRÍĎ po mojom záhradnom chodníčku, láska. Prechádzaj vôkol vrúcnych
kvetov, čo sa natískajú tvojmu pohľadu. Prechádzaj popri nich, pristavujúc
sa pre príležitostnú radosť, čo ako náhly zázrak západu slnka pozlacuje,
ale uniká.
Pretože lásky dar býva plachý, nevraví nikdy svoje meno, prelieta tieňom
rozosievajúc záchvev radosti po prachu. Predstihni ho a či navždy premeškaj.
No dar, čo sa dá uchopiť, je iba krehký kvet alebo lampa s plameňom,
ktorý sa zamihotá.
3
PLODY sa hromadia v množstvách v mojom sade, vytláčajú sa navzájom.
Zaobľujú sa na svetle v mukách plnosti.
Hrdo vkroč do môjho sadu, kráľovná, posaď sa tamto do tieňa, odtŕhaj
zo stopiek zrelé ovocie a dovoľ mu, nech ti do posledku vydá esenciu
na perách.
Motýle v mojom sade trepotajú krídlami na výslní, lístie sa chveje,
ovocie sa dožaduje, aby došlo svojho naplnenia.
4
ONA je blízka srdcu môjmu ako lúčny kvietok zemi? sladká je mi ako spánok
unaveným údom. Moja láska k nej je môj život pretekajúci v plnej šírke
ako rieka pri jesennej záplave, náhliaca sa s nevzrušenou nespútanosťou.
Piesne moje sú s mojou láskou zajedno ako zurčanie potoka, čo spieva
so všetkými vlnami a prúdmi.
5
ŽIADAL by som čoraz viac, ak by mi patrila obloha so všetkými hviezdami
a svet so svojimi nesmiernymi bohatstvami? uspokojil by som sa však
s najmenším kútikom tejto zeme, ak by mi patril iba ten.
6
VO svetle tohto roztopašného dňa jari ospevuj tých, čo prechádzajú vôkol
a neotáľajú, básnik, čo sa pri náhlení usmievajú a nikdy sa neobzerajú
späť, čo prekvitajú vo chvíľke nerozvážneho pôžitku a bez mihnutia oka
ihneď vädnú.
Nesadaj si ticho, aby si odriekal ruženec bývalých sĺz a úsmevov – nepristavuj
sa, aby si pozbieral lupene kvetov po noci, nehľadaj veci, čo ti uhýbajú,
nebádaj po význame, ktorý nie je prostý – nechaj priepasti vo svojom
živote tam, kde sú, pre hudbu, čo má vystúpiť z ich hĺbok.
7
TOHO, čo zostáva, je málo, ostatné sa pominulo za jedného bezstarostného
leta. Je toho akurát toľko, čo treba vložiť do piesne a zaspievať ti?
vpliesť do retiazky kvetov jemne zvierajúcej tvoje zápästie? zavesiť
na tvoje ucho ako okrúhlu ružovú perlu, ako pýriace sa šepotanie? zariskovať
v hre niektorého večera a celkom prehrať.
Môj čln je krehká vecička, nespôsobná na splavovanie divokých vĺn v daždi.
No ak doň zľahka nastúpiš, počlnkujem ťa opatrne pod ochranou brehu,
kde sa tmavá voda vlní ako spánok čerený snom? kde holubie hrkútanie
vo vädnúcich vetvách rozjatruje poludňajšie tiene. Na sklonku dňa, keď
budeš ukonaná, odtrhnem orosenú ľaliu, aby som ti ju zastokol do vlasov
a odoberiem sa.
8
TU je pre teba miesto. Si sama s niekoľkými snopmi ryže. Môj čln je
preplnený, ťažko naložený, no ako by som ťa mohol odbiť? Tvoje mladé
telo je útle a rozkolísané? na leme tvojich očí sa mihotá smiech a tvoje
sárí je sfarbené ako dažďový mrak.
Cestujúci sa odoberú k rôznym cestám a domovom. Nakratúčko zostaneš
sedieť na prove môjho člna, a na konci cesty ťa nik nezadrží.
Kam ideš a do ktorého domu nahrnúť svoje snopy? Nebudem vyzvedať, no
navečer, keď poskladám plachty a priviažem čln, budem sedieť a lámať
si hlavu nad tým – Kam ideš a do ktorého domu nahrnúť svoje snopy?
9
ŽENA, tvoj kôš je ťažký a tvoje údy sú unavené. Na akú ďalekú púť si
sa vydala, po akom zisku lačnieš? Cesta je dlhá a prach na slnku horúci.
Hľaď, jazero je hlboké a plné, jeho voda je tmavá ako oko vrany. Brehy
sa zvažujú a sú nežné trávou.
Zmáčaj svoje unavené nohy vo vode. Poludňajší vietor ti prstami prejde
vlasmi? holuby budú hrkútať svoje spavé piesne, listy budú šepotať tajomstvá,
čo hniezdia v tieňoch.
Čo na tom, že hodiny plynú a slnko zapadá; že cesta osirelou krajinou
sa stráca v slabnúcom svetle?
Tamhľa je môj dom, pri živom plote kvitnúcej heny? povediem ťa. Posteliem
ti líhadlo a zapálim lampu. Zrána, keď zhon pri dojení kráv vydurí vtáctvo,
zobudím ťa.
10
ČO je to, čo tieto včely vyháňa z domova? týchto nasledovateľov neviditeľných
stôp? Čo za nárek prebýva v ich horlivých krídlach? Ako počujú tú hudbu,
čo spí v kvetnej duši? Ako nachádzajú cestu do komôr, v ktorých spočíva
meravý a tichý med?
11
TO sa len lístie rozvíjalo v lete, v lete, čo zavítalo do záhrady pri
mori. To bolo iba chvenie a šuchotanie v južnom vetre, zopár lenivých
útržkov piesní, a potom bolo po dni. Nech však rozkvet lásky v lete
zavíta do záhrady pri mori.
Nech príde na svet moja radosť a tlieska rukami a tancuje s rinúcimi
sa piesňami, a v ľúbeznom prekvapení doširoka otvorí oči ránu.
12
VEKY predtým, než si otvorila južnú bránu na záhrade bohov a zostúpila
v prvej mladosti zeme, ó Jar? muži i ženy vybiehali z domov, smejúc
sa a tancujúc a obhadzujúc sa navzájom kvetinovým prachom v náhlom blaznení
bujarého veselia.
Rok čo rok prinášaš tie isté kvety, čo si rozptyľovala po cestičke v tom
prvotnom apríli. Preto dnes šepkajú predchnuté vôňou vzdychy dní, ktoré
sú teraz snami – smútok stratených svetov, ktorý uľpel. Tvoj vánok je
obťažkaný ľúbostnými legendami, čo sa vytratili zo všetkých ľudských
rečí.
Jedného dňa si s čerstvým kúzlom vstúpila do môjho života, čo sa zachvieval
svojou prvou láskou. Odvtedy nežné obavy o tú neskúsenú radosť každoročne
prichádzajú skryté v skorých zelených pukoch tvojich citrónových kvetov?
tvoje červené ruže vo svojom pálčivom tichu prenášajú všetko, čo bolo
vo mne nevýslovné? spomienka na lyrické chvíle, tie májové dni, šelestí
v rozochvení tvojich čerstvých listov rodiacich sa zas a znova.
13
MINULEJ noci som ti ponúkol svoje mladosťou kypiace víno. Zodvihla si
čašu k perám, privierala si oči a usmievala sa, kým som ti nadvihoval
závoj, rozpúšťal kadere, nakláňal si k hrudi tvoju tvár nasladlú mlčaním,
minulej noci, keď spln luny pretekal svetom spánku.
Dnes v pokoji úsvitu schladzovanom rosou kráčaš do Božej svätyne vykúpaná
a odetá do bieleho, v ruke za košík kvetov. Postávam obďaleč v tieni
pod stromom so sklonenou hlavou v pokoji úsvitu pri osirelej ceste ku
svätyni.
Preložil
Ján Litvák
Bengálsky
spisovateľ Rabindranáth Thákur (1861 - 1941) na vrchole svojho plodného
života preložil z rodnej reči do angličtiny tieto svoje knihy: Gitanjali
(Obeť piesní), The Gardener (Záhradník), Fruit-Gathering (Oberanie ovocia),
The Crescent Moon (Lunica), Sadhana (Uskutočnenie života), Stray Birds
(Blúdivé vtáky), Lover´s Gift and Crossing (Milencov dar a Plavba).
Dalo by sa povedať, že ich vlastne napísal odznova. Došlo tu pritom
k natoľko rozsiahlym autorským posunom, že tieto knihy sa považujú aj
za Thákurove anglické originály. S výnimkou knihy filozofických rozpráv
Sadhana sú to knihy prevažne básnické. V bengálčine sa vraj riadok za
riadkom rýmujú, v latinke zase Thákur svojím brkom o trošičku viac zvýraznil
príbeh. Milencov dar je azda najpoetickejšou z týchto kníh, vyrozprávanou
v známej reči, kde sa naplno dostáva k slovu Thákurove nezameniteľné
básnické krédo.
|
|
Obálka
čísla:
Kresba Ivan
Csudai
Obsah
čísla:
Ivan Kadlečík
Z diára
str. 3
Mila Haugová
Archívy tela, Iowa 96
str. 7
Emil Cioran
Nenávidel som celé univerzum
str. 45
Andrej Hablák
Kniha z jazyka
str. 55
Jani Virk
Dvere
str. 66
Rabindranáth Thákur
Milencov dar
str. 69
Zuzana Líšková
Zbytočne sa pýtaš
str. 75
Duško
Novaković
Znalec zrkadla
str. 83
Sam Shepard
Hra je ako hudba
Jastrabí mesiac
str. 109
Peter Michalovič
Nič nezostáva bez premeny
str. 125
Christine Bustová
Anjel, ktorý nás číta
str. 145
Divy východu a západu
Terézia Mora
Christin Vallinkoski
Renan Demirkan
str. 159
|
