| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
Fragment
ročník 2004, číslo 3-4
Svetislav Basara
Zánik mesta
Svetislav Basara (1953) - vedúci predstaviteľ strednej
generácie srbských spisovateľov, prozaik a nonkonformný esejista, autor
dvadsiatky kníh (dve dostupné aj v slovenčine - Fenomény, 1996, Vrtuľa
pre Isu, 1997), viackrát ocenený cenami za knihu roka, nositeľ Ceny
Borislava Pekića; prekladaný do francúzštiny, angličtiny, japončiny.
Aktuálny srbský veľvyslanec na Cypre.
Dekadencia mesta
sa začína rúcaním mestských hradieb ako primárnych urbánnych inštitúcií.
Nomádske útoky zvonku ničili hradby, ale tie boli vždy zrenovované;
moderná doba prináša niečo nové: difúzne obsadenie znútra. Tendencia
započatá v renesancii, aby sa určité javy arbitrárne kvalifikovali ako
"progresívne" (akoby pokrok nemohol obsiahnuť ktorýkoľvek smer), ohlásila
subverzívny proces likvidácie mesta "otváraním", chápajúc tým aj "otvorenosť"
ako niečo a priori pozitívne. Búranie mestských hradieb v prvom rade
znamená odstraňovanie hraníc, nielen v urbanisticko-architektonickom
zmysle, ale odstraňovanie všetkých hraníc vôbec, otváranie brán expanzii
horizontálnej slobody, ktorá, zbavená formujúcich a usmerňujúcich ohraničení,
skončí ako aktuálny chaos.
Orientácia percepcie
na kvantitatívne aspekty postupom času viedla k tomu, že štatistický
nárast mestského obyvateľstva sa vníma ako spoľahlivý ukazovateľ pokroku,
aj keď je viac než jasné, že bujnenie miest znamená zväčšovanie urbánnych
problémov a, čo je nebezpečnejšie, vedie k zániku dediny, ktorého efektom
je, v relatívne krátkom čase, evidentné ochudobnenie miest. Je to dobre
vidieť na príkladoch niekdajších komunistických štátov, spravidla rurálnych,
ktoré plánovito podporovali migrácie do miest a priemyselných centier,
kde vidiecky živel bez remeselníckej tradície, narýchlo priučený industriálnym
činnostiam v spojení s mechanicky plánovanou výrobou, vyrábal takmer
nepoužiteľné výrobky, ktoré nemohli konkurovať na svetovom trhu, pričom
zároveň dediny odumreli, takže zrýchlená urbanizácia v priebehu jediného
ľudského života ako v laboratórnom experimente ukázala samu podstatu
urbanizácie a industrializácie ako totálne spustošenie.
Metastázy miest
ako výraz zmätku v priestore majú svoju príčinu v gnozeologickej konfúzii
vzniknutej presunom pozornosti z vertikálnej osi na horizontálnu, z
teocentrizmu k antropocentrizmu, presunom, ktorý je ideologicky tvarovaný
vo forme heliocentrického obrazu sveta - ten už do stredu nestavia Slnko,
ale vzbúrené vedomie vedcov. Tak ako všetky ideológie, aj ideológia
heliocentrizmu je mimikri; v samej podstate je egoizmus a absolútny
geocentrizmus, geocentrizmus, v ktorého referenčnom systéme niet miesta
pre Boha, s výnimkou "Boha hodinára" alebo indiferentného hýbateľa jedného
silového poľa, na ktoré už, keď sa všetko dostalo do pohybu, nemá nijaký
vplyv.
Gnozeologický zmätok
bezpodmienečne viedol k terminologickému chaosu. Postupne sa vybudoval
myšlienkový systém, v ktorom sa určité pojmy vyhlásili za absolútne
hodnoty a iné zase stratili svoj význam. Sloboda, rovnosť, ľudské
práva, napríklad, sú zrazu sakrifikované a inaugurované na absolútne
hodnoty; vďaka narastajúcej povrchnosti sa to akceptuje bez odporu,
aj keď sloboda, rovnosť alebo ľudské práva neexistujú ako niečo izolované,
ako nejaká kvalita, ale sú reláciou, a ich kvalita závisí od povahy
relácie. Takto sa opäť vraciame k problému hranice, lebo hranica je
tá, ktorá slobode dáva formu a zmysel, tak ako je to vo vertikálne organizovanej
spoločnosti, kde priestorové a etické obmedzenia slúžia ako určitý druh
"múrov", ktoré usmerňujú energiu smerom nahor. Tieto obmedzenia sú však
predsa len zrušené skôr, než sa pristúpilo k búraniu mestských múrov,
lebo neovládateľná túžba po nekonečnom, raz presmerovaná z vertikálno-vnútorného
na horizontálno-vonkajšie, musela nájsť vyjadrenie v expanzii a odstránení
obmedzenia, čo predstavovalo akýsi druh opakovaného Východného hriechu
a rebabylonizáciu sveta, lebo takto sa prekonala nielen hranica, ktorú
určil Boh, ale aj hranice, ktoré postavila príroda. To je sama podstata
toho, čo nazývame alienáciou: stav derealizácie, v ktorom je človek
rovnako vzdialený od Boha i od prírody.
V metafyzickom
zmysle mesto, ktoré prerástlo svoje hranice, prestáva byť mestom v tradičnom
význame a prechádza do stavu, aký predchádzal stavbe opevnenia - mení
sa na istý druh urbanizovanej stepi, v ktorej vládne nomádsky duch.
Tento duch využíva civilizačné výhody, predovšetkým pohodlie mestského
života, ale zavrhuje obmedzenia, s akými ráta tradičný mestský život.
Namiesto tradičných foriem, ceremónií, procesií a karnevalov - úzko
spojených s kalendárom, logikou podnebia a striedaním ročných období
- sa zavádza určitý poriadok náhodností a nestálosti, z ktorého v moderných
časoch vznikajú také fenomény ako móda, športové zápolenia, turizmus
a iné, ťažko utajiteľné formy nomádskeho ducha.
S dekadenciou mesta
je úzko spojená exteritorizácia času. Ako sa pozornosť sveta presúvala
z vnútorno-vertikálneho na vonkajškovo-horizontálne, čas strácal subjektívnu
kvalitu a postupne sa premieňal na fyzickú veličinu. Potom sa pristúpilo
k meraniu, parcelovaniu, k určitej špecifikácii času, vytváraniu veľmi
nebezpečnej a ťažko pochopiteľnej ilúzie o šírení sa času. Takto
čas prerástol na hrozivú vonkajšiu silu, na zvláštny prinucovací aparát,
lebo kontrola priestoru je teraz založená na manipulovaní časovou dimenziou,
to jest vopred vymysleným rozmiestnením udalostí alebo na ich násilnom
vyprovokovaní pomocou timingu. Kvantifikácia a ideologizácia priestoru,
času a technologické zrýchlenie ako dôsledok nestotožnenia sa s prirodzeným
poriadkom vecí však vytvára priepasť a napätie medzi svetom človeka
a svetom prírody. Tento fenomén budeme odteraz nazývať priestor akcidentu.
Otvorené mesto
moderny, mesto, ktorého hradby zničila endookupácia, pripomína otvorenú
ranu a zostáva vystavené subverzívnym vplyvom, ktoré tentoraz neprichádzajú
z vonkajšieho priestoru, ale z neho samého. Priemyselná doba zviacnásobila
potrebu pracovnej sily, ktorú existujúce ľudské sídla nemohli uspokojiť,
a tak došlo k veľkým migráciám z dedín do miest. Ak sa na tieto migrácie
pozeráme nezávisle od ideologických či ekonomických implikácií, takto
bez prívlastkov sa javia ako nájazdy, živelné pohyby más, ktoré - ak
abstrahujeme utilitárny rozmer - so sebou prinášajú ničenie a pustošenie
ako nevyhnutné dôsledky nájazdov. Podobne expanzia priemyselných výrobkov,
na výrobe ktorých sa tie masy zúčastňujú, predstavuje tiež obraz spustošenia,
lebo expanzia je len spomalená explózia. Civilizácia mesta je takto
vystavená radu implózií a explózií, ktoré sa ideologicky predstavujú
ako progres a technologický pokrok.
Celú ukážku nájdete
v časopise Fragment.
Preložil Karol
Chmel.
|
|
Obálka
čísla:
Ilustrácie:
Obsah
čísla:
Svetislav Basara
Zánik mesta
s. 3
Andy Turan
Dve básne
s. 11
Sú aj ďalšie sny
(O Ludvíkovi Kunderovi s Ludvíkom Kunderom)
s. 21
Deviata hodina Petra Huchela
s. 37
Sándor Márai
Denníky
s. 55
Jaroslav Šrank
O Sándorovi Máraim (a najmä o kadeďom inom)
s. 69
Mila Haugová
Telo slova je náš čas
s. 79
János Pilinszky
Rovný labyrint
s. 87
Andro Verdan
Istiny
s. 105
Poste restante
Charles Baudelaire
s. 111
Eugen Gindl
Z cestovných denníkov
Piknik na lietajúcom koberci
s. 155
Raz sa Gogoľ preobliekol...
(Literárne anekdoty)
s. 169
|
