| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
Fragment
ročník 2005, číslo 3-4
Zoran
Ferić
Ukrajinská rozprávka
Dlhšie než rok sa na samom hrote chorvátskeho rebríčka knižných bestsellerov
držala druhá prozaická knižka literárneho vedca Zorana Ferića (1961)
Anjel v ofsajde; dôsledne premyslený a autochtónny prozaický koncept,
ktorý umožňuje vyniknúť autorovmu zmyslu pre grotesknosť a bizarnosť,
sa stretol s nevídaným čitateľským ohlasom, ale uvítal ho aj pozitívny
chór domácej literárnej kritiky, ba zo svetla aktuálneho záujmu sa spätne
ušlo i debutu (Pasca na myši Walta Disneyho, 1996), ktorý medzitým vyšiel
v preklade do nemčiny; poviedka Ukrajinská rozprávka z knižky Anjel
v ofsajde je ladená skôr nostalgicky a pripomína carverovské "príbehy
tichého zúfalstva"...
Sú ľudia, ktorým
samota umožňuje akceptovať rozprávky. Aj v živote mužov, ktorí mali
veľa žien, existujú takéto obdobia osamotenosti, prázdne prechádzky,
keď už povrchné dobrodružstvá znamenajú primálo, no strach viazať sa
im nedovoľuje založiť si rodinu. Toto postihlo aj môjho priateľa, ktorý
sa profesionálne zaoberá ekológiou. Na minuloročnom kongrese o globálnom
otepľovaní v Kyjeve si rovno uprostred prednášky uvedomil, že má narodeniny.
Bolo to zdrvujúce poznanie - štyridsiate narodeniny, ktoré oslávi celkom
sám, v cudzom meste, s jasnými predstavami, ako zachrániť svet, ale
bez akejkoľvek vízie, ako zachrániť sám seba.
Hovorí, že vtedy
sa v ňom ozvala silná túžba mať deti. Spomenul si na ruskú či ukrajinskú
rozprávku o mužovi a žene, ktorí tam, za siedmimi horami, dlho-predlho
túžili po tom, aby ich Boh obdaril dieťaťom. Plynuli roky, ale dieťa
neprichádzalo. V istú zimu sa však cítili osamelejší než kedykoľvek
predtým. Napadlo veľa snehu a oni, teraz už starec a starenka, vychádzali
z chalúpky už len v najnutnejšom prípade. Takto ich zastihol aj Štedrý
večer. Poupratovali svoj skromný sedliacky domček, ozdobili jedličku,
upiekli morku a sadli si k sviatočne prestretému stolu. Sadli si a pozerali
sa na seba. Potom v tichu zjedli večeru a išli spať. Hneď po polnoci
starček vstal, aby starenke položil pod jedličku darček. Pod jedličkou
však uvidel starenku, ako kladie k jasličkám darček pre neho. Obidvaja
sa rozosmiali, zapálili sviečky a otvorili si fľašu vína, červeného
ako ľudská krv. Smiali sa a rozbaľovali si balíčky, ktorými sa navzájom
obdarovali. Ona dostala kožušinu zo zlatej kuny a on novú fajku z čerešňového
dreva.
V tú noc toho vypili
viac než inokedy. Celú fľašu. Krv sa im rozohriala. A vtedy starec povedal:
- Mamka, poďme von! Urobíme si dieťa zo snehu!
A tak vyšli pred chalúpku a začali zo snehu robiť dieťa. Smiali sa pritom
ako nikdy v živote. Namiesto vlasov dali na snehovú guľu slamu, oči
boli dva kúsky uhlia, nos strakatá tekvička. Starenka vošla so smiechom
do chalúpky a vrátila sa odtiaľ s krásnym bielym klobúkom.
- Tento klobúk som mala na našej svadbe, - povedala. - Nech ho teraz
nosí naša dcéra.
Potom položila klobúk snehuliakovi na hlavu. Starec priniesol pohár
vína a vylial ho - tak ako je zvykom vyliať červené víno na plachtu,
keď sa narodí dieťa. A potom šli spať.
Na druhý deň Vianoc,
keď starec vyšiel z chalúpky nakŕmiť dobytok, našiel pred prahom asi
päčročné dievčatko. Celé sa triaslo od zimy, vlasy malo žlté ako slama
a oči čierne ako uhlie. Bola to sirota. Radosť nemala konca kraja. Zo
snehuliaka zostala len kôpka snehu, ako keby ho v noci niekto rozobral.
Nakŕmili dievčatko a pekne ho obliekli. Starenka mu ušila niekoľko nových
košieľok, bielych ako sneh, a starec v meste kúpil prekrásne lakované
topánočky. Obľúbili si ju, akoby to bola ich vlastná dcéra.
A potom prišla
jar. Dni boli čoraz krajšie, spod snehu začali vykúkať ostrovčeky zelenej
trávy, kde-tu už rozkvitali aj bahniatka. Dievčatko začalo kašlať. Trápili
ju aj zvýšené teploty, starec so starenkou boli čoraz ustaranejší. Uprostred
apríla už zostala ležať v posteli a bola čoraz chudšia, akoby sa roztápala.
Sama už nemohla ani chodiť, ba čoskoro ju bolo sotva rozpoznať medzi
bielymi plachtami - taká už bola bledá. Na konci apríla, keď rozkvitli
ovocné stromy a brezy vypustili lístky, dievčatko umrelo. Pochovali
ho v záhrade, presne na mieste, kde kedysi postavili snehuliaka.
- Vieš, na čo si
vždy pomyslím, keď si spomeniem na túto rozprávku, - povedal, - na skleníkový
efekt. Globálne otepľovanie. Takto sa raz všetci roztopíme.
Skrátka, po prednáške
zišiel dole do hotelového baru, aby sám so sebou oslávil okrúhle narodeniny
ako nejaké smutné výročie. Pri bare rovno nad pultom zbadal fľašu šibenského
Babića a bolo mu, akoby stretol nejakého vzácneho spolurodáka. Až keď
vypil druhý pohár, obzrel sa dozadu do miestnosti. Nebol tam nikto z
jeho kolegov ekológov. Iba v jednom separé sedeli dve ženy. Staršia
a mladšia. Mladšia mohla mať dvadsať a usmiala sa, keď sa im stretli
oči. Vedel, že sú to kurvy. Vzal so sebou fľašu a prisadol si k nim.
Staršia sa volala Mina, mladšia Laura. Laura mala plavé zvlnené vlasy,
malú striebornú náušnicu v nose, úzke sivé nohavice a tričko, ktoré
odhaľovalo holé brucho. Mina ho oslovila.
- Môžeš mať jednu
alebo obidve, - povedala, - lenže, vieš, my nie sme lacné.
- Dobre, - povedal, - koľko to je?
- Sto mariek, - vyhŕkla Laura.
Šokovalo ho, že to sú pre ne veľké peniaze.
- Dvesto za obidve, - povedala Mina. Všimol si jej zvráskavené ruky.
Tie ruky boli raz také staré ako jej tvár. Už dávno si na prostitútkach
všimol to asymetrické starnutie, ako keby ich Pán Boh trestal len na
určitých miestach.
- Keď dopiješ, môžeme ísť hore, - povedal Laure.
- Keď si tam vezmeš len ju, - povedala Mina, - nebudeš to mať kompletné.
- Čo to je kompletné?
- Nemôžeš jej ho napasovať, - povedala Mina a odklepla popol z cigarety,
ktorú držala vo svojej stareckej ruke. - Akurát má svoje dni.
- Nemusím to mať kompletné, - povedal Laure a odviedol ju do svojej
izby.
Mina zostala sama.
Pripomenulo mu to karikatúru z Playboya, na ktorej vidieť zostarnutú
prostitútku opierajúcu sa o pouličnú lampu a pavučinu, čo sa vytvorila
medzi ňou a lampou. Neuniklo mu, že to, čo bolo v časopise smiešne,
je v živote smutné.
V izbe si úplne
nahý ľahol na chrbát a pozeral sa, ako sa Laura vyzlieka. Odhaľovala
sa pomaly a starostlivo ukladala na stoličku kusy odevu. Akoby to malo
trvať celé desaťročia. Vyzliekla sa do nohavičiek a pritlačila svoje
prsia na jeho hruď.
- Prepáč, že to
nebude kompletné, - povedala. - Ale neoľutuješ. Viem to výborne aj ústami.
Zacítil teplo jej pŕs a pozoroval jej plné, akoby detské, červené pery.
Všimol si však, že má dva zlaté očné zuby. Bolo zvláštne vidieť také
mladé dievča so zlatými zubami. Stáli jeden oproti druhému ako smutní
blíženci. Využil chvíľu Laurinej nepozornosti a vsunul ruku do jej nohavičiek.
Nemala vložku. Vedel síce hneď, že klame, ale chcel si to overiť. Bol
exaktný typ, spoliehal sa len na fakty. Skotúľala sa z neho, ľahla si
na chrbát a zúrivo zízala do povaly. Bola ako dieťa prichytené pri klamstve.
Po určitom čase predsa len prehovorila:
- Bojím sa tej choroby, - povedala. - Strašne sa bojím. Mám niekoho,
kto by bezo mňa nemohol žiť.
On si vraj okamžite
spomenul na starčeka a starenku z rozprávky. Alebo to bola nejaká iná
starenka a iný starček? Skrátka, ona potom vstala a vrátila sa s pohárom
na šampanské plným červeného vína. Ľahla si na brucho, položila pohár
na jeho hruď a povedala: - A okrem toho, volám sa Alesja, a nie Laura.
A potom sa začala vypytovať na jeho život. Zaujímalo ju, kde žije a
či je ženatý. Povedal, že je slobodný, ale že žije so svojím dievčaťom
v dome pri mori, na ostrove Cres. Klamal. Ktovie, čo ho k tomu nútilo.
Mohol povedať čokoľvek. Priznal sa však, že dnes má štyridsiate narodeniny
a že sa cíti osamelý. To sa jej páčilo. Dovolila, aby ju pobozkal na
ústa. Zaujímalo ju však aj jeho dievča, a tak si musel predstaviť jednu
zo svojich bývalých lások. Opisoval ich spoločný život na ostrove, to,
ako odchádza so svojou bárkou na rybolov i to, ako ona celé dni na terase
číta a opiera sa nohami o zábradlie. Opisoval nohy aj zábradlie, aby
všetko znelo čo najpresvedčivejšie.
Alesjin záujem
o detaily z jeho života bol zvláštny. Zdalo sa, akoby jeho slová boli
vírusy, ktoré vchádzajú do jej hlavy a tam vytvárajú obraz, v ktorom
by sa chcela utopiť. Takto to trvalo pomerne dlho, a obraz sa skladal
z drobných čiastočiek, ako napríklad zbieranie píniových jadier v parku,
vo dvojici, keď zapadá slnko; značkovanie delfínov pre výskum; nakrúcanie
filmu o rodine bielohlavých supov. V istej chvíli, azda preto, že si
spomenula, prečo tu je, vzala do úst jeho úd. Prehĺtala ho pomaly a
nežne, akoby priateľsky. On akoby si uvedomoval, že to treba mať za
sebou, dovolil, aby ho lízala. Predstavoval si ju na druhý deň ráno,
ako usmiata a veselá nesie koláče svojim starým rodičom, predstavoval
si, ako ju čakajú vo veľkom okne starej budovy, ktorej fasáda dávno
stratila farbu. Táto predstava mu spôsobovala bolesť, a bolesť ho, bohužiaľ,
vzrušovala.
Neskôr, keď sa
vrátila z kúpeľne, vyzerala úplne inak. Voda jej zmyla z tváre šminky,
vlasy mala rozpustené a vzdušné, teraz naozaj pripomínala dievčatko.
Nemohla mať viac ako sedemnásť rokov. Keby sa teraz roztopila, pomyslel
si, zostali by tu len tie dva smutné zlaté zuby.
Nadránom, keď sa
už chystala odísť, povedala:
- Odpusť mi, že som klamala! Som klamárka!
Podal jej otvorenú peňaženku a ona si z nej vybrala sto mariek. Na chvíľu
zaváhal a potom jej dal všetky devízy, ktoré mal. Viac než päťsto mariek.
Zarazene sa naňho pozerala a potom sa rozplakala. Stála tam pred ním,
držala sa jednou rukou za spodnú časť brucha a vzlykala. Chytil ju za
ruku a sadol si s ňou na posteľ. Plakala ďalej. Potom vstala a pomaly,
akoby kráčala po rozbitom skle, odišla do kúpeľne. Pri odchode, už umytá,
cmukla perami, akoby mu posielala bozk, a zmizla. O rok neskoršie, deň
pred jeho narodeninami, zazvonil v kancelárii Hnutia zelených telefón.
Ženský hlas vyslovil jeho meno.
- To som ja, - povedal.
- Tu Alesja, - počul hlas odkiaľsi z diaľky, - volám ti, aby som ti
zagratulovala k narodeninám.
Nepodarilo sa mu zistiť, odkiaľ volá, ani nič iné. Povedala mu len to,
že číslo do jeho kancelárie dostala od recepčného, ktorý mal zapísané
údaje o všetkých účastníkoch kongresu.
- Dúfam, že sa nehneváš, - povedala a zložila slúchadlo.
Bolo to čosi celkom neočakávané. Mladučká kurva z Ukrajiny, o ktorej
si myslel, že už naňho musela dávno zabudnúť, mu zatelefonuje a zagratuluje
k narodeninám. Svet má k dispozícii enormné rezervy neuveriteľných vecí.
Akoby zrazu všade zavládlo veľké teplo, v ktorom by sa človek mohol
ľahko roztopiť.
Preložila Mária
Lamacká.
|
|
Obálka
čísla:
Ilustrácie:
Obsah
čísla:
Danilo Kiš
Buridalov osol alebo spisovateľ v chaose sveta
s. 3
Eugen Gindl
Dillí
s. 7
Ján Litvák
Zničenie mizérie
s. 11
Andy Turan
Písanie je hlavne o zázrakoch
s. 21
Lubomír Martínek
Fanfan
s. 37
Poste restante
Súčasná maďarská literatúra
s. 49
Angela Repka
Haiku
s. 75
Zoran Ferić
Ukrajinská rozprávka
s. 79
Monika Rinck
Veci a iné básne
s. 85
Obuj sa a choď!
Robert Bielik - Sansília
s. 95
Aleksandar Ristović
Ako prežijeme zimu
s. 153
William Blake
Modlitby neorú!
s. 165
Valdo Motta
Básnik mystiky a rebélie
s. 177
Eva Švankmajerová
s. 185
|
