|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 2005, číslo 3-4
Odpovede na tieto otázky, ako je známe, boli, v rozmanitých podobách a okolnostiach, intonované buď priveľmi optimisticky, alebo naopak, tienila ich tichá rezignácia, pokiaľ išlo o akúkoľvek pozitívnu silu literatúry. Myslím si, že neexistuje spisovateľ, ktorý by nebol v každej chvíli vystavený nepokoju, aký v ňom vyvoláva otázka zmyslu písania, nepokoju, ktorý sa láme na dve pokušenia: spoľahnúť sa na pomalé, podzemné, takpovediac etické pôsobenie literatúry - ktorá svojím idealizmom, svojou vierou v kritické a morálne hodnoty človeka naplní svoje poslanie - alebo naopak, vsadiť na aktuálnu chvíľu. História nás v tomto veľmi nepoučí: spisovatelia, ako aj filozofi, v tvorivom myšlienkovom vzlete inklinujú k absolútnu, a túžia po stotožnení s Demiurgom: vytvoriť nie dielo, ale svet; svet ako dielo. Náš život je jediná a jedinečná šanca, a každý z nás má k dispozícii svojich sedem dní stvorenia: svet treba usporiadať podľa tohto demiurgického projektu ideálne ako nejaký dokonale zmontovaný román alebo poému; ideálne, to jest - totalitne. Sir Karl Popper nám poskytol magistrálnu demonštráciu tejto totalizujúcej tendencie u filozofov do Platóna cez Hegla až po Marxa: tendenciu, ktorá ako "dlhý komplot proti slobode" pokračuje v rôznych svojich formách až dodnes. V Platónovom ideálnom štáte nebolo miesto pre básnikov, v Dostojevského štáte zase pre Židov. Túto nebezpečnú demiurgickú inklináciu Skribenta - postaviť ako protiklad svetovému chaosu pokoj a poriadok - formoval kedysi v dvadsiatych rokoch Gide do priznania, že v dejinnom zmätku, čo ho obklopuje, sa rozhoduje medzi dvoma radikálnymi riešeniami: fašizmom a komunizmom. Tento príklad nám teda môže poslúžiť ako paradigma, aké potenciálne nebezpečenstvo v sebe skrýva tá nevinná básnická fantázia à la Rimbaud, podľa ktorej poézia, teda literatúra, musí "meniť svet". Taká istá demiurgická vášeň zaviedla nielen Sartra, ale aj celé generácie intelektuálov do nebezpečného redukcionizmu a k fascinácii "červenými slnkami, čo svietia nad našou malou Európou" (Morin), a Solženicin, po gigantickom boji, ktorý viedol v mene spásonosnej demystifikácie totalitného štátu ilúzií a lží, podľahol rovnakému pokušeniu mesianizmu ako Dostojevskij. Keď sa moderný Skribent obracia k minulosti, nemôže ju vidieť s bezprostrednou hrdosťou, ani bez pokánia, a nemôže si neuvedomovať nebezpečnú moc, akú má v rukách. Ale takisto - keď už získa základné poznatky o svete - nemôže s pokojným svedomím pokračovať v mallarméovskom speve - aboli bibelot d'inanité sonore - zatiaľ čo sa okolo neho vedú krvavé vojny v mene ideí a princípov, aké formuloval nejaký starodávny alebo nejaký včerajší spisovateľ. Dnešnému spisovateľovi totiž zostáva jedno-jediné spoľahlivé poznanie: že nijaká z ciest, ktoré si zvolí, nie je bez nebezpečenstva; že každé hľadanie Absolútna a každý pokus o globálne riešenie vedie k redukcionizmu; a každé zatváranie sa do "rezonujúceho ticha" je zneužitím daru, aký mu dal Boh. Spisovateľ dnes stojí ako Buridanov osol medzi týmito dvoma možnosťami: vrhnúť sa do boja za Princípy, alebo obrábať svoju záhradku. Ak si vyberie to prvé, tak istým spôsobom zradil literatúru; ak si vyberie to druhé, zostane v ňom permanentná ľútosť, že prežil svoj život márne a že premárnil svoj talent. Ak to ešte treba povedať, tak povedzme, že štát je ešte vždy, a to čoraz väčšmi, oným "monštrom", ktorého sa načakal Nietzsche, no Solženicinov príklad nám dokazuje, že literatúra nie je až taká bezmocná voči generálom, ako sa nám občas vidí. Každá kniha, ktorá svedčí proti štátu ako inštitúcii násilia, lži a nezákonnosti, dáva zmysel celému nášmu písaniu. Čo teda zmôže jedna kniha? Môže svojím svedectvom determinovať priestor, v ktorom je násilná smrť škandál: ona dáva zmysel tej smrti, ako vraví Jean Ricardou: "Bez svedectva literatúry (a svedectvo tu treba chápať v plnom význame tohto slova) by smrť jedného dieťaťa kdesi vo svete nemala väčší význam než smrť nejakého zvieraťa na bitúnku". Môže nám toto poskytnúť trocha zmyslu a trocha útechy? Prečo píšem? Písanie je povolanie,
mutácia génov, chromozómov; spisovateľom sa človek stáva, tak ako sa
stáva škrtičom. Úryvok preložil
Karol Chmel.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|